Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Po krátkom nosení novej čapice požiadal manželku, či by mu ju neopravila. Prekvapená sa pýta: ,,Ako sa ti mohla rozpárať podšívka na temene hlavy ?“ On nato lakonicky: ,,To mám z toho, ako sa mi z hlavy derú myšlienky“ (Brožová, M., Reader´s Digest Výber 2012).
Ak je vec potrhaná, pokazená, môžem ju vymeniť, opraviť alebo zahodiť. Nielen čiapku, ale aj mobil, topánky, šaty atď. Lenže ak ide o ľudský život, o hodnoty, čo potom? Keď sa potrhajú vzťahy, láska, aké je riešenie?
Ježiš z Nazareta pred dvetisíc rokmi dáva odpoveď na dôležitú otázku formou podobenstva. „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel“ (Lk 13, 6). Koľkokrát žena ide hľadať trošku ovocia radosti k svojmu mužovi, trochu pochopenia, a nenájde. Koľkokrát ide muž k manželke hľadať trošku porozumenia a čo nájde? Koľkokrát idú deti k rodičom, rodičia k deťom, kolegovia k spolupracovníkom? Nájsť to, čo hľadáme, predpokladá dozrievanie v láske na obidvoch stranách. V náboženskom slovníku sa to volá pokánie.
Keďže všetci chceme život zmysluplný, radostný, musíme na seba zobrať starosť o úrodnosť, ktorú druhí ocenia.
Ide o tri skutočnosti. Po prvé: úrodnosť života. Každý chodí rád do záhradky, ktorá je úrodná, čiže je tam niečo pre neho, môže si odtiaľ niečo zobrať. Prečo chodíme radi k druhým ľuďom? Lebo ak nám ponúkajú pochopenie, ocenenie, poslúženie, záhradka ich života je úrodná.
Lenže o úrodnosť sa treba starať. Preto Ježiš povedal: „Ak nebudete robiť pokánie“ (Lk 13, 3), čiže ak nebudete mať na starosti úrodnosť svojich životov, nezmyselne zahyniete. Veď kto by chcel život unudený, utrápený, smutný? V ňom je zahynutie radosti a pokoja. A keďže všetci chceme život zmysluplný, radostný, musíme na seba zobrať starosť o úrodnosť, ktorú druhí ocenia.
Okrem ľudí, ktorí očakávajú úrodnosť života, je tu ešte Boh, ktorý čaká, že jeho dielo bude prezentované vo svete na jeho chválu a slávu, a nie ako nepodarok. Ako môže byť hrdá stavebná firma, ktorej pri stavbe diaľnice spadne most? Ako môže byť niekto hrdý na to, že vyrobí nepodarok? Vari má byť Boh hrdý na tých, ktorí spôsobujú utrpenie, súženie, smútok? Preto vyzýva kajať sa, mať na starosti úrodnosť života.
Po druhé: otvorenosť. Ktorá záhradka by sa bála otvoriť svojmu gazdovi, keď vidí, že sa postará o úrodnosť? Prečo by sme sa mali báť otvoriť dvere najlepšiemu gazdovi, ktorý život vymyslel a vedie ho správnym cieľom, má preň aj celovečnú perspektívu? Koľkým lumpom sme sa už otvorili, koľkým darebákom? Koľkých ľudí sme už pustili do svojho života, a sklamali nás? Máme sa báť otvoriť dvere Bohu, ktorý prichádza s požehnaním?
Ak nás Cirkev v pôste volá k cvičeniu, sebazapreniu, skutku pokánia, je to preto, aby sme dali najavo: Bože, otvárame sa ti, aby si pôsobil v nás. Môže to byť čítanie Písma, rozjímanie, svätá omša, krížová cesta, alebo akýkoľvek individuálny skutok, ktorým dozrievame v láske.
Po tretie: kajať sa, znamená ničiť v záhradke burinu. Poznáme svoje návyky, zlozvyky, zmyselnosť, drzosť, podvod, klamstvo, závisť, náklonnosť k alkoholu, hráčstvu. Toto všetko ničí našu dobrotu a úrodnosť, potrebujeme sa toho zbaviť. Preto vytrhávať burinu zo svojho života, znamená robiť pokánie (Chalupa, J., Tvrdošín 1989).
Človeka by sme nemali hodnotiť podľa toho, koľko vie zobrať, ale podľa toho, koľko vie zo seba vydať.
Aj veľký fyzik a matematik, Albert Einstein (1879-1955) potvrdil, že človeka by sme nemali hodnotiť podľa toho, koľko vie zobrať, ale podľa toho, koľko vie zo seba vydať. Čiže podobne, ako pri hodnotení záhradky, aj pri človeku si viac všímať, čo vie ponúknuť a nie, čo vie pre seba zobrať.
O tom je aj nasledujúca bájka od Krylova.
Lev, líška, vlk a pes, kedysi obývali jeden les.
Raz uzavreli zmluvu, to sa hodnotí, ak majú všetci také isté výhody.
A takto zneli slová tejto dohody: ,,To, čo sa uloví, rovným dielom sa delí.“
Šli loviť. Prišla šťastná chvíľa, jeleňa líška ulovila.
Zvolala priateľov deliť korisť, ktorú priniesol ten lov.
Nádherná korisť, zriedka vídať také kusy.
Prišiel vlk, pes i lev. Lev pazúry si brúsi,
očami si premeriava všetkých zúčastnených a ujíma sa delenia.
Vraví: ,,Sme štyria, veľactení, na štyri diely trhám jeleňa!
Pozrite sa, moji milí, ten prvý diel si beriem, keďže tak to stojí v dohode.
Druhý som si vzal, pretože som váš pán a kráľ.
Tretí mi patrí, lebo každý sa ma bojí.
A zostal tu ešte jeden diel, ten štvrtý, kto sa ho dotkne bude synom smrti!“
Jednoduchá bájka, ktorú poznáme zo školy, rozpráva o tom, ako sa podelil pre seba. Lenže levie chúťky sú aj v nás. Spravodlivé je robiť pokánie, čiže učiť sa vidieť, čo potrebuje aj ten druhý, nielen ja.
Druhá bájka hovorí o napĺňaní života. Má názov Šťastie a žobrák.
Úbohý žobrák sa potuloval svetom so starou, ošúchanou kapsou.
Ťažkal si na osud i na psov a čudoval sa, ako to, že ľudia, čo sa v zlate idú utopiť,
v palácoch užívajú blahobyt, bohatstvo sa im z vrecák valí, že práve tým sa máli.
A často príkladov je na to dosť. Tak posadla ich hamživosť
za novým ziskom, tak sa drali, že postrácali aj to, čo mali.
V tom pred žobrákom stojí šťastie a do reči sa s ním dáva :
,,Túžim ti pomôcť, už to dávno vo mne rastie. Chceš vedieť čím?
Postav si kapsu, zlatom ti ju naplním. No jednu podmienku mám, vážený:
čo padne do kapsy, to bude zlato, no čo ti vypadne von, pozor na to, hneď na smeti sa premení. Dohoda platí, zapíš si to za uši a drž sa toho!
Kapsu máš vetchú, neber do nej mnoho, len toľko, koľko udrží!“
Keď žobrák počul túto reč, bol od radosti celý preč.
Roztiahol tanistru a hneď sa začal dovnútra liať zlatý vodopád a kapsa je už poriadne ťažká. ,,Stačí ti?“ ,,Kdeže.“ ,,Praskne!“ ,,Nemaj obáv.“ ,, Veď už si boháč! „
,,Ešte nie je taká plná taška. Daj ešte za hrsť jagavých.“ „Dosť, veď tej kapse prasknú švy!“ A zrazu kapsa krach, a z dukátov sa stal prach.
Šťastie je preč a čo má žobrák v dlani? Len kapsu, s ktorou opäť pôjde po žobraní (Krylov, I.A., Tatran 1988).
Bájka múdro učí, že kapsa života sa napĺňa neodvratne v čase, a my rozhodujeme o tom, či ju naplníme iba vecami, alebo dáme prednosť Bohu. Koľkokrát sa kapsa života napĺňa niečím, čo sa neskôr postráca. Pravé pokánie je v otvorenosti voči Bohu.
Ďakujme za evanjelium, výzvu k pokániu, dozrievaniu v láske.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
