V cudzine prišla o partnera, otca svojich detí. Dnes pomáha vdovám na Slovensku

Chcela plakať, smútiť, chcela rozprávať o tom, čo sa stalo. Povinnosti jej to však cez deň nedovolili a večer tu nebol nikto, kto by ju mohol počúvať. Vtedy robila kysnuté cesto, dlho do noci. Spánok bol najťažší. Keď sa jej aj na chvíľku podarilo zavrieť oči, prebudenie veľmi bolelo. Každý deň bol taký istý.

To všetko sú pocity a spomienky ženy, ktorej jedného dňa zomrel v náručí partner Martin, otec jej detí. Náhle, bez varovania. V tom čase žili v Moskve a jej sa v jednej sekunde zrútil celý svet. Navyše zostala bez príjmu. Keďže neboli manželia, nemala nárok na vdovské. Deti boli maličké, syn nemal ani rok a dcéra necelé dva roky. Zamestnať sa nemohla. Vedela však, že najskôr je potrebné liečiť dušu a až potom prácu. Priznáva aj to, že sa hnevala na svoje okolie, ktoré si žilo svoj šťastný život doma. V podstate na celý svet… Zároveň však dodáva, že to preverilo jej vzťahy. Spoznala aj nových ľudí, nové ženy, vdovy. Slovo vdova vnímala ako biľag. Dnes sa už na to pozerá inak.

Podarilo sa jej založiť občianske združenie a sociálny podnik na pomoc ľuďom s podobným osudom. Drevenô koliesko zamestnáva ľudí v ťažkých životných situáciách, pomáha im nadýchnuť sa, nabrať silu žiť a znovu sa postaviť na vlastné nohy. Tak, ako sa to nakoniec podarilo aj Beate. Jej cieľom je vytvoriť ďalšie pracovné miesta. „Keby si každý desiaty Slovák kúpil čo i len jednu našu drevenú ozdôbku, tak by sme mohli zamestnať 20 žien alebo mužov na dva roky,“ hovorí dnes Beata, pre ktorú je dotyk dreva zázračný a navyše terapeutický.

Váš príbeh je silný, emotívny a má iný rozmer. Na jeho konci totiž prišiel sociálny projekt, ktorý pomáha ženám a mužom, ktorí prišli o partnera a zostali doma s deťmi.

Celý príbeh sa začal kvôli tragédii, ktorá sa mi stala v roku 2016. Náhle som ovdovela, zo sekundy na sekundu, keď priateľ dostal infarkt, a ja som zrazu zostala sama s dvoma malými deťmi.

Žili sme vtedy v Moskve. Zobrala som so sebou len to, čo sa mi zmestilo do kufra. Bolo to nezmyselné balenie – brala som dosť veľa hračiek a len veľmi málo oblečenia. Myslela som si, že je podstatné, aby deti mali tie isté hračky. Je zaujímavé, ako funguje psychika – že som to vlastne nebola ja, rozmýšľala som absolútne neefektívne, neracionálne, iba mechanicky, pudovo. V tom momente nerobíte úplne prirodzené veci. A navyše sa dáte do polohy, ako je vám strašne ublížené.

Čo nasledovalo po vašom návrate na Slovensko?

Prišla som bývať k svokrovcom a začala som tam nejako fungovať. Spolunažívanie nebolo optimálne, pretože sa tu stretli dva druhy smútenia, smútenie matky a ženy. To je v mnohom iné a nie každý si v tejto polohe vie porozumieť, takže musela a mala som od nich odísť.

Ako ste dokázali komunikovať, ako to vôbec spracovať medzi sebou? Boli to výčitky?

To je veľmi dobrá otázka. Mala som výčitky od začiatku, keď sa to stalo. Viete, priateľ prišiel po tréningu domov s tým, že sa cíti zle. Nešiel ani do práce a zostal doma. Dnes už viem, že vykazoval tri základné príznaky infarktu – bolo mu na zvracanie a aj zvracal, mal tlak na hrudi a šedú farbu. Vždy, keď si ľahol a oddýchol, tak fungoval, povedzme, chvíľu normálne, ale opäť sa unavil, ledva chodil a zase sa unavil. Takto sa to opakovalo.

Človek si vtedy akoby neuvedomil, čo sa deje a pripisuje to nevoľnosti.

Pri deťoch hľadáte na internete už pri nádche, čo s tým. Tu som si príznaky nedala do vyhľadávača, riešila som deti, bolo treba niečo uvariť. A on si išiel ľahnúť s tým, že som si povedala, potrebuje oddych. Partner nechcel ísť do nemocnice. Už v posilňovni odmietol, aby vôbec do nemocnice išiel. Dokonca mu zavolali aj auto, ale odmietol to. Doma si myslel, že je to len nevoľnosť, ktorá jednoducho prejde. V štyridsiatke človeku nenapadne takáto vec. Lekárka, ktorá k nám o siedmej večer prišla, povedala, že na infarkt to nevyzerá. Po vyšetrení mu povedala, aby na druhý deň prišiel na EKG. Myslela si, že je to z tréningu, nejaká nevoľnosť spojená s úrazom chrbtice. Upokojil sa a sľúbil, že na druhý deň príde.

Tak sme fungovali do pol jedenástej večer, keď si ľahol a začal chrčať. Zapla som svetlo a jednoducho som vedela. Človek vidí, keď odchádza život z toho druhého, pretože aj telo tak reaguje. Videla som, že je to fatálne, ale v tej chvíli sa snažíte riešiť, pomôcť. Volala som sanitku, snažila som sa mu dať umelé dýchanie a masáž srdca. Keď prišli, už od dverí skonštatovali, že je mŕtvy a že sa nedá nič robiť.
Samozrejme, robila som si výčitky, prečo som ho nedonútila ísť do nemocnice, či by to nezmenilo celú situáciu. Tu sa vrátim k tomu, že od začiatku som mala stres alebo nedobrý pocit, keď som sa so svokrou rozprávala, pretože ona bola matka.

Dávala vám nejako najavo pocit viny?

Nie, nikdy. Ja som mala pocit, či ona ako matka to tak nevidí.

Možno preto, že sama ste matka a takto by ste rozmýšľali?

Možno. (odmlka)

Rozdiel bol v tom, že ja som sa jednoducho potrebovala z tej tragédie a z toho, čo som zažila, vyrozprávať. Veľmi ma to zasiahlo. Keď vám v náručí zomrie človek, s ktorým plánujete tretie dieťa. Ten večer a tá noc pre mňa bola mora, na ktorú som sa budila. Bol to skrátka šok, veď len polhodinu predtým som volala so svojou mamou, že je všetko v poriadku. A potom som jej volala po polhodine, že Martin zomrel.

Svokra zas potrebovala svoj pokoj a riešiť smútok po svojom, v tichosti so svojím mužom. Naopak, ja som sa potrebovala vyrozprávať každému, vykričať, dostať to zo seba. Nemala som sa s kým veľmi porozprávať, večer som vždy zostala s deťmi, ktoré ešte nevedeli  poriadne rozprávať. Pre mňa bolo ťaživé zostať v tom tichu sama. Cez deň k nám prišli ľudia porozprávať sa, spýtať sa, či niečo nepotrebujem. Večer každý odchádzal do toho svojho, na  svoje územie, kde bol so svojou rodinou, a ja som opäť zostala sama.

Bolo to strašné. Potrebovala som, aby sa zastavil čas a aby neprišiel večer. Aby sa tá chvíľa nejakým spôsobom uchovala. Keď sa už toto stalo a udalosť sa nedá vrátiť späť, tak nemáte chuť vidieť, že vyjde nové slnko a príde nový deň. Potrebovala som postáť v čase, cítiť, čo sa stalo, ľutovať sa, plakať, smútiť, ale nič sa nedalo robiť. Musela som dojčiť, ísť do obchodu, život funguje normálne ďalej, ani sa neprispôsobí tomu smúteniu, pretože sú tu povinnosti. Stále som myslela na to, prečo ja musím fungovať normálne, keď sa toto stalo? Veď ja chcem teraz predsa zastať! Ale nedalo sa.

Akú úlohu tu zohrávali svokrovci? Zrejme to bol moment, keď ste pochopili, že treba niečo robiť…

Pochopili, že pokým tam s nimi budem, tak to jednoducho nezvládnu. Navrhli mi, aby som odišla, čo bolo pre mňa nepríjemné, ale dnes chápem, že to bolo najlepšie pre obidve strany z hľadiska zachovania si vzťahov a udržania si detí. Keby sa to nestalo, neviem, aký vzťah by mali napríklad deti so mnou dnes. Dosť som v tom smútku bola totiž ponorená a keby som sa do toho ponárala ešte viac, neviem…

Ako dlho trvalo toto obdobie?

Smútok, žiaľ a hnev – ten som mala predovšetkým, chcela som tretie dieťa, a namiesto toho som riešila pohreb – toto mi určite trvalo rok. Po roku a pol som stretla priateľa, neviem, koľko by som sa v tom inak ešte utápala. Síce som hľadala východisko, ako z toho von, ale vždy ma nešťastie večer zomlelo a vtiahlo dnu. A aj keď som urobila krok vpred, cez noc som sa vrátila naspäť. Vedela som, že som potrebovala byť s niekým, nebyť sama.

Počas toho roka ste skúšali vyhľadať odbornú pomoc?

Samozrejme, bola som u dvoch psychológov. Snažila som sa napríklad nájsť nejaký záujem, ktorý by prehlušil smútok.

U psychológa som pochopila, že to nie je moja cesta. Začala som u neho opäť riešiť, že nemám tretie dieťa, kto vie, kedy ho budem mať, a či ho ešte vôbec budem mať. Vecne mi povedal, že treba pracovať s kartami, ktoré máme  –  že mám dve zdravé deti a nech sa na tom zastabilizujem. Áno, mal pravdu, ale vtedy som to nepotrebovala počuť. Zrejme som potrebovala v tom čase ešte plakať.

Vedela som, že som párový človek a čo mi môže pomôcť, je nový vzťah, ale to sa len tak nedá. Niekto môže byť do pol roka s niekým v novom vzťahu, niekto po roku, je to individuálne. A tiež plakať novému partnerovi o tom predchádzajúcom asi nie je dobrý vstup do partnerského života. Vedela som, že si musím nejaký čas odsmútiť, odžiť a zároveň si niekoho nájsť, kto ma však bude musieť vidieť v lepšom svetle, čiže po nejakom čase.

Takže ste mysleli na budúcnosť s niekým?

Neskôr som počúvala známych, keď hovorili o niekom, kto nemal partnerku. Chcela som sa stretávať. Už len na to zdieľanie, chodenie von, na výlety… Tým, že som zostala s dvomi deťmi, nechcela som chodiť len sama, veľmi som túžila ísť s niekým. Hľadala som k sebe seberovnú, seberovného, a tak som narazila na organizáciu Kolobeh života, kde som cielene hľadala niekoho, komu sa stal taký istý osud.

Prišlo mi, že skúsenosť je neprenosná a že tej žene uverím. Keď som sa aj sťažovala kamarátke, ktorá to nezažila, tak ma nepochopila. Mnohé mali pre mňa vtedy neadekvátne reakcie. Buď sa jej zdalo, že jej dávam negatívnu energiu, alebo mi povedala, nech sa už toľko neľutujem. To bola pre mňa konečná, nechcela som sa s ňou už stretnúť.

Alebo mi kamarátka povedala, že nemôže prísť, lebo všetci ochoreli a majú zápal horných dýchacích ciest, že „hotová katastrofa, neprídeme!“ Mňa to vtedy rozčúlilo a reagovala som, že „katastrofa je, keď padne lietadlo, tragédia, keď ti zomrie manžel a ty máš blbý zápal horných dýchacích ciest, tak si daj antibiotiká a príď!“ Takto som reagovala, čiže ani ja som nebola príjemný spoločník. Preto, aj keď sa mi niekto sťažoval, ja som to s tým svojím hlbokým smútkom nevedela akceptovať, pochopiť. Priznávam, že som nereagovala úplne príjemne.

Ale spätne o tom dokážete už rozprávať, niektoré veci priznať. Preverila táto skúsenosť vaše priateľstvá?

Veľmi to preverilo, veľmi sa mi zúžil kruh priateľov a naopak, rozšíril sa mi o úplne nových ľudí. Bolo pre mňa ťažké stretávať sa s tými, ktorí ma poznali v kombinácii s Martinom. Chodili sme k nim spolu. Keď som k nim však prišla po tejto udalosti – do šťastnej domácnosti – prišla som ich pozrieť už bez neho a mala som pocit, že aha, teraz im porozprávam o tom všetkom, čo sa mi deje. Ale odchádzala som so svojím žiaľom. V jednej chvíli ma podržali, ale potom sa zavreli dvere, veď som musela ísť domov, a oni riešili svoj šťastný život. Hľadala som si preto človeka, ktorý si niečím podobným prešiel, ktorého sa to viac týka a ktorý, keď mi aj niečo povie, viac mu uverím.

Presne takto som narazila na spomínaný Kolobeh života, našla som si tam ženy, ktoré o tom vedeli rozprávať, a ktorým smútok nekončil o ôsmej, o deviatej večer. Vedeli ma pochopiť, že keď som uspala deti, vtedy to prišlo. Zostala som sama.

Vnímali ste to ako podpornú skupinu pre vás?

Áno. Ony vedia pochopiť toho druhého a vedia, že nemusíte dať za každú cenu radu či niečo povedať, stačí len počúvať – aj keď to bude sedemdesiatkrát to isté, nechať človeka vyplakať sa. Cieľom je, že ak sa niekto taký na vás obráti, vypočujte si ho. Nepotrebuje radu vždy, veď ani zásadná rada neexistuje. Keď ste to navyše neprežili, neviete dať adekvátnu radu. Skôr sa môžete vecne opýtať: „Čo potrebuješ? Neviem ti síce poradiť, ale postrážim ti deti, choď sa prejsť, nakúpiť, oddýchni si… Navarím ti, nevar ty! Polež si!“ Takáto praktická pomoc je dobrá v danej chvíli.

Nemusíte dať za každú cenu radu či niečo povedať, stačí len počúvať – aj keď to bude sedemdesiatkrát to isté, nechať človeka vyplakať sa.

A keď hovoríte o tých starých a nových priateľstvách, v čom boli iné?

Noví priatelia poznali už len mňa,  poznali ma s tým, čo sa mi stalo a akoby ma mali radi od tejto čiary. Známi ma zas poznali ako veselú, spontánnu, optimistickú osobu, a zrazu som pre nich bola totálne depresívna, s ťažkými náladami, negatívnymi emóciami a neustálym  sťažovaním sa, prečo práve mne sa toto stalo. To bola veta, ktorú som sa pýtala od rána do večera. „Prečo práve mne?“

Dodnes neviem odpoveď. No prečo? Ale veľmi mi pomohol vzťah, pomohol mi ísť vpred, nechať smútok za sebou a nejakým spôsobom to vedieť spracovať. Odo dňa, keď som vedela, že náš vzťah má zmysel a bude pokračovať, tak sa mi pocity míľovými krokmi zlepšovali a dnes sa už viem na to pozerať inak.

Ako?

Nedávno som stretla mladú ženu. Asi pred pol rokom ovdovela. Keď mi prvýkrát začala hovoriť, čo sa jej stalo, videla som vlastne samú seba. Pochopila som, aká je to ťažká nálož. Rozprávala mi o svojom mužovi, ktorého prešiel vlak, ktorého musela identifikovať. Doma ju čakalo maličké dieťa. Zrazu som bola na tej druhej strane. Chcete si tú osobu vypočuť, a ona vám hovorí také fatálne a tragické veci, že ustáť to je naozaj ťažké.

Posadila som si ju a povedala som jej: „Povedz, ako sa ti to stalo. Ako ti môžem pomôcť?“ A nechala som ju. Videla, že už som niekde inde. Bála som sa, aby ma prijala, ale tým, že som si tým prešla aj ja, tak videla nádej. Dala som jej teda nádej, že ten, kto chce nový vzťah – nie každý ho chce, a aj ona si to pripúšťa, že áno, ale ešte nie je v tejto fáze – môže začať nový život. A tak v nej svitá svetielko nádeje, že: „Áno? A môžeš milovať aj toho druhého?“ Myslím, že ak nájdete vzťah, ktorý vás naplní, dokáže byť rovnako silný ako ten predchádzajúci, akurát je tu väčšie poznačenie prežitou tragickou udalosťou.

A keď aj máte deti, tak si ich otca stále pripomínate, chcete, aby bol súčasť životov detí. Ja napríklad urobím všetko pre to, aby si ho pamätali.

Dá sa povedať, že vás nový vzťah zachránil?

Smrť partnera som prirovnávala k tomu, akoby vám uťali nejakú končatinu. Akoby som nebola úplná. Už to, že som musela nahlásiť niekde, že som vdova, bolo pre mňa priam pejoratívne, vnímala som to ako biľag. Jednoducho som to nebola ja, niečo mi chýbalo, ustavične som niečo hľadala a potrebovala. Nemala som emócie, jedla som, ale nemala som výraznú chuť. Nebola mi zima, nebolo mi teplo. Bola som robot – stroj. A keď prišiel vzťah, zistila som, že mi je aj zima, aj teplo, začala som sa rozčuľovať na maličkostiach, ktoré som vtedy neriešila.

Začala som sa zachraňovať. V tom čase som už hľadala aj finančnú pomoc. Nemala som nárok na vdovské, pretože som nebola vydatá. Mala som len sirotské. Našťastie, moja rodina a blízki mi pomohli, aby som sa rok nemusela finančne obracať.

Každé koliesko má inú štruktúru. No z každého sa dá vyrobiť niečo pekné, symbolické a niečo, čo vie pomôcť.

A vtedy prišiel nápad s drevenými kolieskami?

Navrhla som kamarátom, ktorí mali firmy, či by nechceli cezo mňa riešiť nejaké vianočné darčeky pre svojich klientov. Vymyslela som si drevenú debničku, ktorá obsahovala čečinu s produktmi, víno, čaj a podobne. Chcela som však, aby táto debnička po vybratí vecí mohla zostať ako vianočná dekorácia s ozdobami na stole. A práve tie ozdoby som chcela robiť ja.

Doma som mala drevené kolieska. Na Pintereste som si pozrela, čo sa s nimi dá urobiť. Vymyslela som si jednoduché zdobenie a to som dala na debničku, aby to evokovalo Vianoce. Mala som šťastie, pretože sa debnička dostala do banky k osobe, ktorá riešila nadáciu. A počula to aj s mojím príbehom a tiež mojím cieľom, že si chcem privyrobiť. Nápad s konárikmi – kolieskami sa jej zapáčil, každé má totiž svoju kresbu, je z rôzneho dreva, je svojské. Vtedy som si povedala, že urobím z toho samostatný produkt.

A oslovila som aj ostatné vdovy, či by aj ony do toho nešli. Bolo nás päť, každá mala nejaký nápad a nejakú zručnosť.

Koliesko? Má pomôcť tomu, kto ho robil a potešiť, urobiť radosť obdarovanému.

Takže sociálny podnik začal okamžite fungovať?

Vtedy som sa spojila s výtvarníčkou a tá mi napríklad ukázala, že kým jedno drevené koliesko je ozdoba, tak tri už môžu byť snehuliak. Vymysleli sme krabičku s kolieskami, dali sme do nej návod, ako si urobiť vlastnú ozdobu – snehuliaka, respektíve celú „rodinu snehuliakov“, zároveň sú k tomu všetky potrebné veci. Je to také montessorri. No a toto boli v podstate prvé produkty. Písal sa rok 2019, keď som založila občianske združenie Súčasť života. Začali sme predávať drevené koliesko v nejakej podobe. Koncom roka som robila bilanciu a zistila som, že sme ich predali 13 000.

Časom som však zistila, že ma znevýhodňuje pozícia občianskeho združenia. Pochopila som, že existuje náhradné plnenie, ktoré môže pomôcť pri ďalšom vývoji predaja. Založila som sociálny podnik, ktorý náhradné plnenie môže poskytovať.

Je veľmi dôležité, aby ho firmy, ktoré majú nad 20 zamestnancov, mohli využívať. Zákon im totiž prikazuje, že musia zamestnať človeka so zdravotným alebo telesným postihnutím. Keď tak neurobia, musia zaplatiť pokutu, alebo nakúpia tovar od integrovaných sociálnych podnikov v rámci náhradného plnenia.

Dali ste si nejaké ciele?

Mojím cieľom bolo dať prácu ženám, respektíve mužom domov, aby nemuseli nikam chodiť a aby tá práca bola jednoduchá. Ale zároveň mala štandard toho, že výrobok je milý, pekný a že si ho niekto bude chcieť kúpiť a nebude ho vnímať ako milodar.

Tým najväčším cieľom je urobiť z Drevenô koliesko takú značku, že si ho firma kúpi už len z princípu a nemusí to byť ozdoba. Kúpi si Drevenô koliesko, pretože vie, že pomáha.

Oslovila som aj výtvarníkov, aby mi pomohli. Chcela som sa posunúť ďalej. V praxi to funguje tak, že prototypy potom dáme ženám a ony už pracujú na tom z domu. Aj dnes mám v pivnici pripravených tisíc koliesok, ktoré zabalím aj s komponentmi a pošlem žene. A ona takto môže pracovať bez toho, aby vyšla z domu, napríklad keď uspí deti, aby si aj hlava oddýchla a robila niečo, čo je príjemné. Pre mňa osobne je dotyk dreva zázračný a terapeutický. Na konci dňa žena vie, že keď urobila niekoľko koliesok, tak si niečo zarobila. Áno, nie je to plnohodnotný príjem, ale je to dosť na to, aby si prvý rok pomohla a postavila sa na nohy, aby hľadala ďalšie možnosti. Uvedomujem si, že to nie je práca na dlhý čas, ale môže jej to pomôcť postaviť sa na nohy.

A ako ste do toho dostali umenie?

Keď som videla, že samotné koliesko má vo firmách dobrú odozvu, išla som na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Na katedre dizajnu nakoniec zadali študentom úlohu na reklamný predmet alebo kreatívnu hračku pre deti. A vznikla prvá spolupráca – tou je ovečka Belinka, Snažili sme sa, aby všetko bolo založené na prírodných materiáloch, čiže dieťa si vezme do ruky koliesko a vlnu, ktorú prevlečie cez koliesko. Je to vynikajúce na motoriku, dieťa prichádza do styku s pravou ovčou vlnou. Takto si to celé vypletie, dieťa si urobí ozdobu, ku ktorej sme zvolili edukáciu.

Takže je to vhodné pre deti aj do škôl?

Do škôlok a škôl. Ako mi povedal pán docent Debnár z katedry dizajnu, keď spojím krásu s múdrom, vtedy mám šancu na úspech. Vytvorili sme preto edukačný materiál o ovečke pre deti predškolského veku. Spojila som sa s liptovským múzeom v Ružomberku, ktorí nám túto edukáciu vytvorili – čo je salaš, kto je gazda, čo robí pastier, informácie o ovečke, zaujímavosti, čo sa vyrába z mlieka.

Je k tomu zároveň aj rozprávka o ovečke Belinke, ktorú nám urobila špeciálna pedagogička Katarína Loulová. Ako Ezopove bájky majú nejaké ponaučenie, chcela som, aby sme aj my priniesli edukáciu. A teda, že nie šaty robia človeka a nie ovečku kožúšok, ktorú pastier ostrihal a ona potom odišla zo stáda, lebo sa bála, že kvôli jej žiarivému kožúšku sa už nikto s ňou nebude chcieť kamarátiť, keďže ho už nemá.

Ale nie je to len ovečka. Vy ponúkate na svojom webe toho oveľa viac. Čo napríklad?

Tak napríklad naša Včielka Nelka. Deti si môžu vytvoriť pomocou koliesok a komponentov včielky, ďalej vymodelovať voňavé sviečky z medzistienky z včelieho vosku. K tomu sú pracovné listy plné zábavných úloh, vedomostná hra, audio nahrávka o živote včielok. Vo vnemovom sete sú včelie obnôžky, môžu si ich ovoňať, chytiť, prípadne ochutnať, vidia, ako vyzerá včelí plást. Dokonca aj vzorku mŕtvej včielky, ktorú nám včelár dá po prirodzenom úhyne po 28 dňoch.

Okrem koliesok pre deti a edukácie by ste chceli preniknúť do firiem.

Je pravda, že nie vždy sa viem dostať do firmy. Je to o tom, či si niekto na marketingu alebo na HR oddelení prečíta môj mail, či ho osloví. Mnoho firiem ani neodpovie. A aj táto doba, ktorú poznačil COVID, je oveľa ťažšia. Najskôr som mala pocit spolupatričnosti a pomoci, že sa firmy snažili pomôcť – nájsť riešenie, podať pomocnú ruku, boli nápady a najmä atmosféra. Teraz mám pocit, že sú všetci viac „zničení, otrávení“ a viac riešia seba samých, pretože majú toho veľa. Deti zrazu ostali doma a každý pláta, čo vie a ako vie, a tak na pomoc neostáva toľko času. Venovať vlastný čas sa stal veľmi vzácnou komoditou. Navyše mám pocit, že pokiaľ nie ste dostatočné známa značka, šanca nakloniť si veľkú firmu je malá.

A koľko ľudí je v tíme?

Aktuálne mám štyroch ľudí na trvalý pracovný pomer, z toho dvaja sú ZŤP – muž a žena. Dvaja chlapi z tohto tímu mi v Telgárte a v Žarnovici pília kolieska. Ďalej mám tri ženy – jednorodičku a dve vdovy, ktoré sú u nás ako brigádničky. A aj ja som už od tohto roka zamestnaná a dovolila som si mať nejaký príjem. Nebolo to dovtedy možné, nefungujem pomocou grantov a čo predám, to sa okamžite dáva na výplaty. No a aktuálne do konca augusta viem potiahnuť v tejto zostave. Uvidíme…

Cieľom je predať čo najviac drevených koliesok. Čím viac predám, tým viac viem poskytnúť pracovných miest. Priorita je zamestnať ďalšie, ale potrebujem odbyt.

Ak sa obzriete späť, keď sa vám to všetko stalo a dnes, čo všetko ste dokázali, cítite to tak, že vám to niečo dalo, posunulo vás to niekam?

Keď hľadám odpoveď na otázku, prečo sa mi to stalo, nechcem, aby to vyznelo pateticky. Ak sa mi však podarí tento rok projekt naštartovať, poviem si, že nachádzam zmysel v tom, prečo som sa ponorila do tohto projektu.  Nachádzam tu upokojenie, akýsi pokoj v duši. A, samozrejme, túžim vedieť odpoveď, ako ma to malo posunúť.

Ak by to bolo toto, dávalo by mi to logiku, naplnenie, možno trochu satisfakciu? Veľmi som chcela tretie dieťa a dlho som to v sebe uzatvárala. A ak by toto bolo to tretie dieťa a pomohlo by ďalšej osobe, čo len jednej, tak to má pre mňa nejaké zadosťučinenie.

Foto: súkromný archív B. B.