Je to buď alebo? Sme skutočne liberálno-progresívni alebo konzervatívni? (esej)

V dnešnej dobe máme na Slovensku, aspoň takto to môžeme čítať, dva názorové a podľa niektorých aj hodnotové tábory: liberálny (alebo liberálno-progresívny) a konzervatívny. Takto to do istej miery prezentujú médiá a takto sa definujú politické strany. V podstate je takto do značnej miery nastavené aj celospoločenské vnímanie. Na mieste je však otázka, či takéto nastavenie zodpovedá celej skutočnosti alebo ide len o akési zjednodušené kategorizovanie, vytvorené mediálnou scénou.

Slovenská konzervatívno-liberálna scéna

Na Slovensku máme na jednej strane liberálne médiá (napr. SME, Denník N) a na druhej konzervatívne (napr. Postoj, Štandard). V tomto kontexte je zaujímavé zdôrazniť, že z týchto médií sa jedine Postoj sám jasne zadefinoval v rámci týchto kategórií, a zároveň to, že SME a Denník N sú vnímané a uvádzané ako liberálne najmä z pohľadu konzervatívneho spektra, aj keď ony samy sa takto nedefinujú. Potom tu máme konzervatívne strany, ktoré sa takto prezentujú, a politikov, ktorí sú takto vnímaní (KDH, KÚ, Republika, Kotleba, Harabin, Taraba, ale zaradila by sa tu aj SNS; za konzervatívneho sa označoval aj Boris Kollár, dokonca bol takto prezentovaný v prezidentskej kampani aj Peter Pellegrini), a progresívno-liberálne strany (PS, SaS). Je pozoruhodné, že „konzervatívne vrece“ je väčšie a takmer každý by sa doň chcel zmestiť…

Politické strany a politici pristupujú na tento bipolárny systém kvôli médiám, ktoré pomáhajú voličom orientovať sa a vybrať si.

Už na prvý pohľad teda vidíme, že konzervatívne spektrum je veľmi pestré a spletité. Spadajú doň totiž strany a politici, ktorí sú si veľmi vzdialení. Zámerne tu nenájdeme stranu Smer, ktorá sa vyhýba takémuto označeniu a zdôrazňuje to svoje, sociálne, aj keď už niektorí smeráci hovoria, že hája konzervatívne hodnoty. Je jasné, že pri niektorých témach Smer stavia skôr na konzervatívneho voliča. Strana Hlas by skôr zapadla práve do progresívno-liberálneho tábora, čomu nasvedčujú niektoré tendencie a hlasovania, ale ak by sa k nemu prihlásila, zrejme by to bol jej politický koniec.

Bipolárne vnímanie politiky je zjednodušujúce. Tento fenomén však nie je nový a do istej miery tu bol vždy prítomný. Ak sa pozrieme do minulosti, prešli sme si od demokraticko-postkomunistickej bipolárnosti cez obdobie antimečiarizmu k ľavicovo-pravicovej bipolárnosti, ktorú v dnešnej dobe nahradil práve progresívno-konzervatívny naratív. V každom prípade, skutočnosť bola, je a vždy bude pestrejšia.

Médiá a politika: začarovaný kruh?

Do istej miery politické strany a politici pristupujú na tento bipolárny systém kvôli médiám – a teda zrozumiteľnosti a jasnému zaradeniu sa –, ktoré pomáhajú v konečnom dôsledku voličom orientovať sa a vybrať si. V 90. rokoch a na začiatku nového tisícročia boli tieto kategórie na slovenskej politickej, ako aj mediálnej scéne okrajové. Za kľúčový moment zmeny kategorizácie by sme mohli považovať obdobie vzniku denníka Postoj (rok 2015), ktorý sa definuje práve ako konzervatívny. V tomto kontexte vyvstáva otázka, do akej miery je aktuálne dominantné označovanie kategóriami dôsledkom tejto skutočnosti.

Ak sa pozrieme napríklad na KDH, ktoré je najväčšou konzervatívnou politickou stranou v pravom slova zmysle, tak aj keď v minulosti hovorilo vo svojich programoch o konzervatívnych hodnotách a o konzervatívnej strane, nebol to jeho hlavný prívlastok. V stanovách z roku 2010 hnutie hovorí, že je „stranou konzervatívnou a demokratickou“ a „usiluje sa o uplatnenie kresťanských a konzervatívnych hodnôt“ (čl. 2). V posledných stanovách z roku 2020 okrem konzervatívnej strany a konzervatívnych hodnôt definuje členov ako kresťanských demokratov a konzervatívcov a opakuje to sedemkrát. Rovnaký posun môžeme sledovať aj v predvolebných programoch. Z toho vyplýva určitý posun vo vlastnom zadefinovaní sa, ktorý zodpovedá mediálnej scéne. Domnievam sa, že práve príchod denníka Postoj prispel k tomu, že hlavnými politicko-mediálnymi kategóriami v posledných rokoch už nie je protipól ľavica – pravica, ale liberálny – konzervatívny.

Týmto však nechcem viniť Postoj, ktorého príchod do slovenského mediálneho priestoru má svoje pozitíva a ktorý ho svojím špecifickým pohľadom obohatil. Práve táto pestrosť mediálnych perspektív je potrebná, lebo každé médium výberom udalostí a spôsobom komentovania nazerá na skutočnosť a na dianie z určitej perspektívy. Pluralita uhlov pohľadu je nesmierne dôležitá a obohacujúca, ak máme na zreteli, že každý uhol pohľadu je parciálny a nie je absolútny. Aj preto – a aj vzhľadom na napätie medzi vládou a médiami – by sme mohli povedať, že absolútna mediálna objektívnosť je ilúziou. Uhol pohľadu nie je však len ideový, ale aj „topografický“ – v zmysle tém, ktoré trápia a zaujímajú väčšie slovenské mestá a zvyšok krajiny. Zdá sa, že v tomto sme na Slovensku stratili rovnováhu, čo dokazujú posledné volebné mapy.

Riziká a limity bipolárneho systému

Bipolárne vnímanie skutočnosti je výhodné v tom, že umožňuje jednoduchý a rýchly výber a ľahké zorientovanie sa. Jasne poukazuje na to, za čím stojím, ale núti ma vidieť, ba priam podvedome ponúka aj to, voči čomu sa vyhraňujem. Odtiaľ je cesta k agresívnemu slovníku voči „druhej strane“ a k jej pretvoreniu na nepriateľa veľmi jednoduchá a dokonca žiaduca. Takýto systém je však zjednodušujúci a vytvára falošné alternatívy: buď som konzervatívny, alebo liberálny, provládny, alebo proopozičný, proruský, alebo proamerický…, a pritom nemusím byť ani jedno, ani druhé! Takáto bipolárnosť skresľuje realitu, ktorá je komplexnejšia a nemožno ju redukovať na dva základné postoje.

Konzervatívci majú väčšiu potrebu zadefinovať sa, brániť sa a oponovať než progresívci.

Rizikom v politickom či mediálnom priestore je teda to, že táto bipolárnosť prerastie do ideológie a pozície, ktorá už nie je o rovnováhe, ale vytvára naratív, ktorý je skreslenou realitou. Ak chce niekto zaujať a vyčleniť sa na takejto zjednodušenej progresívno-konzervatívnej osi, musí byť radikálnejší ako ostatní. To vidíme aj u nás. Stačí, ak sa pozrieme na vyššie spomínané mená politikov či strán z konzervatívneho spektra, či na vznik Štandardu popri Postoji na mediálnej úrovni. Akoby na Slovensku prebiehal „boj“ o konzervatívneho voliča a čitateľa…

Ak sme pozorní, všimneme si, že čo sa týka vzťahu medzi týmito dvoma spektrami, tak aspoň na mediálnej úrovni trend udáva liberálno-progresívne spektrum, ktoré si ide svojou cestou, zatiaľ čo to konzervatívne sa mu snaží oponovať a biť na poplach. V tomto celom kontexte sa zdá, že konzervatívci majú väčšiu potrebu zadefinovať sa, brániť sa, oponovať a venovať sa tomuto vzťahu než progresívci. Tu sa vynára otázka: Do akej miery mediálna úroveň ovplyvnila rétoriku politikov napríklad v dvoch posledných voľbách? Práve konzervatívne spektrum často narába so strachom a s pocitom ohrozenia voči svojmu náprotivku, čo sme videli aj v poslednej volebnej kampani.

V tomto kontexte je tiež dôležité spomenúť, že na Slovensku sa konzervativizmus spája – ak nie identifikuje – s kresťanstvom. Problém spočíva v tom, že sa aplikujú politické kategórie na niečo, čo nie je politickým, a v dôsledku toho sa kresťanstvo redukuje, čo sa následne využíva ako nástroj na získanie voličov.

Komplexnosť politickej skutočnosti

Skutočnosť – ako som to už viackrát spomenul – je komplexnejšia a pestrejšia ako jej bipolárne vnímanie. Stačí, ak sa lepšie pozrieme na politickú scénu: ľavica sa prelína s konzervativizmom a pravica s liberalizmom. SaS je pravicová strana s progresívnymi názormi. PS a Hlas by mohli byť skutočnými ľavicovými stranami, len sa zdá, že kým PS sa tomuto označeniu bráni, tak Hlas v niektorých témach vidí u konzervatívnych voličov potenciál. V každom prípade, obidve strany potrebujú ešte nejaký ten čas, aby sa naplno ukázalo, aké je ich skutočné smerovanie.

Zaujímavosťou je Smer, ktorý sa stráni týchto označení a snaží sa raziť „svoju ľavicovú cestu“ sociálnej demokracie. Koniec koncov, Smer nie je takou ľavicovou stranou ako iné sociálne demokracie v zahraničí. Jeho snahou je skĺbiť tri aspekty: sociálny, národný a konzervatívny, ktoré, mimochodom, rezonujú s nastavením väčšiny obyvateľov Slovenska, aspoň podľa výsledkov dvoch posledných volieb. Darí sa mu to? Respektíve, otázkou je, kde je tá hranica medzi akýmsi novým ľavicovým politickým modelom a populizmom…

Na dotvorenie vlastného názoru zopakujem v hrubých líniách tradičné charakteristiky pravicových a ľavicových strán. Pôvod týchto politických kategórií siaha do obdobia Francúzskej revolúcie, keď tí, ktorí boli za zachovanie kráľovskej moci, sedeli napravo od predsedu zhromaždenia, a tí, ktorí boli za obmedzenie jeho právomoci, sedeli naľavo. Ľavica teda zvyčajne uprednostňuje progresivizmus (aj v morálnych otázkach – morálny liberalizmus) a sociálne zmeny, usiluje sa o rovnoprávnejšiu spoločnosť (v ekonomickej, sociálnej oblasti), preto zastáva skôr záujmy nižších a stredných vrstiev, pracujúcich a kolektívu a silnejšiu reguláciu štátom. Pravica, naopak, zvyčajne uprednostňuje konzervativizmus a tradície, privileguje jednotlivca a jeho zásluhy, presadzuje slobodné podnikanie, súkromné vlastníctvo jednotlivca a slabšiu reguláciu štátom.

Ak sa pozrieme na medzinárodnú politickú scénu, môžeme si všimnúť, že progresívno-konzervatívne kategórie nie sú všade dominantné.

Už len z tohto opisu vidíme, ako sa pravicové a ľavicové témy prelínajú v niektorých stranách. Samozrejme, nezabúdajme na to, že niektoré témy a im zodpovedajúce postoje sa historicky a časom presúvajú z jedného spektra do druhého. Preto aj v kontexte dnešnej komplexnosti je potrebné rozlišovať na politickej úrovni postoje strán v ekonomickej, sociálnej (vrátane postavenia a zásahov štátu) a tzv. kultúrno-etickej oblasti. Práve v týchto troch oblastiach jednotlivé strany, ako som to spomenul vyššie, neaplikujú rovnako tradičné pravicové či ľavicové postoje.

Ak sa pozrieme na medzinárodnú politickú scénu, môžeme si všimnúť, že progresívno-konzervatívne kategórie nie sú všade dominantné. V mnohých krajinách prevládajú stále kategórie ľavica – pravica (Francúzsko, Nemecko, Taliansko). Tento model, ktorý je na Slovensku momentálne dominantný, je skôr anglosaský, udomácnený v našom geopolitickom regióne.

Hlavné tézy tejto snahy o opis slovenskej reality hovoria o tom, že naša politicko-mediálna scéna je prevažne bipolárna a navzájom prepojená. Kvôli upresneniu zdôrazňujem, že táto bipolárna kategorizácia nie je absolútna, ale len dominantná v tejto dualite termínov, ku ktorým, zdá sa, prispel kontext okolo vzniku denníka Postoj. Zároveň vzájomné napätie medzi progresívnym a konzervatívnym spektrom živí práve to druhé, pracujúc s pocitom ohrozenia.

V každom prípade, skutočnosť sama osebe – a nielen tá mediálna či politická – je oveľa komplexnejšia, pestrejšia a bohatšia než jej zredukovaná vízia, ktorá u nás momentálne spoločensky dominuje. Týmto nechcem povedať, že je potrebné tieto kategórie zavrhnúť, ale považujem za dôležité poukázať na fakt, že ak je takáto bipolarita do seba uzavretá, prehlbuje polarizáciu. Súčasná situácia na politickej scéne sa vyostruje a tieto kategórie využívajú politici na naháňanie voličov, ktorým ponúkajú zjednodušený pohľad na skutočnosť.

Práve preto, že skutočnosť je komplexnejšia, ťažšie sa v nej orientuje. Dezorientácia je úrodnou pôdou pre šírenie strachu. Preto je potrebné pestovať zdravú polaritu (nie polarizáciu), v ktorej je viacero pólov, a nezabúdať na to, že žiaden z nich nevlastní absolútnu pravdu. Aj tu sa ako jediná schodná javí cesta dialógu, blízkosti a načúvania.