Zostať slobodní

V stredu 17. novembra sme si pripomenuli boj za slobodu a demokraciu, teda hlavné myšlienky a ciele nežnej revolúcie. Ciele toľko vytúžené v minulosti, no neraz hanobené a zatracované v súčasnosti. Aj 21. storočie je svedkom rozličných bojov či protestov v mene slobody. Aktuálna pandemická situácia a opatrenia, ktoré sa ju snažia zmierniť, obmedzujú niektoré naše aktivity a činnosti. Mnohí využívajú práve slobodu ako jeden z hlavných argumentov svojho odporu. Čo to teda je sloboda a demokracia?

O slobode môžeme rozprávať v rozličných rovinách. Najčastejšie je to v rovine politicko-právnej. No je to aj jedna z podstatných duševných vlastností človeka. Často však zostávame len na tej prvej rovine. Slobodu si predstavujeme ako určitý status, garantovaný právom, ktorý je statický a umožňuje nám konať viac-menej tak, ako sa nám chce, ísť, kam chceme, hovoriť to, čo chceme. V skutočnosti však nemôžeme robiť úplne všetko, čo sa nám zachce. Sloboda nám neumožňuje robiť hocičo, lebo je limitovaná. To platí pre obe jej roviny. Zameriam sa skôr na tú druhú, duševnú, ktorá nám môže pomôcť lepšie pochopiť tu prvú, politicko-právnu.

Hranice slobody

Limity slobody môžu byť rôzne. Nebudem ich všetky vymenovávať, ale môžeme si ich zhrnúť do dvoch kategórií.

Prvou sú vonkajšie limity, ktoré nezávisia od nás, ako napríklad naše bytie, existencia iných, naše telo so svojimi možnosťami a obmedzeniami (napríklad nemôžeme lietať, lebo nemáme krídla), určité zákony, spoločnosť, výchova každého jedného z nás a podobne.

Druhou kategóriou sú vnútorné limity, ktoré sú nám vlastné. Patria sem napríklad city, vášne a všetko, čo nám dá telo zakúsiť bez toho, aby sme mohli zabrániť vychádzaniu týchto vecí na povrch, ale s možnosťou kontrolovať ich vôľou a rozumom.

Ak chceme konať skutočne slobodne, potrebujeme sa v našom rozhodovaní nechať viesť rozumom.

Sloboda je teda možnosť a schopnosť robiť určité rozhodnutia a následne ich aj vykonať. No nie všetky. Jedným z aspektov slobody je možnosť opakovať svoje rozhodnutia v čase. Opakovanie každého rozhodnutia neznamená mechanicky stále opakovať tie isté činy. Každý čin nás mení. To znamená, že slobodný čin, aj keď ho opakujeme, nám nebráni pokračovať v slobodnom konaní. Existujú však činy, ktoré aj keď vykonáme slobodne, znižujú našu schopnosť konať slobodne. To je prípad rôznych závislostí, ako fajčenie a podobne.

Naopak, opakovanie určitých činov a rozhodnutí zdokonaľuje našu schopnosť konať slobodne. Napríklad, ak sa dnes večer rozhodnem namiesto televízie prečítať si knihu, dnes ma to stojí veľa námahy, nasledujúci večer tiež, potom trošku menej, ale na konci to už bude úplne jednoduché.

Ak chceme konať skutočne slobodne, potrebujeme sa v našom rozhodovaní nechať viesť rozumom. Byť slobodným neznamená konať tak, ako sa nám páči. Sloboda znamená skôr konať tak, že to, čo chceme, sa nám aj páči. V skutočne slobodnom konaní sa riadime rozumom a nie impulzmi. Môžeme sa teraz opýtať sami seba: Aké sú pohnútky našich činov? Čo zvyčajne rozhodne v mojom konaní? Sú to moje túžby, alebo moja vôľa a rozum?

Sloboda spojená s demokraciou

Nesmieme však zabudnúť, že sloboda nie je len osobnou záležitosťou jednotlivca. Tu sa vynára otázka vzťahu medzi individuálnou a spoločenskou slobodou, medzi vzťahom jednotlivca a spoločnosti. V spoločnosti nežijeme sami a naše slobodné konanie naráža na konanie iných. Aj preto je sloboda spojená s demokraciou.

Už podľa definície demokracie (termín pochádza z gréckych slov demos – ľud a kratos – moc) vidíme, že ide o stav, v ktorom suverénnosť patrí občanom bez rozdielu ich pôvodu, bohatstva či schopností. V tomto systéme suverenita patrí ľudu, ktorý je nielen pôvodcom moci, ale v princípe aj jej vykonávateľom. V skutočnosti vieme, že moc vykonávajú volení zástupcovia. Preto máme dnes vo väčšine krajín reprezentatívnu demokraciu.

Dnes pojem demokratický označuje určitý spôsob vzťahu medzi členmi komunity. Základom tejto komunity je na jednej strane sloboda a na druhej rovnosť. Výzvou demokracie je zosúladiť tieto dva aspekty. Nestačí totiž formálne garantovať práva, ale potrebné je tiež zabezpečiť rovnosť možností, aby každý mohol naplno rozvíjať svoju slobodu.

Demokracia neznamená zmýšľať rovnako, ale spoločne hľadať čo najlepšie riešenia pre všetkých.

Ak demokracia chce byť tým, čím má byť, teda vládou ľudu a pre celý ľud, je potrebné, aby zákony presadzovali spoločné dobro. Skutočné demokratické myslenie by preto malo mať tento rozmer a nepodliehať rôznym individuálnym, skupinovým či straníckym cieľom. Dobro jednotlivca alebo určitej skupiny jednotlivcov demokraciu postupne premieňa na despotizmus alebo oligarchiu.

Demokracia tiež neznamená zmýšľať rovnako, ale spoločne hľadať čo najlepšie riešenia pre všetkých. Preto je základom demokratického rozhodovania diskusia. Nezabúdajme však, že aj keď ide o systém, ktorý nám zaručuje slobodu, nie sme v ňom chránení pred manipuláciou. Práve to nás vedie k potrebe výchovy k autentickej demokracii. Väčšinové ľudové hlasovanie nie je garantom slobody a rovnosti, ak sa ten hlas neriadi rozumom a úplne slobodným rozhodnutím. Demokracia je riziková, nikdy nie je automaticky zabezpečená. História je svedkom mnohých politikov, ktorí sa dostali k moci demokraticky, avšak ich konanie demokratickým nebolo.

V demokracii a slobode nemôžeme zostať nečinní, lebo to nie sú statické stavy. Obe sú procesmi, ktoré si vyžadujú, aby sme ich neustále udržiavali, uskutočňovali a učili sa im. To však nie je jednoduché. Niekedy je jednoduchšie konať tak, ako nám to niekto povie. Prípadne nerozhodovať, nerozlišovať, nestarať sa o spoločné dobro. Ktorý prístup si vyberieme?

Foto: pexels.com