Kňaz na covidovom oddelení: Nedokázal som sedieť nečinne doma

Kňaz Ján Kulan slúži ako správca a moderátor Arcidiecézneho centra pre mládež v Košiciach. Po piatich rokoch kňazstva vyštudoval navyše psychológiu na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme. Dnes pracuje každý pracovný deň ako sanitár na klinike infektológie v Košiciach, na takzvanom covidovom oddelení. 

Pápež František vyzýva kňazov, aby boli cítiť po ovciach, teda aby boli blízko ľuďom, a teraz v karanténe aj priamo vyzýval, aby kňazi pomáhali, kde je to potrebné. Bola aj táto pápežova výzva pre vás motiváciou ísť robiť sanitára na infekčné covidové oddelenie? 

Páčia sa mi pápežove myšlienky, že kňazi majú ísť na periférie. Tie sú dnes práve pri chorých, zomierajúcich a pri unavených zdravotníkoch. Nedokázal som sedieť nečinne doma. Hoci by som si určite našiel prácu, nejaké psychologické online rozhovory, štúdium, ale toto som vnímal ako najakútnejšie miesto, kde by som vedel pomôcť. Aby som prinášal zmierenie, sviatosti, psychologickú pomoc tým, ktorí to teraz najviac potrebujú. 

Pápež nás vyzval ešte v prvej vlne, aby sme sa nebáli a aj za cenu nákazy išli pomáhať. Samozrejme, dodržiavame všetky dezinfekčné opatrenia, zbytočne neriskujeme. 

Na východe ste sa zmobilizovali desiatky kňazov, ako vznikla táto dobrovoľnícka iniciatíva? 

Mnohí kňazi už pomáhali v novembri pri celoplošnom testovaní. Teraz, keď sme videli, že mnohí zdravotníci ochoreli a je na nich veľký nápor, tak sme oslovili nemocnice, že keď teraz nemôžeme slúžiť vo svojich farnostiach a mať verejné omše, tak ponúkame pomoc. 

Najprv začala pomáhať skupinka asi pätnástich kňazov v Prešove a potom sme začali v Košiciach, kde sa zmobilizovalo 24 kňazov.

Kňazi majú ísť na periférie. Tie sú dnes práve pri chorých, zomierajúcich a pri unavených.

U nás to organizuje tajomník nášho arcibiskupa Jozef Kmec. Vytvorili sme štyri tímy, ja som práve v tom covidovom. V Košiciach je päť covidových oddelení, tak sme sa podelili. Niektorí slúžia aj na iných oddeleniach, kde pre covid vypadli sanitári.

Vy ste išli na covidové oddelenie aj preto, že ste si sám prešli týmto ochorením. Aký ste mali priebeh? 

Ja som bol pozitívne testovaný 1. novembra pri prvom celoplošnom testovaní. Ani neviem, kde som sa nakazil. Vtedy boli ešte verejné sväté omše, stretávali sme sa s ľuďmi. Cítil som najprv iba nachladnutie a potom som stratil čuch a chuť, boleli ma svaly, kosti. Nemal som však ani teploty, ani kašeľ. V podstate som mal slabý priebeh a do desiatich dní som bol v poriadku. 

Tým, že som si tým aj sám prešiel, mal som väčšiu odvahu sa prihlásiť do covidového tímu. Hoci viem, že prekonanie nezaručuje, že mám úplnú dlhodobú imunitu, ale možno mám aspoň nejaké protilátky. Zároveň som psychológ, čiže som vnímal aj túto možnosť služby ľuďom, ktorí sú dlho mimo svojich rodín a v samote prežívajú ťažké chvíle úzkosti. 

Ako to dnes vyzerá na oddelení, kde pôsobíte?

Som na klinike infektológie, na infekčnom oddelení. Na prízemí je ambulancia, kde zvonia chorí pacienti s ťažkosťami, tam ich rozdeľujú do piatich oddelení, ktoré sú k dispozícii. Lekári v skafandroch pacientov prijmú a potom ich zadeľujú podľa kapacít, podľa toho, kde sa uvoľnia postele. 

Tam, kde som ja, je na dvoch poschodiach asi 50 lôžok, ktoré sú v súčasnosti plné. Často sa to tam strieda, niektorí odchádzajú do domácej liečby, žiaľ, iní zomierajú. Dnes v noci napríklad zomreli dvaja. Sú tam ťažké prípady na pľúcnej ventilácii, iní majú horúčky a lekárom sa nedarí im zraziť teplotu, alebo lapajú po dychu, preto musia byť na kyslíku. Samotné oddelenie je však dobre zorganizované a zdravotníci sú v nasadení. 

Vy tiež chodíte v spomínaných skafandroch, obeta už musí byť len ten samotný odev…

Musíme si dať dvoje rukavice, respirátor, fóliovú pokrývku hlavy, skafander, fólie na nohy, ochranné okuliare. Jednoduché to nie je, je to dosť nekomfortné, je v tom horúco a človek sa zaparí. Je to však jediný spôsob, ako sa dostať k pacientom.

Často sa to tam strieda, niektorí odchádzajú do domácej liečby, žiaľ, iní zomierajú. Dnes v noci napríklad zomreli dvaja. 

Takto im vydávame stravu, môžeme sa s nimi porozprávať a ja vďaka tomu môžem na oddelení vykonávať aj svoju kňazskú službu, spovedám a podávam Eucharistiu, pomazanie chorých a ponúkam aj rozhovor ako psychológ. 

Pacienti ma od ostatných odlíšia vďaka benediktínskemu krížiku, ktorý mám na skafandri. Samozrejme, každému novému pacientovi sa aj predstavím. Sú za to veľmi vďační a povzbudení. 

Nával pacientov neparalyzuje vašu prácu?

Zatiaľ to funguje. Musím byť flexibilný. Postele sa uvoľňujú často a my ich musíme rýchlo dezinfikovať, aby mohli byť prijatí ďalší pacienti, ktorí denne prichádzajú. Pľúcnych ventilácií máme zatiaľ dosť. Dramatické je to, že stavy pacientov sa menia z hodiny na hodinu. U niektorých pacientov, s ktorými sa cez deň rozprávam a sú stabilizovaní, sa v noci nečakane zhorší ich stav a zomrú. A už vidím len telo zabalené do čiernej fólie. Nie je jednoduché to zažiť. 

Niektorých prevážajú na ARO a ja bývam aj pri takýchto prevozoch. No bol som aj pri mužovi, ktorý už bol v bezvedomí, dal som mu pomazanie chorých, podmienečné rozhrešenie a potom mi jeho manželka volala, že jeho stav sa stabilizoval. To ma povzbudilo. 

Väčšina pacientov, o ktorých sa staráte, sú v dôchodkovom veku? 

Nie. Odhadujem, že len 65 percent sú seniori. Je tam však aj dosť ľudí v strednom veku, aj mladých okolo 25 rokov. 

Títo pacienti musia mať pocity úzkosti, keďže ich stav sa nedá predvídať a nemajú vedľa seba blízkych, ktorí by ich držali za ruku…

Určite to nie sú ľahké situácie. Sestry sa veľmi snažia, ale nevládzu pokrývať všetkých pacientov osobne. Preto sme tam my dobrovoľníci. Keď vidíme, že niekto je v ťažšom psychickom stave, v úzkostiach, tak sme tam pre nich, rozprávame sa s nimi. Bol tam istý pán, osemdesiatnik, bez telefónu, tri týždne bez kontaktu so svojou rodinou. Tak som sa ho snažil rozosmiať, aby sa necítil sám. Našťastie sa mu polepšilo a dnes už je doma. 

Keď som sa dnes ráno dozvedel, že zomreli ďalší ľudia, bolo mi to ľúto a pýtal som sa, či som urobil dosť. Ako kňaz vnímam a je mi ľúto, keď ľudia odmietnu sviatosti a na druhý deň zomrú.

Verím, že hoci sú tí ľudia sami, nie sú sami.

Ale rešpektujem slobodu každého človeka. Často cítim bezmocnosť, že im nevieme pomôcť zdravotne a ani nechcú prijať sviatosti, lebo si neuvedomujú, že sú vo vážnom stave. 

No mám radosť z chvíľ ako dnes, keď si ma doslova vyžiadala jedna pani, ktorá ma včera ešte odmietla, a chcela sa vyspovedať. Ja sa ako kňaz núkam a oni sa rozhodnú, či to prijmú. 

Počúvame výzvy na duchovnú adopciu covidových pacientov, aby sme ich sprevádzali modlitbou z pohodlia svojho domova.

Verím, že hoci sú tí ľudia sami, nie sú sami. Boh je s nimi. Máme na oddelení mladú mamičku troch detí, posledné má len pár mesiacov. Cez telefón riadi manžela a je jej veľmi smutno, že nemôže byť s deťmi. Má nízku hladinu kyslíka v krvi, preto je stále napojená na prístroje. 

Ak máte možnosť zapojiť sa do modlitieb, určite to pomôže. Nezabúdajme aj na zdravotníkov, ktorí naše modlitby potrebujú, aby vládali slúžiť, aby nemuseli stáť pred výzvami a dilemami, koho odpojiť od prístrojov a koho ratovať skôr. 

Ozvala sa mi napríklad istá pani a ponúkla sa, že vyrobí kartičky s obrázkami svätých a s citátmi zo Svätého písma a pošle mi to poštou, aby som to mohol rozdávať chorým ako povzbudenie. Je to pekné, ako ľudia zvonka hľadajú spôsoby, ako pomôcť. 

Ako sú na tom zdravotníci na covidovom oddelení? 

Zdravotníci robia dvanásťhodinové služby každý druhý deň. Ja robím od pondelka do piatku od pol ôsmej do šiestej. Vnímam, že lekári a sestry sú vyčerpaní. Veľmi sa potešili iniciatíve, že sme sa ako kňazi ponúkli pomôcť. 

Od začiatku sme cítili milé prijatie zo strany vedenia kliniky, ale aj od všetkých zamestnancov. Povedali mi, že im to dáva silu slúžiť s väčšou radosťou a obetou. Aj oni nás oslovujú na rozhovor alebo spoveď. Niekedy len vypijeme spolu kávu a majú tak možnosť porozprávať sa o ťažkých prípadoch. Hoci som aj dobitý po celom dni, mám radosť, že som na oddelení mohol sprostredkovať veľa Božích milostí. 

Na infekčnom oddelení, kde doteraz riešili možno salmonelu a rotavírusy, im teraz denne zomierajú pacienti. Ide teda o lekárov, ktorí zrejme neboli bežne zvyknutí na smrť. 

Nie, ale za posledné náročné týždne si na to už aj zvykli, ide o realitu.

Niekedy len vypijeme spolu kávu a majú tak možnosť porozprávať sa o ťažkých prípadoch.

Dnes som stretol mladú lekárku po nočnej službe a opýtal som sa jej, ako bolo. Zronená mi oznámila, že dvoch „pochovala“. Robia, čo môžu. 

Vy to zažívate tiež na vlastné oči, vidíte zúbožených ľudí, ktorí nevedia samostatne dýchať. Napriek tomu tu stále máme popieračov, ktorí opakujú, že nič vážne sa nedeje…

Týmto by som doprial tú možnosť prísť sa pozrieť na naše covidové oddelenie a vidieť ľudí, ktorí bojujú o každý dych. Je to choroba, ktorá postihla celé ľudstvo, je to krutá realita. 

Pochybovači sú nebezpeční pre spoločnosť, znevažujú prácu zdravotníkov a utrpenie pacientov a ich rodín. Tí, čo nerešpektujú obmedzenia, môžu prenášať chorobu, mali by si vstúpiť do svedomia. Tešme sa, že zatiaľ nemusíme stavať poľné nemocnice.