Dieťa vie vycítiť, či je prijaté alebo neprijaté ešte skôr, ako žena vie, že je tehotná

O vplyve raného detstva na náš život sa v minulosti neviedlo veľa diskusií a nevenovala sa mu prílišná pozornosť. Do popredia sa stavalo najmä uspokojovanie fyziologických potrieb detí ako kľúčových faktorov pre prežitie. Dôkazom sú dojčenské ústavy, ktoré boli do roku 2006 realitou aj na Slovensku. V posledných rokoch sa realizovalo množstvo výskumov, ktoré tento fenomén začali spochybňovať. Ukázalo sa, že to, akou osobnosťou sa stávame, je do veľkej miery závislé od toho, ako vyzerali prvé roky či dokonca mesiace nášho života.

Pokiaľ sa však náš život začína počatím, čo sa s nami deje počas tých deviatich mesiacov, kým sme v maternici? Sme už v prenatálnom období vnímaví na to, čo sa deje okolo nás? Rodíme sa už s nejakou „emočnou výbavou“, ktorú sme nadobudli ešte pred samotným narodením?

Na tieto a mnohé ďalšie otázky hľadal odpovede predseda organizácie Úsmev ako dar, lekár a vedecký pracovník v oblasti prenatálneho vývinu a raného detstva Jozef Mikloško v rámci webinára Čo sa nám snívalo v maternici? „Hoci si nemôžeme pamätať čo, vieme s určitosťou povedať, že už vtedy sa nám snívalo,“ podotýka Mikloško. Toto presvedčenie opiera o množstvo vedeckých štúdií, výskumov a príkladov z praxe.

My nezlyhávame primárne na tom, čo je na nás na prvý pohľad vidieť, ale na tom, čo je vpísané hlboko v našom vnútri, a čo sa začalo formovať ešte pred samotným narodením.

Život dospelého človeka prirovnal k ľadovcu, z ktorého vidíme len jednu osminu vyčnievajúcu ponad hladinu. Zvyšných sedem osmín zostáva ukrytých pod hladinou. Podobne i my v našom živote nezlyhávame primárne na tom, čo je na nás na prvý pohľad vidieť (naše správanie, náš vzhľad), ale na tom, čo je vpísané hlboko v našom vnútri (naše pocity, potreby), a čo sa začalo formovať ešte pred samotným narodením. 

O tom, že už v prenatálnom období sme veľmi citliví na naše okolie, hovorí príklad predčasne narodených dvojičiek Brielle a Kyrie z amerického štátu Massachusetts. Obe potrebovali intenzívnu starostlivosť, a tak boli umiestnené do oddelených inkubátorov. Zatiaľ čo stav Kyrie sa postupne stabilizoval a začala sa zotavovať, stav jej sestry nabral prudký spád a lekári jej nedávali veľkú šancu na prežitie. Sestričke, ktorá sa o ne starala, však napadla prelomová myšlienka.

Viaceré deti, ktoré pri pôrode prišli o svoje dvojča, prežívali počas svojho života pocit hlbokej straty blízkej osoby.

Rozhodla sa umiestniť obidve bábätká spolu do jedného inkubátora. Rovnako, ako boli v maternici. To, čo nasledovalo potom, bola ako scéna z nainscenovaného filmu. Kyrie položila ruku okolo pliec svojej chorej sestry a výsledok bol neuveriteľný. Stav Brielle sa začal postupne zlepšovať, až sa úplne stabilizoval. Fotografia spontánnej reakcie Kyrie, ktorá takto zachránila život svojej sestry, obletela celý svet. „Tento príbeh krásne ilustruje, že emočný život týchto dvoch detí, ktoré spolu už v maternici komunikovali a vytvárali si dokonca vzťah, sa preniesol i do postnatálneho života,“ dodáva Jozef Mikloško.

Podobný príklad, ktorý síce nemal takýto šťastný koniec, uvádza jeden z najvýznamnejších odborníkov prenatálnej medicíny, izraelský doktor Grigiri.I. Brekhman. Hovorí o dvojičkách, z ktorých jedno po pôrode zomrelo. Druhé z dvojčiat, ktoré prežilo, malo niekoľko rokov presne v čase, keď jeho súrodenec zomrel, hyperpyrexiu, čiže enormne zvýšenú teplotu niekoľko dní, bez nejakej viditeľnej príčiny. Je to ďalší dôkaz toho, že emočná pamäť je funkčná už v maternici a to veľmi intenzívnym spôsobom.

Rovnako kanadský lekár maďarsko-židovského pôvodu Gábor Maté zo svojej praxe spomína, že viaceré deti, ktoré pri pôrode prišli o svoje dvojča, prežívali počas svojho života pocit hlbokej straty blízkej osoby. Jozef Mikloško zdôrazňuje, že táto oblasť prenatálnej medicíny je v súčasnosti predmetom ďalších výskumov. 

Pri akustickom rozbore detského plaču prišli na to, že skutočne inak plačú čínske, nemecké, americké a francúzske deti.

Okrem toho, že sa nám úplne jedinečným a priam až neuveriteľne presným spôsobom vyvíjajú jednotlivé orgány, aktivuje sa aj naša emočná pamäť. Ako pikošku, ktorá ilustruje dokonalosť fungovania nášho organizmu, Jozef Mikloško uvádza, že iba na to, aby nám fungoval zrak, sa musí niekoľko stotisíc neurónov spojiť s očnými receptormi úplne presne. Ak sa nespoja, máme celý život problém so zrakom.

Dieťa je navyše v maternici veľmi vnímavé i na zvuky. Týmto fenoménom sa zaoberal medzinárodný tím vedcov, ktorí skúmali koreláciu medzi detským plačom a materskou rečou. Pri akustickom rozbore detského plaču v rôznych častiach sveta prišli na to, že skutočne inak plačú čínske, nemecké, americké a francúzske deti. To znamená, že dieťa napočúvalo reč matky už v maternici a podľa toho i plakalo. O intenzite a variabilite komunikácie medzi matkou a dieťaťom v maternici hovorí aj príklad talianskych párov, ktoré sa snažili počas tehotenstva s deťmi komunikovať.

Na ultrazvuku bolo vidieť, že keď otec zaklopal na maternicu, dieťa mu zvnútra odpovedalo kopnutím. 

Mohli by sme, samozrejme, hovoriť o náhode, avšak podobných svedectiev je také množstvo, že ich autentickosť je iba ťažko spochybniteľná. Empirický dôkaz o mimoriadnej vnímavosti detí v maternici podávajú aj viaceré mamičky, ktoré hovoria o uspávankách, ktoré si bábätká pamätali ešte z maternice a i v postnatálnej fáze ich dokázali rozpoznať a upokojiť sa. 

Ak je dieťa dlhodobo vystavované stresu a odmietané, je nespochybniteľné, že to v jeho psychike zanechá nejakú stopu.

Bábätko v maternici však nevníma iba pozitívne podnety. Už od počatia vie, či bolo počaté s láskou a chcené alebo nie. Priekopník prenatálnej medicíny Fedor Freybergh si zo svojej lekárskej praxe spomína na prípad, keď dieťa po pôrode odmietalo dojčenie od vlastnej matky. Pri inej žene však tento problém nemalo, čo je presne opačný prípad ako u iných detí. Pri vylúčení možných fyziologických prekážok sa lekári zamerali na tie psychické. Vysvitlo, že táto matka svoje dieťa zásadne odmietala. Po pôrode dieťa odmietalo ju.

Tu však treba zdôrazniť, že prípadné menšie stresové faktory ako napríklad hádka rodičov nemajú automaticky fatálny dosah na psychickú pohodu dieťaťa. Ak je však dlhodobo vystavované stresu a odmietané, je nespochybniteľné, že to v jeho psychike zanechá nejakú stopu. Dôvodom, ako tvrdí profesor Breghman, je to, že naše emocionálne vnímanie a implicitná pamäť sa začínajú rozvíjať už v prenatálnom období. Podľa najnovších výskumov dokonca dieťa vycíti, či je chcené alebo nechcené ešte skôr, ako žena vie, že je tehotná. V maternici prichádza navyše k prepájaniu našej rozumovej a emočnej časti mozgu pomocou tzv. amygdaly. Práve tá nám pomáha zhodnotiť situáciu, stanoviť mieru bezprostredného ohrozenia a adekvátne na to reagovať.

Bezpečná vzťahová väzba je až na 95% transgeneračne prenosná. Náš vzťah s matkou sa bude pravdepodobne prenášať i na vzťah nás a našich detí.

Ako hovorí Jozef Mikloško, práve u ľudí, ktorí v detstve veľa trpeli, prevláda emočný mozog nad tým rozumovým. Najvýraznejšie sa to prejavuje u detí, ktoré majú narušenú tzv. vzťahovú väzbu. Tá sa vytvára medzi matkou (prípadne nejakou náhradnou osobou) a dieťaťom bezprostredne po jeho narodení a je nevyhnutná pre duševné zdravie dieťaťa. Práve vo vzťahoch dieťa zažíva bezpečie a bezpodmienečné prijatie, ktoré sú pre jeho zdravý duševný vývin úplne kľúčové. V opačnom prípade zažíva pocit ohrozenia. Podstatou je to, že na to, aby sme mohli normálne fungovať, potrebujeme hlbokú emočnú a psychickú rovnováhu, ktorá sa buduje v prvých rokoch života.

So zaujímavou teóriou v tejto oblasti prišiel vývojový psychológ Erik Ericson, ktorý tvrdil, že deti prechádzajú v štádiách vývinu krízami. Ak ich prekonajú, posúvajú sa vyššie, ak nie, vracajú sa do nižších štádií vývinu. Tá prvá kríza, ktorá sa začína už v maternici a vrcholí približne v prvom roku života, sa nazýva kríza istoty respektíve neistoty, alebo dôvery respektíve nedôvery. V prípade, ak dieťa v tomto období zažívalo hlboké a bezpečné vzťahy, ukotví sa v pohľade na svet ako na miesto ochrany, bezpečia, istoty a prijatia. Navyše bolo zistené, že táto bezpečná vzťahová väzba je až na 95 % transgeneračne prenosná. To znamená, že náš vzťah s matkou sa bude s najväčšou pravdepodobnosťou prenášať aj na vzťah nás a našich detí.

Tzv. toxický stres je stav, keď akoby žijem vedľa leva v klietke, na ktorej je zámok, ktorý môže kedykoľvek padnúť.

Ak však dieťa naopak zažívalo pocit bezprostredného ohrozenia spôsobeného napríklad tým, že bolo nechcené, má zafixovanú paradigmu opustenia, neistoty a nedôvery. Deti, ktoré mali bezpečné vzťahové prostredie, majú v tomto zmysle obrovskú výhodu. Tie ostatné majú šancu, že niekto iný to dobehne. 
Najväčšou prekážkou budovania vzťahovej väzby je tzv. toxický stres, ktorý dlhodobo ničí našu rovnováhu. Jozef Mikloško ho prirovnáva k stavu, keď žijem vedľa leva v klietke, na ktorej je zámok, ktorý môže kedykoľvek padnúť. To znamená, že žijem v neustálom strese, že na mňa lev môže vybehnúť.
Takto stresujúce životné okolnosti sú pre dieťa najmä vážne rodinné konflikty, odlúčenie od rodiča a život bez blízkych osôb. V niektorých prípadoch boli tieto stresové faktory príčinou spontánneho potratu.

Toxický stres je pre dieťa natoľko ohrozujúci, že mu aktivuje tzv. sebaochranné procesy, ktoré môžu mať z dlhodobého hľadiska za následok posttraumatickú stresovú poruchu. Pri najvážnejších formách tieto deti dokonca nie sú schopné samostatne fungovať. Najväčší stres, ktorý môže dieťa zažívať ešte v maternici, je ten, že bolo dlhodobo odmietané vlastnými rodičmi. Takéto deti si potom vytvárajú set vnútorných pravidiel, ktoré im pomáhajú prežiť (ako napríklad nikomu nemôžeš dôverovať, si tu sám, všetci ťa odmietajú a podobne), no zároveň sťažujú fungovanie v živote. 

Keď sme milovaní, chcení a prijímaní, dostávame sa do vnútornej rovnováhy, ktorá umožňuje maximálne rozvinúť náš mozog.

Okrem vplyvu na emočné prežívanie je vplyv toxického stresu pozorovateľný aj pri vývoji nášho mozgu. Vedci zistili, že náš mozog rastie najintenzívnejšie medzi 2. mesiacom a 2. rokom nášho života. V tomto období sa podľa amerického neurofyziológa Eliota L. vytvorí až 1,8 milióna synapsií za sekundu. Na to je však potrebné, aby bolo dieťa v stave homeostázy, teda rovnováhy. V prípade toxického stresu sa jeho mozog začína deštruovať a vyvinie sa iný typ mozgu.

Jozef Mikloško uzatvára, že keď sme milovaní, chcení, prijímaní, dostávame sa do vnútornej rovnováhy, ktorá umožňuje maximálne rozvinúť náš genetický potenciál a rast nášho mozgu. V opačnom prípade, ak dlhodobo zažívame stav toxického stresu, že sme nemilovaní, nechcení, neprijímaní, náš hormonálny systém sa natoľko rozhádže, že sa celý náš organizmus vyvíja úplne iným spôsobom.

Dobrá správa je to, že väčšina z týchto vecí sa dá napraviť. Deti, ktoré boli napríklad adoptované z veľmi ťažkého prostredia, dobehli tento vývin do 6. roku života. Tu však treba zdôrazniť, že najťažšie sa dobiehajú emočné zranenia z maternice. Aj v týchto prípadoch však existuje nádej. Jozef Mikloško dodáva, že sám bol svedkom toho, ako pri nasadení vhodnej terapeutickej liečby prišlo k neuveriteľným posunom aj u veľmi vážne zranených detí. Pri pohľade na stále zvyšujúce sa nároky na deti so snahou o čo najlepšiu východiskovú pozíciu by sme si mali častejšie pripomínať slová prof. Matějčeka: „To, čo dieťa potrebuje najviac zo všetkého, je istota vo vzťahoch.“

Foto: Drew Hays / Unsplash.com

Foto: archív J. Mikloška