Na dlani srdce, na pleciach kríž. Pocta učiteľke Henriete Pustaiovej

Sú tu posledné dni školského roka. Prechádzame rozkvitnutým átriom, ktoré je takmer celé osvetlené lúčmi ranného slnka. Z otvorených okien sa šíri typická žiacka vrava. Kde-tu niekto prebehne po chodbe, kým zazvoní na prvú hodinu. Deti sa už poväčšine neučia. Známky majú uzavreté, a tak je vhodný čas aj na voľnejší program. Vchádzame do kabinetu, ktorý sa nachádza hneď vedľa školskej kaplnky. Jej dvere sú skoro neprestajne otvorené a zdá sa, akoby sem okolitý ruch až tak neprenikal.

Rozhovor o žene, ktorá tejto škole venovala takmer polovicu svojho života, začíname s dvoma dlhoročnými učiteľkami a kolegyňami Henriety Pustaiovej. Henička, ako ju všetci familiárne volali, tu nastúpila ako učiteľka slovenčiny a občianskej náuky hneď po vysokoškolských štúdiách. Po prvom roku na škole sa stala triednou učiteľkou a odvtedy sprevádzala a vyprevádzala zo školských lavíc stále nové generácie žiakov. Mnohí z nich majú dnes vlastné rodiny, ale na učiteľku v okuliaroch s klopkajúcimi topánkami a veselou povahou, ktorá o svojich žiakov javila vždy úprimný záujem, nezabudli.

Živo si na ňu spomína aj jej kolegyňa Alžbeta Zachariášová. „Koľko sme sa len spolu nasmiali. Pamätám sa, ako sme raz na sviatok Všetkých svätých kúpili s manželom – učiteľom dejepisu – vence, ktoré sme uskladnili v jednom kabinete. Manžel vtedy Heniku zavolal so slovami: ,Poď sa pozrieť na hrobku Zachariášovcov!‘ Tak srdečne sa vtedy z tohto žartu smiala,“ prezrádza. Na svojej priateľke obdivovala nielen kreatívneho ducha, ale aj profesionalitu, s akou pristupovala k svojim povinnostiam. „Mala dar pozerať sa a zamýšľať sa nad výchovou do hĺbky a do detailov, aj preto sme si rozumeli,“ dodáva Zachariášová.

S dojmom, akoby tu stále bola, o nej hovorí aj ďalšia blízka priateľka a kolegyňa Božena Ferková. „Vždy sme boli akoby prepojené, spolu sme vymýšľali veci a vždy sme sa navzájom dopĺňali. Henika mala veľmi rada turistiku a stále sme pre žiakov vymýšľali nejaké výlety. Tiež mala v sebe veľký súcit s najbiednejšími. Koľkokrát pripravila a zaniesla so žiakmi bezdomovcom nejaké jedlo, zaujímala sa o misie a chcela pomáhať, kde sa dalo,“ spomína. Všetko to pritom robila veľmi prirodzene a nenútene, so svojou typickou charizmou.

Krásne, ale krátke manželstvo s manželom Mariánom

Hoci si na učiteľské roky Henriety Pustaiovej jej kolegovia spomínajú s radosťou a často aj s humorom, predsa len boli už v samých začiatkoch poznačené krížom, ktorého skutočnú ťarchu poznala len ona sama. Krátko potom, ako Henrieta začala pracovať ako učiteľka, spoznala aj svojho budúceho manžela Mariána. Za tohto vojaka z povolania sa vydávala v máji v roku 2003. „Pamätám sa, že na jej svadbe bolo veľmi veľa detí. Kňaz, ktorý ich vtedy oddával, dokonca povedal, že v tom kostole ešte toľko mladých pokope nevidel,“ opisuje kolegyňa Ferková.

Šťastie mladého manželského páru, ako ďalej hovorí, však netrvalo dlho. Asi po roku spoločného života prišla Henriete správa, že manžel zahynul pri vážnej autonehode. „V ten večer mi ešte písala, že sa jej Marián neozýva, že mu navarila francúzske zemiaky. O pár hodín neskôr mi zavolala z pevnej linky z Trebišova. Povedala mi: ,Božka, Marián už nie je.‘ ,Ako to, že nie je?‘ spýtala som sa. ,No, nie je, zomrel,‘ povedala. Bola som v šoku,“ opisuje smutnú udalosť Ferková. Až následne sa spolu s ostatnými dozvedela, že pri nehode sa v tom čase nachádzal aj kňaz, ktorý obetiam pri odchode do večnosti udelil posledné pomazanie.

Odchod manžela bol ranou, ktorú Henrieta podľa kolegov a priateľov niesla statočne, hoci v srdci sa cez túto stratu nikdy úplne nepreniesla. „Keď sme sa to dozvedeli, to ticho sa dalo krájať. Veľmi sme všetci plakali. Henika však bola pre nás príkladom, ako niesť aj takýto kríž. Dokázala nájsť silu, ako pracovať, obetovať sa a rozdávať lásku ďalej,“ opisuje ťažké obdobie svojej priateľky Alžbeta Zachariášová.

„Pamätám si, že na pohrebe, kde prišlo veľmi veľa ľudí, každého vnímala. Pri všetkom tom súžení ešte dokázala myslieť na druhých. Na kare mi len v istom momente veľmi silno stisla ruku, mala som pocit, že mi ju zlomí. Od tej chvíle sa naše priateľstvo akoby ešte viac prehĺbilo,“ dodáva Ferková.

Podľa riaditeľky Hrebeňárovej bolo na Henriete zaujímavé aj to, že bola schopná svoj život sprostredkovať druhým, a to hlavne žiakom. „Keď sa šla vydávať, na hodinách občianskej výchovy sa rozprávala so žiakmi o svadbe, o tom, čo to znamená, čo človek prežíva, a rovnako sa s nimi zdieľala aj vtedy, keď manžela stratila.“

Na otázku, či po toľkých rokoch predsa len neuvažovala o novom vzťahu, reaguje riaditeľka slovami: „Nejaký pokus tam bol a aj sme sa jej snažili pomôcť preklenúť to, čo sa jej stalo. Nakoniec však z toho nič nebolo. Svojho Mariána si nosila hlboko v srdci a z môjho pohľadu sa k nemu ponáhľala.“

Inšpirovala miernosťou, optimizmom i empatiou

Nasledujúce roky bez milujúceho manžela neboli pre Henrietu prázdnymi. Naplnila ich svojou kreativitou a usilovnou prácou pre deti a mladých. Do školy chodievala pravidelne na pol siedmu ráno. Vždy najprv zavítala na krátku modlitbu do kaplnky a následne sa šla pripraviť na hodinu. Dôsledne skontrolovala triedu pred a aj po vyučovaní a k tejto dôslednosti viedla aj svojich žiakov.

„K deťom vedela byť láskavá, ale aj prísna, ak bolo treba. Vedela, ako sa povie, jednou rukou hladkať a druhou karhať. Myslím si však, že každé dieťa, ktoré prešlo cez jej ruky, na ňu spomína v dobrom,“ hovorí Ferková.

Keďže Heniku mali deti veľmi rady a kolegovia aj rodičia si ju vážili, istý čas sa o nej uvažovalo ako o vhodnej adeptke na vedenie školy. Na veľké funkcie sa však podľa kolegýň necítila a radšej sa realizovala tam, kde sa cítila ako ryba vo vode. Popri učiteľstve snívala aj o práci v médiách, nebála sa totiž vychádzať zo svojej komfortnej zóny, a hovorené slovo malo pre ňu veľký význam.

„Veľa deťom písala a na konci roka im dávala pamätné listy. Niekto by mal problém napísať jednu, dve vety, ona nemala problém napísať desať viet o každom dieťati. Na každom vedela nájsť pozitíva a často povzbudzovala aj rodičov. Chápala, že nie všetko je len o známkach,“ vysvetľuje Ferková. Ona sama sa dnes podľa príkladu svojej drahej priateľky usiluje robiť niektoré veci podobne ako ona.

„Henika nikdy nereagovala prudko ani nervózne. Veci prijímala s pokojom, vždy si ich premyslela a po čase aj na zložité problémy našla riešenie. Toto bolo pre mňa povzbudením a aj dnes si to pripomínam,“ dodáva.

Pre kolegyňu Zachariášovú bol zase inšpiratívny Henrietin optimizmus. „Nikdy sa nesťažovala, nebola pesimistická. Mala v sebe neskutočnú dôveru v Boha a taktiež pokoru,“ spomína. Prirodzenou vlastnosťou bola pre ňu aj hlboká empatia vo vzťahu k druhým. „Od niektorých ľudí viem, že počas korony jej susedia nechávali pred dverami zoznamy, čo potrebovali nakúpiť. Henika im takto slúžila, hoci sama už bola chorá. Týmto starkým tiež venovala svoj čas, povzbudzovala ich. Vždy sa na ňu dalo spoľahnúť,“ dopĺňa riaditeľka Hrebeňárová.

Jindřiško, nikdy sa nevzdávaj

Čas mimo školy trávila Henrieta Pustaiová so svojimi milovanými rodičmi, sestrou a synovcom. Rada sa zúčastňovala na rôznych mariánskych púťach, medzi ktorými nemohla chýbať Levoča. Svojou nenútenou nábožnosťou dokázala osloviť aj svoje okolie, kolegov v práci a taktiež žiakov. „Ona bola na našej škole iniciátorkou modlitby k Božiemu milosrdenstvu a jej vďačím za to, že mám k nemu dnes taký blízky vzťah,“ vyznáva sa Zachariášová. Modlitba bola podľa nej pre Henrietu posilou a samozrejmosťou. O duchovný rozmer sa starala aj na rôznych školských výletoch či pri rozlúčkach so žiakmi.

V tomto zápale fungovala osemnásť rokov. Prvé podozrenia, že s Henrietou niečo nie je v poriadku, boli veľmi nenápadné. „Hovorila mi, že sa s ňou niečo deje, že sa necíti dobre, ale nevedela to pomenovať. Lekári jej na preventívnej prehliadke nič nezistili, tak sme ju posielali kade-tade,“ opisuje riaditeľka Hrebeňárová. Okolo júna roku 2020 prišla definitívna diagnóza.

„Každé ráno sme si písali. Keď bola v nemocnici, chodila som často práve v hodine Božieho milosrdenstva pod jej okno. Vedela som, že nevládze, a nechcela som ju obťažovať,“ spomína Ferková. „My sme jej ešte deň pred smrťou s manželom napísali: Jindřiško (tak ju volal manžel), nikdy sa nevzdávaj! Jej posledná správa bola: Ďakujem vám za všetko,“ dopĺňa Zachariášová.

15. októbra prišla správa, že Henika svoj zápas navždy dobojovala. Mala štyridsaťtri rokov. Bolesť z jej straty bola podľa jej najbližších spolupracovníkov obrovská. „Keď sme sa to v ten deň dozvedeli, spustil sa v našej zborovni veľký plač a vzlyk. Bol to pre nás šok, stále sme totiž dúfali, že sa z toho dostane. Pomohlo nám, až keď nás jedna kolegyňa s nádejou v hlase vyzvala, aby sme Heniku nechali v pokoji odísť, že veď predsa týmto sa to pre nás ani pre ňu nekončí,“ opisuje Zachariášová a vzápätí dodáva, že Henika je aj dnes medzi nimi. „Žije s nami tam, kde je, a vnímame jej prítomnosť.“

Od Henrietinho odchodu to budú už tri roky, ale spomienka na ňu je stále veľmi živá. Dôkazom je aj to, že miesto jej posledného odpočinku je často navštevované učiteľmi a žiakmi aj počas roka. Nie je žiadnym tajomstvom, že sa jej mnohí na škole prihovárajú aj vo svojich modlitbách. „Každý z nás má nejakého obľúbeného svätého, ku ktorému sa utieka, keď je nejaký problém, ale potom je tu ešte Henika, ktorej zvykneme hovoriť: Henika, ty to u nás najlepšie poznáš, kto iný by mal sprostredkovať danú vec, ak nie ty,“ hovorí na záver riaditeľka Hrebeňárová.

Cestou zo školy prechádzame opäť átriom, v ktorom Henrieta Pustaiová toľkokrát realizovala svoje nápady, kde sa toľkokrát prihovárala svojim kolegom a žiakom, kde viedla úprimné rozhovory s rodičmi detí. Svoju prácu brala ako poslanie, kolektív učiteľov ako druhú rodinu a školu ako svoj ďalší domov. Príklad jej života bude iných na tejto škole inšpirovať, aspoň kým tu budú tí, ktorí si ju pamätajú. Odtlačky jej charizmy však už dávno presiahli hranice týchto múrov, nesú ich ďalej tí, ktorých sa ako učiteľka dotkla najviac, jej žiaci.