Keby sa každý z nás snažil zmeniť kúsok svojho malého sveta, Slovensko by bolo inou krajinou (+podcast)

Rozhovor je dodatočne upravený a celý si ho môžete vypočuť ako podcast.

V tomto susedstve ste aj vďaka mnohým spoločným projektom vytvorili peknú komunitu. V Košiciach vás poznajú aj cez vašu iniciatívu Poď na dvor. Ako vznikla?

Igor: Iniciatíva Poď na dvor vznikla pred ôsmimi rokmi. Začiatok bol veľmi spontánny. So skupinou kamarátov, respektíve známych, sme zistili, že bývame v susedstve. Náš vnútroblok bol vo veľmi zanedbanom stave. Bolo to tu teda veľa práce a aj z potreby stretnúť sa a dať to tu trošku do poriadku sme začali organizovať stretnutia. Za tých osem rokov sme tu spravili sériu vecí od umeleckých zásahov cez revitalizáciu priestoru, veľkoplošné maľby, teraz sme otvorili komunitnú záhradu. Zistili sme, že zlepšovanie okolia a nášho susedstva je aj po psychologickej stránke veľmi prospešné. Človek asi nezmení celé Slovensko, ale zrazu má pod sebou mikročasť krajiny, ktorú si môže zlepšovať. Myslím si, že časom sa z toho stala pre mnohých ľudí vášeň.

Koľko ľudí tvorí jadro vašej susedskej komunity?

Igor: Hovoríme asi o dvadsiatich piatich ľuďoch. Na akcie však príde pokojne aj vyše sto ľudí. Je to už celkom živé susedstvo.

Komunitnú záhradu ste oficiálne otvorili v septembri. Dá sa povedať, že ide o prvý väčší projekt, viditeľný aj pre verejnosť. Ako si však spomínaš na nepatrné začiatky vašej susedskej spolupráce? Vedeli ste sa vždy zhodnúť na spoločných nápadoch?

Igor: Nejaké veľké rozpory sme nemali, to by som si musel vymýšľať. Išlo to práveže dosť hladko. A čo sa týka aktivít, presah do zvyšku mesta tu bol aj predtým. Ale komunitná záhrada, to je, akoby ste preradili z trojky do päťky. (smiech) Tešíme sa z toho, lebo to inšpiruje aj iných ľudí. Sám by som si veľmi prial, aby sa takéto veci v našom meste diali, kdekoľvek sa nachádza nejaká bunka aktívnych ľudí. Má to totiž úplne praktický vplyv na zmenu aj kvalitu života.

Čím je podľa vás toto sídlisko jedinečné a ako by ste opísali tunajší život?

Igor: Psychologicky je asi dôležité to, že sa nachádzame v takom kvázi vnútrobloku, a tak má človek pocit istého polosúkromného priestoru v porovnaní so sídliskami, kde sú bloky postavené vedľa seba. Čo sa týka samotného sídliska Sever, myslím si, že je to veľmi vďačná mestská časť. Bola postavená v 50. a 60. rokoch, je veľmi blízko centra mesta a momentálne tu žije veľa mladých šikovných ľudí s potenciálom a voľným časom, ktorí mohli investovať aj do mnohých projektov. Určite však nejde o niečo, čo by sa nedalo replikovať aj niekde inde. Pekný príklad komunitnej záhrady je napríklad na sídlisku KVP v Košiciach a už sa nám ozvali aj iní ľudia, ktorí by chceli niečo podobné spraviť aj v ďalších mestských častiach.

Aká bola a je vaša spolupráca s mestom a samosprávou? Stretli ste sa vždy s otvorenosťou a pochopením?

Igor: Na začiatku to mohlo byť trošku zmätočné, keď sa tu zrazu ocitla skupina premotivovaných občanov, ktorí sa niečoho dožadovali. Chvíľku trvalo, kým to samospráva „načítala“. V súčasnosti nás však už vnímajú ako partnera. Vedia, že máme za sebou nejaké veci a snažíme sa zlepšovať verejný priestor. Nemôžeme sa teda sťažovať.

Koľko ľudia v súčasnom období strávia čas napríklad sledovaním nedeľných politických debát alebo na sociálnych sieťach, kde vyjadrujú svoje názory na to, aká by mala byť táto krajina? Keby človek z tohto ubral len tretinu a začal by sa napríklad starať o predzáhradku, zlepšiť ten malý kúsok svojho sveta – a keby to urobil dostatočný počet ľudí, tak Slovensko by bola úplne iná krajina.

Fungujete ako komunita ľudí, ktorí sa poznajú, určite však pozývate medzi seba aj nových. Je v súčasnosti ťažké vysvetliť ľuďom, o čo vám ide, prípadne im ukázať, že susedský život nemusí byť len o občasných domových poradách, ale môže to byť aj niečo kreatívne, čo vie priniesť úžitok a radosť všetkým?

Igor: Reakcie na nás sú pozitívne, my by sme však boli najradšej, keby sme svojou prácou inšpirovali ďalších ľudí. Koľko ľudia v súčasnom období strávia čas napríklad sledovaním nedeľných politických debát alebo na sociálnych sieťach, kde vyjadrujú svoje názory na to, aká by mala byť táto krajina? Keby človek z tohto ubral len tretinu a začal by sa napríklad starať o predzáhradku, zlepšiť ten malý kúsok svojho sveta – a keby to urobil dostatočný počet ľudí, tak Slovensko by bola úplne iná krajina. Veľmi verím v individuálnu zodpovednosť. A hlavne to naozaj nie je veľa práce. Spraviť spoločné upratovanie, dať dokopy nejakú lavičku či zeleň, to je niekedy otázka jednej-dvoch hodín. Ak by ľudia toto začali chápať, potešilo by ma to.

Vnímate za tých osem rokov v tomto zmysle zmenu? Sú ľudia otvorenejší, chcú sa spolupodieľať na takýchto iniciatívach?

Igor: Myslím si, že áno, a začalo to chápať napríklad aj mesto. Už majú viacero grantových výziev, ktoré boli cielene zamerané práve na takéto občianske a susedské iniciatívy. Je super, keď takéto impulzy prídu aj zo strany samosprávy, ktorá môže ľudí podporiť aj finančne. A aj generačne sa to na Slovensku trošku mení. Mladší ľudia majú väčší záujem angažovať sa a vnímame tých iniciatív celkom dosť aj v rámci Slovenska.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí nad nejakou komunitnou iniciatívou uvažujú, ale stále sa ešte neodhodlali?

Igor: Pokojne sa môže stať, že na začiatku človek bude považovaný za príliš premotivovaného. Môže teda pociťovať istú mieru diskomfortu. Hneď ako však človek roztlačí ten vozík, veľmi ľahko sa k nemu pridajú aj ľudia s podobným názorom. Keď sa však už bavíme o systematickejších zmenách, podľa mňa je super, keď sa nájdu aspoň dvaja-traja ľudia, ktorí spolu majú nejakú víziu.

Martin, vy ste takpovediac odborným garantom tejto komunitnej záhrady. Ako ste sa dostali do tejto komunity a čomu presne sa venujete?

Martin: Je to viac ako cez rok, odkedy som aktívnym členom komunity Poď na dvor, čo je celkom paradoxné, lebo celý ten čas bývam vzdušnou čiarou asi nejakých dvesto metrov ďalej. Na začiatku som tu nikoho nepoznal, až kým som sa raz nezúčastnil jednej brigády a v podstate ani neviem ako, ale hneď som sa stal členom. Už skôr som vedel, že sa o nejakej komunitnej záhrade šušká, a keďže ma záhradníctvo a permakultúra baví, chcel som sa automaticky zapojiť a byť pri tom.

O čo presne sa tu staráte?

Martin: Keby som povedal, o čo všetko sa tu starám, asi by som trošku klamal, pretože je nás naozaj veľa, ktorí sa o záhradu staráme. Ja tu robím konzultanta, na ktorého ostatní dajú, keď napríklad riešime, čo a kde by malo byť vysadené, aby nám záhrada prospievala. Možno nemám v pestovaní úplne najviac skúseností, ale mám ich asi viac ako väčšina členov nášho združenia.

Môžete popísať, čo všetko v záhrade máte a ako to tu funguje?

Martin: Máme tu cez dvadsať vyvýšených záhonov. Svoje rastliny v nich pestujú buď jednotlivci, alebo rodiny. Máme aj jeden firemný záhon, ktorý si zaplatila firma a o ktorý sa starajú jej zamestnanci. Taktiež spoločné záhony, o ktoré sa staráme spoločne. Ďalej jednu dažďovú záhradu a pódium, pod ktorým sa skrýva jedna veľká jama, v ktorej bude jazierko Z pódiových dosiek zároveň budeme na jar stavať komunitný domček s letnou kuchynkou.

Nechýbajú tu ani nádrže na osemtisíc litrov vody, bez ktorých si neviem predstaviť, ako by sme tento rok fungovali, keďže tu zatiaľ nie sme napojení na žiadne siete. Vodu zbierame z veľkej strechy budovy, ktorá patrí tepelnému hospodárstvu. Táto záhrada mohla vzniknúť aj vďaka tomu, že časť tejto budovy sa zbúrala, asi tridsať rokov nefungovala. Po jej zbúraní tu bola len jedna veľká vyprahnutá plocha so zatlačenou hlinou, kde ledva rástla nejaká burina. Sme preto veľmi šťastní, že za necelý rok je to tu živé a zelené.

Zároveň sme sa snažili celú záhradu koncipovať tak, aby sme využili priestor čo najefektívnejšie. Uplatňujeme tu tiež permakultúrne princípy, nepoužívame pesticídy či iné chemické postreky, ak treba, lúhujeme si vlastné. Princíp je, že si chceme vypestovať zdravé plodiny a snažíme sa vyhýbať všetkému, čo by bolo nadbytočné.

Ako funguje táto záhrada počas bežného pracovného dňa? Kedy sem ľudia môžu prísť?

Martin: Fungujeme v režime, že záhrada sa zatvára po zotmení. Prístupové kódy poznajú len členovia záhrady. Cez deň je otvorená. Keďže má po oboch stranách vchod, je priechodná. Ľudia boli zvyknutí tadiaľto prechádzať niekoľko dekád, len vtedy bol tento priestor naozaj zanedbaný. Dnes záhradkou prechádzajú aj okolití susedia, teda nie členovia nášho združenia. Môžu si tu posedieť, prečítať prevádzkovú tabuľu, kde sa dozvedia, čo si pestujeme v záhonoch. Samozrejme, prirodzene ich žiadame, aby si z nich nebrali úrodu, keďže záhrada neslúži na to, aby uživila celú mestskú časť.

Spomínali ste, že komunitná záhrada je jeden z mnohých projektov a že sa rozširujete. Aké máte ďalšie plány, čo by ste ešte radi realizovali?

Igor: Okrem komunitnej záhrady stále realizujeme projekt Monumenty z ruín. V spolupráci s umelcami prerábame staré relikty socializmu vo verejnom priestore, ako napríklad rozpadnuté šachty, podstavce na neexistujúce sochy, opustené panely a podobne. Formou umenia im dávame nový život. Na tento projekt máme veľmi príjemné spätné väzby.

Minulý rok sme vytvorili tiež platformu www.menimekosice.sk, kde sme zhrnuli svoje skúsenosti z premeny susedstva. Ide o praktické rady, ako začať podobné iniciatívy, ale aj konkrétne tlačivá a formuláre, tipy, ako komunikovať so samosprávou či kde požiadať o nejaké financie. Výhľadovo sme tiež uvažovali nad správcom záhrady, ale to je ešte dlhá cesta.

Martin: Ja by som ešte doplnil, že sme získali grant pre jeden náš projekt, ktorý sa volá Čas spomaliť. Viac informácií môžete nájsť na stránke www.spomalit.sk. Po komunitnej záhrade ide o ďalší veľký projekt, kde sa snažíme z dosť kritickej križovatky spraviť pre Košičanov bezpečné miesto. Samozrejme, nie sme na to sami a spojili sme sily aj s ďalšími odborníkmi z Košíc. Križovatka bude premaľovaná a jej súčasťou budú aj nové dopravné značky, ktoré trošku zmenia jej tvar.