Svet v zmene: Ako hľadať nádej v neistote

„Áno, svet sa mení,“ zareagoval známy na moju poznámku týkajúcu sa nečakaného výkyvu počasia. Zaujal ma ľahký, mierne ironický tón, ktorým to povedal. To, čo vo mne vzbudzuje tieseň, reflektuje mladšia generácia asi inak. Koniec koncov nič iné jej nezostáva, pretože na rozdiel odo mňa prežije väčšinu svojho života v tomto „inom“ svete. Možno si nás títo mladí ľudia budú pamätať ako pôžitkárov a zhýralcov, ktorí si užívali na ich úkor. Nemohli by sme im to mať za zlé.

Prišla nás navštíviť Oľga, mladá ukrajinská lekárka, ktorá u nás bývala po svojom úteku z Kyjeva. Chválime jej češtinu. Usilovne študuje, aby tu mohla vykonávať svoje povolanie. Zatiaľ pracuje ako zdravotná sestra. Jej svedectvo z domova je ozvenou toho, čo nám sprostredkúvajú verejnoprávne médiá. Spomína bombu, ktorá zničila celé poschodie nemocnice, kde pracovala. Z úst tejto drobnej, krehkej ženy znie správa o mŕtvych lekároch a pacientoch nepravdepodobne. Hovorí to tichým hlasom, bez emócií, akoby hovorila o bežnej udalosti. Pravdepodobne je to jediný spôsob, ako sa nerozplakať.

Ako reagovať na utrpenie, zlo, deštrukciu?

Vonkajší svet je v zmätku, možno na bode zlomu. Neviem, ako na to reagovať. Úzkosti a depresie vytláčam modlitbou. Robím to, čo vždy, bežné, každodenné veci… Pokojný život v tieni vojny, týranej prírody, vlastných neistôt. Ako reagovať na utrpenie, zlo, deštrukciu? „Nechápem, ako sa toto dá zvládnuť bez Boha,“ povedal som svojej neveriacej priateľke. Potom ma to mrzelo. Čo ja viem o jej vnútornom svete? A ak hovorí, že Boha nepozná, nepochybne on ju pozná a pravdepodobne je jej bližšie ako mne, so všetkou tou mojou náboženskou výbavou.

Čítam útlu knižku Piera Codu o Trojičnej ontológii. Je to náročné čítanie, neľahké na pochopenie, a predsa ma napĺňa radosťou. Prináša prekvapujúce poznanie: existuje jedinečné, privilegované miesto, miesto miest, kde je možné stretnúť sa s Bohom v jeho plnosti (trojičnej plnosti). Nie je to však žiadne z tradičných miest zbožnosti a náboženského kultu. Miesto, o ktorom je reč, nie je vymedzené geograficky. Nie je ani vyvýšené na nejakom pomyselnom tróne.

Naopak, je dolu, v prachu a blate zeme, v jej drámach, ďaleko od nápadných prejavov viery. Je tam, kde sa odlišné pozície zlaďujú a vzájomne obohacujú, kde sa rôzne svety prelínajú, dokážu sa obohacovať a spolupracovať. Zrazu chápem pápežove nové cesty do vzdialených končín a rôznych kultúr. Nie je to tradičné šírenie jedinej a pravej viery, ale putovanie na miesta, o ktorých je reč.

Pred niekoľkými dňami som sa ocitol na takomto mieste, kde pri stole sedelo niekoľko ľudí s rôznymi pohľadmi, záujmami a skúsenosťami. Riešili sme klasický susedský spor vyplývajúci z pripravovanej novostavby na hranici nášho pozemku. Bolo mi z toho ťažko, modlil som sa, požiadal som o to isté niekoľkých priateľov a s veriacimi účastníkmi stretnutia sme sa navzájom povzbudzovali, aby sme zotrvali v kresťanskom postoji. Nakoniec všetko prebehlo v pokojnej a vecnej atmosfére. Zanechalo to vo mne silný dojem: toto sú situácie, v ktorých o niečo ide, v ktorých musíme byť, v ktorých je potrebné uvoľniť priestor Bohu.

Svet sa mení, o tom niet pochýb. Možno tá zmena sveta nemusí byť k horšiemu.

Zdroj: Česká redakcia časopisu Nové město.