Rodina

Je škoda, že sexuálna výchova bola v našom detstve tabu

FOTO: Archív J.F.

Nemali by sme sa zatvárať do duchovnej škatule a o sexualite by sme s deťmi mali rozprávať otvorene, hovoria v rozhovore manželia Fedorišinovci, ktorí absolvovali školu UpToMe na formáciu v sexuálnej a emocionálnej výchove. 

Ján Fedorišin je ženatým gréckokatolíckym kňazom, ktorý momentálne pôsobí ako duchovný správca vysokoškolskej a stredoškolskej mládeže v Košiciach a zároveň je výpomocným duchovným farnosti Košice-Ťahanovce.

Gabriela Fedorišinová pracuje ako psychológ v Centre pre deti a rodiny, kde sa venuje rodinám s výchovnými problémami a pomoci a podpore deťom, rodičom či náhradným rodičom pri zvládaní záťažových situácií spojených s adaptáciou či dospievaním. Je manželkou gréckokatolíckeho kňaza. Spoločne sa venujú pastorácii detí a mládeže.

Spomínate si, ako s vami rodičia komunikovali o téme sexuality?

Ján: Myslím, že obaja si nepamätáme, že by s nami rodičia tieto otázky riešili. V tom čase a prostredí, v akom sme vyrastali, to rodičia nevnímali ako potrebu.

Do môjho osobného vývoja v správnom období vstúpil jeden kňaz v našej farnosti, ktorý o týchto témach hovoril s nami, mladými, ktorí sme prichádzali na faru. Rozprával s nami veľmi otvorene, v porovnaní s tým, ako sme boli zvyknutí s inými ľuďmi. Bolo to dedinské prostredie, kde sa naozaj tieto témy neriešili tak ako vo veľkých mestách.

Rodičia to teda brali tak, že život sám prinesie odpovede a nejako sa to sami dozviete?

Ján: Áno. Moji rodičia sa aj spoľahli, že spomínaný kňaz to s nami rieši, a boli spokojní, že sme informovaní. Z času na čas otvorili niektoré otázky, teda kontrola tam bola, ale dôverovali tomu kňazovi, že nám to podá správnym spôsobom.

Gabika: Ja si tiež nespomínam na chvíľu, kedy by sme sa s rodičmi rozprávali na túto tému. Bola to tabuizovaná téma, o ktorej sa nerozprávalo. U nás zase boli rehoľné sestry, ktoré prevzali na seba túto rolu, ale s nimi sme nešli do detailov sexuality, skôr sme riešili vzťahy medzi chlapcami a dievčatami. Naozaj si nespomínam, že by mi to niekto otvorene a cielene vysvetľoval.

Keď sa spätne pozeráte na tento prístup, zdá sa vám to v poriadku?

Gabika: Ťažko povedať. Bola to charakteristika tej doby. Našim rodičom to nikto nevysvetľoval, tak ani oni nemali v sebe potrebu riešiť to s nami. Keď vidím, aké možnosti na komunikáciu sa otvárajú s deťmi dnes, tak vnímam, ako aj cez túto oblasť možno budovať vzťahy a otvorenosť v rodinách.

Keď sme absolvovali ako manželia kurz UpToMe pre formáciu detí v oblasti sexuality a afektivity, tak som si uvedomila, že je to naozaj podstatná súčasť osobnostného vývoja.

Nepamätáme si, že by s nami rodičia tieto otázky riešili.

Je to škoda, že v generácii našich rodičov, keď sme my boli deti, to bolo tabu a bralo sa to ako niečo, o čom sa nerozpráva, je to tajomstvo, o ktorom sa nemôže nahlas hovoriť…

Tým pádom sme akoby podvedome dostávali signál, že sexualita je niečo zlé, hoci keby to bolo úprimne podané, bol by to, naopak, signál, že sexualita je krásna a podstatná časť nášho života. Bola však taká doba. Dnes by som určite chcela s deťmi o tejto téme hovoriť otvorene a myslím si, že je dôležité, aby rodičia o tom s deťmi hovorili.

Ján: V tom čase nebolo toľko podnetov a možností, pri ktorých by sa deti konfrontovali so sexuálnymi obsahmi, preto to rodičia neriešili. Maximálne nás poslali preč od nejakého filmu, keď tam bola nejaká sexuálna scéna (smiech). Tieto témy boli všeobecne skryté do akejsi škatule, ktorú takmer nikto neotváral, alebo otvárali až neskôr, keď mali pocit, že je nutné to riešiť.

Ešte aj dnes sú v kresťanskom prostredí ľudia, ktorí povedia, že doba je už aj tak presexualizovaná, prečo by sme sa ešte aj my mali k tomu pridávať a riešiť s deťmi takéto obsahy…

Gabika: Hlavný rozdiel je v tom, že súčasná doba sa nedá porovnať s tou predtým, čo sa týka množstva informácií a prístupu k médiám. Deti sú už od útleho veku pred televízorom, počítačom či mobilmi. V reklamách medzi rozprávkami aj počas dňa idú také obsahy, že sa až čudujem, ako je to možné.

Rodina by sa preto skôr mala učiť správne reagovať a nie zatvárať dvere pred istými témami.

Deti ešte nemajú vyvinuté procesy rozhodovania a filtrovania informácií, aby si o tom vedeli urobiť správny názor. Preto sú dôležití rodičia, aby ich sprevádzali.

Dnes sa kladie oveľa väčší dôraz na sprevádzajúci prístup rodičov, v porovnaní s tým, ako to bolo, keď sme my boli deti. Rodičia by mali byť viac formovaní, aby dokázali všetky informácie vysvetliť a aj ich triediť.

Ján: Táto doba je presexualizovaná, či chceme, alebo nie. Úlohou nás kresťanov by však malo byť správnym spôsobom na túto skutočnosť zareagovať. Doba sa rýchlo mení, výzvam, ktorým dnes čelia pubertiaci, budú o pár rokov čeliť oveľa mladšie deti a asi aj vo väčšej miere.

Rodina by sa preto skôr mala učiť správne reagovať a nie zatvárať dvere pred istými témami. My sme ako keby veľa ráz nevšímaví a nevnímame dôležitosť podania odpovede na otázky, ktoré dnešný svet tak lacno a ľahko dáva von. Správne je, aby kresťania našli priestor na tieto témy vo formácii práve preto, aby sexualite dali hodnotu a ukázali jej pravý zmysel.

My kresťania máme formáciu náboženskú, poznáme katechizmus, vieme čo je hriech a čo nie je hriech. Často nám však chýba ľudská formácia po psychologickej a emocionálnej stránke. Nechýba v našich spoločenstvách práve tento rozmer?

Gabriela: Súhlasím. A to nielen u nás kresťanov, ale všeobecne chýba osobnostná formácia detí a dospievajúcich. V škole sa zvyšuje množstvo povinností a nárokov, ktoré sú na deti kladené, pri množstve rôznych krúžkov a minime voľného času sú deti vystavené tlakom z viacerých strán. Veľa ráz sa však zabúda na základné veci, na schopnosť poznania svojho vlastného prežívania, pomenovania svojich emócií a na osobnostnú zrelosť. Mnohí ľudia sú osobnostne zakrpatení, lebo sa na to nekladie dôraz.

Ján: Zrejmé je, že tento rozmer nám uniká pomedzi prsty. Rastieme v digitalizácii, vieme si veci zjednodušovať, ale unikajú nám témy, ktoré sú základné pre vzťahy, pre duševnú zrelosť.

V rámci bežného života máme pramálo momentov, kedy by sme si uvedomili dôležitosť práce na sebe samých.

Preto sa nám dnes aj kresťanské manželstvá rozpadajú a nenapĺňajú svoju funkciu. Preto dnes zápasíme o rodinu, lebo nám chýba ľudský základ a dôsledky si všimneme až neskoro.

Gabika: Chýba nám kontakt samých so sebou. Vzťah k samému sebe sa veľmi málo rozvíja. V rámci bežného života máme pramálo momentov, kedy by sme si uvedomili dôležitosť práce na sebe samých. Príležitosti na to však prichádzajú pomerne často – rôzne krízy, neúspechy, sklamania…

Mnoho ráz chýba sprevádzanie mladých, teda vzťahová osoba, ktorá by deťom a mladým pomohla pochopiť zmysel a dôležitosť toho, čo prežívajú. My sa stretávame pri práci s mladými ľuďmi s tým, že často nerozumejú samým sebe.

V spoločenstvách vládne často pocit, že táto ľudská formácia sa vylučuje s tou kresťanskou. Akoby sme mali pocit, že ak máme teologické poznanie, psychológiu a sexuálnu výchovu už nepotrebujeme…

Gabika: To je, ako by sme povedali, že ak mám všetko dobre v duchovnom živote, tak nedostanem žiadnu chorobu… čo sa, samozrejme, nedeje (smiech). Do istej miery platí, že ak má človek duchovné zázemie a dobrý vzťah s Bohom, tak veľa vecí má vyriešených, ale nie všetky.

Ján: Nadprirodzené veci majú základ v tých prirodzených. Musím mať tie prirodzené v poriadku, aby mohli fungovať aj tie nadprirodzené. Mali by sme sa samých seba pýtať, či funguje u nás medzi týmito dvoma rovinami vzájomnosť, či sa navzájom ovplyvňujú. Či sme sa neuzavreli do nejakej duchovnej škatule, alebo či to, čo duchovne žijem, naozaj ovplyvňuje aj môj prirodzený život. Táto doba nás volá k tomu, aby sme si urobili skúšku správnosti, ako nám to funguje. 

Keď sa pri svojej práci stretávate s deťmi či tínedžermi, vnímate, že sú informovanejší v oblasti sexuality, ako sme boli my?

Gabika: Určite majú väčší prístup k informáciám, ale či sú reálne informovanejší, ťažko povedať. Technicky vedia toho veľa, často sa o tom rozprávajú, používajú frázy, ktoré počujú v médiách, bez toho, aby tomu rozumeli. No chýba tomu hĺbka a pravdivé porozumenie.

Ján: Sexualita je vo väčšej miere súčasťou ich sveta v porovnaní s tým, ako to bolo v čase našej puberty. Je to ako v tej hre pošta, kde na začiatku niekto povie slovo a na konci posledný povie skomoleninu. Otázka je teda, či k nim odpoveď došla naozaj v pravde. Informácia prichádza preto, aby pochopili. To, čo dnes vedia, im však iba vytvára otázky, a ostávajú na povrchu.

Rodičia, ktorí aj o sexualite začnú s deťmi hovoriť, to reálne začnú riešiť až v puberte. My ako vydavateľstvo prinášame knihu pre rodičov tých najmenších detí a myslíme si, že s deťmi je potrebné začať už oveľa skôr, v ranom detstve, pretože k informáciám sa môžu dostať už aj v škôlke či v prvých ročníkoch školy. Čo si o tom myslíte?

Gabika: Určite je potrebné o tom hovoriť skôr ako v puberte. Nedá sa však všeobecne povedať, že ktorý vek je paušálne vhodný pre všetky deti. Každý rodič si pozná svoje dieťa a práve on by mal najlepšie vnímať, kedy je jeho dieťa pripravené a vnímavé na to, aby prijalo takéto informácie. S ohľadom na vek je potrebné to dávkovať. Od malička by však malo vnímať, že je to prirodzená súčasť života, o ktorej nie je hanba hovoriť. Aby sa neskôr nebálo spýtať na čokoľvek.

Ján: Podľa môjho názoru je potrebné začať viesť dialóg predovšetkým najprv s rodičmi, aby si uvedomili, že je dôležité o tom s deťmi hovoriť skôr ako v puberte.

Určite je potrebné o tom hovoriť skôr ako v puberte.

Ponúknuť pomôcky, ako tieto témy správne odkomunikovať. Mnoho ráz si rodičia povedia, že tieto veci sú samozrejmé. Nielen sexualita, ale aj afektivita, prejavovanie si citov, rozdiel medzi vnímaním a prežívaním chlapcov a dievčat. Tento rozmer sa má stať súčasťou výchovy a rodičia by to mali prijať. Rodičia to riešia v puberte, lebo vtedy im dôjde, že už sa môže niečo stať, kontrolujú svoje deti.

Sú rodiny, ktoré obchádzajú vysvetľovanie javov z oblasti sexuality, ktoré sú v rozpore s kresťanským učením. Témy ako pornografia, antikoncepcia, homosexualita, potraty radšej ani nevysvetľujú… K čomu môže takýto prístup viesť?

Gabika: Je to chyba. Stretávame sa s tým už bežne, obchádzať tieto témy je útek od reality. Deti by mali mať jasno, čo tieto veci znamenajú.

Ján: Mám skupinku tínedžerov a oni sami prišli s otázkami, na ktoré chcú poznať odpovede. Oni už majú potrebné informácie, ale chcú sa o týchto témach rozprávať, utvárať si na ne názor. Chcú ako kresťania poznať, ako majú reagovať, keď ich s tým ostatní spolužiaci konfrontujú. Nechcú však dostať naučené odpovede, že takto to vidí Cirkev a koniec. Chcú to mať v sebe vysporiadané, ako by zareagovali, keby sa stretli s takouto ponukou. V bezpečnom prostredí rodiny by žiadna téma nemala byť tabu, dieťa by nemalo mať strach pýtať sa, položiť akúkoľvek otázku.

Častý argument liberálnej sexuálnej výchovy je, že by to nemalo byť iba na rodičoch, lebo máme mnohé sociálne slabšie rodiny, kde sa deti naozaj nemôžu pýtať svojich rodičov a samotná výchova tam zlyháva. Aký je váš názor na inštitucionálnu sexuálnu výchovu, či už na školách alebo vo farnostiach a spoločenstvách?

Gabika: Každé dieťa by malo o týchto témach komunikovať v bezpečnom prostredí. Teda niekde, kde nie je ohrozené výsmechom, alebo zraňujúcimi poznámkami. Do určitej miery je dôležité o sexualite rozprávať aj v rámci inštitúcií. Samozrejme, so súhlasom rodičov, aby mali prehľad o obsahovej stránke takýchto prednášok a rozhovorov.

Ján: Nielen so súhlasom, ale aj so vzájomnou informovanosťou. Inštitúcia nemá pomáhať len k informovanosti detí, ale má podporovať rodinné prostredie v komunikácii o týchto témach. Škola by nemala diktovať, je to takto a takto, ale má viesť k dialógu. Dieťa samo má prichádzať na odpovede a má tak objavovať samo seba, kto vlastne je. A práve na to potrebuje bezpečné prostredie.

Vy ste absolvovali školu UpToMe, ktorá formuje vychovávateľov pre oblasť výchovy k sexualite a afektivite, ktorú pripravujú odborníci z Talianska, medzi nimi aj autor knihy Láske sa treba učiť psychológ Ezio Aceti. Jeho prístup spočíva v tom, aby sa spájala ľudská, psychologická i duchovná stránka človeka v pohľade na sexualitu. Vaše povolanie kňaza a psychologičky sú dobrou bázou, aby ste pomohli propagácii tohto prístupu aj v slovenských spoločenstvách…

Gabika: My sme boli prístupom školy UpToMe veľmi oslovení. Motivovala nás k tomu, že by sme radi tomu venovali svoj čas. Táto metóda spočíva v tom, že ako dospelí nemáme mať pripravené odpovede na všetky otázky. Ide o to, aby sme povzbudzovali deti a mladých, aby sa sami zamýšľali nad týmito témami, aby sami s pomocou nás dospelých hľadali odpovede na svoje otázky. Učíme tak deti plávať v mori problémov, ktoré ich aktuálne obklopujú.

Ján: Názov kurzu znamená v preklade Závisí to odo mňa/Je to na mne. Oslovilo ma, že konečne vzniklo niečo, čo pomáha otvárať otázky sexuality v cirkevnom prostredí. Je to presný koncept vytvorený top odborníkmi a posúva sexuálnu výchovu do roviny, že je veľmi dôležitá. Materiály pre lektorov sú rozpracované na výbornej úrovni, riešia človeka celistvo, ako komplex hodnôt, ktoré robia zo sexuality dar.

V podobnom duchu ide aj séria kníh pre rodičov a deti Láske sa treba učiť, ktoré majú slúžiť ako pomôcka na dialóg v rodinách. Vy ste prvý diel pre najmenšie deti už čítali. Kniha komunikuje dosť otvorene o vzniku života aj pôrode. Pohoršilo vás to?

Ján: Keďže školu UpToMe viedli autori tejto knihy, talianski psychológovia, poznali sme ich nastavenie a širšie myšlienkové i odborné východiská. Na základe toho sa nám zdá ako dobre pripravená, pretože otvára tému potrebným spôsobom pre túto dobu.

Táto kniha dáva komplexný pohľad na sexualitu ako na dar Boha pre človeka. Uvedomujem si však, že niektoré ilustrácie či obsahy by mohli rodičov vyrušiť a vyvolať v nich otázky, či to nie je príliš alebo priskoro na daný vek. Z môjho pohľadu však prichádza doba, keď je dôležitejšie podať dieťaťu komplexný pohľad v úprimnosti a bezpečí vzťahu, hoc v ranom veku, ako neskôr čeliť možným skresleným a neúplným interpretáciám, ktoré si deti môžu doniesť zo škôlky alebo školy.

Mnohým rodičom sa o týchto témach ťažko rozpráva otvorene aj z dôvodu toho, že sa mnoho ráz nemajú o čo oprieť. Z tohto pohľadu môže byť táto kniha dobrou pomôckou, po ktorej by rodičia s konzervatívnymi hodnotami mohli siahnuť.

Gabika: Na knihe sa mi páči, že prezentuje rovnakú dôležitosť telesného vývinu, ako aj psychologického a spoločne ich potom spája do kapitoly o rodičovstve, kde sa obe tieto oblasti spájajú a napĺňajú svoj zámer. Keďže nie je u nás veľmi zaužívané používať v takom útlom veku u detí presné pomenovania pohlavných orgánov či používať obrázky rodičov ležiacich v posteli, môže byť práve táto oblasť knihy pohoršujúca.

Prichádza doba, keď je dôležitejšie podať dieťaťu komplexný pohľad v úprimnosti a bezpečí vzťahu, hoc v ranom veku, ako neskôr čeliť možným skresleným a neúplným interpretáciám.

No z môjho pohľadu, keď si predstavím, čo všetko môžu deti bežne vidieť v takzvaných rodinných filmoch či reklamách, sa mi to nezdá ako prehnané, naopak, prostredníctvom detskej ilustrácie a jednoduchého popisu je to vhodná forma vysvetlenia telesného prežívania lásky medzi rodičmi.

Nutné je však dodať, že kniha nie je povinnou literatúrou, ale len vhodnou a užitočnou pomôckou pre rodičov. A tiež je potrebné vnímať individuálny vývin každého dieťaťa – teda pre niektoré je kniha vhodná v štyroch rokoch, pre iné až v siedmich. Nemalo by to prinášať diskomfort, ale skôr otvárať možnosti.

Máme spätnú väzbu od niektorých čitateľov, že im v knihe chýbal explicitný kresťanský rozmer. Kniha je vraj konzervatívna svojím obsahom, ale nie je náboženská… Prekáža vám to?

Gabika: Myslím si, že niekedy sa až veľmi držíme práve toho explicitného kresťanského rozmeru, ktorý nájdeme vo Svätom písme či v  katechizme, aj keď nechcem uberať na jeho dôležitosti. Často nám však uniká, že Božia prítomnosť presahuje naše naučené „poučky“ a  môžeme ju spoznávať vo všetkých oblastiach nášho života, a  myslím, že práve v  oblasti sexuality možno o  to viac vnímať krásu Božieho plánu s  naším životom.

Mne osobne sa práve toto na knihe páči, že ju možno ponúknuť rovnako neveriacim ako veriacim, že je v  tejto oblasti univerzálna, ale aj napriek tomu podáva dôležité skutočnosti prijateľnou formou a  detsky čistým spôsobom.

Ján: Súhlasím, vôbec mi to neprekáža, práve naopak. To, čo tu nie je výslovne vyjadrené, spomínaný kresťanský rozmer, je príležitosťou pre rodiča odovzdať svojim deťom posolstvo kresťanského života skrze vlastný príklad viery, ktorá sa prejavuje skutočne vo všetkých oblastiach života človeka.

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Závislosť je choroba celej rodiny

Lucia Kováčiková

Za dialóg medzi generáciami: Každý starý človek je ako tvoj dedko alebo babka

Vittoria Terenzi

Cirkev by mala viac pozerať ľuďom do obývačky ako do spálne

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies