Zo stavu vyhorenia ma vytiahla práca, hovorí mama piatich detí (+podcast)

Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.

Tvoj život, Andrea, bol vždy dosť aktívny, v mladosti si zvykla robiť detskú animátorku, neskôr si sa vydala a začalo sa pre teba ďalšie dobrodružstvo. Dnes s manželom vychovávaš štyroch synov a jednu dcéru. Snívala si vždy o veľkej rodine?

To je dobrá otázka. Uvažovala som nad tým, väčšinou sa to aj na predmanželskej príprave pýtajú alebo teda odporúčajú, aby túto vec mali snúbenci prediskutovanú. Takže plánovali sme, chceli sme mať veľkú rodinu, aj keď život nám potom ukázal, že to nie je také jednoduché, ako sme si predstavovali. A vlastne to vidíme aj dnes, že život s piatimi deťmi nám dáva poriadne zabrať.

Ako vyzeral rodinný život v tvojich predstavách?

Predstavovala som si, že to bude taký večný letný tábor. (Smiech.) Že budem animátorka, budem deťom vymýšľať rôzne aktivity a budeme sa stále hrať a zabávať a budem taká ich veľká sestra. No pravda je asi trochu inde. Starostí a povinností a všetkého okolo toho – „time manažment“ a behanie okolo domácnosti a detí – je omnoho viac, ako som si predstavovala. A preto na tú hru ani na všetko to animátorské a zábavné neostáva toľko času, koľko som si myslela, že budem mať.

Vravíš, že postupom času si si uvedomovala, že to asi nebude ako na detskom tábore. Bol to asi proces, pravdepodobne si intenzívne pociťovala ten rozdiel, keď detí začalo pribúdať.

Určite, je to obrovský rozdiel a myslím, že to vidí na sebe každá žena, matka, ktorá má prvé, druhé, tretie dieťa… Pretože s prvým je to všetko také nové, čiže je tam aj veľká dávka nadšenia, entuziazmu, radosti z dieťaťa. Zároveň sú tam aj veľké obavy, aby som niečo nepokazila alebo dieťaťu neublížila. Často sa hovorí, že „prvomatka“ býva ustráchaná a dáva na všetko pozor, čo vidím aj na sebe – aj ja som taká bola. A čím ďalej, tým viac človek od toho upúšťa práve preto, že jednak nemá toľko času venovať sa každému dieťaťu tak, ako sa venoval prvému, a jednak sa zdá, že byť dokonalý vo všetkom nie je také dôležité.

Uvedomila som si, že to dieťa vlastne vyrastie aj bez toho, aby som ho kontrolovala každú chvíľu, že sa naučí všetky veci, ktoré sa má naučiť, bez toho, aby som naozaj musela celý deň pri ňom sedieť a skladať si tú skladačku s ním, pretože jednoducho ono na to príde. Asi taká najväčšia zmena je, že vlastne tak postupne dozrievam do toho, že nemusím byť príliš ustráchaná, nemusím stále kontrolovať celý výchovný proces alebo dieťa a môžem byť v tom všetkom slobodnejšia a voľnejšia.

Veľmi ma oslobodzuje, keď si uvedomím, že žiadna z tých žien nemá tie isté podmienky ako ja – nemá môjho muža, mojich päť detí, moju povahu, moje zážitky zo života.

Nemala si problém pustiť sa predstavy dokonalej matky a toho, že by si tu mala byť pre všetky svoje deti na sto percent, ako to bolo napríklad pri prvom dieťati?

Myslím, že s tým bojujem stále a vnímam tlak, ktorý sa vo vlnách vracia. Ide o predstavy o tom, aká by som mala byť matka, že deťom možno nedávam všetko to, čo by mali a mohli odo mňa ako od matky dostať. Zároveň ma to však oslobodzuje, lebo viem, že naozaj dávam tým deťom všetko, čo viem, čo dokážem, a viac neviem. Je to teda aj voči mne samej oslobodzujúce. A pýtam sa, prečo chcem od seba ešte viac, keď im dávam všetko, čo dokážem. A to, že viac už dať nedokážem, tak to už naozaj nie je na mne. Myslím, že deti cítia, že im dávame všetko, a aj keď im možno niečo chýba, napríklad viac pozornosti, ktorú by mali, keby nás nebolo toľko, myslím, že to sa vynahrádza inde, napríklad súrodencami alebo inými momentmi v rodine.

Hovorí sa, že na dnešné ženy a mamy sa kladú veľké nároky a cítia tlak. Nakoľko je to podľa teba spôsobené naozaj okolím a nakoľko sú to možno práve samotné ženy, ktoré si ten tlak vytvárajú?

Myslím, že je to veľmi individuálne. Ja si napríklad uvedomujem, že ten tlak je vo mne, že si ho spôsobujem aj sama. Čo počúvam ženy, tak v mnohých prípadoch môže prichádzať tlak na dokonalosť od manžela, prípadne od svokry alebo mamy. To sú asi také najčastejšie faktory a potom to môže ísť veľmi silno od kamarátok alebo od spoločenstva ako takého, kde sa zrazu mamičky začnú porovnávať, kde jedna dáva biostravu, druhá dáva špeciálne príkrmy a ja nedávam nič také, čiže sa cítim ako keby menejcenná. Zároveň však vnímam, že to veľmi záleží aj od tej ženy a jej povahy, nakoľko si to dokáže pripustiť a nakoľko sa dokáže doslova otriasť a proste nepodľahnúť tlaku, ktorý môže byť z rôznych strán.

Máš aj ty skúsenosť s týmto porovnávaním? A ak áno, ako sa ti podarilo nájsť si tú svoju cestu, nájsť seba samu vo výchove a rodičovstve?

Asi to stále robím a hľadám. Môžem však s hrdosťou povedať, že sa neporovnávam, to určite nie, ale veľmi mi pomáha, že sa učím empatickému načúvaniu. Počúvam, čo tie ženy vlastne žijú, aké majú rodiny, a čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že sa to nikdy nedá porovnávať, pretože každý je absolútne odlišný. Každé manželstvo je iné, deti sú iné. Je tam toľko faktorov, ktoré vstupujú do rodiny, že je to neporovnateľné. Veľmi ma oslobodzuje, keď si uvedomím, že žiadna z tých žien nemá tie isté podmienky ako ja – nemá môjho muža, mojich päť detí, moju povahu, moje zážitky zo života. Naozaj sme jedinečné a nachádzame sa v takých jedinečných situáciách, že sú to neporovnateľné skúsenosti.

Ty si si ako mama – vtedy už troch detí – prežila aj náročné momenty, nemáš problém otvorene hovoriť o vyhorení. Našla si v tom období pochopenie vo svojom okolí?

V čase, keď som prežívala vyhorenie, som o tom nedokázala veľmi hovoriť. Bolo to pre mňa veľmi citlivé a ťažké. Dokázala som si to akurát prerozprávať s manželom, s ktorým sme to spoločne začali riešiť a hľadali sme cesty, ako z toho von. A keď som sa z vyhorenia dostala, dokázala som ho spracovať spätne. Teraz už dokážem o tom hovoriť a myslím, že je potrebné o tom hovoriť najmä preto, lebo vnímam, že mnohé ženy v domácnosti skutočne zažívajú pocity vyhorenia. Zároveň s tým idú ruka v ruke aj akési výčitky svedomia, hoci teraz už viem, že sú to falošné výčitky. Ak žena je doma s deťmi a zažíva ten pocit nenaplnenia a vyhorenia, tak má pocit, že zlyhala, že nie je dobrá matka, pretože sa nevládze o deti starať, pretože možno chce od nich odísť, pretože chce ísť do práce skôr, ako sa od nej čaká. Takže dnes už viem, že sú to falošné výčitky svedomia a že ich netreba brať tak vážne. Svoj stav treba prijať a začať pracovať na možnostiach, ako z neho von.

Ako si spozorovala vyhorenie? Vedela si si to hneď pomenovať alebo prišiel nejaký podnet z tvojho okolia?

Vedela som, že so mnou niečo nie je v poriadku, ale nevedela som pomenovať, že ide o vyhorenie. Išlo väčšinou o únavu, o nechuť do akejkoľvek činnosti, nič ma nebavilo. Ani osobné koníčky, ktoré som mala, ma nebavili. Dokonca som niekedy ani nemala energiu vstať ráno z postele. Bolo to také absolútne fyzické a zároveň aj psychické vyčerpanie. Vtedy som z toho nevidela cestu von, cítila som sa uväznená doma s deťmi. Začalo sa to prejavovať aj psychosomaticky, mala som rôzne zdravotné problémy, ktoré sa akosi nedali logicky vysvetliť.

Ako vyzeralo riešenie tohto problému?

Veľa plaču. Veľa som v tom čase plakala a môj muž videl, že asi to už nie je úplne v pohode. Tak sme si raz sadli a rozpitvali sme to, vyrozprávali sme si to a vyslovene sme vyložili karty na stôl. Povedali sme si, aké máme možnosti, a dohodli sme sa, že jedna z ciest, ktorú vidíme, je, že pôjdem do práce a on pôjde na materskú, teda že si vymeníme roly. Spätne som mu veľmi vďačná za to, že dokázal urobiť tento krok, pretože ma to z toho môjho vyhorenia a vyčerpania vytiahlo a pomohlo mi to znovu sa naštartovať do života.

Takže si hneď nastúpila do práce…

Áno, začala som si robiť doktorát, s čím súvisela aj práca na univerzite. Ale je to naozaj veľmi individuálne. Určite by som však odporúčala začať práve rozhovorom s partnerom, sadnúť si a povedať si, aké máme možnosti. Uvedomujem si, že nie každá rodina môže urobiť ten krok, že žena môže ísť do práce. Ale myslím si, že ciest je mnoho a je len na tých dvoch, ako sa dohodnú a akú cestu si z toho problému nájdu.

Občas ťa sledujem na sociálnych sieťach a niekedy sa tam podelíš o nejaký zaujímavý príbeh zo života mamy s piatimi deťmi. Môžeš nám priblížiť svoj nedávny zážitok? O čo išlo?

S deťmi sme boli vybavovať cestovné pasy, a keď sme vošli do vestibulu, pani na informáciách stiahla okienko a kričí na mňa cez celý ten vestibul: „Pani, z akého ste ústavu?“ Tak som sa začervenala a cez celý vestibul som jej zakričala, že nie som z ústavu, že sú to moje deti. Tak sa mi potom ospravedlňovala a bola naozaj veľmi zlatá. Nehovorím už o tom, že sa tento príbeh zopakoval na tom úrade ešte trikrát. Nikto mi neveril, že sú to moje deti. To je taká jedna vtipná príhoda, zároveň je to aj dosť pokorujúce.

Často sa stretávaš s takýmito poznámkami?

Často sa stretávam s pohľadmi, nazvem to takto, na ulici, v autobuse, v obchodoch. Tie pohľady sú asi najvýrečnejšie, zároveň tí odvážnejší si dovolia nejakú poznámku, prípadne srandu a vtip, ale ono to nie je vždy úplne také vtipné, ako to daní ľudia myslia.

Čo s tebou robí, keď ti niekto povie takúto narážku? Už si naznačila, že je to pokorujúce…

Keď mám dobrý deň, tak sa na tom zasmejem a odpoviem tiež nejakou vtipnou poznámkou. A keď ten dobrý deň nemám, tak si potom doma aj poplačem, posťažujem sa mužovi a ten mi so svojou flegmatickou stoickosťou povie, že je všetko dobré, že je všetko v poriadku, že sme normálni. Takže on to tak vždy zhrnie.

Najkrajšie pre mňa je asi vidieť deti dozrievať. Keď človek vidí, že tá námaha naozaj prináša nejaký výsledok.

Čím to podľa teba je, že ľudia takto reagujú na ženy, ktoré sa rozhodli mať veľa detí?

Myslím, že je to kultúrou alebo spoločnosťou, v ktorej žijeme. V dnešnej dobe je asi veľmi netradičné mať päť detí. Často počúvam poznámky typu, že je odvaha do tejto doby, keď sa všeličo deje, priviesť toľko detí. Neviem, myslím si, že každá doba má svoje úskalia a aj pozitíva a tak, ako to možno my máme náročné, tak to mali náročné naše mamy a naše babky a prababky a budú to mať aj naše dcéry. Takže si nemyslím, že je to niečo neprirodzené priviesť na tento svet päť detí. Pre mňa je to úplne normálne a myslím, že je to v pohode.

Čo by si povedala ženám, ktoré to nemajú spracované a stále vo vnútri bojujú s nejakými predsudkami z okolia?

To je ťažká otázka. Keď som to sama spracovávala, mala som moment, keď som si uvedomila, že buď to prijmem tak, ako to je, a budem spokojná a šťastná, alebo sa budem celý život trápiť tým, prečo to nie je inak, prečo nemám menej detí alebo prečo nemôžem ísť do práce, a stane sa zo mňa taká ufrflaná starena, ktorá sa na všetko sťažuje. Tak som si povedala, že touto cestou nechcem ísť. Jednoducho to prijmem tak, ako to je, sú to veci, ktoré neviem zmeniť, idem ďalej a snažím sa žiť najlepšie, ako viem, v tom, čo som dostala.

Stretla si sa s nejakou formou nepochopenia aj vo svojom kresťanskom spoločenstve?

Áno. Niektorých šokovalo, keď zistili, že čakáme piate dieťatko, takže aj tam prišla nejaká taká poznámka. Ale tým, že som sa už naozaj asi tak vnútorne oslobodila, alebo sa teda o to snažím, už ma to tak nezarazí, už ma tieto poznámky neovplyvnia. Na druhej strane, tí, ktorí sú mi najbližší, ten najbližší okruh priateľov, tí sú stále s nami a od nich necítime žiadne nepochopenie ani odsúdenie. Naopak, cítime veľkú podporu a naozaj veľmi pekné spoločenstvo, ktoré nás drží.

Rozhodnutie, koľko mať detí a či ich vôbec mať, je dosť veľká téma. Zvykne sa diskutovať o ženách, ktoré sa rozhodli deti nemať. Pri veľkých rodinách – aj pod vplyvom náboženského cítenia – sa zas môžu nájsť ľudia, ktorí sú za to, aby rodina mala čím viac detí. Ako sa na toto pozeráš?

Myslím si opäť, že je to veľmi individuálne a že každý pár by mal zvažovať svoje možnosti a svoje schopnosti a zároveň sa navzájom neposudzovať. Pre niekoho je naozaj dobré mať päť detí a pre niekoho je dobré mať dve deti a je to úplne v poriadku. Neznamená to, že niekto si vybral zle alebo že jedni sú lepší a druhí sú horší. Pre mňa je to naozaj otázka voľby konkrétnych manželov a toho, že oni sú s tým uzrozumení a prijali to tak, ako to je.

Čo je na veľkej rodine najkrajšie a čo ťa momentálne najviac ťaží?

Najkrajšie pre mňa je asi vidieť deti dozrievať. Keď človek vidí, že tá námaha naozaj prináša nejaký výsledok. Zároveň je pre mňa veľmi pekné vidieť ich, keď sú spolu, keď sa dokážu spolu hrať, pomáhať si navzájom. To sú také veľmi pekné momenty, ktoré ma nabíjajú zase ísť ďalej. A najťažší je pre mňa momentálne hluk. (Smiech.) U nás doma je strašný hluk od rána od pol šiestej, keď vstávame, až do večera, kým deti nezaspia. Pre mňa je to, že nemáme ticho, úplne najťažší kríž.

Dokážeš si nájsť popri všetkých povinnostiach čas na seba alebo je to plán v nedohľadne, na ktorý príde čas, až keď budú deti väčšie?

Práve vyhorenie ma naučilo nájsť si čas na seba, pretože keď som mala jedno, dve deti, tak som si presne hovorila, že ony ešte trošku vyrastú a potom sa začnem venovať sama sebe. Ale ono to tak nefungovalo, pretože prišlo trietie, štvrté a teraz aj piate dieťa a práve vidím, že nemôžem čakať na to, že raz sa budem venovať sebe, ale že sa musím venovať sebe tu a teraz. Čím viac detí teda mám, tým viac sa venujem sebe. Je to úplne paradoxné, ale je to tak. A musela som prijať aj to, že to nie je egoizmus, pretože som s tým dlho bojovala. Musela som pochopiť to, že sa starám o seba preto, aby som sa mohla starať o rodinu. Toto bol pre mňa tiež dosť zlomový moment: nájsť si čas na seba a zároveň ho dopriať aj tomu druhému. Pretože ani dopriať manželovi čas, aby aj on mohol byť sám so sebou a sám pre seba, nie je samozrejmosť.

A čo robíš vo voľnom čase, ako sa venuješ sama sebe?

Veľmi rada háčkujem, to je momentálne moja záľuba. Teraz po pôrode sa chystám cvičiť, takže si idem zacvičiť, zároveň mám rada aj prechádzky. Prejdem sa, pomodlím sa, prečítam si knihu. Sú to rôzne aktivity, ktoré mi robia radosť. Niekedy si len tak vypijem kávu v tichosti, snažím sa hľadať také drobnosti, ktoré mi robia radosť a ktoré naozaj dokážem robiť aj pri takejto veľkej rodine.

Hovorila si o pokušení prepadnúť pocitu, že ak sa venuješ sebe, tak si egoista. S týmto môžu vo svojom vnútri bojovať mnohé ženy. Ako si vysvetľuješ, že ženy mávajú výčitky, keď sa majú postarať o seba?

Neviem, či je to výchovou, že sme vlastne vedené k tomu, aby sme viedli dokonalé materstvo, alebo či to nie je trošku aj vplyvom niektorých kresťanských myšlienok, ktoré sú akoby dotiahnuté až do takej krajnosti, že aj my sa musíme tak sebaobetovať, ako nám to je predkladané. Áno, obeta má zmysel, to nechcem nijako poprieť, ale zároveň ak vyhorím, ak sa vyčerpám na dno a nečerpám ja, tak tým deťom, manželovi ani nikomu jednoducho nemôžem nič ďalej dávať. Neviem, čo presne to spôsobuje, ale obetovanie samej seba na úkor ostatných je veľmi častý fenomén.

Máš nejakú myšlienku, ktorá ťa inšpiruje v každodennom živote a s ktorou by si sa chcela so ženami, matkami na záver podeliť?

Čím žijem, a teda aj to, čo vidím, že pomáha aj viacerým mamám okolo mňa, je myšlienka na to, že sa snažím vydržať len dnešný deň. Nesnažiť sa uchopiť to celé, teda to vedomie, že musím byť teraz tri roky alebo nebodaj šesť, desať rokov doma na materskej, ale snažiť sa byť tu a teraz, žiť dnešný deň s tým, čo prináša. Mne osobne pomáha žiť to naozaj v ten deň a nepozerať sa na to, čo bude zajtra alebo čo bolo včera.