Cesta k zrelosti je postupnou cestou k sebapoznaniu a sebaovládaniu, ktorá vedie k schopnosti milovať. Božia láska a túžba po láske, ktorú Boh do nás vložil, prebýva v hĺbke srdca každého človeka. Boh nás povoláva k stretnutiu s ním.
Zrelosť
Zrelosť je otvorený cieľ, ktorý prechádza celým naším životom. Vyžaduje si to istú mentálnu flexibilitu, vďaka ktorej chápeme, že človek nie je taký preto, že je dokonalý, ale preto, že sa vie spochybniť, že sa považuje za súčasť ľudstva, ktoré je na ceste. Každý z nás má možnosť rozhodovať sa vďaka tomu, že sa môže stále zlepšovať, vstávať po každom pochybení, radovať sa z krásy iných, trpieť svojimi bolesťami aj trápeniami iných, skrátka žiť srdcom.
Srdce chápeme ako ústredný bod človeka, ako najpravdivejšiu a najintímnejšiu dimenziu, kde prebýva „súcit“, teda pocit, ktorý je taký dôležitý, aby sme žili bok po boku so všetkými.
Človek si schopnosť sebaovládania osvojuje postupne.
Každý z nás so svojou vlastnou históriou môže dosiahnuť zrelosť, ak je schopný vykonať dva veľké kroky:
1) Stať sa pánom seba samého: to znamená vedieť sa rozhodovať a ovládať sa, usmerňovať svoje emócie, inštinkty a city, ktoré slúžia na to, aby sa človek v každej chvíli udržal pri živote, mal účasť na každej, príjemnej i nepríjemnej, životnej udalosti. Človek si schopnosť sebaovládania osvojuje postupne. Je to cesta, ktorú završuje tak, že si pomaly sprítomňuje samého seba a
2) stáva sa schopným milovať: prostredníctvom rozvíjania vzťahov sa sám dokáže pretvárať, aby bol pre iných väčším dobrom. Náš rozmer socializovať sa napreduje prostredníctvom konkrétnych skúseností vzťahov, ktoré sa stávajú čoraz autentickejšími a pravdivejšími a vedú k sebadarovaniu.
Pohľad iného je odrazom mňa samého a len cez tento pohľad môžem pochopiť, kto som.
Zrelý človek zisťuje, že je súčasťou ľudstva nie v širokom, ideologickom zmysle, ale konkrétne, ontologicky, pretože, ako zvykol hovoriť veľký židovský filozof Emmanuel Levinas (1906 – 1995): „Ja už neexistuje, ale existuje vďaka inému.“ Pohľad iného je odrazom mňa samého a len cez tento pohľad môžem pochopiť, kto som.
Z toho vyplýva, že najinteligentnejší čin, ktorý môže každý z nás urobiť, je milovať iného tak, aby sme konali dobro nielen pre iných, ale aj pre seba.
Vieme tiež, že byť zrelý neznamená dosiahnuť cieľ života, ale je podmienkou pre to, aby sme ustavične objavovali to nové, čo nám život prináša.
Najinteligentnejší čin, ktorý môže každý z nás urobiť, je milovať iného tak, aby sme konali dobro nielen pre iných, ale aj pre seba.
V skutočnosti existuje úzka súvislosť medzi zrelosťou človeka, ktorý sa cíti životu zaviazaný a slobodný v poznaní, a malým dieťaťom, ktoré vždy túži po novostiach a objavovaní.
Možno preto Ježiš hovorí: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3 – 4), pretože nebeské kráľovstvo je kráľovstvom svetla, novosti, krásy, nevinnosti, lásky.
A práve z tohto dôvodu si na ceste k zrelosti svojej osoby uvedomujeme, že existuje niečo viac, čo nás priťahuje k plnej premene.
Blízky Boh
Rozmer transcendentna teda neznamená potrebovať vyššiu moc, pretože sa človek cíti slabý, alebo – ako povedal Freud – projektuje vlastné slabosti s cieľom dovolať sa Božej ochrany, ale očakávať stretnutie medzi Stvoriteľom a stvorením.
Stretnutie, ktoré sa už udialo, keď Boh prišiel k nám, a ktoré neustále pokračuje.
Svedectvo viery teda nie je nič iné ako svedectvo Boha, ktorý žije v nás a ktorý nás očakáva a priťahuje.
Božia láska a túžba po láske, ktorú Boh do nás vložil, prebýva v hĺbke srdca každého človeka.
Preto je potrebné na toto pozvanie konkrétne odpovedať.
Ale ako?
Dvoma veľmi konkrétnymi spôsobmi:
1) Byť s Ježišom: stretnúť sa s ním v osobnej a spoločnej modlitbe alebo rozjímaní a počas omše. Je to zvyk, ktorý nás vedie k svätosti a nežnosti lásky, pocitu, že sme milovaní.
2) Otvoriť sa iným: aby sme objavili v tvárach našich sestier a bratov to isté Ježišovo volanie, ktoré otvára naše srdcia vzájomnej láske.
Ak budeme takto konať, budeme prekypovať radosťou.