Obávam sa, že pre vývoj na Ukrajine budú ceny naďalej rásť, hovorí Karol Zeleňák z Národnej banky Slovenska

*Odpovede respondenta sú jeho osobné názory, nie oficiálne stanovisko NBS.

Európska komisia vydala v apríli správu, v ktorej upozornila, že stav verejných financií na Slovensku je rizikový, dokonca i zo strednodobého či dlhodobého horizontu. V hodnotení sme skončili ako druhí najhorší v celej Európskej únii. Čo to pre nás znamená?

Osobne vidím dva kľúčové faktory, ktoré sa mohli pod tento výsledok podpísať. Jedným je, že zadlženie sa meria k pomeru HDP. Tým, že so začiatkom pandémie ekonomika klesla, prirodzene sa to odrazilo i na náraste dlhu. Druhá zásadná vec je však fiškálna politika, ktorá sa u nás realizovala. Keď prišlo obdobie krízy, Európska komisia členským krajinám rozviazala ruky a dovolila im prekročiť stanovené limity (3 % pre deficit rozpočtu a 60 % dlhu z hodnoty HDP) s tým, že tieto peniaze mali byť použité na stimuláciu ekonomiky.

V začiatku pandémie vláda okamžite prijala sériu protipandemických opatrení, medzi inými aj zatvorenie prevádzok reštaurácií a hotelov. Týmto firmám musela vláda finančné výpadky nejako kompenzovať. Rovnako sa v tejto situácii od vlády očakávalo, že poskytne dotácie skupinám ľudí, ktorých pandémia zasiahla najviac a ktoré boli od pomoci štátu závislé. Toto sú objektívne dôvody, pre ktoré dáva zmysel, aby vláda v zlých časoch míňala viac. Veľmi kľúčové však je, ako budeme postupovať ďalej. Európska komisia nám dala návod, podľa ktorého by sme od roku 2023 mali opäť sledovať zdravie verejných financií a znižovanie dlhov. To by sme mali brať ako zdvihnutý prst.

Aké konkrétne kroky by sme mali v tomto zmysle podniknúť?

Dôležité je, aby sme nenaťahovali protipandemické opatrenia a odolali pokušeniu od nich pomaly upúšťať iba pomalým tempom. Tým si totiž vlády zužujú manévrovací priestor do ďalších možných kríz. Dnes sme vo veľmi zložitej situácii. Keď Európska komisia dávala tieto odporúčania, nikto nerátal s vojnou na Ukrajine. Nachádzame sa v situácii, keď sme bezprostredne po prekonaní jednej krízy narazili na ďalšiu. V najbližších mesiacoch bude veľa závisieť od toho, akým spôsobom sa bude situácia na Ukrajine vyvíjať. Ak by vojna pokračovala ďalej, myslím si, že Európska komisia tento návod pre členské štáty upraví. No v prípade, ak by sa konflikt ukončil, mali by sme využiť ďalší čas na to, aby sme sa pozviechali a vytvorili si dostatočné rezervy skôr, ako príde k ďalšej kríze, ktorú môžeme s určitosťou očakávať.

Z demografického hľadiska máme horšie vyhliadky ako iné členské štáty. Keďže už generácia tzv. „Husákových detí“ mala nižší počet detí ako tá predošlá, bude to mať na nás negatívny dosah.

Zdá sa, že práve v oblasti pripravenosti na nepredvídateľné situácie, akými posledné dve krízy rozhodne boli, ťahá Slovensko za kratší koniec oproti iným členským štátom. To sa nakoniec ukázalo i na raste celkového dlhu, ktorý minulý rok presiahol hranicu 60 % z hodnoty HDP, ktorú stanovuje EÚ.

Určite by som nesúhlasil s tvrdením, že sme na tom pred pandémiou boli horšie ako iné krajiny EÚ. Dlh verejnej správy bol nižší ako bol priemer členských štátov. V tomto zmysle sme sa nachádzali medzi tými lepšie pripravenými krajinami. Na druhej strane však treba povedať, že z hľadiska dlhu sme za posledných 10 až 15 rokov spravili kroky skôr k horšiemu. Z 30 % sme sa v rokoch pred začiatkom veľkej finančnej krízy vyšplhali na 50-percentnú úroveň pred pandémiou. V aktuálnom čase sme svedkami toho, ako sa snehová guľa ďalej nabaľuje a dlh sa zvyšuje. Najdôležitejšie pre nás bude to, ako využijeme roky, ktoré prídu po aktuálnej kríze.

Jedným z najvýraznejších rizík dlhodobej udržateľnosti je starnutie populácie. S tým súvisia zvyšujúce sa náklady na sociálnu a zdravotnú starostlivosť. Znamená to, že ak krajina nepodnikne konkrétne kroky, ako napríklad dôchodkovú reformu, nebudeme mať z čoho vyplácať dôchodky či iné prídavky?

Áno, žiaľ, z demografického hľadiska máme horšie vyhliadky ako iné členské štáty. Je to dané tým, že u nás máme veľkú skupinu tzv. „Husákových detí“, ľudí, ktorí sa vo veľmi krátkom čase stanú dôchodcami. A práve fakt, že už táto generácia mala nižší počet detí ako tá predošlá, bude mať na nás negatívny dosah. Stojíme pred veľkou výzvou správne nastaviť dôchodkový systém, ktorý nebude naťahovať nožnice medzi príjmami a výdavkami. Ak totiž už dnes neurobíme kroky, ktoré nám pomôžu vykryť tieto tlaky na príjmy, nápor na rozpočet bude v budúcnosti oveľa väčší, ako je dnes.

Podľa štatistického úradu vzrástla miera inflácie medziročne v apríli na takmer 12 %, pričom najviac ju potiahli zvyšujúce sa ceny potravín, energií a pohonných hmôt. Je to najvyššia hodnota za posledných 22 rokov. Čo je hlavným dôvodom takého prudkého nárastu?

Do istej miery bol tento prudký nárast podmienený pandémiou. Jednak tým, že počas korony sme boli doma a viaceré sektory neprodukovali. Po zmiernení opatrení začali ľudia opäť cestovať a viac míňať, a to aj z toho, čo počas pandémie ušetrili. Opäť sa tak naštartoval kolobeh ekonomiky, ktorý sa prirodzene odrazil i na zvýšení cien. Dôležitý vplyv na vývoj inflácie malo i to, že na zvýšenú spotrebu a dopyt nedokázala strana ponuky dostatočne promptne reagovať. A do tretice sa pod vývoj inflácie podpísala i energetika. Jednak produkcia ropy, ktorá nebola dosť flexibilná na opätovné oživenie, jednak narástol dopyt po plyne, ktorý predstavuje medzištádium pri prechode na zelenú energetiku. Kombinácia všetkých týchto faktorov, ktoré sa preťali vo veľmi krátkom čase, vystrelili inflačnú krivku nahor. V tejto už beztak veľmi zložitej situácii sa začala vojna na Ukrajine, ktorá ešte priliala olej do ohňa.

V akom zmysle?

Po prepuknutí konfliktu nastala veľká obava o prerušenie dodávok ropy a plynu, čo sa už čiastočne i stalo, ale možno sa situácia ešte len naplno rozvinie. Vojna na Ukrajine bola v tomto zmysle akýmsi katalyzátorom, ktorý vyšvihol ceny energií nahor.

Aká je prognóza na najbližšie obdobie? Budeme čeliť ešte rýchlejšiemu nárastu cien?

Veľmi to bude závisieť od toho, ako sa bude situácia na Ukrajine vyvíjať. Ak skutočne príde k odrezaniu dodávok energií, ceny týchto komodít budú ďalej rásť.

Je iba veľmi ťažko predstaviteľné, že by sa celá transformácia v súvislosti s odrezaním od ruskej ropy a plynu stihla do konca roka.

Práve energetická nezávislosť je to, k čomu smerujú krajiny EÚ a napokon i Slovensko. Dokonca sa hovorí o stále kratšom časovom horizonte, v ktorom by sa to malo udiať.

V prognózach, ktoré sme v rámci NBS robili, prevládala najmä veľká miera neistoty. Vytvorili sme dva scenáre toho, ako sa môže situácia vyvinúť. Prvý, mierny scenár, v ktorom predpokladáme ukončenie vojny koncom leta s tým, že vzťahy s Ruskom sa priblížia predvojnovej úrovni.

Druhý variant ráta s dlhodobým trvaním konfliktu, sprísnenými sankciami a so snahou o energetickú nezávislosť. Pri prvom scenári očakávame v budúcom roku medziročný nárast inflácie o 10 %, v tom druhom o 14 %, čo by vytlačilo ceny ešte vyššie.

Aké najväčšie problémy nám prinesie suplovanie dodávok ropy a plynu z iných krajín?

Najväčší problém tu predstavujú prepravné náklady súvisiace s inými spôsobmi dodávok, ktoré sa, samozrejme, odrazia aj na koncovej cene. Ďalší problém však predstavuje technická kompatibilita, čiže to, ako sa Slovnaft či naše jadrové elektrárne, ktoré majú technológie na spracovanie ruskej ropy a uránu, dokážu pretransformovať na nového dodávateľa. Tento proces, ako uvádzajú experti, môže v prípade uránu trvať od dvoch do piatich rokov.

Podľa EÚ by sa však táto transformácia mala sčasti udiať do konca roka 2022. Vidíte tento plán reálne? Najmä ak zohľadníme fakt, že spomedzi krajín EÚ sme ako krajina od ruskej ropy najviac závislí.

Medzi Slovenskom a EÚ je tu skutočne veľká disproporcia. Kým Európa má 20 % dovozov ropy a 35 % plynu z Ruska, u nás hovoríme o dvoch tretinách ruskej ropy a takmer 100 % ruského plynu. Kolegovia z NBS odhadli, že v prípade, ak by každá domácnosť znížila teplotu kúrenia o 1 stupeň, vedeli by sme tým ušetriť 7 % našej spotreby.

Situácia bude veľmi závisieť od toho, ako si dokážeme nahradiť tieto výpadky, aké úspory urobíme na strane spotreby a napokon i od toho, ako sa bude vyvíjať prechod na zelenú ekonomiku, pretože sa dá očakávať, že vyššie ceny fosílnych energií budú tlačiť na zrýchlenie tohto procesu. Ale je iba veľmi ťažko predstaviteľné, že by sa celá transformácia stihla do konca roka.

Ako hodnotíte reakciu štátu na zvyšujúcu sa infláciu a tým aj rast cien? Zdá sa, že popri iných krajinách Slovensko zaspalo. Vláda aj parlament schválili zvýšenie prídavkov na deti, zvýšenie daňového bonusu a príspevok na krúžky. Sú podľa vás tieto finančné kompenzácie dostatočné?

Z makroekonomického hľadiska je dôležité, aby sa opatrenia v takejto situácii prijímali rýchlo a efektívne, tak, aby dokázali zacieliť na tých najzraniteľnejších. Ja osobne preto nie som zástancom paušálnych prídavkov pre domácnosti a stropovania cien. To sú opatrenia, ktoré sú väčšinou veľmi nákladné, dokážu veľmi rýchlo vyčerpať zdroje verejných financií, no zároveň nemusia úplne pomôcť tým, ktorí to naozaj potrebujú. Naopak, pomáhajú aj domácnostiam so stredne vysokým a vyšším príjmom, ktoré finančnú injekciu od štátu až tak nepotrebujú, keďže dokážu stále pokrývať svoje náklady aj pri zvýšených cenách.

Sociálne opatrenia by nám nemali pomáhať zjemňovať dosahy nárastu cien, ale nám pomáhať v čo najväčšej miere obmedziť osobné bankroty niektorých domácností.

Na druhej strane sú tu však nízkopríjmové domácnosti, ktorým ani poskytnutý finančný príspevok od štátu nemusí stačiť. V tomto zmysle si myslím, že by opatrenia mali byť zacielené na zachytenie ľudí, ktorí sú na pokraji sociálnej priepasti a hrozí im bankrot. Tu je podľa mňa dôležité si uvedomiť, že sociálne opatrenia by nám nemali pomáhať zjemňovať dosahy, ale mali by nám pomáhať v čo najväčšej miere obmedziť osobné bankroty niektorých domácností.

Toto by si však vyžadovalo prácne vyhľadávanie domácností, čo by mohlo nejaký čas trvať…

Dáta, na základe ktorých by sme vedeli tieto rodiny vyhľadávať, k dispozícii máme. Jednak zo Sociálnej poisťovne, z daňovej správy, z ministerstva vnútra. To znamená, že štát má prístup k informáciám o tom, ktorá skupina obyvateľstva je ekonomicky najohrozenejšia a treba ju v prípade krízy podchytiť ako prvú. Najefektívnejším riešením by podľa mňa bolo nastaviť tieto systémy tak, aby boli navzájom plynule prepojené a dokázali by sme pomocou nich do budúcna rýchlo a adekvátne na krízy reagovať.

Podobne to má nastavené napríklad Nemecko, ktoré v čase pandémie dokázalo veľmi adresne zacieliť pomoc na tých najchudobnejších. Pri technicky prepracovanom informačnom systéme je možné zmeniť parametre dávok pre najviac ohrozené sociálne skupiny prakticky zo dňa na deň.

Vidíme, že táto vláda razí líniu rodinnej politiky, pričom túto situáciu využíva na to, aby presadila svoj program. A to tak, že kompenzuje náklady rodinám s nezaopatrenými deťmi. Tie však tvoria len tretinu populácie. Ako by sa podľa vás mal štát postarať o iné dotknuté skupiny, napríklad o mladých, ktorí si práve zakladajú rodiny, prípadne dôchodcov?

Vrátil by som sa k tomu, čo som už povedal: myslím si, že zmyslom opatrení nemá byť zmierňovať dosahy, ale chytať do siete tých, ktorí nám padajú do sociálnej priepasti. Som presvedčený, že by sme tieto opatrenia nemali prijímať paušálne. Mali by sme sa pozrieť na to, kto má aký príjem a aké výdavky, pri zohľadnení životného minima. Dokonca vieme ísť tak hlboko, že dokážeme odhadnúť infláciu na úrovni jednotlivých príjmových stupňov. Na základe toho vieme, o koľko stúpnu výdavky domácnostiam s nízkym, stredne vysokým a vysokým príjmom, a dokážeme tak cieliť i potrebnú pomoc.

Veľkým otáznikom pri prijímaní prorodinných opatrení z dielne hnutia OĽaNO ostáva, kto to napokon zaplatí. Hovorí sa o zdanení online hazardu, o dani z liehu, „dani z rúry“ a vyššom daňovom zaťažení pre 100 najziskovejších firiem. Bude podľa vás možné získať takto potrebnú 1,2 miliardy eur?

Ak dnes máme podniky (zvlášť monopolné či oligopolné), ktoré zo zvýšených cien energií dosahujú mimoriadne zisky, tak je na mieste zvážiť, akým spôsobom by sa mali spolupodieľať na zmierňovaní dosahov aktuálnych cenových šokov, z ktorých profitujú. Problém týchto opatrení však je, že na dobré sa veľmi rýchlo zvyká a iba veľmi ťažko sa ho potom zrieka.

Riziko zvýšenia daňového zaťaženia vidím v tom, že sa môže ľahko preliať do ceny koncového produktu, čo napokon pocítia najviac bežní občania.

Ak si totiž zvykneme, že niekto platí do rozpočtu viac v zlých časoch, budeme sa na jeho pomoc spoliehať i potom, keď tieto časy pominú. Ďalšie riziko vidím v tom, že sa zvýšenie daňového zaťaženia môže ľahko preliať do ceny koncového produktu. Nehovorím, že sa takéto opatrenia efektívne prijať nedajú, len ich treba dobre nastaviť, aby nebol problém s ich vypnutím v čase, keď už nebudú nevyhnutné, a zároveň aby ich natvrdo nezaplatili tí istí ľudia, ktorým budeme nasledovne chcieť sociálne pomáhať.

Inými slovami, znamená to, že by za zvýšenie napokon zaplatili bežní občania?

Áno. Myslím, že každý producent má pokušenie premietnuť zvýšenie svojich nákladov do ceny koncových produktov. Na druhej strane má však štát i mechanizmy, ako tomu predísť. Mohli sme to vidieť pri zavádzaní eura, keď existovala obava zvyšovania cien zo strany obchodníkov z dôvodu prechodu na inú menu. V tom čase štát dokázal túto situáciu pomerne dobre zvládnuť a ošetriť tak, aby k zvýšeniu cien z titulu prechodu na euro nedošlo.

Nárast cien sa podľa všetkého odrazil i na výške hypoték. Ešte v priebehu minulého roka sme ponúkali tretie najlacnejšie hypotéky v Európe, no teraz začínajú prudko stúpať. Hoci sa o zdražovaní hovorilo už dlhšie, takýto intenzívny nárast prekvapil i odborníkov. Čo to pre nás znamená?

Tu si treba uvedomiť, že obdobie mimoriadne nízkych úrokových sadzieb, ktoré sme žili posledných 10 – 15 rokov, sa nám postupne končí. Bolo vyvolané mimoriadne uvoľnenou menovou politikou, ktorá reagovala na globálnu finančnú krízu z roku 2008. U nás sa to prejavovalo tým, že dostupnosť vlastného bývania sa pre ľudí v posledných rokoch zvyšovala. Súviselo to jednak s tým, že nám veľmi výrazne klesli úrokové sadzby (pri úveroch na bývanie z približne 6,5 % v roku 2008 na 1 % na konci minulého roka), a jednak s rastom nominálnej mzdy a nízkou mierou inflácie.

Doteraz sme boli v situácii, že platy rástli rýchlejšie ako ceny, no zdá sa, že tento rok a zrejme aj budúci rok to bude po dlhom čase naopak.

Všetky tieto faktory nám hrali do kariet, takže možnosť získania vlastnej nehnuteľnosti sa stala dostupnou i pre nižšie príjmové skupiny. Dostupnosť bývania sa skutočne zlepšovala vo všetkých krajoch a väčšine príjmových pásiem. V momentálnej situácii čelíme tomu, že úrokové sadzby začínajú narastať, no nepredpokladám, že by to výrazne ohrozilo možnosť zaobstarania si vlastného bývania pre ľudí u nás. Určite sa to však sťaží, čo pocítia najmä nižšie príjmové skupiny. Myslím, že to bude smerovať k tomu, že budeme musieť dlhšie sporiť, kým si dovolíme vlastnú nehnuteľnosť kúpiť, a zároveň budeme musieť dlhšie pracovať, aby sme ju splatili.

Myslíte si, že toto zvyšovanie zastaví doterajší enormný záujem o kúpu nehnuteľností?

Aktuálne zažívame skôr opačné časy. Trh nehnuteľností je „prehriaty“, o čom hovoria vyše 20-percentné medziročné rasty cien. Medziročný rast úverov na bývanie predstavuje 10-12%. Ľudia majú momentálne vyšší záujem o kúpu nehnuteľností, pretože sa boja nárastu cien a sťaženia prístupu k úverom v budúcnosti.

Budú si môcť mladé páry pri takejto výške hypoték dovoliť kúpu nehnuteľnosti? Najmä ak zohľadníme fakt, že už teraz je to pre ne extrémne náročné, keďže musia mať na účte 10 – 20 % z ceny nehnuteľnosti.

Z našich prepočtov v rámci NBS nám vychádza, že pár sa oveľa ľahšie kvalifikuje na úver ako jednotlivec. Áno, treba mať nasporené na splátku istého percenta z ceny nehnuteľnosti. Táto suma má však svoje opodstatnenie. Jej zmysel je v tom, aby si mladí nebrali svoju najväčšiu životnú investíciu na 100-percentný dlh. Nikdy si totiž nemôžete byť istí tým, ako sa bude vaša situácia vyvíjať. Či sa vám nezníži príjem alebo neprídete o prácu. V prípade, že ste kúpili byt či dom na 100-percentný dlh, sa môže veľmi ľahko stať, že nielenže o dom prídete, ale že v prípade poklesu ceny nehnuteľnosti zaň budete nútení ten rozdiel doplácať, respektíve banka utŕži stratu.

Ako to vyzerá s navyšovaním platov pri tomto tempe rýchleho nárastu cien a zvyšovania životných nákladov?

Doteraz sme boli v situácii, že platy rástli rýchlejšie ako ceny, no zdá sa, že tento rok a zrejme aj budúci rok to bude po dlhom čase naopak. Teda že ceny porastú rýchlejšie ako platy. Ďalší vývoj však bude veľmi závisieť od viacerých faktorov, ktoré som už spomínal – vývoj na Ukrajine, ekonomický vývoj a v neposlednom rade i vývoj cien. S veľkou pravdepodobnosťou však môžeme povedať, že tento a zrejme aj ďalší rok naše platy reálne poklesnú. Znamená to, že aj keď nám na výplatnej páske príjem porastie, tak si z neho budeme môcť kúpiť reálne menej, ako to bolo pred rokom.

Druhou najvýraznejšou položkou po cene bývania sú ceny potravín. Čo môžeme očakávať v najbližších mesiacoch? Máme sa pripraviť na to, že ceny ešte porastú?

Pri pohľade na vývoj na Ukrajine, ktorá je významným vývozcom slnečnicového oleja a pšenice, a s nárastom cien energií musíme skutočne povedať, že so zdražovaním potravín ešte nie sme v tejto chvíli na konci.

Situácia na Ukrajine má dosah i na potravinové koncerny na Slovensku. Viaceré z nich dokonca hovoria o kolapse, pokiaľ sa štát včas nezobudí a nezačne konať. Je podľa vás reálne, že ak štát nezasiahne, budeme v budúcnosti čeliť nedostatku potravín?

Ak sa nič zásadné nestane, v blízkej budúcnosti hrozbu spojenú s nedostatkom potravín určite neočakávam. Môže sa však stať, že nastanú výpadky niektorých druhov potravín na určitý čas. Zároveň sa môže stať, že niektoré podniky v poľnohospodárstve skutočne túto krízu neprežijú. Od roku 2021 nám cena hnojív vzrástla o 140 %. To bol náklad, ktorý sa priamo premietol do nákladov potravinárov, a k tomu sa ešte tento rok pridal nárast cien energií, pohonných hmôt atď.

Problém je, že ak vám vypadne nejaká časť domácej produkcie, ktorú nahradí dovoz, už ťažšie ju v budúcnosti opäť naštartujete na domácej pôde.

Pre podniky, ktoré svoje zvýšené náklady nebudú môcť premietnuť do cien konečných produktov, to môže znamenať krach. Pre nás by to však nepredstavovalo až taký zásadný problém, keďže potraviny sú vo všeobecnosti dobre nahraditeľné dovozom z iných krajín. Problém však je, že ak vám vypadne nejaká časť domácej produkcie, ktorú hoci aj nahradí dovoz, už ťažšie ju v budúcnosti opäť naštartujete na domácej pôde. A toto je výzva pre vládu, aby sa k takejto situácii zodpovedne postavila.

Aké kroky by podľa vás mala naša vláda v tejto chvíli podniknúť? Napríklad zastropovať ceny potravín či pohonných hmôt, ako to môžeme vidieť v Maďarsku?

Ja osobne nie som zástanca takéhoto plošného typu riešení. Po prvé preto, že zasiahne i tých, ktorí na to nie sú odkázaní, a zároveň nemusí zachytiť tých, ktorí na to odkázaní sú. Po druhé preto, že je to veľmi nákladná cesta. A do tretice preto, že sa od nej následne iba veľmi ťažko upúšťa. Pokiaľ totiž ceny, napríklad potravín alebo pohonných hmôt, zastropujete, pričom trhové ceny týchto komodít vyskočia 2- až 3-násobne, kedy a ako potom prejdete naspäť ku skutočným cenám, zvlášť ak sa už v dlhom časovom horizonte na nízke úrovne nevrátia? Za správnejšiu a efektívnejšiu považujem skôr cestu cielenej finančnej pomoci tým domácnostiam a životaschopným podnikom, ktoré to skutočne potrebujú.