Viktor Vincze: Prírode pomôžu systémové zmeny. Hlavný problém nie sú plasty

Uprostred obývačky počas dňa kŕmi so svojou manželkou Adelou dážďovky. Vďaka nim totiž minimalizovali kuchynský odpad na nulu. Rád cestuje verejnou dopravou, a tak ho môžete stretnúť aj v niektorej z električiek v hlavnom meste. Svojich fanúšikov sa snaží povzbudiť, aby neboli leniví a ak vyhadzujú papier do modrého kontajnera, mali by si dať námahu a roztrhať ho na menšie časti. Takto sa šetrí miestom a preplnené kontajnery na papier potom neodradia ďalších ľudí, ktorí by chceli separovať. Problém nevidí ani v plastoch. Vysvetľuje, že veľkou záťažou sú jednorazové výrobky, nech sú vyrobené z čohokoľvek. Ak ho stretnete v potravinách, neprekvapí vás, že má pri sebe veľkú ošúchanú plastovú tašku, ktorú však „opatruje“ už niekoľko rokov.

V nasledujúcich riadkoch vysvetľuje, prečo nekupuje jednorazové papierové tašky či drevený príbor, prečo nemá nič proti zodpovednému lietaniu, ktoré znamená rozumný spôsob cestovania na veľké vzdialenosti, a prečo ho neláka kúpiť si letenku za pár eur napríklad niekam do Španielska. Prezrádza, čo ho motivuje k tomu, aby žil ekologickejšie. 

Pred nejakým časom ste sa začali viac venovať ekológii a životnému prostrediu. Dnes vás ľudia sledujú na Instagrame, kde o tom veľa píšete. Čo vás k tomu viedlo a ako sa to celé začalo?

Sú to asi dve roviny. Ako novinár som sa vďaka svojej práci dostal k tomu, že dáta a čísla mi ukázali pre mňa v tom čase šokujúcu realitu. V akom zlom stave sa planéta nachádza a ako je už neskoro – nie o päť minút dvanásť, ale pomaly pol jednej.  K tomuto celému som sa teda dostal  štandardnými novinárskymi zdrojovými prístupmi.

Po šoku, že v mojom veku o tom až toľko neviem, som si uvedomil, že keď už  mladý človek, ktorý je takpovediac pri informačnom prameni a zdroji, nemá informáciu, ako o tom môže mať informáciu človek, ktorý nesleduje ani spravodajstvo, neskúma databázy? To bol ten moment, keď som si povedal, že bolo by dobré o problémoch rozprávať otvorenejšie.

Druhá rovina spočívala v zoznámení sa s mojou dnes už manželkou Adelou. Ich rodina, rodina Banášovcov, dlhé roky ešte za minulého režimu fungovala viac v súlade so životným prostredím. Ochranu životného prostredia považovali za väčšiu prioritu, zachytávali napríklad dažďovú vodu, jedli menej mäsa. A keď sa tieto kombinácie spojili, vznikol z toho môj osvetový rozmer – aj na Instagrame, v ktorom som sa našiel.

Pri známych osobnostiach, ktoré riešia nejakú celospoločenskú tému či problematiku, nasleduje aj reakcia okolia. Ako to bolo s vami, s akými reakciami ste sa stretli a stretávate možno dodnes?

Čo sa týka reakcií, na úvod to bolo rozpačité. Keď niekto nabehne do niečoho nového, okolie má tendenciu trošku to porovnávať s tým, čo bolo predtým, špeciálne, ak ide o takúto „citlivú“ tému. A tá citlivosť je daná tým, že moje informácie alebo správy do nejakej miery zrkadlia a reflektujú naše správanie.

Niektorí ľudia to môžu brať aj ako útok na svoj spôsob života. Dostávajú sa skôr do defenzívnejšej polohy a majú pocit, že musia chrániť seba prípadne svojich blízkych voči niekomu, kto im tu niečo hovorí. Nie je jednoduché to prijať.

Potom sa to veľmi rýchlo vykryštalizovalo. A prečo? Pretože nehodnotím nič osobné, na nikoho neútočím a ani nikoho nepresviedčam. Cesta, ktorú som si zvolil, je cestou dát a faktov. Tie sú mi najbližšie, len ukazujem aktuálny stav. A keďže je to natoľko šokujúce, naozaj to na ľudí funguje bez toho, aby som na nich musel tlačiť. Každý si z toho môže niečo vziať.

Píšu vám alebo sa k vám dostáva spätná väzba? Napríklad, že ste niekoho motivovali?

Sociálne siete majú jednu obrovskú výhodu. Práve spätná väzba tu môže prichádzať priamo, čiže konkrétne na to, čo píšem. Ľudia reagujú aj na čiastkové informácie – to je to, čo vlastne samotná platforma prináša. Zároveň sa tam dá s ľuďmi dobre komunikovať, mám od nich zaujímavé vklady. Či už prídem na to, že mi mohlo niečo uniknúť, alebo by som sa mal nad niečím viac zamyslieť, niečo dopracovať. V takejto situácii je interakcia vyhovujúca. Až v 99 percentách prípadov môžem povedať, že ide o konštruktívnu diskusiu, i keď niekedy to nemusí byť príjemná debata.

Keď sa takto stretávate s ľuďmi aj priamo v diskusii, stalo sa vám, že ste napríklad zmenili v niečom  názor alebo ho prehodnotili? 

Zmenil som svoj pohľad napríklad v tom, že na začiatku som možno niektoré veci komunikoval, nazvime to, „káravo“. A teraz to nemyslím voči konkrétnej osobe, ale celkovo voči spoločnosti. Keď si to s odstupom času niekedy čítam, vidím, že to bolo v podstate kontraproduktívne, aj keď obsah je stále pravdivý.

K zmene došlo. Už sa nesnažím nikomu podsúvať, ako všetci chybujeme. Občas sa to síce objaví v mojich príspevkoch, ale zmenil som to na faktickejšiu rovinu a zasadzovanie vecí do kontextu vo faktoch a dátach. Zdá sa mi to potom prijateľnejšie a pre recipienta jednoduchšie a uchopiteľnejšie.

Čoraz viac osobností sa začína venovať téme ekológie, odpadov, upozorňujú na recyklovanie a zdravý životný štýl, prestávajú konzumovať mäso. Stretávate sa aj s inými osobnosťami a riešite túto problematiku spoločne? A teraz nemyslím len ľudí zo šoubiznisu, ale povedzme na politickej úrovni…

Aktuálne som v kontakte s vysokým štátnym úradom, nechcem o tom však dopredu hovoriť. Pravidelne o týchto témach komunikujem s poslancami parlamentu, naposledy vtedy, keď sa vypočúvali kandidáti na špeciálneho prokurátora.

Môžeme sa tu postaviť na hlavu a už nikdy nevzlietnuť lietadlom, už nikdy nič nevyseparovať nesprávne, no vo finále to bude mať na planétu minimálny efekt, kým politici nenastavia systémové zmeny. To je tým kľúčom, prečo sa tomu venujem. Čiže áno, komunikujem, pretože túto agendu je dôležité aj reálne presadzovať. Stretávam sa aj so známymi tvárami, ktoré sa venujú spomínanej problematike a teším sa z toho. Čím viac ľudí sa tomu venuje, tým väčšou zotrvačnou silou alebo efektom snehovej gule sa táto téma bude zväčšovať.

Vidíte teda zmysel v tom, že sa takto zapájajú známi ľudia? Nie je to len súčasný „boom“, niečo, čo je populárne?

Občas dostávam napríklad otázku, či v tom nevidím len nejaké zviditeľnenie seba alebo ostatných. Väčšinou na to odpovedám, že je mi to jedno, pretože je naozaj do určitej miery veľmi neskoro a v tomto prípade účel svätí prostriedky.

Ak to má zabezpečiť, že ľudia sami pred sebou – hoci to robia možno kvôli nejakým „PR momentom“ – začnú o trošku lepšie žiť a budú mať dosah na státisíce ľudí, ktorí žijú pohľadom na nich, lebo ich sledujú a sú ich fanúšikmi, je to super. Nabalia sa na seba obrovské masy. A motivácia, ako sa to stalo, je potom pre mňa druhoradá.

Môžete prezradiť nejaké tipy pre ostatných, ako konkrétne môžu pomôcť prírode? Vieme o vás, že nepoužívate na presuny auto v takom rozsahu ako v minulosti alebo že konzumujete menej mäsa.

Všetky tieto zmeny, ktoré by som takto navrhol, budú mať vo finále na planétu resp. na prírodu minimálny dosah. Dôvodom, prečo o tom hovorím a píšem, je to, že tieto malé zmeny v nás kultivujú a zlepšujú vzťah k životnému prostrediu a k jeho ochrane. Nepáchajú jeho okamžité zlepšenie. Keď tento vzťah bude dostatočne vykultivovaný, budeme schopní zvoliť si dostatočne „príčetných“ zástupcov, a tí potom vo finálne nastavia systémové zmeny, ktoré môžu naozaj zachrániť prírodu a celý svet. Toto je kľúč.

Ak sa teraz rozhodnem, že nebudem jesť mäso, keď sa rozhodnem, že nebudem vyhadzovať kuchynský odpad do bežného zmesového odpadu a začnem doma kompostovať alebo začnem inak rozmýšľať o tom, čo robím s odpadom, začnem viac triediť plasty, papier, sklo – je to všetko super.

Je to však dôležité najmä z toho pohľadu, že to vo mne pestuje a utvrdzuje vzťah k životnému prostrediu, tvorí to jeden z dôležitých pilierov môjho žitia. A keď sa tento pilier prenesie do verejného života prostredníctvom voličskej miestnosti, vtedy ten cieľ bude naplnený.

Môžem vám dať tieto tipy, ale každý o nich dnes už vie. Každý vie, že by bolo lepšie chodiť viac hromadnou dopravou. Každý predsa vie – ak sa niekoho spýtam –, čo potrebuje robiť pre svoje zdravie, špeciálne sa to ukázalo teraz počas pandémie. Fajčiar vie, že ho tá cigareta zabíja, rovnako ako občan vie, že keď bude všade jazdiť autom alebo bude vyhadzovať odpadky a nebude ich triediť, ubližuje planéte. Ale myslím si, že drobnými zmenami ten vzťah v sebe môže zmeniť. Podľa mňa ľudia poznajú tipy, sú to úplne klasiky a nemusím ich vymenovať… treba sa k nim len dostať.

V tomto vidím veľkú pomoc od mladých ľudí a školákov, každý deň mám totiž teraz nejakú online debatu práve s nimi a vidno, že priorita sa mení. Mnohokrát v tomto dokážu dokonca prevychovať svojich rodičov.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že mládež je viac otvorená a motivovaná k zmenám ako staršia generácia…

Absolútne. Ale to sa nedá staršej generácii zazlievať, nie je to niečo, čo sa dá kritizovať. Veď väčšinu svojho života prežili v inom režime, a to nemyslím len politický režim, ale aj režim ochrany prírody. Keď sa to okolo nich nedialo, prečo by to mali riešiť a teraz, na „staré kolená“, sa niečo nové preučiť?

Myslím si, že by to nebolo ani efektívne, ani nutné. Skôr je potrebné, aby tu vznikol veľký pohyb mladých ľudí, ktorí dokážu ovplyvniť svojich rodičov a starých rodičov, ale hlavne svoje okolie a ostatných mladých, ktorí sú možno v inej skupine. Aby ich namotivovali, aby ich zobrali do svojej „zelenej pasce“. Toto je kľúčové.

Vám sa podľa tohto, čo opisujete, zmenil život. Ako konkrétne, čo robíte inak ako predtým?

Do práce jazdím autobusom, všade po meste jazdím tiež autobusom alebo električkou, aj keď počas pandémie oveľa menej. No ak sa bavíme o období mimo pandémie, všade by som sa presúval emhádečkou, všade, kam by sa dalo, by som išiel vlakom.

Doma sme začali kompostovať, netvoríme takmer žiadny kuchynský odpad, pričom práve v niektorých regiónoch Slovenska je kuchynský odpad až polovicou zmesového odpadu. U nás doma sa takto obrovským spôsobom znížil objem odpadu, ktorý vyhadzujeme do čiernych kontajnerov.

Toto sú dva základné momenty a tretím je textil, ktorý sme prestali nakupovať. A už vôbec nie tak, že mám voľno a idem si niečo kúpiť na seba, aby som si urobil radosť. Naopak, keď si niečo potrebujeme kúpiť, ideme najskôr do secondhandov, pretože to sú veci, ktoré sú už vyrobené a boli na ne použité zdroje, niekto ich už nosil a ešte im dávame druhú šancu. A to isté som urobil aj v spravodajstve. Mám oblek zo secondhandu a pravidelne v ňom vysielam.

A ako máte ošetrené napríklad to, aby vám ľudia nedávali, nazvime to, zbytočné darčeky?

Nemám to ošetrené, ale hovorím ľuďom, že nechcem žiadne dary a je úplne jedno, či je to značkový sveter alebo udržateľné tričko. Mám toľko predmetov a všetko, čo potrebujem a čo nemám, si prípadne kúpim sám. Akoby sme si zvykli často sa obdarovávať nasilu, len preto, aby sa nepovedalo.

A ľuďom vo svojom okolí hovorím – ak mi už niečo potrebujete dať, dajte mi zážitok, ktorý spolu zažijeme na nejakej večeri, na výlete, nedávajte mi predmety. Vyhnem sa tak „fast fashion“ tričku a predmetu, ktorý by len stál na poličke, pretože práve takýto predmet, ktorý nemá žiadny účel a nepridáva akúkoľvek hodnotu do môjho života, je potom rovnakým odpadom ako „fast fashion“.

A čo cestovanie? Keby ste išli na dovolenku, ako to riešite? Pôjdete lietadlom, vyberiete si vôbec nejakú klasickú „low cost“ dovolenku?

Aj my chodíme k moru, aj my lietame lietadlom a aj budeme. Robme skôr niečo s tým, koľko lietame a ako lietame, na aké vzdialenosti. Pre mňa je nezmyselné letieť z Bratislavy do Košíc, ak tam viem byť vlakom za pár hodín. Na druhej strane, ak potrebujem ísť do Austrálie, asi tam nepôjdem autom, trajektmi a bude mi to trvať tri týždne. Takže je v pohode letieť raz, dvakrát za rok lietadlom na dovolenku. Nevidím v tom žiaden problém, aj my tak chodíme, ale potom to kombinujem.

Napríklad, ak by sme chceli ísť na viac výletov, nepôjdeme do Barcelony len preto, že nám zrazu vyskočila lacná letenka za 15 eur niekde na internete. Každé leto chodíme vlakom na dovolenku do Nemecka, pričom nám to trvá pol dňa. Je to super zážitok, zároveň je to ekologické a v neposlednom rade i veľmi príjemné. Samozrejme, ak niekto chodí na dovolenku len na Slovensko, tak je úplne najekologickejší.

Cez pandémiu sa ukázalo, že aj u nás máme veľa dovolenkových destinácií, zaujímavých, o ktorých sme predtým možno nevedeli. Už len dotiahnuť služby, aj keď i tam sa už veľa zlepšilo.

Nie je potom problém v tom, že ľudia si všeobecne  radšej zvolia komfortnejší spôsob života, akoby venovali energiu preštudovaniu problematiky? Aby začali viac využívať hromadnú dopravu či hľadali bezobalové predajne, v ktorých si môžu zakúpiť drogériu, kozmetiku, potraviny? Prípadne riešia, že takýto spôsob života je pre nich finančne náročnejší?

Ale ono to je drahšie. Obaly, ktoré si kupuje oveľa menej ľudí, v bezobalových obchodoch, nemôžu zatiaľ konkurovať rope, ktorej je veľa.

My sme si len zvykli na to, že veci sú a majú byť lacné, že chceme lacné a kvalitné potraviny, oblečenie musí byť lacné, letenky musia byť lacné. V skutočnosti tie veci nie sú lacné a ani by nemali byť. Sú drahšie a my by sme za ne mali platiť viac, ale dnes je už extrémne náročné sa k tomu vrátiť, keď je väčšina z nás zvyknutá na to, že je všetko extrémne lacné. Dôvod, prečo je to také lacné, sme však doteraz nemuseli riešiť.

Zrazu sa to otáča a zrazu nám niekto hovorí – zaplať si, aby si neničil planétu. Pre niektorých ľudí to je a bude niečo také vzdialené, že sa tomu nikdy nepoddajú. Často to môže byť v rovine výhovoriek, keď by si to mnohí z nás mohli bez problémov dovoliť, ale jednoducho sa im nechce. Aj o tom je moja osveta. Fakty tým ľuďom ukazujú, že tomu neujdú svojou výhovorkou a nakoniec ich to dobehne. Mnohí začali takto žiť, pretože videli čísla a dáta, napríklad na mojom Instagrame.

My sa často venujeme téme celospoločenskej zodpovednosti, resp. otvárame témy ako podnikatelia môžu podnikať aj s ohľadom na životné prostredie. Venujete sa aj vy tejto problematike?

Pravidelne som hosťom v rôznych korporátnych diskusiách a teší ma, ak už aj technologické a iné korporáty začínajú zvyšovať svoje ekologické povedomie a aj povedomie zamestnancov prostredníctvom veľkých otvorených debát s ľuďmi. Počas pandémie je to, samozrejme, online, ale predtým sme sa stretávali osobne. Hovoríme o tom, čo by firma mohla robiť lepšie a čo by sami ľudia vo firme mohli robiť lepšie. Priemysel je nevyhnutnou súčasťou zmien, a teda on samotný musí prejsť nejakou vnútornou obrodou. Cítiť to vtedy, keď sa tam dostávajú noví ľudia, ktorí na to tlačia.

Čomu sa teraz v rámci osvety venujete najviac?

Asi od začiatku až doteraz sa najviac venujem odpadom. Sú totiž veľmi jednoducho uchopiteľné. Ak budem hovoriť o emisiách nákladných lodí, ľudia si to nevedia úplne dobre predstaviť, keďže je to pre nich vzdialená téma.

A to aj napriek tomu, že väčšina vecí, ktoré vo svojom živote máme, sa  k nám dostala práve loďami z druhej strany planéty. Naproti tomu, ak hovorím o odpadoch, každý máme doma či v práci smetiak. Táto téma sa dá  potom dobre uchopiť, kultivovať vzťah k ekológii a prírode, o ktorom hovorím.

Obaja aj s manželkou Adelou ste známe tváre. Znamená to teda, že ste v tom spolu, angažujete a podporujete sa vzájomne aj v rámci ekologickejšieho spôsobu života? Asi by to inak v páre ani nešlo…

Určite, zapájame sa do toho spoločne. Neviem si presne predstaviť, ako by to vyzeralo, keby jeden chcel separovať odpad a druhý nie. Alebo by jeden chcel ísť na dovolenku vlakom a druhý nie. Ťaháme sa v tom. A práve ona ma do toho „natiahla“ a teraz ju zase ja do niektorých vecí ťahám, napríklad do tej verejnej dopravy. Je to taká vzájomná manželská cesta a neviem si predstaviť, že by to bolo inak. A je to aj jednoduchšie, lebo sa v tom podporujeme a motivujeme.

Doma v byte máte dážďovky, nie z rozmaru, ale kvôli kompostovaniu. Predsa len, vaša manželka voči tomu nenamietala? Mať niečo také v obývačke asi nie je úplne bežné. (smiech)

O tých dážďovkách som doma hovoril dlhšie, až som náš vermikompostér dostal minulý rok ako darček na narodeniny. Adela s tým nemala žiadny problém. Videla, že keď kompostér funguje dobre, dážďovky nemajú dôvod odtiaľ vyliezť a dokonca to ani nesmrdí.

Nie je to teda smetisko v strede obývačky. V momente, keď sme obaja videli, ako dobre to funguje, akékoľvek obavy sa stratili. Takže je to fajn, Adel im odkrajuje veci a ja ich kŕmim a starám sa o ne. Zase robíme niečo spolu. (smiech)

Čo by sme u vás doma určite nenašli? Plasty, tégliky od jogurtov…

Podľa mňa by ste u nás našli všetko z tých vecí. Nie som fanúšikom takej tej hystérie voči plastom, že sú zlé a všetko ostatné je dobré.

Jednorazové sklo, nevratné, ktoré si kúpim len na chvíľu a potom ho hodím do zeleného kontajnera, je energeticky omnoho náročnejšie ako jednorazový plast. Na jeho roztavenie treba oveľa viac teploty, taví sa plynom, ktorý je fosílnym palivom, pričom na roztavenie plastu treba rádovo niekoľkonásobne menšiu teplotu. Problém nie je plast ako taký, ale to, ako sme ho začali používať.

Teda nie samotný materiál, ale jeho jednorazovosť. Ak nahradíme jednorazový plastový kelímok jednorazovým skleneným, nemôžeme hovoriť o žiadnom ekologickom riešení, napriek tomu, že sa to tak zdá. Plasty nepovažujem za najväčšie zlo, ktoré tu je, pretože to nie je pravda a je to k nim veľmi nespravodlivé. Práve plasty zmenili spôsob, akým žijeme. Sú predsa jedným z najrevolučnejších vynálezov, ktoré ľudstvo vynašlo, a fandím im. Musíme len zmeniť spôsob, akým ich používame. A preto ich nájdete aj u nás doma.

A čo hovoríte na to, že sa plast v mnohých prípadoch nahrádza alternatívnejšími formami, napríklad drevom? Mali ste o tom nedávno zaujímavý príspevok na Instagrame.

Celá táto aktivita je veľký „green washing“. Kúpiť si na grilovačku namiesto plastového príboru drevený, kvôli ktorému sa musel vyrúbať strom, a po použití ho hodiť do koša, je rovnaké ekologické zverstvo ako ten plast. Keď si budeme stále kupovať jednorazové produkty, je úplne jedno, z čoho sú vyrobené.
Napríklad plastová taška mi vydrží roky, môžem ju nosiť nonstop so sebou do obchodu. Do papierovej stačí dať jedno mlieko, z tej vlhkosti sa o chvíľu rozpadne a ide do koša. Čím viac a dlhšie vieme produkty používať a potom ich zrecyklovať, tým lepšie.

Čiže v potravinách nesiahnete po papierovej taške?

Nosím si so sebou na nákupy veľkú tašku, ktorú používam už roky a ešte ju roky používať budem. A nie je papierová, je určite z nejakých plastových vláken.

V januári ste na Instagrame upozornili aj na to, že ľudia odhadzujú obrovské papierové škatule do kontajnerov, pričom ich predtým neroztrhnú. Môžete nám povedať, o čo išlo?

Najväčší problém pri separovaní papiera je ten, že mnoho papiera sa nedostane do modrých kontajnerov. Ľudia ich vyhadzujú do zmesového odpadu, pretože modré kontajnery sú upchaté. A upchaté nie sú množstvom papiera, že by sa ten papier vyvážal málo alebo že by kontajnery boli malé, ale ľudia tam hádžu celé škatule, ktoré nerozložia a neroztrhajú. Aj zložené kartóny dokážu zablokovať polovicu kontajnera, ale keď ich roztrháte, zmestí sa dovnútra viac papiera. Preto robím osvetu, aby sme neboli leniví a predtým, ako škatuľu vyhodíme do kontajnera, ju roztrhli. Aby tam aj ten, čo príde po nás, mohol pohodlne hodiť papier, ako sme to mohli urobiť my.

Prezraďte nám na záver, čo plánujete ďalej? Rozmýšľali ste nad tým, ako sa posunúť v tejto vašej osvete možno na ďalší level?  

Nemám žiadne konkrétne plány, neriadim sa ambíciami, netvorím si scenár života alebo cestu, po ktorej by som mal ísť. Dôverujem životu v tom, že bude dobrá… a čo bude na jej konci, to neviem. Prechádzam cez dvere najlepšie, ako aktuálne viem a zároveň viem, že za tými dverami bude pre mňa nejaká dobrá realita.

A to sa týka aj mojej osvety. Neplánoval som ju, náhodou som na ňu narazil, našiel som v nej vášeň a dôležitosť , a vôbec nedokážem predpovedať, čo sa z toho vyvŕbi. Každý týždeň sa to vyvíja, robím niečo inak ako týždeň predtým. Nič neplánujem, ani v ekologickej oblasti. Verím, že bude všetko dobré a že dokonca aj tú klimatickú zmenu napokon nejako zvládneme a prispôsobíme sa…