Z pera mamy: Bezmocnosť na druhú

Musela som sa to naučiť v iks situáciách, keď som jednoducho bola úplne vyautovaná z možnosti zasiahnuť. Ak sa stane čosi zlé mne, predýcham to. Ak však nemám páku byť naporúdzi tvorovi, ktorého som si vymodlila, vysnívala, vynosila, vypiplala…, je to bezmocnosť na druhú.

A tie chvíle stále prichádzajú, ostávajú v pamäti mamy ako výkričník, otáznik a bodka v jednom. Bolia o to viac, ak sú „výsledkom“ komunikácie tých, ktorých povolaním je slúžiť iným. Ten náš zoznam príhod (nielen vďaka počtu našich detí) je poriadne dlhý.

Prečítajte si aj:

Kričiaca suseda. Čo robiť, keď sú deti… deťmi? Ak sa v jednej izbe bytu na šiestom poschodí v čase mizerného počasia hrajú, behajú, skáču a nevedia komunikovať pianissimo?

So zvonením susedy zaraz zmĺkol aj zvonivý smiech mojich detí. Pre príval slov, ktoré boleli a nedovoľovali ani len pokojne reagovať. Obzrela som sa. Nezbedné plamienky v čistých detských očiach náhle pohasli.

O pár rokov neskôr práve tie „hrozne hlučné deti“ nosili práve tejto pani susede kytice z našich prechádzok po poli. Len tak.

Lebo sme sa dohodli, že nehráme takými istými kartami. Že máme svoje a nevzdáme sa ich. Hm, prečo tentokrát nezhasli oči pani susedy, stojacej vo dverách? A ani oči mojich detí?

Zase inokedy…Napriek pokojnému vysvetľovaniu, napriek tomu, že som nikdy nemala potrebu robiť svojim deťom za každú cenu právnika bez titulu… Stalo sa, že sme zápasili s určitou neláskavosťou až nemilosrdnosťou pani učiteliek.

Ak bol problém na strane detí, nechala som ich niesť zodpovednosť. No boli aj iné chvíle, naplnené nepravdivosťou z druhej strany. Nepomohli ani fakty, ani moje poukázanie na nevymyslené špeciálnopedagogické potreby, ktoré sa dajú často „okašlať“, ak učiteľovi chýba srdce.

Potom príde čas, keď to vaše „nemožné“ dieťa, ktoré nosilo farebné známky z matematiky, pretože v škole nebolo toho, kto by rešpektoval jeho dysgrafiu, doučuje na gymnáziu celú triedu.

Presne z toho predmetu, v ktorom bolo podľa pani učiteľky také neschopné. Len tam hore vedia, koľko rozhovorov v prítmí chlapčenskej izby sa za tým skrýva. S jediným cieľom, aby syn neprestal v seba veriť.

Prečítajte si aj:

Vďaka tej zraňujúcej situácii v ordinácii som spolu s dcérou hovorila tak, ako už dávno nie. O živote, o hodnotách, o vernosti tomu, čo je pre nás dôležité, nech sa deje čokoľvek. O ľuďoch krivých, krívajúcich, zlyhávajúcich. A o tom, čo si z toho vyberieme ako vzor my. O čo hráme.

Alebo nedávna príhoda s lekárom, od ktorého sme po kolobehu vyšetrení očakávali kompletné znenie diagnózy a určenie liečby. Sedeli sme v ordinácii rovno oproti nemu. Musel cítiť, ako veľmi v ňom potrebujeme mať spojenca v zápase o život.

Zvláštne správanie, mlčanie a klopkanie perom do dosky stola bolo horšie ako akákoľvek ťažká veta. Videla som, ako sa z očí mojej dcéry, pripravenej bojovať, rinú slzy. Nepozrel sa na ňu, nepozrel sa ani na mňa. V tej chvíli by priamy, férový pohľad s jednou pravdivou vetou urobil veľa. Nedočkali sme sa ho..

Cestou domov z ordinácie sme mali s dcérou taký rozhovor, aký už dávno nie. O živote, o hodnotách, o vernosti tomu, čo je pre nás dôležité, nech sa deje čokoľvek. O ľuďoch krivých, krívajúcich, zlyhávajúcich naprieč povolaniami, vekom, situáciami. A o tom, čo si z toho vyberieme ako vzor my. O čo hráme.

Nie, nepotrebujem izolovať svoje deti od prepleskov života. Ale takéto chvíle zabolia. Pamätám si všetky nevyslovené „prečo“ v pohľadoch svojich detí, na ktoré som nevedela vždy odpovedať. Viem len, že znovu a znovu v tej chvíli otváram náruč, aby sme plakali spolu.

Niekedy mlčiac, niekedy kričiac bolesťou. A tiež preto, aby sme spolu v tej náruči vstali. Viem presne, koľko odvážnych cieľov sme si práve v týchto zaseknutých situáciách dali… Ešte s mokrými očami, v šoku z toho, čo sme zažili.

Deti musia vedieť, že ich mama nedokáže všetko. No dokáže a má podržať, naštartovať svoje dieťa, aby mu znovu vrátila chuť lietať.

A tak vám, pán doktor, aj vám ostatným chcem poďakovať za tie chvíle bezmocnosti. Aj vďaka vám sa môžem stávať stále lepšou mamou. A moje deti stále lepšími ľuďmi.

Prečítajte si aj: