Spoločnosť Štýl Svet mladých

Študuje v Izraeli: Z poznámok nám nikto nečíta, učíme sa diskutovať

Pochádza z Košíc a hre na violončelo sa venuje od svojich piatich rokov. V ôsmich rokoch začal s prípravnými kurzami na konzervatóriu a ako sólista vystúpil po boku orchestra prvý raz ako dvanásťročný. Študoval vo Viedni i v USA. Získal mnoho medzinárodných ocenení, medzi nimi aj osemkrát titul „Talent novej Európy“ a stihol si už zahrať aj pred holandskou kráľovnou Beatrix. V súčasnosti Ján Bogdan (26) študuje na univerzite v Tel Avive.

V rozhovore pre portál nm.sk prezradil:

  • čím ho Izrael oslovil
  • v čom je systém vzdelávania v Izraeli iný ako na Slovensku
  • akú atmosféru vníma u ľudí, keď pricestuje domov 
  • v čom sa líši slovenské a izraelské publikum
  • ako prežil posledný izraelsko-palestínsky konflikt

Žijete a študujete v Izraeli už tri roky. Ako na vás zapôsobil?

Pre mňa je Izrael veľmi výnimočná krajina. Páči sa mi, ako sa tu ľudia rešpektujú a ako si nažívajú. Môžete byť akéhokoľvek vierovyznania či sexuálnej orientácie.

Pamätám si tiež prvý dojem, keď som do Izraela priletel. Vtedy sa ma zmocnil taký dobrý pocit a pokoj. Bol to veľmi príjemný „vibe“. Každému by som ho doprial zažiť.

Čomu by ste to pripísali?

Jednoznačne jeho bohatej histórii. Energia v tejto krajine je veľmi špeciálna. Keď si človek predstaví, čo všetko sa tu odohralo, nejako ho to zasiahne.

Máte aj nejaký konkrétny zážitok?

Raz sme mali koncert v Jeruzaleme. Fascinuje ma, aká je to hornatá oblasť. V porovnaní s Tel Avivom sú tu aj veľké teplotné rozdiely. Predstavoval som si, ako po týchto kopcoch chodil Ježiš, a bol to veľmi silný pocit.

blank
Foto: archív J. Bogdana

Zažili ste ako cudzinec po príchode aj nejaký kultúrny šok?

Myslím, že ani nie. Aklimatizoval som sa tu celkom rýchlo, lebo som od mladého veku veľa cestoval a hlavne som nemal žiadne očakávania.

A keďže som súčasťou medzinárodného študijného programu, stretávam sa tu aj s rôznymi inými mentalitami a kultúrami.

V škole máme Ukrajincov, Poliakov, Grékov,  Brazílčanov, študentov z Nového Zélandu, Kanady… Je to teda poriadny mix.

Keď sme už pri tom štúdiu, ako by ste ho porovnali s tým na Slovensku?

Neviem, či sa to dá úplne porovnávať. Prístup k vzdelávaniu je v Izraeli iný. Stretávam sa tu s mladými ľuďmi, ktorí poväčšine vedia, čo chcú, a majú ciele. Neštudujú kvôli papieru, ale preto, lebo vedia, kam sa chcú posunúť.

A u nás to vnímate ako?

U nás ešte stále vnímam zmýšľanie poznačené komunizmom. Mnohým mladým ľuďom taktiež chýba všeobecný rozhľad.

Chápem, že nie každý má možnosť vycestovať, ale v porovnaní s tým, čo mali naši rodičia, máme obrovské možnosti. Prehľad o svete dnes môžeme získať, aj keď si otvoríme internet.

Na našej škole sa nestane, že by niekto na prednáške čítal zo skrípt. Hodiny sú tu o tvorení vlastných názorov a diskusii.

K tomu je však potrebné naučiť sa s informáciami najprv pracovať.

Súhlasím. A aj o tomto by malo byť podľa mňa vzdelávanie. Škola by mala učiť mladých ľudí rozlišovať zdroje a vytvárať si vlastný názor.

Ako to v tomto zmysle funguje v Izraeli? Na vašej škole?

Tu študenti získavajú širší prehľad a učia sa premýšľať v súvislostiach aj vďaka rôznym externým predmetom, ktoré niekedy nemajú nič spoločné s umením.

Dôležitý je tiež progres. Ak je niekto slabý v nejakom predmete, neznamená to, že neprejde. Všetko, čo učitelia od študenta vyžadujú, ho vedia aj reálne naučiť. Toto na Slovensku nefunguje.

Na našej škole sa nestane, že by niekto na prednáške čítal zo skrípt. Hodiny sú tu o tvorení vlastných názorov a diskusii, nie o memorovaní a poučkách.

Nebol to potom pre vás príliš veľký šok? Vyšli ste predsa zo slovenských škôl.

Áno, zo začiatku som nebol zvyknutý tak rýchlo reagovať, vyjadriť svoj postoj. Videl som zrazu toľko možností, ako sa dá rozvíjať, dívať sa na veci z iných pohľadov. U nás z tohto hľadiska školstvo potrebuje neskutočnú reformu.

Dobre. Zažívate niečo iné, ale vnímali ste nedostatky v slovenskom systéme vzdelávania aj predtým? Nebolo to dovtedy pre vás práveže niečo prirodzené?

Nie. Nikdy som sa s tým štýlom u nás nestotožnil.

Ako to?

Snažil som sa ho potláčať, ako som mohol. Už na strednej som sa s pedagógmi veľa ráz nepohodol, ak som v niečom nevidel zmysel. Chcel som tiež veľa o veciach diskutovať. To však v tých časoch u nás nebolo veľmi populárne.

Zarazilo ma, keď niektorí ,odborníci‘ na sociálnych sieťach posielali nás umelcov k lopate.

Takže ste boli svojím spôsobom rebel, ktorý na škole nenašiel pochopenie.

Nebolo to len školou, ale asi aj prostredím. Keď je mladý človek v prostredí, ktoré ho neťahá dopredu, je to náročné, aj keď má výborného profesora.

Mať okolo seba ľudí, ktorí vás budú inšpirovať svojím životom, prácou, štúdiom, je podľa mňa dôležité. Po roku si pri nich uvedomíte, že vás to trochu zmenilo.

blank
Foto: archív J. Bogdana

Tu v Izraeli som to zažil, na Slovensku by som si prial, aby bolo takých ľudí, s ktorými by som mohol zdieľať podobný pohľad na umenie, život a nadšenie zo svojho povolania, viac.

 

Čo tým máte na mysli?

Keď som bol naposledy doma, bol som dosť smutný z atmosféry, ktorá u nás je. Nechcem, aby to vyznelo zle. Viem, že sa u nás nežije ľahko, ale niekedy mám pocit, že ľudia sa k sebe správajú hnusne, aj keď nemusia.

Autobusár vám neodpovie, predavačka sa do vás pustí. Rozumiem, že niekoho nebaví sedieť desať hodín za pokladňou. Chodil som na brigády, vykladal som kamióny a tiež ma to nebavilo. Vždy sa však veci dajú povedať tak alebo inak.

Nebude to taká typická slovenská črta, vo všetkom trpieť a všetko skritizovať?

Možno. Naposledy ma to zarazilo, keď niektorí „odborníci“ na sociálnych sieťach posielali napríklad nás umelcov k lopate. A mnohí aj k tej lopate išli, ale je neuveriteľné, že ľudia sa takto niekam posielajú, bez štipky rešpektu k tým druhým.

Pritom to nie je len tak. Problém nie je, že by sa umelci báli alebo nevedeli vykonávať manuálnu prácu. Nemôžu sa však len tak zbaviť svojho remesla, pre ktoré obetovali takmer celý život, zo dňa na deň. Ja by som nikoho neposielal zahrať Čajkovského s orchestrom, keby sa napríklad nedalo ísť k lopate.

Vnímate takéto znechutenie aj v umeleckom prostredí?

Bohužiaľ, áno. Keď niekto tvorí umenie, ktoré by malo inšpirovať, a skĺzne to len k obyčajnej práci, ktorú si človek musí odsedieť, tak sa podľa mňa niekde vytratil zmysel.

Chápem, že nie každý deň je dobrý, ani to tak nemá byť. Problém je, keď sa z toho stane rutina. Ak sa to zmení na každodenné znechutenie z toho, že žijem a hrám na nástroj, je to podľa mňa obrovská škoda.

Čo by mohlo ľuďom z tejto frustrácie pomôcť?

Prial by som si, aby ľudia nevideli život a svet čierno-bielo. Toto podľa mňa veľmi stojí na mladej generácii. Nemôžeme a nemáme meniť niekoho okolo nás a už vôbec nie starú generáciu, ktorá má toho veľa odžité. To by sme mali svojím spôsobom rešpektovať.

Musíme sa však začať pozerať do budúcna inak a vedieť si prehodnotiť aj súčasný stav, pokiaľ ide o celkom rozšírený extrémizmus na Slovensku. Tam je veľmi tenká hranica, kam to až môže skĺznuť.

Na čo by ste sa vy, ako mladý človek, pri riešení zamerali?

Na školstvo a sociálny život, ktorý je u nás dosť ťažký. Vo veľkých mestách sa to ešte ako tak dá, ale pozrite sa do menších oblastí, kde ľudia robia ťažkú prácu za malé peniaze a len sa boja, aby sa nepokazila práčka, lebo by nemali z čoho doplatiť nájom.

Môžeme sem potom ťahať najväčších svetových umelcov a predávať lístky aj za päť eur. Pochopím, ak ľudia na kultúru nebudú mať ani chuť, keď sa im žije tak ťažko.

To, ako sa niektorí ľudia na Slovensku pozerajú na umelcov, ste už trochu naznačili. Ako je to však v Izraeli? Ako sa dívajú na umenie a kultúru tam?

Izraelčania si veľmi vážia kultúru a tradície a strážia si ich. Keď si v Izraeli pripomínajú Deň obetí holokaustu, všade sa rozozvučia sirény a celá krajina na chvíľu zastane. Je to veľmi silný moment.

A pokiaľ ide o klasické umenie, ktorému sa venujete?

Pokiaľ ide o klasické umenie, deväťdesiat percent publika tvoria väčšinou starí ľudia. Oni však na tie koncerty stále chodia. Izraelská filharmónia má kapacitu možno dvetisícpäťsto ľudí a koncerty majú vždy vypredané. Slováci sú však v porovnaní s Izraelčanmi trocha vzdelanejšie publikum.

V akom zmysle?

V spôsoboch. Izraelčania vedia vytvoriť veľmi príjemnú rodinnú atmosféru, občas sa však nevedia správať. Bežne sa stáva, že sa počas koncertu debatuje, alebo sa rozbaľujú cukríky, prípadne vybavujú telefonáty. Berú to voľnejšie. Taktiež to veľmi nehodnotia. Slováci sú v tomto ako publikum iní. Vedia byť na jednej strane veľmi vrúcni, ale aj kritickejší.

blank
Foto: archív J. Bogdana

A vidíte aj na našej strane nejaké nedostatky?

Veľa ráz mám pocit, že máme problém oceniť vlastných umelcov. Akoby sme nechceli uveriť tomu, že niekto zo Slovenska môže byť naozaj taký dobrý.

V Izraeli je to úplne naopak. Keď je niekto Žid, tlačia ho dopredu, lebo je ich.

Čím to je, že s tým máme na Slovensku taký problém?

Neviem. Niekedy mám pocit, že ľuďom stačí u nás začuť, že príde americký sólista alebo niekto zo zahraničia a hneď sme z toho nadšení, pritom môže ísť o úplný priemer. Pozeráme sa viac na nálepku. Prial by som si, aby sa to zmenilo.

V Izraeli ste sa nachádzali aj počas posledného izraelsko-palestínskeho konfliktu. Ako ste vnímali celú situáciu?

Tak ako každý rok okolo ramadánu začala byť situácia v Izraeli napätejšia. Po minulé roky som tieto veci veľmi neriešil. Tento rok sa to však veľmi prudko zvrtlo. Jednu noc som večeral v kuchyni a kamarát mi len povedal, že večer budú atakovať Tel Aviv. Ten nebol reálne pod paľbou asi od roku 2014.

Povedal som si teda, že ak sa bude strieľať, mal by som ísť do krytu. O desať minút na to som počul sirénu. Pozrel som sa z okna a videl som ľudí kričať a utekať do bunkrov. Hodil som teda na seba tričko a utekal tiež.

Aký to bol pocit?

Veľmi nepríjemný. Vybehli sme von a reálne počuli tie výbuchy, ako keď odstrelia kameňolom. Sú to strašné rany. V noci to bolo vždy najhoršie. Spal som len na jedno oko a oblečený, budil sa aj tri- až štyrikrát za sebou.

Cez deň som zase nechodil veľmi ďaleko. Stále som premýšľal, kde sa skryjem, ak začnú hučať sirény. Ten reflex mi zostal aj po príchode domov, keď som počul nejakú sirénu.

Zastavil sa nejako váš bežný život počas tých jedenástich dní?

V podstate to bol opäť taký koronovský režim. Škola cez deň fungovala online, rušili sa však mnohé koncerty. Chodil som len do potravín a zacvičiť si. Boli oblasti, kde by som ani nešiel, lebo napätá situácia bola aj medzi obyvateľmi. V Jeruzaleme sa ľudia zrážali autami, hádzali po sebe kamene.

Sledovali ste aj reakcie zo Slovenska?

Áno. A čudoval som sa, keď som čítal niektoré komentáre. Koľkí ľudia na Slovensku si dokázali vytvoriť názor na sedemdesiatročný konflikt akoby lusknutím prsta.

Ja sa za odborníka v tejto oblasti nepovažujem, žijem tu však už tretí rok, poznám trochu jednu aj druhú mentalitu, rozprával som sa s oboma stranami a sám sa neviem postaviť jednoznačne ani na jednu z nich. Príde mi preto smiešne, že si ľudia dokážu často vytvoriť názor na základe jednej strany mince a bez relevantných zdrojov.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Voda zničila domy, ale aj spojila ľudí, hovorí Belgičan o živote po záplavách

Ján Heriban

Nedorozumenia vznikajú vtedy, ak si mladší alebo starší myslia, že iba im patrí pravda

Ján Heriban

Výber NM: Nech nám Svätý Otec pomôže ukončiť všetky nezmyselné spory, želajú si slovenskí biskupi

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies