Ako si dôchodkyňa, podnikateľ a mladá učiteľka adoptovali svojho bezdomovca

Peter má 29 rokov, mama sa ho zriekla hneď po pôrode, do ôsmich rokov ho vychovávali starí rodičia. Po ich smrti sa dostal do detského domova, kde zostal, až kým neskončil strednú školu vo svojich dvadsiatich rokoch. Je vyučený kuchár. Otca nikdy nepoznal, nepozná ani jeho meno, vie však, že to bol študent z Nigérie, ktorý prišiel študovať na Slovensko. Na čas v detskom domove spomína v dobrom. „Mal som tam všetko a bol som tam aj obľúbený, vychovávateľky si ma brávali domov. No bol som i v polepšovni, lebo som chodil za školu. U starých rodičov mi bolo lepšie, oni mi dali lásku, ktorú som potreboval,” priznáva Peter.

Po skončení školy a odchode z domova išiel pracovať do Volkswagenu, kde robil ako upratovač, býval v dome pre odchovancov z detských domovov. Dostal však epilepsiu, prišiel o prácu a skončil na ulici.

Potreboval som človeka, ktorý by mi veril a nahradil mi starých rodičov, ktorých som stratil v detstve.

Na ulici žil dva roky. „V zime som spával v ubytovni Depaul a v lete vonku na lavičke. V zime to bolo ťažké, lebo z ubytovne nás vypustili ráno a večer sme sa mohli vrátiť až o šiestej. Dovtedy som sa musel túlať.”

Žil z toho, že chodil po Bratislave a žobral pri kostole v Devínskej Novej Vsi, kde ho už miestni poznali. Tam si ho všimla dôchodkyňa Terézia Lenczová. „Nádej, že sa v mojom živote niečo zmení, som nadobudol, až keď som spoznal pani Lenczovú. Potreboval som človeka, ktorý by mi veril a nahradil mi starých rodičov, ktorých som stratil v detstve. Sám by som to nezvládol,” hovorí Peter.

Pomohla mu vybaviť invalidný dôchodok, ubytovanie a prácu v Domove sociálnych služieb (DSS), aj kartu ZŤPS. „Každý deň si kladiem otázku, čo by som robil, keby som nestretol pani Lenczovú. Bol by som určite stále na ulici, prepadol by som alkoholu a drogám. Buď by som bol dnes v base, alebo pod zemou,” zveruje sa Peter.

Terézia Lenczová oslovuje bezdomovcov na ulici často. Je presvedčená, že každý človek má hodnotu  a dôstojnosť. Vždy sa ich snaží navigovať, kde môžu nájsť pomoc a služby. Takto spoznala aj Petra. „Pre mňa bolo veľkou výzvou vidieť mladého človeka, ktorý má zdravé ruky a nohy, ako žobre na ulici. Bála som sa, že vyžobrané peniaze ho môžu zlákať k pitiu. Porozprávali sme sa, spoznala som jeho príbeh. Začali sme hľadať prácu, boli sme sa pýtať v reštaurácii, ale nevyšlo to. Hľadali sme ubytovanie, ale keď sme boli pozrieť ubytovne a videla som, aké je tam nedôstojné prostredie, tak som to hneď zamietla.

Porozprávali sme sa, spoznala som jeho príbeh.

Ako všetci bezdomovci aj Peter mal veľké dlhy na doprave, lebo chodil v autobusoch na čierno. Kvôli pokutám a následným exekúciám mal dlh voči dopravnému podniku až do výšky 50-tisíc eur. Preto som ho najskôr sprevádzala k lekárovi a zistila som, že vzhľadom na zdravotný stav epileptika má nárok na preukaz zdravotne postihnutého človeka. Našli sme psychiatričku, ktorá sa ho so všetkou vážnosťou ujala a dostal potvrdenie o svojej diagnóze. Našla som čestného právnika, ktorý mi poradil, že on ako postihnutý človek mal právo chodiť zadarmo MHD, takže mu dlh nakoniec odpustili.”

Sám Peter by tieto vybavovačky nikdy nevedel riešiť. Chcelo to odvahu aj čas človeka, ktorý nezostal len pri hodení mince do klobúka, ale bol ochotný vstúpiť do príbehu mladého bezdomovca veľmi konkrétnou pomocou. „Mala som to v sebe, lebo moji rodičia boli takí. Bývali sme na samote a každú zimu prišla k nám bývať jedna veľká rómska rodina. Hoci nás bolo desať súrodencov a boli sme samozásobitelia v horách, moji rodičia rozložili slamu v kuchyni, kde sa zložila táto rodina.

Vždy, keď som videla na ulici bezdomovca, opýtala som sa ho, či vie, aké má možnosti a práva.

Preto vždy, keď som videla na ulici bezdomovca, opýtala som sa ho, či vie, aké má možnosti a práva. Tým, že som pracovala na ministerstve práce, systém som dobre poznala. Zdalo sa mi logické, že mladý človek nemôže byť na ulici.”

Terézia Lenczová ako dôchodkyňa venovala trištvrte roka len vybavovaniu úradných záležitostí, aby pomohla Petrovi vstúpiť do života s čistým štítom. Podarilo sa jej zariadiť aj viaceré ubytovne. Problém bol, že tam nebol dozor. Peter je veľmi zraniteľný a od začiatku ho upozorňovali, aby si dával pozor na ľudí. „Preto sme začali vybavovať trvalejšie bývanie v sociálnom zariadení. Až pred mesiacom sa podarilo nájsť mu miesto v DSS-ke, kde dnes býva.“

Pani Lenczová mu strážila i peniaze, ktoré dostal od štátu. Išli ich spolu vybrať na poštu a potom rovno do ubytovne zaplatiť za ďalší mesiac. Mala obavu, aby ich neminul na zlé veci. Teraz mu osobné financie bude spracovať vedenie sociálneho domova.

Pani Lenczová radí nedávať bezdomovcom peniaze, ale zobrať ich do obchodu a kúpiť s nimi jedlo. „Kúpiť suchý rožok nie je veľmi ľudské. Aj oni sú ľudia, majú svoje chute a my nevieme, čo im chutí. Riešenie je zaviesť ich do jedálne a pozvať ich na teplý obed.”

Milan prišiel v 69-tom s rodičmi a troma súrodencami bývať do Stupavy, vtedy mal sedem rokov. Otec prišiel o obidve nohy a skončil na ulici. Deti dali mame inzerát, aby nezostala sama, ozval sa jej rozvedený muž, ktorý, žiaľ, nebol dobrým otcom ani manželom.

Keď Milanovi postupne zomreli všetci členovia rodiny, nemal papiere od bytu, pracoval v dopravnom podniku ako šofér a neskôr vrátnik. Milan mal priateľku, čakal s ňou aj dieťa, ona však pri pôrode ich syna zomrela. Ocitol sa na ulici, bez práce a prostriedkov.

Ocitol sa na ulici, bez práce a prostriedkov.

Naposledy žil s najmladším bratom v štátnom byte, keď zomrel, udalosti v jeho živote išli dole vodou. Ako neplatiča ho vysťahovali. Spal pod balkónmi, aby na neho nepršalo. Žil z kontajnera, žobrať však nechcel. Zo sociálneho úradu mu ponúkli domov dôchodcov, ten však odmietol, lebo ako hrdý Stupavčan chcel zostať v Stupave, nemal však ani dostatočný príjem, aby si platil ubytovňu.

S podnikateľom Martinom Seppom sa stretol na kapustnici, ktorú zvykli variť každý rok miestni filantropi v pastoračnom centre Stupavy pre bezdomovcov. „Na tú kapustnicu chodia všelijakí ľudia, mnohí majú skúsenosť s drogami. Ja nepijem, neberiem ani drogy, tak sme sa s Martinom dali do reči. Ponúkol sa mi, že mi pomôže s vecami pre život a hľadať ubytovanie. Nemal to so mnou ľahké. Ja som chcel zmeniť svoju situáciu, ale všetko, čo som skúsil, nevyšlo,” priznáva Milan.

„Prisadol som si k Milankovi pri kapustnici, ktorú sme na Štedrý deň pripravovali pre ľudí v núdzi. Robili sme to ako dobrovoľníci, dohodli sme to s miestnym farárom, že ideme vo farnosti urobiť niečo pre chudobných a ľudí bez domova. Vyhlásili sme to v kostole a ľudia postupne prichádzali.

Ja som chcel zmeniť svoju situáciu, ale všetko, čo som skúsil, nevyšlo.

Naše manželky pripravili vianočné koláče, pustili sme si vianočné koledy, ale najmä sme s týmito ľuďmi chceli byť, porozprávať sa. S Milankom sme si vymenili telefónne čísla, bolo mi sympatické, že má mobil. (Smiech.),” vysvetľuje podnikateľ Martin Sepp.

Martin Sepp sa Milana spýtal, čo by potreboval. „Sviečky a naplniť plynovú nádobu, aby som si mohol variť,” odpovedal Milan promptne. Všetko praktické veci, ktoré mu mali pomôcť prežiť na ulici. Stretávali sa každé dva týždne, blížila sa opäť zima, a keď bolo jasné, že podmienky vonku môžu vážne ohroziť Milanovo zdravie, začali spolu hľadať riešenie.

Milan je úplným bezdomovcom od roku 2016, dovtedy sa túlal, býval v prázdnych objektoch, odkiaľ ho vyhnali policajti, pretože priestory niekomu patrili. „Skúšal som obvolať všetky občianske združenia, ktoré riešia ľudí bez domova.

Spal pod balkónmi, aby na neho nepršalo. Žil z kontajnera, žobrať však nechcel.

Milan nemal v tom období nijaký príjem, nedostával ani dávky v hmotnej núdzi. Vychodili sme teda všetky tieto úradné záležitosti, aby mu spätne vyplatili všetko, na čo mal nárok. Museli sme však vybaviť všetkých doktorov, aby dostal potvrdenia o svojich diagnózach,“ hovorí Martin Sepp.

Ubytovanie našli v ubytovni Depaul, kde musel predložiť všetky papiere o svojom zdravotnom stave. Tam majú dve časti, jednu, kde prijímajú len na noc, kam môžu ísť tí, ktorí majú problém s alkoholom, a potom majú ubytovňu, kde môžu ísť dlhodobo chorí a tí môžu byť v tomto zariadení aj celý deň. Majú tam sociálneho pracovníka, ktorý ich sprevádza. „Keďže pár mesiacov trvalo, kým som vybavil dávky, pomohol som mu, aby si tam mohol platiť nájom euro na noc. Keď si zaplatí ďalšie euro, má tam aj stravu. Už je to rok, čo je v tomto zariadení.“

„Bol som na tom už tak zle, taký som bol slabý, že by som šiel na druhý svet za svojimi príbuznými. Táto záchrana prišla v poslednej chvíli. Martin sa obetavo ujal môjho prípadu a dotiahol to tak, že dnes mám čo jesť a kde spať,“ vysvetľuje 57-ročný Milan. Dnes čaká na výsledok posudkovej komisie, či dostane invalidný dôchodok. Hrozí mu totiž výmena bedrových kĺbov.

Ľudia bez domova nemajú šancu zmeniť svoju situáciu bez tútora zvonka, ktorý ich sprevádza, kým sa zaradia do sociálneho systému, a prevezme komunikáciu s úradmi a lekármi. „Keď tam príde človek z ulice, tak sa nedoklope, ani sa s ním nerozprávajú, musí to niekto organizačne zobrať do svojich rúk,” hodnotí situáciu Martin Sepp.

Čo motivovalo podnikateľa prekročiť hranicu komfortnej zóny, ktorú mohol vybaviť štedrou finančnou dotáciou, no so svojou rodinou sa vložil do konkrétnej pomoci, ktorá Milanovi zmenila život?

Martin sa obetavo ujal môjho prípadu a dotiahol to tak, že dnes mám čo jesť a kde spať.

„Prišlo mi normálne, že mu chcem pomôcť. Prišiel mi do cesty a ja to mám tak zažité, že keď mi Boh pošle človeka do cesty, tak sa mu nevyhnem.” Milan túži pracovať. Črtá sa mu práca vrátnika v ubytovni, kde by mohol nájsť aj trvalejšie ubytovanie.

„Keby si každá rodina ,adoptovala‘ svojho bezdomovca, bezdomovecká otázka by bola vyriešená. Keby sa každý dokázal postarať o človeka v núdzi vo svojom okolí, táto myšlienka by sa šírila ďalej. Nehovoríme o financiách, ale o ľudskej blízkosti a konkrétnych riešeniach životnej situácie týchto ľudí,“ dodáva Martin Sepp.

Katarína Bíliková pracuje ako učiteľka v súkromnej škôlke. Popri práci sa už sedem rokov venuje dobrovoľníctvu v Spoločenstve sv. Egídia, ktoré sa v Bratislave venuje aj terénnej práci s bezdomovcami. Každú stredu vyrážajú ako spoločenstvo do ulíc hlavného mesta, aby hľadali ľudí bez domova a doniesli im teplý čaj, kávu a obložený chlieb. Takto spoznala aj Juraja, ktorý už desať rokov žije na ulici.

Juraj sa narodil v roku 1955, počas komunizmu pracoval v knižnici. Keď v deväťdesiatych rokoch nastalo veľké prepúšťanie, Juraj prišiel o prácu. Hoci študoval dva roky na vysokej škole telovýchovu a ruský jazyk, po nežnej revolúcii sa už nevedel zaradiť do nového systému. „Ja som urobil chybu, že som nechcel zobrať už hocijakú robotu, bol som hrdý, nechcel som ísť robiť do skladu.

Hoci študoval dva roky na vysokej škole, po nežnej revolúcii sa už nevedel zaradiť do nového systému.

Žil som teda len z podpory, ale z toho sa nedalo zaplatiť bývanie. Mal som podnikový byt, ale prestal som platiť a prišiel som o byt.” Brat, ktorý v osemdesiatych rokoch emigroval do Francúzska, pomohol Jurajovi vyplatiť dlh, ale keďže bol Juraj naďalej bez práce, byt sa mu zachrániť nepodarilo.

Dnes sa Juraj túla po uliciach a spáva v starom opustenom rozpadnutom dome bez kúrenia a elektriny. Juraj sa vie dohovoriť po maďarsky, anglicky aj nemecky, rád konverzuje so zahraničnými turistami. Katka nám prezrádza, že dokonca si píše listy s ľuďmi z iných krajín, napríklad roky si dopisoval s reverendom z Ameriky, keď zomrel, písal aj jeho synovi.

„Juraj nosí plné tašky kníh, často sa rozprávame o tom, čo čítal. Miluje cestovanie, najradšej by cestoval po celom svete, pozná hlavné mestá všetkých štátov, hoci nikde nebol. Ja s manželom veľa cestujeme a odvšadiaľ, kam ideme, posielam Jurajovi pohľadnicu. Pošta mu chodí do redakcie Nota bene. Mojím veľkým snom je, aby Juraj raz mohol niekam vycestovať a aby aj on mne poslal niekedy pohľadnicu,” hovorí Katarína Bíliková.

Juraj nejaký čas predával časopis Nota bene, ale viackrát stratil preukaz a už sa k tomu nevrátil. Nechce byť zaradený do komunity bezdomovcov, preto sa ich stráni.

Dnes sa Juraj túla po uliciach a spáva v starom opustenom rozpadnutom dome bez kúrenia a elektriny.

Nechodí ani na obed pre chudobných, nemá totiž rád slovo chudoba a sám sa za bezdomovca nepovažuje. Preto odmieta ísť v zime do ubytovne, lebo nechce byť zaradený ako bezdomovec.

Keď sa chce zohriať, ide do bufetu na kávu alebo do kostola. Do jedného bistra chodieval na teplé obedy, ale zakázali mu tam vstup, len mu jedlo zabalia a musí to zjesť vonku. Nikdy nežobre, žije z dôchodku 250 eur, ktorý mu chodí na poštu a stačí mu len na jedlo. Tým, že Juraja pozná veľa ľudí, sem-tam dostane aj stravné lístky.

Katka s Jurajom sa dali do reči, keď mu ponúkala teplý čaj. Už sedem rokov chodia s komunitou po meste a poznajú trasy jednotlivých bezdomovcov. „Juraj ma niečím oslovil. Asi tým, že je iný ako ostatní, je milý, vie sa o všetkom porozprávať, nenadáva. Už je pre mňa ako kamarát.

Juraj mi na narodeniny donesie kvietok. Už aj moja mama a súrodenci ho poznajú.

Na narodeniny alebo sviatky si ideme niekam sadnúť. Juraj mi na narodeniny donesie kvietok. Už aj moja mama a súrodenci ho poznajú. Pomoc Komunity sv. Egídia nie je o tom, že im dáme chlieb a niečo na pitie, ale skôr ide o vzťahy a o to, že im venujeme svoj čas. Často sme tí jediní, ktorí o nich počas dňa prejavia záujem,“ vysvetľuje Katka.

„Veľa ráz sa mi v zime stáva, že keď sa vrátim z ulice z obchôdzky, tak sa rozplačem. Aj keď to robím roky, ono to ide človeku pod kožu. Ja prídem domov, dám si teplú sprchu, idem pod perinu a je mi fajn. Ale čo ostatní, čo Juraj, nemajú ani sprchu, ani teplú posteľ. Okrem toho vidíme, ako bezdomovcov pribúda. Aj keď mnohí, ktorých som poznala, už zomreli, najmä v zime. Prídeme do mesta a viac ich nenájdeme, už sa len od niekoho dozvieme, že zomrel, zamrzol. Preto ak môžeme aspoň jednému pomôcť, stojí to za to.”

Foto: Július Kotus