Vo firme, kde chcú byť všetci víťazi, je dnes pokorný človek považovaný za lúzra, zaznelo na webinári s talianskym ekonómom Luiginom Brunim

Celý záznam webinára nájdete na konci článku.

Hodnotovú krízu môžeme v súčasnosti vnímať takmer vo všetkých sférach ľudského života vrátane tej podnikateľskej. Čnosti ako pokora, lojalita, úcta a iné sa dnes v biznise, ktorý má za cieľ maximalizáciu zisku, jednoducho nenosia. Oveľa dôležitejší sú pre veľké podniky zamestnanci s tzv. hard skills (tvrdými zručnosťami), ktoré sa dajú ľahko merať. Ľudský hodnotový kapitál sa však rokmi postupne vyprázdňuje, dôsledkom čoho sa z mnohých firiem stávajú hodnotovo vykorenené miesta, kde sa postupne hromadia medziľudské konflikty.

Absencia čností + krehkosť = úpadok

Podľa talianskeho ekonóma a historika ekonomického myslenia sa v súčasnosti nachádzame uprostred veľkej premeny podnikateľskej kultúry, v ktorej zároveň môžeme sledovať prvé znaky úpadku. Ako v úvode webinára Luigino Bruni vysvetľuje, veľké nadnárodné firmy sa v poslednom polstoročí spájajú s vykorisťovaním a meritokraciou.

Hlavný pojem, ktorý stojí za pozornosť a ktorý sa s úpadkom bezprostredne spája, je podľa neho krehkosť, ktorá je veľmi vzdialená od biznisovej mentality. „Predchádzajúce generácie vedeli odovzdávať mladým schopnosť čeliť ťažkostiam života. Vytvorili v ľuďoch vnútorný kapitál, ktorý pozostával z čností, ako je múdrosť, nábožnosť, pokora… a boli tu aj kolektívne naratívy, ktoré sa týkali zmyslu života, smrti či utrpenia,“ vysvetľuje Bruni.

Šťastie však, ako ďalej pokračuje, predstavovalo obdobie medzi dvoma nešťastiami, potrebný bol preto dobre formovaný charakter človeka. „Nikto by si vtedy ani nepomyslel, že raz sa budú mladé generácie vychovávať k úspechu a víťazstvu, pretože všetci vedeli, že by to neprinieslo nič dobré,“ dodáva. „K čomu však dochádza dnes?“ pýta sa Bruni. Mladí ľudia nevedia čeliť neúspechu či nešťastiu, nemajú predchádzajúce čnosti, a tak sa stávajú krehkými a neschopnými spolupráce, na ktorej koniec koncov každý podnik stojí.

K meritokracii som kritický, pretože tá považuje zásluhy za individuálne. Aby sa mohol jednotlivec rozvíjať, je potrebné mu hovoriť, aký je šikovný. Takýto prístup však často podceňuje príspevok celého tímu a tam už potom dochádza k nerovnosti.

Spolupráca ako esencia každej firmy

Kým spoločnosť podľa Bruniho ešte len veľmi ťažko chápe túto veľkú krízu spojenú s krehkosťou, veľké firmy už vidia, že niečo nefunguje, a to nielen z ekonomického hľadiska, ale aj z etických dôvodov. „Firmy žijú zo spolupráce a z kolektívnych činností. Potrebujú teda zamestnancov, ktorí sú schopní pracovať v tíme. Ľudia však v dôsledku spomínanej krehkosti nemajú kompetencie čeliť konfliktom a krízam tak, ako to bolo v minulosti, keď boli formovaní rodinou, komunitou či cirkvou a s hodnotami už prišli pracovať pre nejakého zamestnávateľa.“

Táto skutočnosť v podnikateľskom prostredí, ako ďalej Bruni vysvetľuje, spôsobila to, že podniky si začali vytvárať vlastné čnosti, v ktorých sa snažia formovať aj svojich zamestnancov. S týmto procesom sa zároveň menia aj roly. Kým začiatkom 21. storočia bol „záchrancom“ podniku manažér, ktorý nahradil podnikateľa, dnes dochádza k ďalšej zmene a do čela sa dostáva konzultant, resp. veľké konzultantské firmy, ktoré sa usilujú riešiť spomínané konflikty. „Tieto firmy sa rôznymi formami, ako je napríklad psychológia práce, koučing či public speaking, venujú týmto krehkým ľuďom a menia ich na zamestnancov, ktorí sú schopní spolupracovať,“ konštatuje Bruni.

Základné otázky, ktoré si však v závere svojho príhovoru Bruni kladie, sa týkajú nezištnosti. „Môžu podniky nezištne vytvárať čnosti? A ak nie, kde a ako by teda mali vznikať nové čnosti?“ Odpovede na ne následne pozýva hľadať aj vo svojej knihe Hľadanie hodnôt: Desať slov pre život a podnikanie.

Toxické vzťahy na pracovisku i syndróm vyhorenia

Zaujímavé postrehy prináša Bruni aj v druhej časti webinára, kde sa venuje otázkam z publika. Pri téme úspechu, teda do akej miery je úspech výsledkom talentu alebo vlastného neustáleho premáhania sa, odkazuje Bruni na už spomínanú meritokraciu, ktorá sa stala súčasťou podnikateľského prostredia. „K meritokracii som kritický, pretože tá považuje zásluhy za individuálne. Aby sa mohol jednotlivec rozvíjať, je potrebné mu hovoriť, aký je šikovný. Takýto prístup však často podceňuje príspevok celého tímu a tam už potom dochádza k nerovnosti,“ hovorí.

Na ďalšiu otázku, ako sa dá rozpoznať toxický vzťah na pracovisku, hovorí Bruni o niekoľkých dôležitých indikátoroch. Prvým je podľa neho ukazovateľ kvantity. „Vzťah je toxický, keď pohltí jednotlivcom príliš veľa energie. Keď potrebujeme vykonať to, čo máme v popise práce, ale namiesto toho sa stáva, že prídeme do kancelárie a väčšinu času venujeme riešeniu dvoch – troch vzťahov, diskutujeme s konkrétnymi ľuďmi a naše vzťahy sú ako upchaté potrubie, je to signál, že tieto vzťahy nie sú v poriadku,“ vysvetľuje Bruni.

Druhý ukazovateľ, ako dodáva, je forma, akou sa riešia medziľudské konflikty na pracovisku. Zdravým prístupom k riešeniu konfliktov je transparentnosť, teda riešenie problému na správnom mieste a so správnymi ľuďmi – nadriadenými a tou osobou, s ktorou je problém. „V prípade toxicity sa však ľudia vyhýbajú priamym vzťahom, problémy sa neriešia na správnych miestach a často sa to zúži len na klebety a ohováranie na chodbách a vytváranie spojenectiev. Toto nie je zdravý prístup.“

Pokora, ktorá postupne dozrieva a vďaka ktorej pochopíme, že sme si všetci rovní a že závisíme od ostatných, dáva podniku ľudskosť. Bohužiaľ, pokora sa dnes vo firmách necení, pretože sa zdá, že je v protiklade s biznisom.

Tretí indikátor podľa talianskeho odborníka rozvíja druhý. „Ľudia, ktorí si v práci nerozumejú, si často myslia, že problémy vyriešia, keď pôjdu za svojím šéfom. Keď si z riaditeľa spravia spojenca a potom dúfajú, že zasiahne proti osobe, s ktorou majú problém. Ide o veľmi častý negatívny jav a tiež poukazuje na toxicitu,“ dodáva taliansky ekonóm.

Dôležitá téma, ktorá taktiež súvisí s prácou, je syndróm vyhorenia. Podľa Bruniho existuje niekoľko typov tohto stavu. Okrem tých, ktoré vznikajú fyzickou vyčerpanosťou, rozlišuje ďalej špecifické typy vyhorenia, týkajúce sa hlavne ľudí, ktorí si vybrali identickú rolu v organizáciách s nejakým vyšším poslaním, kam napríklad patria rodinné podniky alebo organizácie s ušľachtilou víziou, či náboženské spoločenstvá.

„V týchto organizáciách môžeme stretnúť tri kategórie pracovníkov. Môžeme tam nájsť takých, ktorí nemajú žiaden zmysel pre poslanie a ideály. Mohli by pokojne pracovať niekde inde, pretože v práci sú len kvôli platu. Ďalej tam stretneme ľudí, ktorí sú, naopak, veľmi spojení s poslaním organizácie, majú tzv. vrodené motivácie. Napokon je tu tretia kategória ľudí, ktorí sú tzv. imitátori. Napodobňujú v organizácii mainstream, teda hlavnú dominantnú kultúru. Ak niekto zo spomínanej druhej kategórie zažije vyhorenie, je to iné ako u ľudí z ostatných dvoch kategórií. Často ide o veľmi komplikovaný stav, pretože takéto vyhorenia sú veľmi hlboké a dlhé,“ vysvetľuje Bruni.

Čnosť pokory dnes nemá miesto v biznise

A aké miesto má v podnikateľskom prostredí pokora? Aj nad touto otázkou Bruni nahlas uvažuje a poukazuje na rozdiel medzi pokorou a ponižovaním. Pokora, ako hovorí, vychádza z ľudskej skúsenosti, že nie sme Boh. Táto čnosť však nie je, ako ďalej dodáva, čnosťou mladých ľudí. „Mladý človek nemusí byť pokorný. Mladý človek by mal chcieť od života všetko. Ak totiž v dvadsiatich rokoch nebude veriť, že zmení svet, v štyridsiatke skončí pred televíziou s pivom v ruke.“

Pokora, podľa Bruniho, by však mala postupne prichádzať so zrelosťou, keď človek pochopí, že nie je nesmrteľný. Tejto pokore nás učí život, nie ľudia, ktorí si ju často zamieňajú s ponižovaním. „Pokora, ktorá postupne dozrieva a vďaka ktorej pochopíme, že sme si všetci rovní a že závisíme od ostatných, dáva podniku ľudskosť. Bohužiaľ, pokora sa dnes vo firmách necení, pretože sa zdá, že je v protiklade s biznisom. Vo firme, kde chcú byť všetci ,víťazi‘, je dnes pokorný človek považovaný za ,lúzra‘. Človek musí, naopak, ukázať, že si je všetkým istý, že je nezávislý a nezraniteľný. To sú čnosti, ktoré sa dnes páčia biznisu. Pokora však predstavuje opak. Človek nehovorí o sebe, ale o ostatných a, poviem vám, nie je nič krajšie ako vzťah dvoch pokorných ľudí, lebo každý chváli toho druhého,“ vysvetľuje Bruni.

V závere podujatia sa Bruni vyjadruje k dôležitej téme vytvárania plnohodnotného priestoru vo firmách pre menej nadaných ľudí. Ako inšpiráciu ponúka krátku epizódu zo života talianskeho svätca dona Bosca, ktorý sa raz jedného chlapca, ktorý bol prichytený pri krádeži, spýtal na to, čo vie robiť. Potom, ako mu opakovane odpovedal, že nevie robiť nič, sa ho don Bosco napokon spýta, či dokáže aspoň pískať. „,Áno, to viem,‘ odpovedal chlapec a vďaka tomuto prístupu napokon našiel svoju cestu k excelentnosti. Pointou je teda objaviť tento dar u každého človeka, pretože každý má nejaký talent a svoju cestu k excelentnosti. Tiež musíme pochopiť, že aj praktická inteligencia musí byť viac docenená v našom svete, pretože naša ekonómia bez týchto praktických ľudí skrachuje. Videli sme to napokon aj počas covidu. Bez učiteľov či ekonómov by sme dokázali žiť, ale bez zametačov ulíc a opravárov elektrických vedení, bez nich by sme nedokázali existovať,“ dodáva Bruni.