Z pera mamy: Kedy má mama naozaj Vianoce?

Je dvadsiateho decembra ráno, pol siedmej a ja som už hodinu na nohách. Stojím nad posteľou a balím malé krabičky, ktoré mi tu tajne nosia neznámi kamaráti na farebných dodávkach. Myslím na to, ako som doručila (bez dodávky, len v našej päťmiestnej „krabičke“) prvú trojku našej posádky na stanicu, každého tak, aby sa dostal do svojej dnešnej výzvy.

Je mi vianočne. Kdesi hlboko vo vnútri mám takú žiarivú, slávnostnú nádheru, akú si nepamätám už dávno.

Nie, nemám umyté okná ani uprataný dom, Dorkina izba je v polčase výbuchu a bolo by fajn ju do Vianoc domaľovať.

Nie je napečené to, čo sme chceli. A to som bola svojho času povestná minimálne dvadsiatimi druhmi suchého pečiva, ktoré bolo už týždeň pred Vianocami vzorne zabalené do krabičiek v komore.

Modrý papier s hviezdičkami, zelený so stromčekmi… ešte stužky a menovky. Skláňam sa nad štyri krabičky, ktoré sú darom oveľa viac, ako by si kto myslel.

Prečítajte si aj:

Keď som svojich „veľkáčov“ poprosila o tipy na darčeky, môj najstarší, vášnivý učiteľ geografie na dedinskej základke, si poprosil aspoň tri rôzne zemepisné hry. Dopísal: „Prosím, aby boli použiteľné pre deti na mojich hodinách – od piatakov po deviatakov.“

Z krabice, ktorú mi podal ujo kuriér, sa ktovie prečo vykotúľala ešte jedna hra v maličkom balení, ktorú som isto neobjednávala. Geografická. Viažem mašle a priliepam menovky, ručne vyrobené z kartónu.

Krabica!!! Vzdychnem si pri pomyslení, ako som zháňala čo najväčšiu. Potrebovala ju Dorka. Roky, a tento nie je výnimkou, napriek jej situácii balí dary a potraviny pre rodiny v núdzi. Je taká štedrá, až nás niekedy všetkých doma zahanbuje.

V nedeľu sme trepali – naozaj! – k františkánom do sakristie asi najväčšiu a najťažšiu krabicu plnú toho, čo si spísala jedna z rodín ako prosbu na ich dôstojné prežitie sviatkov. Podľa potu a fučania môjho manžela, ba aj dvoch okoloidúcich chlapov kráčajúcich na omšu to bol dar s veľkým „D“.

Asi okrem Dorkinej iniciálky bolo v balíku aj celé jej veľké srdce. Nečudovala by som sa, ak by si naša dcéra vybrala vo svojej veľkodušnosti ten najdlhší zoznam…

Prečítajte si aj:

Téma veľkodušnosti mi prepína v mysli na ďalší silný moment týždňa. V stredu večer bol náš čoskoro plnoletý benjamín nedostupný. „Kde je?“ pýtam sa posádky doma. Pokrčili plecami, vo mne narastal nepokoj.

Sedeli sme pri stole, pohľadom kontrolovali hodinky a v mysli nám behal cestovný poriadok vlakov z mesta k nám. Už by tu mohol byť!

Obálka, ktorú mu poslala krstná mama k sviatku, bola jediným zdrojom jeho financií na to, aby vymyslel – tak, ako to vie len on – úplne cool darček pre celú rodinu. Pretože od nás si nepýtal nič.

Keď lord Hamilton, ako ho doma voláme, konečne otvoril dvere, začali sme všetci tlieskať. „Kde si bol? Protestujem proti komunikačnému tichu!“ Usmial sa tak, že sme skoro padli zo stoličiek: „Bol som v nebíčku…“ „S Ježiškom?“ kontrolujem našu skratku pri nakupovaní darčekov, ktorú som ich naučila ešte ako špuntov.

Prikývol. Pískajúc (čo je znamenie nadmernej spokojnosti) vyšiel hore schodmi. „Mami, nachystáš mi baliaci papier a lepiacu pásku?“ zakričal po ceste.

Vtedy mi došlo – obálka, ktorú mu poslala krstná mama k sviatku, bola jediným zdrojom jeho financií na to, aby vymyslel – tak, ako to vie len on – úplne cool darček pre celú rodinu. Pretože od nás si nepýtal nič.

Prečítajte si aj:

Veď to, vymyslieť dar a myslieť na druhých! Ako včera o chlp (teda necelé dva roky) starší brat lorda Hamiltona. „Mami, mala by si problém, ak by v pondelok čítali lekciu skauti?“ A zanietene mi vysvetľuje, ako zariadil celú skautskú hliadku z ich oddielu na slávnostné privítanie betlehemského svetla.

Opatrne overujem citlivú zónu: „Pán farár o tom vie?“ „Hej, aj kostolníčka…“ Padám do kolien a strácam reč. A to už je pri mne niečo!

Včera večer som bola vyzdvihnúť svoju lásku z firemného vianočného večierka a do noci sme hrali milované scrabble, tárali pri dotlievajúcich kachliach a zaspali miesto pri počítači v objatí, ako po celý tento týždeň.

Vonku, mimo môjho srdca, finišuje šialenstvo posledných šprintov v práci. V médiách titulky ponúkajú presné tipy na cool farbu tohtoročnej vianočnej výzdoby. V mailoch mi svieti mnoho e-shopov s výzvou: „Ešte stíhate!“

Ale ja už nepotrebujem na Vianoce nič. Ani tie umyté okná.