Tá šokujúca streda

Ale nasledujúce minúty už potvrdzovali neuveriteľné. Ani som nevedel, čo si o tom mám myslieť. V hlave mi vírili rôzne, protichodné myšlienky. Nechýbali ani otázky typu „Ako je to možné?“ alebo typická otázka (v češtine) „Kdo za to může?“.

Tie hodiny na dvoch hokejových zápasoch v ten deň boli poznamenané samozrejme touto udalosťou a umocnené ešte tým, že večerný zápas hral tím Slovenska proti Poľsku.

Myslím, že všetci sme prežívali situáciu, ktorú sme doposiaľ „na vlastnej koži“ nezažili a tak emócie boli silné.

Často som sa počas služby v Ostravar aréne pozeral do mobilu a čakal na správy… Ale čo som ja mohol urobiť? Začal som sa modliť –za pána premiéra, ale aj za atentátnika…. Cítil som, že ako kresťan nemôžem vylúčiť zo svojho srdca nikoho, aj keď s ním nezdieľam jeho názory a nesúhlasím s tým, čo robí, ako sa správa alebo čo urobil. Ale ako človeka ho nemôžem vylúčiť… Úplne jasne sa mi pred očami objavila tá známa veta Jána XXIII.: „Odsudzujem hriech, ale nie hriešnika.“

Zároveň s tým, ako som sa modlil za obidvoch, som prosil aj za pokoj. Krátko nato, ako sa správa rozšírila po celom Slovensku a za hranice, začali prichádzať vyjadrenia rôznych osobností a politikov. Ale začali prichádzať aj odpovede. Možno mi dovoľte aj pseudo-odpovede na tú otázku „Kto za to môže“.
A v tej dobe bol už pán premiér operovaný… A tak som pokračoval v modlitbách (krátkych, strelných, častých) a poslal na diaľku jemu aj mojim kolegom, ktorí sa podieľali v tom čase na záchrane jeho života, Božie požehnanie. Nemohol som robiť viac, iba aj tam v hokejovej aréne okolo seba sa snažiť rozdávať pokoj, úsmev a modliť sa…

Veľa politikov vyzývalo k zachovaniu a nastoleniu pokoja. Ale o aký pokoj ide?
Zhodou okolností ten deň dopoludnia som bol v Ostravskej katedrále na spovedi. Tam nachádzam opakovane pokoj a aj ten deň som našiel pokoj – pokoj, ktorý tento svet dať nemôže.

Som presvedčený, že ten pokoj aj v tejto neľahkej situácii, nájdeme iba vtedy, ak sa každý z nás viac priblížime ku zdroju pravého pokoja teda k Bohu. Keď totiž každý z nás urobíme krok k Boku, priblížime sa k sebe aj navzájom. To je zákonitý proces. Pretože, ak sa priblížime k Bohu, ak Boha necháme vstúpiť do nášho života, tak o to viac odhalíme, že sme jeden druhému bratom a sestrou.

V tejto súvislosti sa ma veľmi dotkli slová pražského arcibiskupa Jana Graubnera pri zádušnej svätej omši za obete streľby na Filozofickej fakulte v Prahe v decembri minulého roku:

„Božie prikázanie nespočíva v obmedzovaní, ale v láske, ktorá nehľadá seba, ktorá vyrástla k zrelosti a vie sa radovať s radujúcimi a plakať s plačúcimi. Pretože hľadá dobro druhého, nerobí si zbytočné starosti o seba, ba oslobodzuje od seba samého. To je najlepšia cesta k prekonaniu vnútorných smútkov a depresií, ale aj samoty. Kto otvorí srdce Bohu, ktorý je Láska, a nechá Boha v sebe milovať, má vždy dosť síl na milovanie, aj keď to môže byť ťažké, má dostatočný dôvod milovať aj tých, ktorí si to nezaslúžia, pretože sám sa cíti Bohom milovaný a štedro obdarovaný. Dokonca môže dozrieť k takému stupňu lásky, ktorá je schopná odpúšťať.

Odpustiť neznamená, že schvaľujeme zlo, ale ukazujeme, že láska je silnejšia ako to zlo. A za to, drahí priatelia, pri tejto svätej omši prosím, aby všetkým, ktorí sme zranení zločinom, ktorí sa u nás stal, dal Boh takú veľkú lásku, aby sme dokázali odpustiť. … Aby sme nezostali uzavretí v našej bolesti, prosme aj za všetkých ľudí na Ukrajine, v Gaze, či Izraeli a na ďalších miestach, kde zloba zraňuje a zabíja, aby zvíťazila láska, ktorá je silnejšia ako smrť. …

V obetnom sprievode prinesieme k oltáru jednu ružu za každú obeť. A jednu pridáme aj za toho, ktorý sa nechal Zlom ovládnuť, a tak zmanipulovať, že sa stal nástrojom príšernej smrti. Chceme tým vyjadriť našu vieru, že láska musí na koniec vždy zvíťaziť.“

V týchto posledných hodinách som sa naučil „len jedno“ nové poľské slovíčko, ktoré som nepoznal – „zamach“ (=atentát), ale veľakrát som sa naučil vyslovovať slovo pokoj, pokoj a o ten pravý skutočne prosiť a rozdávať ho okolo seba.