V rozbitom svete je mier možný

Dekolonizácia predstavy o vojne

Ruská agresia proti Ukrajine znova ukazuje, že vojna je stále medzi nami. Prelomovým dňom bol určite 24. februára 2022, v ktorom došlo k (smutne) historickej udalosti, žiaľ, skôr kvôli obrovskému moskovskému hazardu ako v zmysle absolútnej novinky. Všetkých nás zasiahol návrat vojny v Európe. Veci však nie sú úplne také, ako sa zdajú. Ani v Európe vojna nikdy úplne nezmizla: spomeňme si na vojnuy pri rozpade bývalej Juhoslávie (predovšetkým v Kosove a Bosne a Hercegovine) alebo o rusko-gruzínskej vojne v roku 2008 (o Južnom Osetsku a Abcházii), alebo o vojne medzi Azerbajdžanom a Arménskom v Náhornom Karabachu, nehovoriac o mnohých zmrazených konfliktoch pripravených znovu vzplanúť.

Pravda je, že sme dlho verili, že vojna sa už netýka starého kontinentu, čiastočne aj vďaka Európskej únii, veľkému experimentu archivácie vojny, aspoň medzi niektorými krajinami, vďaka hospodárskej a čiastočne aj politickej integrácii.

Avšak keď sa pozeráme za hranice Európy, zistíme, že vojna nielenže nezmizla, ale stále je jednou z foriem medzinárodnej politiky. Existujú miesta ako Afganistan (so zásadným zlyhaním dvadsaťročnej prítomnosti NATO), Sýria, Jemen, Libanon a Irak (po západných vojenských intervenciách), kde sa formy viac alebo menej akútnych konfliktov odohrávajú roky, desaťročia.

My Európania sme ešte úplne nedekolonizovali vojnový koncept.

Skrátka, priznajme si to: my Európania sme ešte úplne nedekolonizovali vojnový koncept. Keď teraz vojna so systémovými a hlbokými dôsledkami zúri na Ukrajine v dôsledku brutálnej ruskej invázie, zdá sa, že si konečne uvedomujeme, aké rozsiahle oblasti planéty sú otrasené endemickými konfliktmi.

Vnútorná diskusia

Agresia, ktorú spustil Putin proti Ukrajine, ovplyvňuje aj vnútropolitické diskusie v našich krajinách. Debata sa stala veľmi vyhrotenou po rozhodnutí Európskej únie a jej členských štátov pomáhať Ukrajincom aj vojensky okrem finančnej a humanitárnej podpory. Pre tých, ktorí sú proti akejkoľvek forme vojenského zásahu, by nielen posielanie zbraní predstavovalo formu účasti, hoci aj nepriamo, tretích krajín na konflikte medzi dvoma bojujúcimi stranami. Avšak oveľa závažnejšie je, že by to v tomto prípade prispelo k predĺženiu agónie krajiny voči prevažujúcemu agresorovi, a teda by to spôsobilo ešte viac obetí nielen medzi vojakmi, ale aj medzi civilným obyvateľstvom.

Alternatívne argumenty, tiež na etickom základe, ponúkajú tí, ktorí sa domnievajú, že by bolo nemorálne prenechať svojmu osudu národ, ktorý sa stal obeťou brutálnej agresie a ktorý sa rozhodol nevzdať sa národnej dôstojnosti a brániť prežitie vlastnej existencie ako nezávislého politického subjektu. Nikto netvrdí, že vojenská podpora je vždy a za každých okolností dobrá, ale môže byť menším zlom v porovnaní s obrovskou ranou, akou je podrobenie si celej krajiny silou zbraní, ktorá žiada len právo pokračovať v existencii.

Tieto dve vyššie uvedené politické pozície ukazujú, že existuje absolútny pacifizmus a kritický pacifizmus. Niekto hovorí o pacifistoch a staviteľoch mieru alebo o pacifistoch a mierotvorcoch, ale zdá sa mi to zjednodušujúce, ak nie priamo príliš jednoduché. Isté je, že ani jeden z týchto prístupov si nemôže nárokovať monopol na mier.

Pravdou je, že otázka mieru musí občas čeliť tragickým dilemám, berúc do úvahy nielen drámy súčasnosti, ale aj budúcnosť, ktorú formujeme. Každý konflikt generuje bolestné možnosti, ktoré nemôžu byť vyriešené raz a navždy podľa všeobecných úvah. Musia byť riešené prípad od prípadu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti, skutočných ľudí a národy priamo zapojené.

To však nemôže zmierniť eticko-politické hodnotenie vojenskej násilnosti. Hovorí sa o vojnových zločinoch, ale možno je samotná vojna zločinom, aj keď sa stane nevyhnutným ho spáchať, a každopádne je to neľudský akt. Vojna je vždy organizované bratovraždenie, „veľkovražda“, „zbytočné krviprelievanie“ (Benedikt XV., List vodcom bojujúcich národov, 1. august 1917).

Preto žiadna vojna nemôže byť nikdy úplne a skutočne spravodlivá, ale len ospravedlniteľná. Namiesto pokračovania v diskusiách o ius ad bellum, o spravodlivej vojne, je načase realizovať ius pacis, právo na mier, chápané v prvom rade ako ius contra bellum, ako potvrdenie práva a spravodlivosti proti vojne.

To, čo sa javí ako hlboko falošné, je veriť a nechať veriť, že vojna predstavuje nielen „politický akt“, ale „skutočný politický nástroj, pokračovanie politickej aktivity, jej pokračovanie inými prostriedkami“, podľa slov Carla von Clausewitza. Nič nemôže byť menej pravdivé. Vojna je negácia politiky vojenskými prostriedkami, ak pod politikou chápeme schopnosť generovať dohody na prekonanie protikladov bez použitia násilia alebo hrozby.

Stabilita a polykríza

Veľká otázka medzinárodných vzťahov v súčasných transformáciách je, ako nájsť novú stabilitu. Ale možno je otázka nesprávne položená. Bol svet niekedy skutočne stabilný alebo je skôr dynamickou realitou rovnako ako spoločnosti, ktoré ho obývajú? Problémom nie je nestabilita, ale snaha o hegemóniu, systémové asymetrie, nerovnosti vyvolané medzinárodným ekonomickým a politickým systémom.

Myšlienka bezpečnosti musí byť demilitarizovaná.

Problém sa netýka len konfliktov. Ocitli sme sa uprostred „polykrízy“, krízy mnohonásobnej, ktorá ovplyvňuje rôzne globálne systémy – na politickej, ekonomickej, technologickej a bezpečnostnej úrovni – prekrývajúce sa a prepletené.

Dôležité je poznamenať, že medzinárodná bezpečnosť (chápaná vo vojenskom zmysle) nemôže odporovať bezpečnosti ľudí. To znamená, že myšlienka bezpečnosti musí byť demilitarizovaná. Zamyslime sa nad potravinovou bezpečnosťou: možnosť dať každému niečo na jedenie. Alebo zdravotná bezpečnosť. Alebo bezpečnosť, aby každý mohol poctivo pracovať a žiť. Umožniť každému predstaviť si vlastnú budúcnosť a naplánovať si život nad rámec obyčajného prežitia. Nemôžeme viac limitovať náš koncept bezpečnosti len bezpečnosťou vojenskou alebo bezpečnosťou hraníc.

Ak nezavedieme mechanizmy, ktoré obmedzia vplyv súčasného klimatického chaosu – teda vplyv, ktorý má globálne otepľovanie na dezertifikáciu, potravinové a vodné zdroje –, už sa viac nebudeme môcť cítiť bezpečne. V niektorých oblastiach planéty, napríklad v africkom Saheli, zmena klímy spúšťa štrukturálne zmeny napríklad aj v sociálno-ekonomickej sfére spôsobením populačného exodu v dôsledku environmentálnych príčin a vytváranie regionálnej nestability. Situácia je taká vážna, že na konferencii OSN o zmenách klímy (COP27, ktorá sa konala v Sharm-el-Sheik, Egypt, v novembri 2022) malé Tuvalu odvážne navrhlo podpísanie medzinárodnej zmluvy o nešírenie fosílnych palív v analógii so zmluvou o nešírení jadrových zbraní.

Prevzaté z cittanuova.it. Preložil Kornel Maťko.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.