Synoda v kocke: Čo bude inak, ako doteraz?

Ovocie rozlišovania

Spôsob, akým synodálne komunity – počnúc od farností, ktoré vstúpili do synodálneho diania až po vrcholné zasadnutie v Ríme – hľadali recept k obnove Cirkvi, priniesol aj nové poznanie.

Často vyplýval z pomenovania nefunkčného, zle žitého, neevanjeliového až zraňujúceho postoja, no navrhoval vďaka skúsenostiam a poznaniu darov aj riešenia.

Mnohé z nich synoda cestou ticha, modlitby, vzývania Ducha svätého, komunikácie prijala za svoje. Zmien nie je až tak málo – a mnohé môžu osviežiť život aj v bežných farnostiach.

Viac žien vo vedení Cirkvi

Hoci synoda ešte nedoriešila ako možnosť oficiálnu služobnú pozíciu žien formou diakonátu, oproti pôvodnej praxi nastáva obrovský posun. Už len kvôli opätovnému pripomenutiu, ba až výzve prijať ženy ako rovnocenné služobnice Cirkvi. Synodálne dokumenty pripomínajú, ako si práve ženy Boh vybral za prvé ohlasovateľky zmŕtvychvstania a rovnako bol na nich vyliaty Duch svätý.

Synoda priznala, ako často boli a sú charizmy a dary žien v službe Cirkvi nevyužité. Pozýva teda všetky stupne cirkevného života od farností až po vrcholové pozície v Ríme prijať ženy do viditeľných úloh, vrátane zodpovedných pozícií. Bude tiež hľadať spôsob, akým sa ženy môžu lepšie zapojiť do pastoračných potrieb.

Synoda žiada o viac žien v službe Cirkvi. Napríklad aj o zvýšenie počtu sudkýň – žien vo všetkých kanonických procesoch.

V novej synodálnej vízii vidí Cirkev ženy na miestach, ktoré si vyžadujú dobré vedenie dialógu, rozlišovania vo všetkých štádiách a stupňoch cirkevných inštitúcií vrátane prijatia funkcií v súlade s existujúcimi ustanoveniami. Synoda chce vidieť podporu chariziem zasvätených žien a ich uplatnenie vo vedení Cirkvi.

Osobitnou novinkou je prístup žien k zodpovedným pozíciám v seminároch a v teologických fakultách, kde môžu vniesť vďaka svojim osobitným darom a vnímaniu iný rozmer chápania teológie v teórii aj v praxi. Rovnako synoda žiada o zvýšenie počtu sudkýň – žien vo všetkých kanonických procesoch.

Laici ako rovnocenní spolupracovníci kňaza

Nemáme ich dosť, no aj tí, ktorých v Cirkvi máme, nedostávajú takú úctu, priestor a príležitosť slúžiť, ako by bolo potrebné. Synoda jasne pomenovala výzvu, aby primerane vyškolení laici (a to aj ženy) mohli kázať Božie slovo, a to aj počas slávenia Eucharistie.

Nedostatok kňazov a stálych diakonov položil na synodálny stôl aj otázku asistovania laikov pri sobáši – tak mužov, ako aj žien, ak by boli poverení biskupom. Rovnaké úvahy sú aj o službe lektorov, akolytov či katechétov. A tu je obrovská potreba, ktorá môže formou osobitného úradu zvereného laikom po primeranom rozlišovaní a formácii priniesť mnoho dobrého.

Nie všetky úlohy, potrebné vykonávať v Cirkvi, však získajú status oficiálnej služobnej formy, niektoré ostanú len na úrovni charizmy, no obe formy služby laikov v Cirkvi potrebujú byť uznávané, podporované a oceňované.

Aj vďaka laikom bude možné viac prepojiť hierarchickú časť Cirkvi s ľuďmi zabudnutými nielen na okraji farnosti, ktorí sú všade, ale aj tými, ktorých si nevšíma a neprijíma ani spoločnosť. Synodálny postoj je výzvou prekonať rastúcu izoláciu ľudí a vlastné predstavy o tom, ako a prečo žiť. Cirkev sa potrebuje znovu vrátiť a rásť v tomto rozmere prijatia a vnímania najchudobnejších.

Spoločenstvá ako súčasť pastorácie

Hoci v mnohých farnostiach nastáva pnutie medzi kňazom a prítomným spoločenstvom, synoda vyzýva kňazov k pokore a rozlišovaniu v postoji voči nim. Je možné im po zvážení zveriť niektoré služby, ktoré si vyžaduje pastorácia alebo spoločenská situácia farnosti. Je už na zvážení hierarchie, aké kritéria a spôsoby nastaviť pre dobré obojstranné fungovanie a obdarovanie.

Menej byrokracie, viac vzťahov

Život Cirkvi nie je prioritne o postavení, zadaniach, úlohách a nejakej moci, nejde o organizáciu cirkevných aktivít či štruktúr, ale o bežný život, o rodinné a spoločenské vzťahy.

Najokatejšie sa to prejavuje v potrebe ľudí, ktorí sa cítia z rôznych dôvodov vylúčení z cirkevného spoločenstva alebo sú len trpení na jeho okraji. Nedostatočné prijatie v nich vyvoláva pocit odmietnutia a nemožnosť stať sa aj v tejto pozícii darom pre farnosť. Zároveň im to však bráni naplno uveriť a žiť s Pánom.

Je potrebné ustanoviť službu počúvania a sprevádzania, aby sa počet ľudí, zranených neprijatím či vylúčením v Cirkvi minimalizoval.

Preto je potrebné ustanoviť službu počúvania a sprevádzania, aby sa počet ľudí, zranených neprijatím či vylúčením v Cirkvi minimalizoval. Zároveň je to výzva učiť sa mať otvorené dvere komunity, nebyť uzatvoreným getom, kde môžu vstúpiť len „dokonalí“ a „vhodne vybratí“. Synoda zdôrazňuje, že počúvanie a sprevádzanie má byť cirkevnou službou, nie osobnou iniciatívou.

Dobré vzťahy potrebujú aj kňazi, ktorí často pomenovali ako problém únavu, izoláciu, osamelosť, odrezanie od zdravých a trvalých vzťahov. Často komunikovali aj zavalenie požiadavkami zodpovedať odpovede na každú potrebu. Najviac preťažená nereálnymi požiadavkami býva osoba biskupa, pričom ani on, ani bežný kňaz mnohé z toho, čo sa od neho očakáva, nie je schopný ľudsky rozumne zvládať.

Znamená to teda výzvu zmeniť spôsob myslenia a organizácie pastoračnej činnosti, prechod od pyramídovej autority k prerozdeľovaniu úloh do rúk laikom. Ide o tie úlohy, ktoré si k naplneniu nevyžadujú sviatosť kňazstva.

Solidarita ako signál živej lásky

Každá farnosť či diecéza má svoje dobrá – tak v ľuďoch, ako aj v možnostiach či hmotných veciach. Podľa synody je potrebná výmena darov medzi cirkvami ako znamenie pre svet, ktorý vyžaduje za všetko protihodnotu alebo peniaze.

Preto by malo byť samozrejmosťou medzi cirkvami deliť sa o to, čo majú tak, aby neexistovali bohaté a chudobné farnosti či diecézy. Ak to tak dnes v Cirkvi je, rovná sa to škandálu. Nemôže sa stať, aby sme v rámci katolíckej Cirkvi mali miestne komunity, ktoré zápasia o prežitie!

Synoda navrhuje vytvoriť systém na podporu vzájomných služieb, s vytvorením podporných sietí, ktoré by mapovali nedostatok/možnosť pomoci. Takto sa zachytí reálna potreba tých komunít/farností/cirkví, ktorým chýba materiálna či finančná pomoc alebo tých farností, kde zas potrebujú evanjelizátorov či laikov do konkrétnej služby.

Ani jedna z navrhovaných zmien nepotrebuje osobitný dekrét či schválenie pápeža, ani zmenu cirkevného učenia. Je len opätovným návratom k praxi prvotnej Cirkvi, kde všetky tieto princípy fungovali – a zrejme podľa svedectiev okolia veľmi dobre.