Vývoj na Ukrajine? Obidva scenáre sú desivé

Andrea Riccardi. Foto: Thomas Klann
Cestou na rozhovor prechádzame cez miestnosť, v ktorej bola podpísaná mierová dohoda medzi zniepriatelenými stranami v Mozambiku. Túto udalosť nám pripomína obraz visiaci na stene. Dym spálených zbraní a holubica letiaca medzi predstaviteľmi separatistických skupín hovorí za všetko. Po sedemnástich rokoch krvavých bojov zavládol v Mozambiku mier. Jedným z jeho sprostredkovateľov bol aj Andrea Riccardi.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Mier v Európe je stále v nedohľadne. Dnešný svet zúfalo potrebuje vizionárov. Dokážu nájsť východisko zo situácie, ktorá je na prvý pohľad bezvýchodisková? Prinášame exkluzívny rozhovor s talianskym historikom a bývalým ministrom pre medzinárodnú spoluprácu Andreom Riccardim. Jeho kniha Volanie po mieri aktuálne vycházda vo Vydavateľstve Nové mesto.


Slovenská spoločnosť je polarizovaná, čo nedávno vyústila do šokujúceho atentátu na premiéra. Čo môže vaša kniha povedať spoločnosti na Slovensku?

S veľkým zármutkom som sledoval bolestivú udalosť atentátu na Roberta Fica. Je to mimoriadne závažný čin, ktorý odhaľuje zbesilosť politických vzťahov a spoločnosti. Proti názorom premiéra sa dá bojovať slovami, diskusiou, vo voľbách, politikou, nie hrubou silou.

Vidíte, nenávisť plodí nenávisť. Len si spomeňme na atentát v Sarajeve a prvú svetovú vojnu.

Slovensko som spoznal ako veľkorysú krajinu na začiatku vojny, keď na ruskú agresiu odpovedalo prijímaním utečencov z Ukrajiny. Bol som na slovensko-ukrajinskej hranici a nasadenie stoviek dobrovoľníkov zo slovenskej strany ma veľmi zasiahlo.

V spolupráci so slovenskou Komunitou Sant´Egidio sme realizovali prevoz pacientov z Ukrajiny, ktorí potrebovali dialýzu. Prevoz do Ríma by však neprežili, preto sme kontaktovali komunitu na Slovensku, ktorá im dialýzu poskytla po prekročení hraníc so Slovenskom. Som im za to veľmi vďačný. Viacerí z týchto ľudí sa v Ríme usadili a úplne sa integrovali.

Ján Pavol II. hovoril o špeciálnej role Slovenska v rámci Európy. Aká by podľa vás mala byť?

Slovensko zohráva v Európe skutočne osobitú úlohu. Nie je to veľká krajina, ale má veľmi špecifickú geopolitickú polohu na hranici s Ukrajinou, neďaleko od Bieloruska, Ruska a všetkých východných oblastí. A spôsob, akým vníma svet, ktorý je stredoeurópsky, je odlišný od toho, ako ho vnímame my v Stredomorí, ako ho vnímajú Severoeurópania alebo Francúzi či Nemci.

Existujú rôzne vízie a predstavy o budúcnosti Európy, ktoré musíme zosúladiť, a práve v tom by mohlo zohrať Slovensko kľúčovú úlohu. Európu treba budovať. Ak nebudeme budovať Európu, naše malé štáty budú čeliť svetovým gigantom – myslím na Indiu, Čínu. Vhodné maximálne tak na dovolenky.

Uplynulé storočie prinieslo dve svetové vojny, ktoré sa odohrávali najmä v Európe. Prečo sa napriek mnohým pietnym miestam stále nedokážeme poučiť z minulosti?

Zabudli sme na druhú svetovú vojnu. Zmizla generácia, ktorá ju zažila. Svedkovia alebo pamätníci holokaustu zmizli alebo miznú. Medzi vojnou a holokaustom existuje veľmi silné spojenie. Táto „priemyselná genocída” Židov nacistami, bol možný predovšetkým preto, že bola svetová vojna.

A v tomto bode zdôrazňujem, že zmiznutie týchto svedkov, týchto pamätníkov vojny, spôsobilo, že sme si zvykli na vojnu.

Väčšina z nás vojnu nezažila a nevieme si ani predstaviť, čo reálne prináša.

Vojna sa zdá byť hrou. Bez námahy, bez krvi, bez rizika. Princ Harry, ktorého citujem v knihe, spomína na svoju službu v Afganistane: „V mojej helikoptére som stlačil tlačidlo, zomreli ľudia, ale nemal som pocit, že som niekoho zabil.“

Keď Američania opustili Afganistan, Rusi to čítali, že Západ už nechce bojovať. Nebezpečný signál.

Vojna však nie je hra a už vôbec nie je čistá. Vojna je špinavá. Je to krv, bolesť, smrť, je to deštrukcia. Toto treba vedieť. A nekráčať do vojny ako na oslavu alebo ako k niečomu nevyhnutnému. Politika je tu nato, aby povedala, že vojna nie je prirodzene nevyhnutná. Toto je sila politiky.

Aké scenáre sa rysujú v aktuálnom konflikte na Ukrajine?

V súvislosti s Ukrajinou existujú dva veľké scenáre a oba sú pre mňa desivé. Prvým scenárom je väčšia vojna. Vojna, do ktorej by sa zapojili aj ostatné európske krajiny. A druhým scenárom je presný opak. Západ by opustil Ukrajinu. Pre Rusov by to bol rovnaký signál, ako keď ako Američania opustili Afganistan. Rusi to čítali, že Západ už nechce bojovať. Nebezpečný signál.

Treba nájsť priestor na rokovania. Po niekoľkých týždňoch vojny sa našiel priestor medzi Moskvou a Kyjevom, ktorý sa však vytratil aj zásahom bývalého britského premiéra Borisa Johnsona. Treba vrátiť mieru jeho miesto, aby sa stal cieľom politiky.

Ukrajina je v tomto konflikte v obrannej pozícii. Aké limity by mala mať obranná vojna? Napríklad v izraelsko-palestínskom konflikte bola odpoveď Izraela neúmerná útoku Hamasu z októbra minulého roka.

Takto by som otázku nestaval, nekládol by som si otázky o limitoch obrannej vojny, ale pýtal by som sa, ako sa priblížiť prímeriu. Toto je skutočný problém a ja vidím, že sa k nemu nepribližujeme. Takže diskusia o limitoch je čisto teoretická.

Limity boli prekročené. Keď zomrie človek, keď zomrie dieťa, limit sa už prekročil. To, čo zdôrazňujem, je, že sa nič nerobí pre to, aby sme sa priblížili mieru. Dvadsiate storočie nám zanechalo myšlienku jednoty sveta. Pandémia to potvrdila. Všetci sme na jednej lodi – rôzni ľudia, muži a ženy, mladí a starí, Európania a Afričania. Toto je skúsenosť, ktorú každý z nás zažil. Potom sme otočili stránku a spoločne sme sa pustili do honby za individualizmom a nacionalizmom.

V knihe Volanie po mieri hovoríte, že sa príliš veľa investuje do armády a zbraní, ale takmer nič do mieru. Aký by mal byť správny postoj? Ak nebudeme podporovať Ukrajinu vojensky, je reálna šanca, že o svoje územie príde…

Existuje staré umenie, ktorým je diplomacia. Kto hovorí s Moskvou? Treba obnoviť diplomatické iniciatívy a investovať do nich, príkladom je mierová konferencia vo Švajčiarsku. A Brazília chce iniciovať ďalšie.
Vojenské aparáty Západu a Ruska medzi sebou stále komunikujú. Ale to je príliš málo.

Treba obnoviť kontakty, treba sa rozprávať. Pretože dnešné vojny nie sú také, ako boli tie minulé. Dnes sa vojny stávajú večnými. Dnešné vojny s mocnými zbraňami, ktoré sú v obehu, sa nekončia. Pozrite sa na izraelsko-palestínsky konflikt. Nekonečná vojna.

Máte skúsenosti s dohodovaním mieru v Mozambiku. Máte metódu na riešenie vojenských konfliktov, ktorú by sme mohli uplatniť aj na súčasné vojny vo svete?

Každá vojna je príbehom. Záleží na politických a ekonomických situáciách, ale aj na ľuďoch – na stretnutí s tými, ktorí bojujú, a tými, ktorí rozhodujú. Neexistuje univerzálna metóda. Každé dohodovanie je kompromis. Nemali by sme sa tohto slova báť. Hodnota mieru spočíva v záchrane ľudských životov.

Miestnosť, kde bol podpísaný mier Mozambiku. Sprava Cyril Dunaj, Mária Kostyálová a hovorca komunity Sant´Egidio Roberto Zuccolini. Foto: Thomas Klann

V Mozambiku sme na to išli tak, že sme budovali vzťahy a vytvárali prostredie dôvery medzi jednotlivými znepriatelenými skupinami. Potom sme ich pozvali do Ríma na spoločné rokovania. Boli sme v pozícii mediátora, ktorý vytváral most medzi bojujúcimi stranami.

Vo vašej knihe, ktorú vydalo Vydavateľstvo Nové mesto, uvádzate, že pred sto rokmi človeka nedefinovala nevyhnutne jeho národnosť. Ako vnímate odhodlanie Ukrajincov bojovať za obranu svojho národa?

Benedikt XV. tvrdil, že národy neumierajú. Ak sa pozriem na slovenskú históriu, je to história národa, ktorý v podstate nemal priestor na suverenitu, ale nezomrel. Žil v kultúre, jazyku, v cítení ľudu, aj keď išlo o malý roľnícky ľud. To sa mi zdá dôležité. Národná identita je spôsob, ako sa podieľať na veľkej rodine národov. Neexistuje rozpor medzi kozmopolitnou osobou a národnou osobou.

Ale nacionalizmus je iná vec, nacionalizmus je moja krajina proti iným krajinám. Je to kult národa, ktorý ma perverznú formu. K tomuto nás priviedla globalizácia. V zložitom, konfliktnom svete sme sa cítili ohrození, bezvýznamní, čo vydláždilo cestu nacionalizmu.

Vladimír Putin šialene potvrdil ukrajinskú identitu.

Pokiaľ ide o Ukrajinu, národná história Ukrajiny je veľmi zložitá. Povedal by som, že Vladimír Putin šialene potvrdil ukrajinskú identitu. Keď zradne napadol Ukrajinu, väčšina Ukrajincov, dokonca aj rusky hovoriacich, sa cítila byť Ukrajincami. Ukrajina odvážne odolávala, ale dnes veľmi trpí a nemôže byť odsúdená na dlhodobé utrpenie.

Ako vnímate postoj pápežov k téme mieru v kontexte súčasných konfliktov?

Všetci pápeži 20. a 21. storočia tvrdili, že vojna je dobrodružstvo bez návratu. A to ich odlišuje od ostatných lídrov kresťanských cirkví, ktorí často zaujali nacionalistické postoje. Prečo pápeži zastávali tento názor? Kvôli kresťanskej hodnote pokoja, ale aj kvôli realite Katolíckej cirkvi, v ktorej majú rôzne národy svoje miesto.

Počas prvej svetovej vojny istý románopisec s iróniou poznamenal: francúzski aj nemeckí katolíci sa modlia za víťazstvo, ale koho má Boh počúvať? Vojna a svetová vojna je pre Katolícku cirkev neprijateľná. V tomto zmysle bola Cirkev nestranná. Stála pri tých, ktorí trpeli, a vždy ukazovala cestu rokovania o mieri.

Katolícka cirkev má historicky aj mierovú misiu, misiu zjednocovania. Akú rolu podľa vás zohráva problém rozdelenia a polarizácie v rámci kresťanstva a Katolíckej cirkvi, ktorému dnes čelíme?

Kresťanstvo trpí. Je ťahané na jednu a druhú stranu nacionalizmom a tradicionalizmom. Ale Katolícka cirkev je globalizácia sama osebe a jednotu má v postave pápeža. To je podľa mňa rozhodujúci bod.

Je to bod, ktorému by sme mali venovať pozornosť, pretože tento problém medzi Rímom a biskupmi vo svete existoval vždy. Bol aj medzi slovenskými biskupmi a Piom XII. počas druhej svetovej vojny. Som však presvedčený, že misiou Katolíckej cirkvi je budovanie jednoty.

Keď sa pozrieme na vojny na Ukrajine a Blízkom východe, vidíme, že náboženstvá ako podnecovateľov, nie zmierovateľov konfliktu. Kde sa stala chyba?

Náboženstvá sú nositeľmi pokoja. No môžu byť aj palivom do ohňa vojny. Môžu byť vodou, ktorá hasí oheň, ale aj benzínom. Náboženstvá sú používané nacionalizmom alebo sa z nich stávajú ideológie, ktoré podporujú nacionalizmus alebo imperializmus. V tomto smere existuje mnoho prípadov. Zoberme si celú problematiku džihádistického povstania, situáciu v Iráne, samotnú ruskú vojnu a úlohu náboženstva. A toto je, podľa mňa, kľúčové.

Kresťanstvo založené iba na spiritualite je jogou. Ak je založené iba na aktivizme dlho nevydrží.

Ján Pavol II. to v roku 1986 v Assisi pochopil, keď zvolal lídrov svetových náboženstiev, aby sa spoločne modlili za mier. Náboženstvá sa modlili spolu, nie proti sebe. Pretože náboženstvá spolu vytvárajú posolstvo pokoja.

Svetové modlitby za mier prebiehajú každý rok. Aké je ovocie týchto stretnutí?

Mohol by som vám vymenovať ich plody, ale pripadal by som si ako obchodník, ktorý hovorí o svojich produktoch. Poviem vám len jednu vec. Aké sú plody modlitby? Viete mi to povedať? Alebo aký by bol svet bez modlitby? Aké sú plody dialógu? Čím by bol a aký neľudský by bol svet bez dialógu?

Založili ste Komunitu Sant´Egidio, ktorá je dnes vo viac ako 70 krajinách sveta. Začínali ste pri čítaní Božieho slova. Je toto cesta pre dnešných kresťanov? Namiesto aktivizmu v prvej osobe sa stretávať, čítať Božie slovo a rozlišovať, ako reagovať na potreby sveta?

Nemám veľkú sympatiu k tým, ktorí hovoria, že moja cesta je lekciou pre ostatných. Zdá sa mi to trochu malicherné. Odpoviem vám tým, že v Evanjeliu podľa Lukáša je príbeh o Marte a Márii blízko tej o milosrdnom Samaritánovi. Mária si vyberá počúvanie Božieho slova a je obrazom kresťana, učeníka, ale milosrdný Samaritán je tiež obrazom učeníka a vyberá si zastaviť sa pri polomŕtvom človeku. Nie je v tom žiadny rozpor.

Kresťanstvo založené iba na spiritualite je jogou, kresťanstvo založené iba na aktivizme je činnosťou, ktorá dlho nevydrží. Potrebujeme kresťanov, ktorí majú oči otvorené. Katolícky teológ Karl Rahner hovoril o 21. storočí ako o mystickom storočí a mystike otvorených očí.

Čo môže každý z nás urobiť, aby sme nežili egocentrizmus, ktorý je opakom mieru?

Problémom je, že sme všetci väzni svojho malého sveta, svojho malého ja, a mnohé my sa fragmentujú a rozpadajú. Rodiny, politické strany, komunity… Všetci sme osamelí ľudia. To je realita súčasného človeka, ktorý preto trpí.

Zmena seba samého je jedinou pákou, ktorou môžem pozdvihnúť svet.

Verím, že skutočným riešením je vykonať exodus a vyjsť zo seba. Zmena seba samého je jedinou pákou, ktorou môžem pozdvihnúť svet. Zmeniť seba samého, vyjsť zo svojho exodu a vidieť aj druhých a ich potreby.

Politici zneužívajú tému migrácie pre svoje populistické ciele. Aký je správny postoj?

Skutočnou cestou nie je migrantov odmietať, ale prijímať a integrovať. V Taliansku máme skúsenosť so 7 500 ľuďmi, ktorí prišli vďaka humanitárnym koridorom, a musím povedať, že to bola veľmi pozitívna skúsenosť. Dnes vidím týchto ľudí, ktorí pracujú, integrovali sa a cítia sa byť Talianmi.

Andrea Riccardi. Foto: Thomas Klann

Verím, že prijímať migrantov vo svojej krajine je povinnosťou, ktorú máme voči budúcnosti. Toto je aj postoj pápeža Františka. Krajina ako Taliansko je v demografickej zime. Tí, ktorí volajú po migrantoch, nie sú ľudia s humanitárnym cítením. Sú to podnikatelia, obchodníci, ľudia z oblasti gastronómie, ktorí už nemajú pracovníkov. Sme krajina, ktorá starne, rovnako ako aj mnohé ďalšie krajiny Európy.

Mnohí sa boja prijímať migrantov pre strach z inej kultúry. V určitom momente sa u nás hovorilo: ,Áno, prijímajme migrantov, ale len kresťanov.‘

Zoberme si príklad takého Francúzska. Imigráciu zvládalo veľmi zle, ľudia sa zhromažďovali na predmestiach, boli vykorisťovaní a tak ďalej. Pamätám si, že som raz bol v mestečku na predmestí Paríža, ktoré bolo kedysi komunistickým mestom a teraz sa stalo moslimským.

Ale vidíme tiež aj to, že Francúzsko malo prezidenta republiky Nikolasa Sarkozyho, ktorý je Maďar. Jordan Bardella, kandidát Le Penovej, má talianske a alžírske korene. V politickej triede existuje silná integrácia.

Vaša kniha Volanie po mieri vyšla minulý rok v taliančine. Medzitým sa toho vo svete veľa udialo. Je kniha pre dnešného čitateľa stále aktuálna?

Kniha je, žiaľ, aktuálna, pretože dnes je vojna vo Svätej zemi, v Sudáne, v Sýrii… – nielen na Ukrajine. Vojnu sme rehabilitovali ako nástroj riešenia konfliktov. Toto je realita. Slovo mier bolo vymazané z našich slovníkov, ale musíme sa opäť vrátiť do slovníka verejnej debaty. Príliš veľa sa diskutuje o zbraniach, intervenciách, o vojne a príliš málo o potrebe mieru.

Poznám Ukrajinu od konca osemdesiatych rokov, keď bola ešte sovietskou. Sledoval som zblízka túžbu Ukrajincov po slobode a nezávislosti. Čo sa deje na Ukrajine? Sedem miliónov ľudí v zahraničí, štát v kríze, národ utečencov, hlad, potreby všetkého druhu, systematické bombardovania od začiatku ruskej agresie. Nespravodlivej ruskej agresie. Ukrajina je zničená krajina, ktorá hrdinsky odoláva, ale zaslúži si mier.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články