Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Jednoducho sa to tak stalo, že na čerstvo umytú kuchynskú linku, môj sen, vyrobený na mieru kamarátom stolárom, sa ani nie po polhodine čistoty vyplesol kečup z plastovej fľaše.
Hej, z tej mega veľkej z hypermarketu, keďže kečup je spolu s mliekom jednou zo základných potravín našich synov. A ešte sa to udialo pred mojimi očami, rukami nášho najstaršieho.
Pamätám si, že som prehltla hrču, v ktorej už boli namixované výčitky a karhanie, hnev a rozčúlenie, pocit neúcty voči mojej práci a rozčarovanie zo synovej nemotornosti, hoci je dospelý. Mohla som povedať tie pichľavé vety typu: „Už zas?“ „Zase ty?“ „Ty vždy…“
Boli by oprávnené, pravdivé a situačne aj skúsenosťou neodškriepiteľné. Vždy mám dôvod kupovať si nové taniere, poháre, soľničky a iné „rozbiteľnosti“ predovšetkým jeho pričinením, a nielen to. No teraz som mu nemohla povedať nič. Nieže by mi to bolo jedno. Nieže by som nechcela, aby dával pozor.
V tichu sme na seba navzájom pozerali. Dívala som sa do jeho pokorných, čistých, vydesených očí. Videla som jeho ľútosť a vedomie omylu. Až po chvíli z neho vyšlo: „Do kelu… prepáč…“ A spakruky začal utierať kečup rukávom.
Zastavila som ho pokojným pohybom ruky, posadila vedľa seba na stoličku k stolu.
V tých očiach som uvidela dieťa, za ktoré som sa po prvom rýchlom spontánnom potrate toľko modlila, o ktorom som toľko snívala. Kreslila som si ho do poznámok počas sobotňajších prednášok na výške.
Mala som jasno v otázke jeho mena. Videla som dieťa, ktoré som zúrivo chránila napriek tomu a práve preto, že bolo od počiatku iné.
„Váš syn má vrodenú poruchu jemnej motoriky, počítajte s týmto…“ „Váš syn nebude vedieť…“ „Diagnóza je celoživotná, krajná forma autizmu…“ „Zapíšte ho ako invalida od ranej mladosti…“
Vedia tí, ktorí ma týmito a podobnými vetami bez citu častovali, ako to bolelo? Vedia, koľko brutálnych, nezmyselných vyšetrení, bojov so školou a jej vedením, hodín logopédie… bolo za nami?
Ale aj koľko darov, nadpriemernej inteligencie, výnimočnosti, pokoja, svätej nevinnosti, aká sa už u jeho rovesníkov nevidí…
Kečup stekal po dvierkach dolu k zemi, kvapkal na farebne zladenú medovú podlahu. Bolo mi to fuk. Nech si tečie.
Nechcem prestať vidieť to najpodstatnejšie. Človeka. S jeho krásou, originalitou, výnimočnou výbavou, prejavmi. Niekoho veľmi blízkeho môjmu srdcu.
Presne pre toto viem, prečo nedokážem na obraz tečúceho kečupu a synových mierne zdesených, pokorných očí zabudnúť. Nechcem prestať vidieť to najpodstatnejšie. Človeka.
S jeho krásou, originalitou, výnimočnou výbavou, prejavmi. Niekoho veľmi blízkeho môjmu srdcu. Chlapca, ktorého príbeh poznám zo všetkých ľudí najviac ja. Lebo som jeho mama.
Prečítajte si aj:
Tých viet, ktoré boleli, som počula po siedmich pôrodoch veľmi veľa. A rovnako x-krát bojovala o miesto na slnku pre každé zo svojich výnimočných detí, pretože „tam hore“ sú presvedčení, že my dvaja s mojím drahým to dáme, mať „iné“ deti. Nebolo to jednoduché ani pre mňa, ani pre ne.
No rovnako dobre viem, čo najviac zabolí moje deti. To, ak na chvíľu – dúfam, že len na chvíľu! – stratím z očí ich samých. Ich dar bytia. Ich poklad. Ak mi ich vzácnosť na okamih zatienia nepodstatné veci, kadejaké klišé a moje momentálne hlúpe nastavenie.
Nie, nie som dokonalá mama, ktorá nepochybí. Je to tak. Padám, vstávam, znovu začínam. Vidím zas v mysli ten stekajúci kečup a skutočnú hodnotu tváre a srdca pred sebou.
Kuchynské dvierka sme utierali spolu, smiali sme sa na celej situácii. Miesto dvoch prehier a strát sme dostali dve výhry a znásobili dva poklady.
Kdesi dnu sa všetko vpísalo na môj pamäťový disk. Nech to tam ostane navždy.
Prečítajte si aj:
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
