Umelecká skupina ​​Gen Verde na Slovensku: V mladých sme tu našli výnimočnú hĺbku

O tejto dokopy osemnásťčlennej ženskej zostave (okrem kapely sem patrí aj technický tím a manažment), ktorá je súčasťou Hnutia fokoláre, som už čo-to počula. Napríklad to, že jej členky pochádzajú z rôznych krajín, no všetky sú súčasťou tej istej komunity, ktorá sídli v talianskom meste Loppiano. 

Väčšinu svojho času venujú komponovaniu hudby a projektom, ktorými chcú osloviť súčasnú generáciu tínedžerov. Cestujú za nimi po celom svete, a hoci to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, medzi mladými majú tisícky fanúšikov. Tentokrát sa v rámci svojho turné po Európe zastavili na celý jeden týždeň aj na Slovensku. Práve dnes (5.8.) by mali svoju návštevu zakončiť koncertom pre verejnosť, kam mám v tejto chvíli namierené i ja. 

Pokračujem teda v smere šípky nalepenej vedľa plagátu a premýšľam chvíľku nad stratégiou, ktorú si táto netypická hudobná skupina vybrala, aby získavala mladé srdcia. S mladými ľuďmi sú členky Gen Verde ochotné stráviť nielen pár hodín počas svojho vystúpenia, ale rovno niekoľko dní. Snažím sa predstaviť si, ako by to asi vyzeralo, ak by sa o niečo podobné pokúsila nejaká iná slávna kapela. Ide mi to však len veľmi ťažko…

O malú chvíľu už vstupujem do menšej zmodernizovanej športovej haly „zašitej“ medzi stromami a niekoľkými starými budovami. Som tu asi o tri hodiny skôr, nádejam sa preto, že budem mať pred začiatkom koncertu dostatok času zachytiť aspoň niečo z tunajšej atmosféry. Ticho, ktoré ma sprevádzalo až sem, zanechávam pred hlavným vchodom, a ako prechádzam chodbou, pomaly sa začínam ponárať do silnejúcej ľudskej vravy.

Okolo mňa sa odrazu mihajú neznáme tváre dievčat a chlapcov. Na pomerne veľkom pódiu vidím zopár ženských postáv v plnom pracovnom nasadení. Dole pod pódiom zase skupinky mladých ľudí v zanietených rozhovoroch. Snažím sa v tom hluku zachytiť nejakú vetu alebo aspoň slová. Okrem slovenčiny rozoznávam angličtinu a poľštinu. Až neskôr sa od organizátorov dozvedám, že medzi 160 účastníkmi sú nielen Poliaci, ale aj Taliani a dokonca aj početná skupina mladých z Ukrajiny. 

Mladí sú všade rovnakí

Keďže do koncertu ostáva ešte dosť času a s členkami Gen Verde sa budem môcť porozprávať až po generálke, vyberám sa na malú obhliadku. Netrvá dlho a do reči sa so mnou pustí Mikolaj z Poľska. Na Gen Verde prišiel prvýkrát v živote. Zavolal ho sem kamarát, a hoci sa mu spočiatku nechcelo ísť, je rád, že sa dal napokon presvedčiť. 

„Jedna z najúžasnejších vecí je, že si tu my mladí môžeme vybrať z rôznych workshopov, ako napríklad tanečného, dramatického, speváckeho či perkusionistického… Spolu s Gen Verde potom na dnešnom koncerte odprezentujeme to, čo sme sa naučili. Tiež sa tu môžeme zdokonaľovať v jazyku, spoznávať nové kultúry. Cítiť však medzi nami, že tu nezáleží na vzdialenosti. Všetci mladí sme rovnakí v tom, čo máme radi, čomu veríme a ako prežívame naše vzťahy,“ prezrádza s nadšením sedemnásťročný študent od Katovíc. 

Výnimočná je, ako ďalej prezrádza, aj energia, ktorá tu vládne. V prítomnosti Gen Verde sa podľa Mikojala nikto necíti smutný či unavený. „Občas si vravím, že by sa mi tu zišli slnečné okuliare, lebo tieto ženy šíria okolo seba toľko slnka a pozitivity. Je úžasné vidieť, ako radosť, láska a to, čomu veria, vyžaruje z ich tvárí, z každého ich pohybu, skutkov a slov.“

Aj pätnásťročná Sára z Florencie, ktorá sem prišla spolu so sestrou, sa stretla s Gen Verde po prvýkrát. „Naše inštruktorky sú vynikajúce, ide z nich energia a radosť. Bála som sa, že to na tanečnom workshope, ktorý som si vybrala, bude príliš prísne. Ja totiž neviem dobre tancovať,“ smeje sa. „Ale napokon to bolo veľmi príjemné,“ dodáva vzápätí. 

Na trávniku pred budovou stretávam Slováka Mateja. Na podujatia Hnutia fokoláre chodí často, a tak sa tu už s niektorými účastníkmi aj z iných krajín dobre pozná. Našiel si tu však aj nové kamarátstva. „Je tu veľa dobrosrdečných ľudí a sú tu aj mladí, s ktorými som sa videl po prvýkrát a hneď sme si sadli. Celkovo sa mi páči vzájomnosť, ktorá tu medzi nami je.“ Na otázku, čo mu najviac imponuje na skupine Gen Verde, odpovedá bez váhania: „Pre mňa sú vzorom jednoty v odlišnosti, ktorý by sme mohli nasledovať my všetci. Tiež sa mi na nich páči, že prijímajú všetkých bez rozdielu.“ 

Návštevníci z Ukrajiny

Som tu len krátko, ale energia vyžarujúca z prítomných mladých začína byť nebezpečne nákazlivá. V jednej chvíli počujem hlasný spev, ktorý sa rozlieha v budove na poschodí. Idem sa tam pozrieť. Skupina mladých stojí v zástupe na občerstvenie, ktoré sa bude za okamih vydávať cez okienko.

Čakanie si spríjemňuje hlasitou rytmickou piesňou, ktorú nepoznám. Pri pohľade zblízka vlastne zisťujem, že je to iba hŕstka mladých, ktorá animuje zvyšok. Pridáva na hlasitosti i tempe a o malú chvíľu aj tí, ktorí nepoznajú slová piesne, tlieskajú z celej sily do chytľavého rytmu. „To sú mladí z Ukrajiny,“ stihnem zachytiť čísi hlas.

Skupina pricestovala z Užhorodu. Zvláštne, ale pri pohľade na nich nevnímam v danom okamihu smútok ani ľútosť. Len sa usmievam. Život, ktorý z týchto mladých sála, mi niekde v kútiku duše dodáva nádej, že zlo vojny, ktoré pohltilo ich krajinu a ochromilo celý svet, nebude mať posledné slovo. 

Ten istý pocit mám aj počas rozhovoru so sedemnásťročnou Ukrajinkou Michaelou. Na Slovensko prišla, rovnako ako mnohí jej rodáci, pred piatimi mesiacmi. Hovorí so mnou plynulou slovenčinou. „V Užhorode máme školu, na ktorej slovenský jazyk vyučujú slovenskí učitelia. Ja som od začiatku navštevovala bilingválnu triedu,“ prezrádza. 

Na Gen Verde prišla účastníkom simultánne prekladať. „Je to pre mňa veľký zážitok a zároveň výborná skúsenosť, keďže sa od nového roka chystám študovať medzinárodné vzťahy,“ dodáva s úsmevom.

Medzi Slovákmi si už našla mnoho priateľov a je vďačná aj za podporu, ktorú jej v tomto čase dali pocítiť. Čas s Gen Verde, ako ďalej hovorí, bol pre ňu tiež príležitosťou vnútorne rásť a otvárať sa. „Počas vzájomných rozhovorov som si ani nemyslela, že ľudia môžu cítiť a prežívať niektoré veci. Bolo však pekné vnímať, že tu môžeme byť sami sebou, že sa nemusíme báť otvoriť, že nás nikto nebude súdiť.“

„Našli sme tu výnimočnú hĺbku“

Konečne sa dostávam k Gen Verde. Stoja predo mnou ženy, ktoré sem pred týždňom dorazili s kamiónom plným techniky. Niekoľko dní strávili s mladými v rozhovoroch, v modlitbe a príprave dnešného programu. Usmievajú sa a ide z nich ľahkosť, akoby nič z toho, čo zažili a obetovali, nebolo pre nich námahou.

Pýtam sa ich na mladých, ktorí sú centrom ich poslania. „Myslím, že odpoviem za všetky, ak poviem, že sme tu v mladých našli výnimočnú hĺbku. Zo začiatku sa možno zdajú hanblivejší. Keď však potom otvoríte truhlicu so všetkými tými pokladmi, objavíte v nich fantastické veci,“ vysvetľuje so zápalom Talianka Alessandra a vzápätí dodáva, že na to, aby sa mladí vedeli otvoriť, je potrebné, aby cítili, že ich nik nesúdi, ale že budú vypočutí a prijatí.

„My dospelí dávame mladým ľuďom buď pozitívny, alebo negatívny príklad. Je preto veľmi dôležité, aby sa mladí stretávali s osobami, ktoré žijú hodnoty spojené s bratstvom a prijatím rozdielnosti. Je dôležité, aby stretli dospelých, ktorí im pomôžu objaviť vnútornú krásu.“

To si však podľa skupiny Gen Verde vyžaduje predovšetkým usilovnú prácu na sebe samom. „Bratstvo najprv musíme žiť medzi nami, aby sme ho mohli dávať ďalej. A to je niekedy ťažké. Stojí to však za to. Bratstvo sa buduje v malých gestách, počas práce, keď tvoríme hudbu a pracujeme s mladými. Potom už len stačí „otvoriť dvere“ a toto vzájomné zdieľanie a posolstvo sa začne samo šíri ďalej. Nie sme to už my, kto sa snaží niečo mladým odovzdať. Oni sami sa môžu stať svedkami toho, čo žijeme,“ dopĺňa Raiveth z Panamy.

Na otázku, ako sa dajú v komunite toľkých žien prekonávať krízy a konflikty, dodáva vážne: „Pozri, dnes, keď všetci pociťujeme blízkosť vojny, my sami si musíme voliť pokoj. Nie sme teraz na miestach, kde zúri vojna, veľakrát však vytvárame vojny medzi sebou. Ide o momenty, keď si nerozumieme, keď myslíme len na seba. V takýchto situáciách je potrebné zastaviť sa a usilovať sa o hlboké načúvanie tej druhej. Ak pochopíme, že sa môžeme od seba navzájom niečo naučiť, môžeme problémy naozaj riešiť. Takto sa vytvára pozitívna špirála, ktorá sa šíri ďalej. Dôležité je však začínať stále odznova, aj keby to malo byť niekoľkokrát za deň.“

Začína sa koncert, na ktorý sa mladí spolu s Gen Verde pripravovali celý týždeň. Hala je takmer plná, v dave cítiť nedočkavosť. Sedím na svojom mieste a pozorujem jedno hudobné číslo za druhým. Ženy z rôznych kútov sveta – Ázie, Afriky, Ameriky i Európy – oblečené do pestrých farieb sa jedna za druhou striedajú na pódiu. Počúvam piesne v angličtine, kórejčine či portugalčine, ktoré hovoria o ľudskej kráse, o výzve byť samým sebou a odvahe nejsť bezhlavo s davom. O tom, ako v čase skúšok nestrácať nádej, o solidárnosti s trpiacimi i o záchrane našej planéty. 

Mladí jasajú. Vidno, že tu niekto hovorí ich rečou. Ideály, o ktorých Gen Verde spieva, však vôbec nevyznievajú naivne ani vzdialene a myslím, že za ten krátky čas som pochopila prečo. Tomuto všetkému totiž predchádzalo mnoho malých autentických momentov, po ktorých túži nejeden mladý človek. Napokon, veľmi pekne to vystihla Argentínčanka María z Gen Verde: „Tým, že sa každý deň delíme o náš život, o naše bolesti, výzvy či radosti, môžeme mladým pomôcť, aby sami budovali iný svet.“

Koncert je v závere a ja už teraz pri pohľade na skandujúcu mládež tuším, že pre nich sa ešte tento deň neskončil. A niečo mi tiež hovorí, že toto stretnutie nebude ani jedno z tých, po ktorých príjemný pocit rýchlo vyprchá. Verím, že títo mladí budú zo skúsenosti s Gen Verde žiť ešte veľmi dlho.