Daniel Pastirčák: Postupné zjednocovanie cirkví je nielen možné, ale aj nevyhnutné

O zjednocovaní kresťanských cirkví a dialógu medzi nimi sme sa rozprávali s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom, ktorý nám okrem iného prezradil: 

• Ako by sa podľa neho mali jednotlivé kresťanské cirkvi spájať
• Čo je najväčšou prekážkou ekumény
• Kto bol slovenským dvojníkom pápeža Františka
• V čom nás môžu aj chyby obohatiť

Tento týždeň ste svojou účasťou podporili ekumenickú modlitbu za jednotu kresťanov, ktorá sa konala vo františkánskom Kostole Zvestovania Pána v Bratislave. Je podľa vás ekuména možná alebo je zjednotenie všetkých kresťanských cirkví iba utópia? 

Je to otázka uhlu pohľadu. Ak to vezmem veľmi zoširoka, všetci ľudia sme v niečom jednotní, aj tí, čo nie sú v Cirkvi. Všetci máme svoj ľudský údel, svoje otázky medzi životom a smrťou, svoje hľadanie a to je prvý bod, ktorý nás spája. Čím viac sme jeden voči druhému otvorení, čím viac sme pokorní a počúvame sa navzájom, tým viac vnímame aj tú jednotu. Nič krajšie vlastne ani neexistuje, ako zážitok tej jednoty, keď sa stretnú ľudia z úplne rôznych cudzích ciest. V kresťanstve sa stretajú ľudia, ktorí boli oslovení vzkrieseným životom, bohoľudským životom v Kristovi, životom v jeho plnosti.

Myslím, že čím viac človek žije vo vedomí toho, že všetko, kým je, je mu vlastne darovávané, tým viac je otvorený voči iným ľuďom a prijíma ich s pokorou. Zároveň vie, že s pravdou je to tak, že ju nevlastním, ale pravda je nado mnou a môžem jej iba patriť. 

Prečo si podľa vás jednotlivé kresťanské cirkvi iba ťažko nachádzajú cestu k sebe?

Myslím si, že pri hľadaní hlavných prekážok, prečo sa už organizované formy viery a kresťanstva iba veľmi ťažko jedna voči druhej otvárajú, treba nahliadnuť do histórie. Stoja za tým historické formy vyznávania viery, tradovania teológie. Jednoducho obrovské bohatstvo na jednej strane, na druhej strane sa tu však vynára i pokušenie, že každá z týchto cirkví vlastní tú pravdu úplne a absolútne. Potom sme boli svedkami takých paradoxných udalostí, ako napríklad v 16. storočí, keď pápež Lev X. preklial Martina Luthera a Luther preklial pápeža v mene Krista, v mene pravdy. To je absurdné. Čiže ja si myslím, že postupné zjednocovanie cirkví, teda ekuména, nie že je možná, ona je podľa mňa nevyhnutná. 

Aké kroky by mali podľa vás jednotlivé kresťanské cirkvi na Slovensku na ceste k zjednoteniu podniknúť?

Ja si myslím, že ekuména nežije v prvom rade z organizovaných foriem spolužitia. Hoci ekumenická bohoslužba, na ktorej som sa zúčastnil, to bolo niečo úžasné. Krásne je vidieť, ako sa dokážu ľudia z rôznych kresťanských denominácií stretnúť pri modlitbe za spoločný úmysel. Skutočná ekuména sa však deje v priateľstvách spoločného hľadania. 

Máte medzi kresťanskými duchovnými, kňazmi či pastormi, takéto ekumenické priateľstvá? 

Mojím veľmi blízkym priateľom bol Anton Srholec. On je pre mňa úplne najživším prameňom ekumény. Stále mám veľmi živé spomienky na všetko, čo sme spolu zažili, to, ako sme sa rozprávali o svete, o viere, o Bohu. Takých priateľov mám veľa i z rôznych kresťanských cirkví, ale on bol asi taký najvýraznejší z nich. Teraz napríklad i Róbert Bezák. 

Ako by mal vyzerať postoj človeka, ktorý chce žiť v duchu ekumény? 

Myslím, že skutočná ekuména rastie zdola a môže sa zrodiť iba v srdci človeka, ktorý jedného dňa pochopí, že nemá odpovede na všetky otázky. Keď pochopí, že cez tradíciu svojej cirkvi vie o Bohu možno toľko, čo za necht vojde, no všetko ostatné je nekonečné tajomstvo. Potom sa mu môže stať, že stretne človeka, ktorý prichádza odinakiaľ a osvetlí mu niečo nové, čo dovtedy nevidel. Tú jeho známu pravdu novým spôsobom. My sa v tomto zmysle navzájom veľmi potrebujeme.

Ak by som to mal vyjadriť obrazom, tak si Krista predstavujem ako byzantskú mozaiku zloženú z malých kamienkov a viera každého jedného z nás či tej-ktorej cirkvi je jedným z tých kamienkov. Musíme teda prísť, hľadať sa, počúvať sa a nájsť to miesto, kde patríme, a vložiť sa do toho obrazu. Iba celý obraz môže vyjadriť Božiu skutočnosť v Kristovi, o ktorú tu ide.

Kristus bol pravdou skôr, ako sa stal Kristom, a človek, ktorý úprimne ide za pravdou, skôr či neskôr mu padne do náručia.

Ako môžem ako kresťan laik prispieť k ekuméne?

Myslím, že v 21. storočí človek nemôže byť pravdivo otvorený Bohu inak, ako v ekumenickej otvorenosti. To znamená vo vedomí, že nevlastním celú pravdu. Že keď sa k nej chcem dostávať bližšie a bližšie, tak musím byť otvorený dialógu s každou ľudskou bytosťou. Samozrejme, s ľuďmi s vierou v Krista, no i s inými náboženstvami, i s ateistami.

Jeden z najvýznamnejších kresťanských apologétov a cirkevných otcov Justín Martýr povedal, že každá pravda je Božia, nech už prichádza odkiaľkoľvek. Moja obľúbená autorka Simona Weilová, ktorá by mohla byť patrónkou ekumenizmu, hovorí, že popieranie Boha nie je nikdy prehnané, ak je za ním čistá starosť o pravdu. Pretože Kristus bol pravdou skôr, ako sa stal Kristom, a človek, ktorý úprimne ide za pravdou, skôr či neskôr mu padne do náručia. 

Dalo by sa povedať, že ekuména sa deje najmä cez osobnosti, ktoré sú schopné vytvárať priestor pre ostatných, aby vstúpili do ich pravdy a možno ju i spochybnili?

Možno by som to ešte trošku inak vyjadril. V súčasnosti sme svedkami toho, ako sa naša spoločnosť prudko polarizuje a stále viac názorovo vyhraňuje na tábory i v úplných absurditách. Ľudia sú schopní sa správať sektársky jeden voči druhému. Človek môže byť z môjho pohľadu uzavretým alebo otvoreným systémom myslenia a viery.

Uzavretý systém sa vyhraňuje voči okolitému svetu a všetky veci si v tom svojom priestore usporiada tak, aby sa tam cítil pohodlne a mal pocit, že má všetko vo svojich rukách a všetko vie. Takýto človek sa potom nevyhnutne stavia nepriateľsky voči všetkému, čo je mimo toho jeho priestoru a čo nevie zaradiť do svojho sveta. A potom je jedno, či je to uzavretý ateista, evanjelik, katolík, či budhista alebo ktokoľvek iný. Takýto človek okolo seba nevyhnutne šíri rozdelenie a čím viac je ten náš svet neurčitejší, tým pevnejšie hradby si títo ľudia okolo seba stavajú.

Ako by ste opísali človeka, ktorý je na druhej strane barikády, teda je „otvoreným systémom“? 

Takýto človek podľa mňa vie, že absolútna pravda existuje, ale je nad nami a každý z nás nejakú čiastku z nej má. Žije vo vedomí, že ako ľudia sa potrebujeme otvoriť jeden voči druhému a navzájom sa počúvať. V tejto otvorenosti môžeme kráčať spoločne na ceste.

Ja mám veľmi rád slová apoštola Pavla z Hymnu na lásku, kde hovorí: Lebo iba sčasti poznávame, iba sčasti prorokujeme. A všetko ostatné je iba ako pohľad do zahmleného zrkadla. Ale keď príde to dokonalé, to naše úplné zjednotenie s Bohom vo večnosti, to čiastočné pominie.

Ľudia, ktorí tvrdia, že všetko, čo vedia, ako jednotlivci či zo svojej tradície viery, je iba ako pohľad do zahmleného zrkadla, sú otvorení počúvať druhých a učiť sa. Zároveň vedia, že sú na radostnej ceste k tej Pravde, ktorá je stále nad nami a ktorej bytostne chceme patriť. 

Ešte sa vrátim k osobnosti Antona Srholca. Myslíte si, že nám v súčasnosti chýbajú také osobnosti, akou bol on? Prípadne ku komu by ste ho prirovnali?

Na pohrebe Tonka Srholca som povedal, že pápežovi Františkovi by mal niekto povedať, že na Slovensku mal svojho duchovného dvojníka. Že tu bol človek, ktorý víziu chudobnej, zranenej, pokornej, slúžiacej Cirkvi žil roky predtým, než tú víziu František vyhlásil zo srdca Vatikánu. (úsmev) Na Slovensku o takýchto ľuďoch veľmi neviem. Určite takí sú, ale úprimne povedané, neviem o nich. Akoby možno ani nebola odvaha sa prejaviť. Lebo otvorený človek, ak sa prejaví, znepokojuje všetkých tých uzavretých, a keďže väčšinou establishment každej denominácie skôr predstavujú akoby strážcovia tých múrov, tak tam vždy príde k treniciam.

V Česku napríklad je pre mňa úžasným príkladom Tomáš Halík alebo Marek Orko Vácha. Tam ich majú viac. To sú úžasní ľudia. V národe, ktorý je považovaný za jeden z najateistickejších, dokážu hovoriť takým spôsobom, ktorý oslovuje agnostikov i ateistov. Zdá sa mi, že na Slovensku ešte čakáme na takých ľudí. 

Pápežovi Františkovi by mal niekto povedať, že na Slovensku mal svojho duchovného dvojníka.

Čo sa týka ekumény, častou obavou z radov jednotlivých cirkví je, že daná cirkev bude musieť ustúpiť zo svojej pravdy, vzdať sa nároku na pravdu. 

Ja si myslím, že musíme ustúpiť z pravdy, ktorú vlastníme. V zásade, keď začneme hovoriť o Bohu, mali by sme si uvedomiť, že hovoríme o niečom, čo presahuje náš jazyk v každej chvíli. Ako mám hovoriť o tom, bez ktorého by som nemohol vysloviť slovo? Ako mám hovoriť o tom, ktorý dáva zmysel môjmu jazyku? Ako mám hovoriť o živote, bez ktorého by som tu ani nebol?

Všetko, čo o Bohu hovoríme, môžeme hovoriť iba v obrazoch a symboloch, ktoré pochádzajú z nášho pozemského jazyka, a preto každé vyjadrenie, každá veta o Bohu je akoby ikona. Keď si však túto ikonu zameníme za skutočnosť samu, keď si svoje formulácie a teologické koncepcie viery vymeníme za Boha samotného, tak sa nám môžu stať modlami. Potrebujem ikonu, v ktorej zhrniem to, čo verím.

Keď napríklad poviem, že Kristus je Slovo – Logos, čo to znamená? Môžeme o tom rozprávať do nekonečna. A v tom slove „logos“ napríklad už spomínaný Justín Martýr našiel spojenie židovského a kresťanského sveta ešte s tým antickým. Hovoril o kresťanoch pred Kristom, ktorí vo svetle toho slova – logos videli pravdu. Alebo keď povieme, že Boh je Otec. Vieme, čo hovoríme? Stále môžeme nad tým meditovať. Hovorí to o tom, že všetko, kým sme, pochádza od neho, ale nepredstavujem si ho ako svojho otca. Všetko takéto spredmetnenie a uchopenie vyjadrenia symbolov našej viery ako niečoho konečného, v čom sa pokúšam úplnú pravdu vlastniť, ma paradoxne od pravdy stále viac odďaľuje. 

Keď otázku ekumény rozšírim i mimo kresťanských cirkví, viete si predstaviť aj debatu o zjednotení rôznych náboženstiev? 

Ja si myslím, že my sa nepotrebujeme spájať. Dialóg samotný je už spojenie. Iné spojenie ako dialóg, keď sa v pokore a otvorene počúvame, ani nemáme.

Skvelým príkladom je americký trapistický mních Thomas Merton, ktorý viedol dialóg so zenovými budhistickými mníchmi. V dialógu sa vlastne stáva, že my na tej ceste k pravde, ktorú stále nemôžeme uzavrieť, lebo tam ešte nie sme, sa navzájom poučujeme a obohacujeme. Mne sa zdá, že keď hovoríme o jednote cirkvi ako o jednote organizačnej, je to vždy veľmi málo. Jednota je jednota dialógu, lásky a otvorenosti. 

Nevnímate ustavičné delenie sa na ďalšie a ďalšie denominácie ako chybu, ktorej korene siahajú až do 11. storočia, keď prišlo k prvému deleniu Katolíckej cirkvi? 

Chyba určite nastala, ale chyba je súčasťou procesu od stvorenia sveta. Napríklad obraz raja, čo je symbol počiatku človeka, si väčšinou zvykneme predstavovať ako dokonalé miesto, kde nebolo žiadne zlo. No ten biblický príbeh hovorí v skutočnosti čosi iné. Priamo v raji bol strom poznania dobra a zla a ešte na ňom bol ten hnusný had, ktorý zvádzal človeka. Od začiatku bolo prítomné pokušenie. Podľa mňa to stelesňuje tajomstvo slobodnej vôle. Tajomstvo toho, že sme bytosti, ktoré sa z evolúcie sveta prebudili do istej miery riskantnej slobody, ktorá v sebe zahrnuje možnosť zla, nelásky, lži, jazyk použitý na svoju vlastnú výhodu. Všetky tie podoby našej moci, toho, čo nám dáva naše vedomie samého seba, náš intelekt, obsahujú všetky tie možnosti zla, ktoré sme rozvinuli v histórii. A, samozrejme, nevyhlo sa to ani Cirkvi.

Keď hovoríme o jednote cirkvi ako o jednote organizačnej, je to vždy veľmi málo. Jednota je jednota dialógu, lásky a otvorenosti.

Cirkev práve tým, aká bola úspešná, začala strácať samu seba. Púštni otcovia odišli na púšť, aby znova hľadali kresťanstvo. To sa deje v celých dejinách ako daň za našu slobodu. Nemyslím si, že by nás to malo viesť k tomu, aby sme premýšľali o chybách, ktoré sme urobili, a vymýšľali stratégie, ako ich už neurobiť. Mali by sme si byť vedomí toho, že budeme robiť ďalšie chyby, a malo by nás to viesť k pokore. Keď viem, že som človek, ktorý robí chyby, ktorý zlyháva, a zároveň viem, že protestanti, komunita viery, ku ktorej patrím, zlyhali, veľa vecí zjednodušili a išli tvrdohlavo ako s absolútnou pravdou proti katolíkom, to mi stačí na to, aby som bol pravdivejší. A to platí o všetkých. To, čo nás robí stále viac pravdivými, je vedomie našich vlastných zlyhaní, našich vlastných zjednodušení. Čím viac o tom vieme, tým viac sme pravde otvorení.

Foto: nm.sk/Ján Heriban