Z reštaurácie, kde hrá komerčné rádio, rovno odchádzam

Žili ste deväť rokov v Taliansku a deväť rokov v USA. Vyučovali ste tam klavírnu hru, ktorú ste aj študovali. Spozorovali ste rozdiely v učení a vnímaní klavírnej hry pri deťoch a mladých ľuďoch vplyvom rozšírenia digitálnych technológií v každodennom živote?

Všadeprítomnosť mobilov, ale tiež sociálnych sietí či počítačových hier spôsobuje z môjho pohľadu neschopnosť hlbšej koncentrácie. Hrali sme sa všetci. Naša generácia sa hrala na počítači či iným spôsobom.

Fenomén mobilu, sociálnych sietí, tých krátkych 15- či 20-sekundových videí, krátkych „dopamínových dávok“, je však novým boomom posledných 10 až 15 rokov. Deti dokážu stráviť celé hodiny postupným prezeraním takýchto videí či sociálnych sietí.

Rozdiely som si všimol v medziľudskej komunikácii. Často nie sú deti schopné udržať očný kontakt, dlhšiu konverzáciu či vyjadriť sa v zložitejších súvetiach. Na hodinách klavíra neustále mykajú nohami, je tam zjavný sústavný pohyb či tiky.

Je pre ne veľmi ťažké vydýchnuť si, uvoľniť sa a sústrediť sa len na hru na klavíri, ktorá si vyžaduje koncentráciu, istý vnútorný pokoj, trpezlivé a opakované vykonávanie jednej činnosti.

V Spojených štátoch to nepochybne súvisí s veľkým množstvom mladých ľudí, ktorí majú diagnostikované poruchy rôzneho typu. Zo skupiny mojich 20- až 25-ročných študentov mali asi dve tretiny z nich diagnostikované rôzne poruchy. Najčastejšie išlo o ADHD, obsedantno-kompulzívnu poruchu, diagnózy na autistickom spektre.

Zažívali digitálne médiá rozmach aj v čase, keď ste pôsobili v Amerike?

Áno, je to krajina, ktorá veľmi rada inovuje. Technológie na univerzitách nastúpili extrémne rýchlo. Od interaktívnych tabúľ cez počítače či tablety pre každého študenta až po bezhlavú digitalizáciu nielen výučby, ale aj samotného vzťahu pedagóga so žiakom.

No konečný výsledok bol ten, že polovica mojich študentov hudby mi nebola schopná napísať na mieste vlastnoručne čo i len jeden koherentný odsek, napríklad o poslednom koncerte, ktorý zažili. Ak to mám zjednodušiť, študenti, ktorí to dokázali, boli tí, ktorí ešte čítali fyzické knihy.

Dnes paradoxne dochádza k tomu, že práve tie najprestížnejšie základné a stredné školy, ktoré boli pred 20-30 rokmi priekopníkmi v zavádzaní digitálnych technológií, od nich postupne upúšťajú a zavádzajú pravidlá „no cellphones“, prípadne „no screen“ (žiadne mobily, žiadne obrazovky).

Vidíte pri dnešných deťoch nejaký rozdiel v učení sa, improvizácii či kreativite v hudbe?

V tomto smere deti rozviazala inšpirácia z videí na internete a na YouTube. Ešte moja pani učiteľka z ľudovej školy umenia mi spomínala, ako jej vyslovene zakazovali improvizovať.

Mám pocit, že takýto puristický prístup a skostnatenosť pretrvávajú v umeleckom školstve na Slovensku do istej miery dodnes. Na YouTube môžu deti nájsť veľa inšpirácie od svetových umelcov a ja sám deti v tomto hľadaní podporujem.

Internet môže byť veľmi užitočný nástroj. No bez jasných pravidiel a kontroly môžu deti strácať veľmi veľa času bezcieľnym prezeraním videí, ktoré im internet sám ponúka.

Čo dnešným deťom chýba?

Pri dnešných deťoch badám postupnú stratu tolerancie voči frustrácii. Musia mať všetko hneď a rýchlo. Ak niečo nejde, odmietajú sa tým zaoberať, chcú to zahodiť. Sú naučené, že problémy a úlohy sa riešia rýchlym kliknutím, lajknutím a nie postupnými malými krokmi a námahou.

Nie sú vedené k tomu, že chybičky a čiastkové neúspechy sú na ceste k cieľu nielen nevyhnutné, ale v konečnom dôsledku aj prospešné. Deti si zvykli na instantnú odmenu za rýchle vyriešenie problému.

No tento prístup určite nefunguje v humanitných vedách a už vôbec nie v umení. Istá dávka pokory je tu nevyhnutná. Deti dnes dokážu cestovať do Londýna, riešiť vďaka internetu zložité problémy, googliť informácie.

Hra na klavíri si však vyžaduje úplne nové zručnosti, neuveriteľnú koordináciu rúk, sluchu, zraku, mysle a vôbec celého tela. Je to práca, ktorá sa nezaobíde bez únavného a niekedy aj nudného opakovania.

Môže byť podľa vás hra na klavíri vhodnou alternatívou voči digitálnej dobe?

Samozrejme. Žijeme vo svete, ktorý je čoraz viac umelý. Či už fyzicky, veď žijeme doslova v dobe plastovej, ale aj duchovne či mentálne, keďže naše prežívanie a medziľudské vzťahy sa presúvajú do virtuálneho priestoru.

Tento svet je však stále viac umelý aj v umeleckej oblasti, pretože väčšina umenia sa k nám dostáva v digitálnej podobe. Hra na akomkoľvek akustickom hudobnom nástroji je potom vítaným vybočením z tejto reality a zároveň i určitým návratom k pravej podstate vecí.

Hudobný nástroj je vyrobený ľudskými rukami zo živého materiálu a produkuje živé, skutočné zvuky. Tón, ktorý vydáva chvejúca sa struna klavíra alebo huslí, zasiahne ušný bubienok priamo. Je taký, aký je, bez technologického medzičlánku. Živá akustická hudba má prosto svoje nenapodobiteľné ľudské teplo.

Akú hudbu počúvali deti v Taliansku a Amerike v čase, keď ste tam pôsobili, a čo počúvajú slovenské deti dnes?

Rodičia si asi vždy budú myslieť, že ich deti počúvajú „príšernú“ hudbu. Nechcem to súdiť. Deti počúvajú zväčša tú „módnu“ hudbu. Témou skôr je, že v USA bolo úplne bežné, že väčšina základných a stredných škôl mala zbor a dychovku (tzv. marching band, pochodovú kapelu, ktorá zvyčajne hráva na športových zápasoch).

Väčšina detí mala teda elementárne základy a reálny kontakt s hudbou, čo ponúkalo široké podhubie na rast talentov. Žiaľ, to sa postupne vytráca. Hlavným problémom teda nie je, že mainstreamová hudba je nekvalitná a gýčová, ale je tu otázka, akú alternatívu my učitelia a rodičia ponúkame. Ponúkame deťom prístup ku kvalitnej hudbe?

Je to na Slovensku iné?

Oproti spomínanej Amerike chýba na slovenských školách komunitný, socializujúci element hudobných zoskupení, spievanie v zbore a podobne. A to by sa malo riešiť centrálne. Tento element širokého prístupu k živej hudbe je veľmi dôležitý kvôli celkovému rozvoju tvorivosti a kultúrnosti.

Kvalita hudby nespočíva v žánroch. Deti opakujú po rodičoch. Keď sa rodičia snažia cibriť a kultivovať svoj hudobný vkus, budú tak robiť aj ich deti. Keď sa rodičia kultivujú v hudbe a chodia na kvalitnejšie koncerty, budú to robiť aj deti, a to i napriek tomu, že sú veľakrát zaplavené odpadom.

Spievajú dnes rodičia deťom? Pritom je to dôležité kvôli budovaniu vzťahov, muzikality. Ak chce rodič dieťaťu vštepiť lásku ku klavíru, nestačí ho naň prihlásiť. Je potrebné ukázať mu ten vzťah spoločným počúvaním klavírnej hudby.

Organizujete cyklus kvalitných komorných koncertov s názvom Hudba v Pezinku. Dotvárate miestny kultúrny život. Ako ste sa k tomu dostali?

V deväťdesiatych rokoch počas štúdia na konzervatóriu som navštevoval koncerty Slovenskej filharmónie v Bratislave, ktorú máme na skok od Pezinka. Už vtedy som sa začal zamýšľať, prečo nie sú klasické koncerty i v Pezinku, v meste, kde sa narodil Eugen Suchoň či Ľudovít Rajter.

Vtedajší evanjelický pán farár Gábriš organizoval v evanjelickom kostole koncerty veľkých mien. Po jeho skone koncertný život celkom utíchol. V Taliansku sa i v maličkých dedinkách organizovali regionálne festivaly s kvalitnou umeleckou ponukou.

Často ma volávali miestni farári, aby som prišiel zahrať. Práve koncertný život v regiónoch je to, čo robí krajinu kultúrnou. Začalo mi vŕtať v hlave, prečo by to v Pezinku nemohlo opäť fungovať.

A funguje?

Prvýkrát sme urobili koncert v Pezinku pred desiatimi rokmi spolu s Daliborom Karvayom ako súčasť projektu na záchranu vzácneho historického organu vo farskom kostole. Prišlo vyše 300 ľudí, čo bolo úplne úžasné.

Neskôr som podal žiadosť o dotáciu z Fondu na podporu umenia a dostal som ju. Ponúkol som kvalitu a ľudia na koncerty radi chodia. Pozývam špičkových muzikantov a koncerty sa konajú v pezinských kostoloch, kde ľudia okrem hudby vnímajú aj krásu a posvätnosť miesta.

Slovensko sa posunulo aj v tomto smere. Lokálne kvalitné festivaly organizujú rôzne komunity aj v malých mestách ako Modra, Banská Štiavnica, Levoča… Už to nie je len záležitosť veľkých miest a iniciatív zhora.

Ako podľa vás vplýva na ľudí nekvalitná hudba z komerčných rádií v reštauráciách či iných verejných priestoroch?

Rádiová hudba v reštauráciách je také slovenské špecifikum. Keď vojdete do kvalitnej reštaurácie, kde hrá komerčné rádio, prirovnal by som to k slame trčiacej zo smokingových topánok.

Samozrejme, je to aj neúcta voči zákazníkom. Ja osobne z takého podniku odchádzam. Hudba má dotvárať príjemnú atmosféru podniku. Dnes na to máme audiodizajnérov, špecializovaných dramaturgov, ktorí vyberajú hudbu a zvuky vhodné pre daný typ reštaurácie.

Akú hudbu by ste odporučili počúvať ako otec a pedagóg batoľatám, malým deťom a mladým ľuďom?
Žijeme v priestore, ktorý má svoje kultúrne, historické či spoločenské špecifiká, čo treba pri rozvoji tvorivosti a muzikality rešpektovať. Preto považujem za veľmi dôležitý folklór a ľudové piesne.

Nie z nejakej národniarskej nostalgie, ale preto, že je to úplne elementárna a nádherná hudobná abeceda pre deti. Matky odjakživa spievali bábätkám ľudové pesničky, hoci dnes ich im skôr púšťajú…

Ale pozor, internet je zaplavený nekvalitnými, gýčovými či preafektovanými nahrávkami ľudoviek… Človek musí oveľa viac hľadať a filtrovať dobré veci.

Malým deťom by som púšťal čo najviac akustickej muziky, nie digitálnej. To znamená klasickú hudbu, džez a world music, ale aj klasický rock. Ak dieťaťu budeme púšťať kvalitnú hudbu, tak ju bude vedieť rozlíšiť aj v dospelosti a bude si vedieť vyberať.

S akou kvalitou dozrievajú mladí klaviristi dnes oproti obdobiu spred dvadsiatich rokov?

Úroveň ich klavírnej techniky a interpretácie je výborná. Dnes už aj 12-ročné deti z Japonska či Číny vedia hrať vynikajúco Rachmaninovove koncerty. Majú perfektné frázovanie, muzikalitu i krásny zvuk.

No druhá vec je, že aj dospelým interpretom veľakrát chýba osobnosť, iskra veľkého umelca, niečo duchovné, čo sa nedá ľahko opísať. Mám pocit, že pianisti pred sto rokmi boli komplexnými umelcami, osobnosťami so širokým rozhľadom.

Hudobníci, literáti či maliari sa spolu stretávali, chodili si navzájom na koncerty, výstavy, čítali knihy… To mi dnes chýba. Aj v umení sa rozmáha neduh priúzkej a v konečnom dôsledku obmedzujúcej špecializácie.

Foto – archív Ivana Kosku