Vianočná úvaha Antona Fabiana: Ozdoby života

O blondínkach je veľa vtipov – v jednom sa hovorí, že išli do lesa zháňať vianočný stromček, ale žiaden sa im nepáčil, a tak po hodine jedna hovorí: „Ja som už taká unavená, vieš čo, berme aj neozdobený!“

Vianočný stromček je symbolom človeka, ktorý by mal byť ozdobený. Ozdobou stromčeka sú svetlá, sladkosti, trblietavé dekorácie. Ozdobou človeka sú čnosti. Páči sa nám človek, ktorý je ozdobený úsmevom, trpezlivosťou, miernosťou, usilovnosťou.

Na Druhý vianočný sviatok nám Cirkev predkladá svätého Štefana, aby sme si všimli, aké ozdoby sprevádzali jeho život, čím bol výnimočný.

Prvá ozdoba je jeho status, tzv. duchovný úrad, ktorý zastával, diakonstvo. Keď apoštoli nestačili obsluhovať chudobných a chorých, vytvorili nový úrad, ktorý dostal názov: diakonia (porov. Sk 6, 2 – 6). Nešlo o dobrovoľnícku činnosť ani o samozrejmosť, ale o duchovný úrad podobný úradu kňaza alebo biskupa. Tým dostalo každé obsluhovanie – príprava jedla, upratovanie doma, bežné veci – nový význam.

Druhá ozdoba na strome života Štefana: vyznanie viery. Ježiša vyhlásili znalci zákona a vtedajší politici za rúhača proti Bohu, preto ho ukrižovali, poslali do pekla ako Bohom zatrateného. A Štefan si dovolil povedať: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha,“ (Sk 7, 56) čiže umiestnil Ježiša k Bohu, a nie do pekla. Dovolil si inak interpretovať rozsudok – to bolo pre poslucháčov neprijateľné, preto zdvihli kamene a vrhli sa na neho (Sk 7, 57 – 58). Ale vyznanie, ktoré urobil, bolo veľmi dôležité: Napriek krížu a umučeniu videl Ježiša, Bohom osláveného.

Tretia ozdoba Štefanovho života je schopnosť odpustiť. „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (Sk 7, 60). Urobiť to, čo urobil Kristus z kríža, je veľké gesto. Človek to ťažko vykoná sám od seba, ale Boží Duch v ňom ho uschopní, aby povedal: Bože odpusť tým, ktorí mi ubližujú, lebo nevedia, čo robia!

Aj po dvetisíc rokoch je dôležité, aby viera a jej vyznanie boli ozdobou človeka.

Štvrtou ozdobou bolo svedectvo, ktoré obrátilo Šavla, že sa z neho stal Pavol. Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov. Šavol pozoroval kameňovanie Štefana a aktívne sa na ňom zúčastnil (porov. Sk 7, 58). Neskôr sa obrátil a napísal štrnásť listov, ktoré dnes čítame ako Božie slovo. Štefanovo svedectvo prinieslo ovocie.

Aj po dvetisíc rokoch je dôležité, aby viera a jej vyznanie boli ozdobou človeka. Erik Erikson (1902 – 1994), nemecko-americký psychoanalytik, opísal osem fáz psycho-sociálneho vývoja, v ktorých naznačil, že človek by mal každú etapu prežiť poctivo a zodpovedne. Ak sa vo vývoji niečo pokazí, má to následok pre budúcnosť. Keby nižšie poschodie výškovej budovy bolo nestabilné, mohlo by ohrozovať vyššie poschodia. Keby strom nebol dobre zakorenený, nemusel by odolať vetru a nepriaznivým podmienkam.

Napríklad pre psycho-sociálne zdravie človeka je dôležitou etapou dojčenie, prežívanie dôvery v mamu. Ak ju človek v ranom detstve nezažije, v budúcnosti to môže mať vplyv na schopnosť vytvárať vzťahy založené na dôvere. Alebo obdobie iniciatívy v treťom až šiestom roku života, keď sa vytvára identita vlastného ega, má vplyv na budúce kompetencie a výkonnosť.

Okolo dvadsiatky je obdobie pre pár, intimitu. Ak to obdobie prežije človek poctivo a zodpovedne, je schopný byť milujúcim aj v ďalšom období. Kto nenájde v mladosti seba a svoje poslanie, zostane roztrieštený a ani nevie, čo chce. Ak by človek neprežil poctivo a zodpovedne obdobie zrelého veku, produktivity, tvorivosti, môže nastúpiť deštrukcia osobnosti a odrazí sa to v ďalšej etape života.

Staroba by mala byť obdobím ustálenosti, múdrosti, skúsenosti. Lenže stretávame zúfalých, beznádejných, sklamaných. Vzniká otázka, ako prežívali predchádzajúce obdobia.

Eriksonova teória sa dá využiť aj pri sledovaní vývoja v spiritualite a osobnej nábožnosti. Schopnosť veriť, že Boh je Otec, ktorý nás má rád, vyrastá už z toho, či nás s láskou nosili na rukách. Obdobie detstva vplýva na náš vývoj a schopnosť spestriť si modlitbu čítaním a rozjímaním.

Aj iná etapa v duchovnom živote sa môže stať ozdobou: výkonnosť. Odráža sa v kultúre nedele a sviatku – svätá omša, spoločný rodinný obed.

Alebo sa spomína obdobie intimity. Niečo podobné musí človek prežiť aj vo viere: Bol som niekedy bláznivo zaľúbený do Krista? Napadlo nám niekedy, že je dôležité mať tento ideál?

Ozdoby na stromčeku nie sú samy zo seba. Ani ozdoby života, našej viery a náboženstva nepochádzajú samy zo seba, ale z toho, ako poctivo a zodpovedne sa formujeme v jednotlivých obdobiach rozvoja.

Schopnosť veriť, že Boh je Otec, ktorý nás má rád, vyrastá už z toho, či nás s láskou nosili na rukách.

Za najlepšieho futbalistu je považovaný brazílsky reprezentant Pelé, vlastným menom Edison Arantes de Nascimento (1940 – 2022). Počas svojej kariéry strelil 1281 gólov. Bol súčasťou tímu, ktorý vyhral tri majstrovstvá sveta. V roku 1970 dve nepriateľské frakcie nigérijskej občianskej vojny súhlasili so 48-hodinovým prímerím, aby mohli vidieť Pelého na exhibičnom zápase v Lagose. S kariérou skončil v roku 1977.

Posledné vystúpenie bolo pred 80-tisíc divákmi, strelil tri góly, potom prešiel pred zástup a povedal: „Ľudia, najdôležitejšia na svete je láska. Keby jej nebolo, zostal by život bezcenným a smutným.“ A vyzval prítomných: „Skúste teraz zvolať všetci trikrát: Láska.“ Keď štadión zahučal, Pelé sa uklonil, pozrel sa na ľudí a odišiel.

Apoštol Ján napísal: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8), čiže kto sa chce stretnúť s Bohom, určite sa musí stretnúť s láskou, prežiť poctivo a zodpovedne život ako obdobie lásky. Pelé mohol povedať, že najdôležitejšie je streliť gól, ale nepovedal to. Ani nepovedal, že najdôležitejšia je futbalová kariéra, ale najdôležitejšia je láska, byť milujúcim človekom, lebo to je najkrajšou ozdobou človeka.

Bože, daj, nech vianočný stromček doma je pre nás výzvou: ozdobiť život láskou, ku ktorej ty chceš byť silou.

Z knihy Studňa pod pavučinou, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2017. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.