Je smutné, že súčasný systém neumožňuje, aby mládežnícke organizácie rástli a zlepšovali svoju kvalitu (+ podcast)

Rozhovor bol dodatočne upravený. V rozšírenej verzii si ho môžete vypočuť ako podcast.

Prečo si sa rozhodol venovať profesionálne mladým ľuďom? 

V mojom prípade to bola najprv osobná skúsenosť z detstva. Okrem triedneho kolektívu som našiel svojich priateľov práve v mládežníckej organizácii. Zúčastňoval som sa na mnohých stretkách, krúžkoch, táboroch a výletoch. A až neskôr, v istom štádiu vyzrievania, začne človek uvažovať nad tým, že je asi správne, keď dokáže aj vrátiť, čo dostal. To bola práve jedna z mojich veľkých túžob – nejakým spôsobom pokračovať v tom, čo pre mňa robili a v čom boli pre mňa veľkými vzormi tí, ktorí sa mi venovali.

Navyše som typ človeka, ktorý by asi nedokázal byť zavretý v kancelárii od ôsmej do šestnástej v kuse a robiť nejakú administratívu. Práca s mládežou je veľmi pestrá, určite zahŕňa aj administratívne záležitosti, ale okrem toho má v sebe aj zábavnú zložku. Keď človek vidí, ako sa mladí ľudia dokážu meniť, pýtať sa, hľadať, dozrievať a zaujímať sa o veci, ktoré sú možno aj mimo ich prirodzeného prostredia, to je na tom to čarovné. O mužoch sa zvykne hovoriť, že potrebujú za sebou vidieť výsledky, myslím si, že práve práca s mládežou, respektíve výchova a vzdelávanie sú tými oblasťami, kde sa to dá reálne vidieť.

Ako vnímaš súčasného mladého človeka? Aká je jeho superschopnosť a naopak, kde je podľa teba najviac zraniteľný?

Z mojej skúsenosti vnímam, že dnešný mladý človek je oveľa rýchlejší a ľahšie sa dokáže prispôsobiť meniacemu sa prostrediu. Na druhej strane mám pocit, že to, čo mu ide slabšie, je komunikácia. Niekedy mám pocit, ako keby som komunikoval s niekým z iného sveta a neviem, čím to je. (Smiech.) Ako keby mladý človek už nevládal čítať dlhé texty, nevedel sa sústrediť. Vidieť to práve v rýchlom prepínaní medzi rôznymi záujmami a povinnosťami.

Pohybuješ sa medzi mnohými mládežníckymi organizáciami. Ako sa podľa teba snažia reagovať na tieto nové výzvy a potreby mladých ľudí? 

Práca s mládežou alebo neformálne vzdelávanie je cenným prínosom a má veľký význam. Mladý človek totiž netrávi čas len v škole, v istom veku je pre neho dôležitá rovesnícka skupina. Ak je navyše skupina alebo jednotlivec sprevádzaný niekým starším a skúsenejším, kto ho dokáže aj metodicky usmerniť a pri kom môže objaviť a rozvíjať svoje talenty, môže to byť veľká pridaná hodnota.

Organizácie, ktoré zastrešuje naša Rada mládeže Slovenska, sa v tomto smere usilujú mladých zamerať na rôznorodé činnosti. Môže ísť o zručnosti, ktoré sú potrebné v prírode, o vedecké, technické či sociálne zručnosti. Venujeme sa mladým ľuďom naprieč Slovenskom, a to aj mladým žijúcim v menšinách.

Systém, ktorý je aktuálne vytvorený, neumožňuje veľký rozmach, a to jednak čo sa týka kvantity, ale ani kvality.

V Rade mládeže Slovenska je momentálne okolo 30 organizácií. Ak by sa k vám chcela pridať nejaká nová organizácia, čo všetko ju čaká?

V Rade mládeže Slovenska určite prijímame aj nových členov. Najskôr je podľa našich stanov potrebné stať sa na jeden rok pozorovateľskou organizáciou. Znamená to, že takáto organizácia sa bez nejakých členských práv môže zúčastňovať na valnom zhromaždení i na ďalších podujatiach, kde môžeme vzájomne spoznať našu činnosť. Po tomto roku prichádza napokon rozhodnutie, či sa naše cesty rozídu alebo sa organizácia stane naším členom.

Momentálne však zastupujeme asi väčšinu najväčších mládežníckych organizácií na Slovensku. A medzi tými, ktoré by sme ešte radi aktívne oslovili, je ich možno päť až desať. Podmienky pre mládežnícke organizácie však naozaj nie sú na Slovensku najvhodnejšie. Keď si to len porovnáme s Českou republikou, len v Českom skautingu majú 70 000 členov, na Slovensku ich máme 7000, hoci by ich tu mohlo byť v porovnaní so susedmi, ktorí sú o polovicu väčší, aj 35 000. V tomto sme o niečo pozadu.

Takže je mládežníckych organizácií na Slovensku podľa tvojho názoru málo?

Poviem to tak, že systém, ktorý je aktuálne vytvorený, neumožňuje veľký rozmach, a to jednak čo sa týka kvantity, ale ani kvality. Podľa mňa to je smutné, pretože oproti formálnemu vzdelávaniu dokáže to neformálne vzdelávanie, respektíve práca s mládežou oveľa flexibilnejšie reagovať na zmeny, ktoré sme pomenovali. Súčasný mladý človek je iný a to, čo potrebujeme, je adaptovať aj naše metodiky, ktorými pristupujeme k mladému človeku, na to, aby sme boli aktuálni, aby sme mladého človeka dokázali jednak zaujať, ale aj správne nasmerovať. Aby sme mu vedeli dávať správne podnety, aby sa rozvíjal. Za tým však stojí obrovský kus práce.  

Na to, aby sme sa mohli aj kvantitatívne rozširovať, sú tiež potrebné priestory, materiálne vybavenie, ktoré u nás absentuje. Bolo by krásne, keby naozaj v každej obci a meste mal mladý človek (alebo mladá rodina s deťmi) na výber, kde strávi voľný čas. Aby si okrem hry v šenku alebo futbalu na ihrisku mohli nájsť aj niečo viac. Ideálne by bolo, keby sa to nerobilo umelo, ale ak by to mohli pokryť práve tieto mládežnícke organizácie. 

V čom teda vidíš aktuálne výzvy?

Neplatí to len u nás, ale asi všeobecne v každej oblasti a vychádza to z mojej hlbokej skúsenosti, že v štáte nič nie je samozrejmé. Ak sa teda prestaneme snažiť, stratíme aj to, čo máme. Podľa mňa to platí aj pre demokraciu či slobodu. Veľmi som si to však uvedomil práve pri mládežníckych organizáciách, keď sme sa spoliehali, že tu existuje nejaký dotačný systém pre prácu s mládežou, a teda nejaká istota. Keď sa však zrazu vymenia ľudia a vláda, niekedy stačí veľmi malý podnet a všetko sa dokáže pokaziť. 

Najskôr to bolo zrušenie odboru mládeže na ministerstve, potom Juventa – Slovenský inštitút mládeže bola zlúčená do Národného inštitútu vzdelávania a mládeže. A tiež dotácie pre mládežnícke organizácie boli navrhnuté o polovicu v nižšom rozsahu. Celkovo sa bavíme o balíku 4 miliónov eur, ktoré sa podarilo získať pre mladých, ale v praxi to znamená zhruba nejakých 35 až 38  eur na jedného člena na rok. Možno to číslo vyznieva ako veľmi veľké, v realite však ide len o veľmi malú sumu. A už aj táto suma bola spochybnená a zrazu sa zredukovala len na polovicu, čo je neudržateľné pre fungovanie alebo aktuálne nastavenie mládežníckych organizácií. Snažili sme sa s ministerstvom vyjednávať, aby sa situácia minimálne vrátila k tomu, aká bola, ale stále sme len na hranici z roku 2008, 2009, 2010, čo je veľmi málo. 

Nehovoriac o administratívnej záťaži. Nepredstaviteľné je, aby organizácia dostávala financie až v polovici roka. Predstavte si, že by ste mali živiť rodinu, ale prvú výplatu dostanete až po pol roku, takto sa nedá systematicky dlhodobo fungovať. Potrebné je systémovo zmeniť aktuálne nastavenie, skutočne nie je žiaduce predlžovať tieto už beztak schválené dotácie pre mládežnícke organizácie.

Ľudia majú veľa ráz predstavu, že neziskové organizácie sú dotované niekde zo Západu, Sorošmi a inými mecenášmi. Koľko teda tvorí z vášho rozpočtu dotácia od štátu a čo ste schopní vyzbierať napríklad na členskom, prípadne na nejakých daroch?

Môžem to ilustrovať na organizácii DOMKA, kde aj čiastočne pracujem, kde máme obrat zhruba milión eur za rok. Jednu tretinu tvorí dotácia z ministerstva školstva, zvyšné financie si zháňame jednak cez dve percentá, ďalej cez členské alebo účastnícke príspevky, čo je okolo 3, 5, maximálne 10 eur na rok. Nuž a potom sú tu ešte ďalšie granty, ktorými sa snažíme pokryť naše výdavky. Keby sme si to mali zrátať len za jedno dieťa, ktoré sa zúčastní v lete na pobytovom tábore, vychádza to na 200 až 300 eur, celoročná činnosť okolo 300 až 400 eur. Závisí to od toho, čo mladým treba zabezpečiť, nehovoriac o energiách, ktoré je potrebné platiť.

Navyše toto všetko by nefungovalo, keby sme nemali dobrovoľníkov, na ktorých visí celý tento sektor. Niektoré celoslovenské organizácie potrebujú mať aj zamestnancov, aby dokázali fungovať, ale tu sa bavíme možno o počte štyroch až piatich zamestnancov, ktorí píšu granty a manažujú celý chod.  

Na niektorých predvolebných bilbordoch sme si mohli všimnúť heslá ako Neziskovkám ani cent. Čo to v tomto kontexte, ktorý si opísal, v tebe vyvoláva? 

Z mojej skúsenosti s mládežníckymi organizáciami môžem dať za ne aj ruku do ohňa, pretože vidím, že tu ide o veľké dobro. Takéto slová podľa mojej mienky vyplývajú z hlbokého nepoznania toho, čo vlastne tretí sektor na Slovensku je. Neviem teda, či má vôbec zmysel sa nad týmto pozastavovať. Za nás môžem povedať, že podpora zo strany štátu pre mládežnícke organizácie je veľmi nízka a financie nám chodia veľmi neskoro. Jednoducho musíme ešte hľadať iné zdroje. 

Čo očakávaš v tomto smere od budúcej vlády? 

Ako večný optimista pevne dúfam, že nastanú lepšie časy a ľudia, ktorí sa dostanú k moci, budú vedieť doceniť práve to veľké dobro, ktoré mládežnícke organizácie robia. Po tých dvoch rokoch pandémie a krízy si myslím, že si to mladí ľudia naozaj zaslúžia. Napokon, primárna prevencia je stále najlacnejší spôsob, ako predísť sociálno-patologickým javom. Takže aj z ekonomického hľadiska je to niečo veľmi prospešné.