Bratstvo a jednota nie sú pre kresťana len akousi možnosťou, sú jeho charakteristickou vlastnosťou

Homília Raniera Cantalamessu na Veľký piatok sa niesla v duchu poslednej encykliky Fratelli tutti (Všetci bratia, podpísanej 3. októbra minulého roka) a zamerala sa na bratstvo a zranenú jednotu vo vnútri Katolíckej cirkvi. Aj keď od Veľkého piatka už ubehlo niekoľko týždňov, táto homília nestratila nič na svoje aktuálnosti. Dokonca, dovolím si povedať, že by sme ju mali mať neustále na mysli pri našom každodennom spytovaní si svedomia, preto odporúčam prečítať si ju vcelku.

V nasledujúcich riadkoch okrem zosumarizovania rozviniem jej ústrednú myšlienku. Raniero Cantalamessa začína uvedením nás do posolstva encykliky o bratstve, ktorá „prebudila túžbu po tejto univerzálnej hodnote, dala na svetlo množstvo toho, čím je bratstvo v dnešnom svete zraňované, ukázala niektoré cesty na dosiahnutie opravdivého a spravodlivého ľudského bratstva a povzbudila všetkých – ľudí i inštitúcie –, aby preň pracovali“. Pápežský kazateľ však nerozoberá univerzálny charakter bratstva, ale zameriava sa na to, čo je spojené so slávením, v rámci ktorého táto homília bola prednesená, a to evanjeliový a kristologický základ bratstva, citujúc encykliku: „Iní sa napájajú z iných prameňov. Pre nás tento zdroj ľudskej dôstojnosti a bratstva spočíva v evanjeliu Ježiša Krista. Z neho vyviera pre kresťanské myslenie a pre činnosť Cirkvi prvenstvo dané vzťahu, stretnutiu s posvätným tajomstvom druhého, univerzálnemu spoločenstvu s celým ľudstvom ako povolaniu pre všetkých“ (Fratelli tutti, 277).

Pre kresťanov má teda bratstvo kristologický základ a význam. Od tohto prvého Veľkého piatku bratmi a setrami už nie sú len tí, čo majú pokrvné puto, alebo tí, čo patria k tomu istému národu, alebo ešte každý blížny a núdzny, ako to učí evanjelium, ale „Ježišovi učeníci, tí, čo prijímajú jeho náuku“. V Kristovej Veľkej noci sa teda rodí nové bratstvo, to vo viere, kde kresťanské spoločenstvo sa stáva „pokrvným bratstvom“ v Kristovej krvi. „Toto robí bratstvo v Kristovi čímsi jedinečným a transcendentným vzhľadom na akýkoľvek iný druh bratstva, a to vďaka tomu, že Kristus je aj Bohom. Ono nenahradzuje iné druhy bratstva, založené na rodine, národe či rase, ale ich korunuje.“ Teda nesmieme zabúdať ani na ostatné dimenzie, ktoré ostávajú v platnosti, lebo „všetky ľudské bytosti sú si bratmi, nakoľko sú stvoreniami jedného Boha a Otca. K tomuto kresťanská viera pridáva druhý rozhodujúci dôvod. Sme si bratmi nielen z titulu stvorenia, ale aj vykúpenia. Nielen preto, že máme všetci rovnakého Otca, ale preto, že všetci máme rovnakého brata, Krista – prvorodeného medzi mnohými bratmi“, ako ho nazýva Pavol a ktorého život zdieľame.

Prvotné zamyslenie sa o bratstve a jeho podklade je len akési uvedenie do centra uvažovania. Cantalamessa hovorí: „Bratstvo sa buduje počnúc od toho, čo je blízko, začínajúc od nás, nie s veľkými schémami či ambicióznymi a abstraktnými cieľmi. To znamená, že všeobecné bratstvo začína pre nás bratstvom v Katolíckej cirkvi. Nechám nateraz bokom aj druhý okruh, ktorým je bratstvo medzi všetkými veriacimi v Krista, čiže ekumenizmus.“ Niežeby tieto „okruhy“ boli menej dôležité, ale pápežský kazateľ sa zameriava len na kontext Katolíckej cirkvi, aby poukázal na skutočnosť – a tu je tá centrálna myšlienka celej homílie –, že „katolícke bratstvo je zranené! Kristova tunika bola roztrhaná na kusy rozdeleniami medzi cirkvami. Ale čo je nemenej závažné, každý kus tuniky sa často opätovne delí na ďalšie kúsky“.

Prevzatím tohto evanjeliového obrazu, chce Cantalamessa poukázať na to, že aj v rámci Katolíckej cirkvi sa nachádza nejednota a rozdelenie a pokračuje výstižnou otázkou: „Čo je najbežnejšou príčinou rozdelení medzi katolíkmi? Nie je ňou dogma, nie sú to sviatosti ani služobné úrady.“ Ale tou príčinou je „politický postoj, keď prevládne nad tým náboženským a cirkevným a spriahne sa s nejakou ideológiou, úplne zabúdajúc na hodnotu a povinnosť poslušnosti v Cirkvi“. Toto je v určitých častiach sveta tým skutočným faktorom rozdelenia, hoci zamlčaným či rozhorčene popieraným. Toto je hriech v tom najužšom zmysle slova. Znamená to, že „kráľovstvo tohto sveta“ sa stalo vo vlastnom srdci dôležitejším než Božie kráľovstvo. Myslím si, že sme všetci pozvaní seriózne si v tomto spytovať svedomie a obrátiť sa. Toto je vyložene dielom toho, ktorého meno je „diabolos“, teda rozdeľovač, nepriateľ, ktorý zasieva kúkoľ, ako ho definuje Ježiš vo svojom podobenstve (porov. Mt 13, 25).

Tieto slová sú také priame a výstižne, že jediné, čo nám ostáva, je zamyslieť sa nad nimi a spytovať si svedomie. Koľko ráz za posledné roky počujeme v rôznych zahraničných médiách o útokoch na pápeža zo strany niektorých kňazov, ba dokonca aj biskupov a kardinálov. Nevzťahujú sa nich tie slová o poslušnosti? Všetky tie útoky sú práve prezentované politickými kategóriami a v ich duchu. Koľko médií, internetových stránok a blogov, ktoré sa definujú ako katolícke, hrá s touto kartou, snaží sa rozdeľovať, manipulovať, povrchne a pokrivene prezentovať „pravé katolícke učenie“. Nie však všetko, čo sa javí ako katolícke, ním aj je.

Jednota nie je uniformita. Jednota je možná len tam, kde je rozmanitosť a pluralita, a má svoj základ v samotnej Trojici.

Nemyslíme si, že nás sa to netýka! Či už jednotlivo alebo ako katolíkov na Slovensku. Nedívame sa azda na duchovné veci a mnohé činy cez politické kategórie, akými sú konzervativizmus a progresivizmus? A čo je ešte horšie, nestotožňujeme ich s vierou a kresťanstvom? Netrháme tým Kristovu tuniku na ďalšie kúsky? Nezraňujeme naše „katolícke bratstvo“ delením na tých dobrých a zlých, pravoverných a heretikov, morálnych a nemorálnych? Ak áno, tak to nie je Kristus, ktorý v nás koná, ale ten, ktorý rozdeľuje, teda „diabolos“, ako to naznačuje jeho etymologický význam. Kresťanstvo totiž nie je ani ideológia, ani politický smer či politická strana, ba dokonca ani morálka. Ono ide nad rámec toho všetkého, lebo je Osoba, Ježiš Kristus, ktorý žije svoj vzťah s Otcom, v Duchu, a v ňom aj my sme pozvaní žiť ten istý vzťah a tú istú trojičnú dynamiku.

Ak kresťanstvo je toto, tak kresťan sa snaží v prvom rade budovať jednotu a žiť ju aj s tými, ktorí zmýšľajú inak, lebo jednota nie je uniformita. Jednota je možná len tam, kde je rozmanitosť a pluralita, a má svoj základ v samotnej Trojici. Práve jednota je „vlastný dar či charizma, ktorú má Katolícka cirkev pestovať pre dobro všetkých cirkví“. Ako teda žiť túto jednotu a to bratstvo?

Raniero Cantalamessa poukazuje na Ježišov príklad. On sa totiž nestotožnil so žiadnou nábožensko-politickou skupinou svojho času (farizeji, saduceji, herodiáni a zelóti). To však neznamená, že sa nemáme angažovať v politike alebo vo verejne sfére, alebo nenechať ich presiaknuť kresťanským posolstvom. Problém je v tom, ak sa politický postoj stane ideológiou a prevýši ten náboženský. Preto by sme nemali limitovať evanjeliové posolstvo na jediný možný výraz. Práve Druhý vatikánsky koncil, ktorý spomína Cantalamessa, „zveruje najmä laikom úlohu pretaviť spoločenské, ekonomické a politické požiadavky evanjelia na rozhodnutia, hoci aj rozličné, avšak vždy úctivé voči iným a pokojamilovné“. Teda uvedenie evanjeliového posolstva do praxe sa môže konať rozličnými spôsobmi, ale vždy by to malo byť úctivo a pokojamilovne.

Bratstvo a jednota nie sú totiž pre kresťana len akousi možnosťou, sú jeho charakteristickou vlastnosťou. Istotne je potrebné do hĺbky pochopiť, čo znamenajú, a následne rozlišovať medzi ich falošnými podobami a  deriváciami, aby sme mohli myslieť a konať v duchu jednoty, tak ako sa za ňu modlil Ježiš pred svojou smrťou, „aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno“ (Jn 17, 21).