Lívia Halmkan z Tlakového hrnca: Ak nebudú s deťmi o sexualite hovoriť rodičia, dostanú odpoveď od pornopriemyslu

Foto: Ľubo Bechný
Medzi študentmi sa stráca drobnou postavou, no isto nie odvahou hovoriť o témach, pri ktorých mnohým rodičom zabehne a odkladajú ich „na potom“ – až kým nie je neskoro. Lívia Halmkan (43) hovorí o skúsenosti, ako veľmi skoro sa naše deti dostávajú k prvému kontaktu s pornom a pokriveniu predstáv o sexualite a aj svojej osobnosti. Práve preto sa rozhodla napísať knihu pre rodičov „Láska žije offline“.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Už niekoľko rokov chodíš do škôl hovoriť so študentmi o sexualite, teraz si sa rozhodla skúsenosti vložiť do knihy pre rodičov. Je to dobrá voľba média v internetovej dobe?

Vyplynulo to samo od seba. Pôvodne som chcela napísať knihu pre deti, ktorú by mohli chytiť do rúk aj rodičia, ak by sa chceli s deťmi rozprávať o porne. To bol môj prvotný zámer. Ale s vydavateľmi sme sa dohodli, že najprv napíšeme knihu pre rodičov, a v druhom kroku, ak by bol stále záujem, aj knihu pre deti.

A čo sa týka voľby média, nepíšem úplne ľahko, čiže kniha nie je moje obľúbené médium z hľadiska autorstva. Ale rada čítam knihy – pri písanom alebo čítanom texte má človek svoje tempo na zamyslenie a vstrebanie informácií, ktoré číta.

Si si vedomá, že týchto rodičov v ich pôvodných rodinách nik neučil rozprávať o sexualite?

Áno, nemáme to zažité zo svojich biologických rodín, ba nemáme to ani len napočúvané, ako sa dá o nej hovoriť. Táto skúsenosť nám chýba ako generácii aj individuálne. Ani ja sa neviem obrátiť na svoje kamarátky s otázkou: „Počuj, ako ste sa o tom doma rozprávali?“ pretože ony to tiež nemajú zažité.

Práve preto si sľubujem, že kniha zmení túto paradigmu, v ktorej sme vyrastali. Dúfam, že bude pozvánkou pre rodičov k tomu, ako môžu zvládnuť takúto konverzáciu so svojím dieťaťom. Myslím si, že kniha je unikátna v tom, že v nej dokážem tlmočiť to, čo som sa dozvedela od vyše tisícky detí, s ktorými sme sa v škole rozprávali o sexualite.

Kniha má ešte jednu autorku – volá sa Lucia Žiaková a jej vklad je skôr psychologický, vysvetľuje, ako a prečo je dobré so svojím dieťaťom udržiavať blízky vzťah, živú komunikáciu.

Knihu uvádzaš tým, že deti by chceli tieto veci počuť od rodičov, ale nechcú, aby to bolo pre ne nepríjemné. Problém je, že trápne je to aj nám, rodičom…

Vždy to do istej miery bude nepríjemné aj rodičovi, aj dieťaťu, s tým treba trošku rátať, no nenechajme sa odradiť. Šírim teóriu, že ak zo sexuálnej intimity ako takej neurobíme tabu hneď od začiatku, tak by deti snáď mohli vyrásť do veku, keď sa spýtajú, čo potrebujú od rodiča vedieť. A ak rodič otvoril túto tému sám, bude to jedna z tém, o ktorej sme sa už rozprávali.

Foto: Ľubo Bechný

Treba však počítať s tým, že napriek otvorenosti rodiča môže jedno dieťa povedať takejto debate „áno“, a druhé „nie“…

Áno, úplne súhlasím, deti sú rôzne. Niektoré deti prídu domov, povedia od „A“ po „Z“, čo sa dialo v škole, kto čo v triede povedal. Súrodenec toho istého dieťaťa povie „nič nové“ – a tým sa to končí. Rozumiem, že niektoré deti sa rady podelia o svoje prežívanie, niektoré nie. Ak by sme však túto tému neotvárali proaktívne, väčšina detí k nej nedostane vôbec nič pozitívne, zato dostane informácie od pornopriemyslu, čo je škoda.

Ak máte dieťa, ktoré je prirodzene plaché a nechce sa s vami rozprávať o intímnych témach, môžete ako rodič povedať: „Ja viem, že asi ti je to trápne, aj mne. Viem, že sa o tom nerád rozprávaš, ale mohol by si ma aspoň chvíľku počúvať, lebo je niečo, čo ti chcem k tomu povedať…“

Ak dieťa nemá práve štuple v ušiach, bude vás počuť a, samozrejme, vyhodnotí si to po svojom, ako chce. Myslím si, že je dobré povedať to, čo chceme, aby dieťa počulo.

Typickou reakciou väčšiny rodičov pri výzve komunikovať tieto témy je zdesenie. Ako to majú urobiť?

V prvom rade nech sa dospelý človek, rodič, ktorý takto rozmýšľa, opýta seba samého: „Prečo sa vlastne desím? Prečo mi to je nepríjemné?“ Nech si zodpovie otázku: „Bojím sa, lebo neviem povedať slovo sex? Bojím sa, že dieťa bude príliš zavčasu sexualizované? Bojím sa, lebo neviem, čo mu vlastne chcem povedať…?“

Treba si to pomenovať, lebo každý človek to môže vnímať inak. Možno sa niekto bojí, že by musel prezradiť niečo zo svojho vnútra? Môžeme mať rôzne strachy. Treba začať tým, že si strach definujeme. Druhá otázka znie, či je to oprávnený strach, alebo je to niečo, čo máš v hlave iba ty. Možno je to len kvôli tomu, že si sa v živote s nikým nerozprával o sexe alebo intimite?

Lenže skúsenosť hovorí, že manželia sa sami medzi sebou nerozprávajú o svojej intimite. Je pre nich potom ťažké hovoriť o nej deťom. Nebolo by dobré naučiť to najprv rodičov?

Asi áno, ale to by bolo na inú knihu. Rozumiem, že všetko so všetkým súvisí, ale museli sme knihu nejako zarámcovať. Každý rodič však chce, aby z jeho detí vyrástli osobnosti, ktoré budú mať zdravý postoj k sexualite. Takže ja ako mama si musím v hlave definovať, čo chcem odovzdať deťom.

Máme tu totiž celú škálu rodičov: tých, ktorí chcú svoje dieťa naučiť, že sex patrí až do manželstva; po takých, ktorí chcú dieťaťu hovoriť, nech má sex s kýmkoľvek, len nech je to legálne a hygienické. Ak je tu teda takéto spektrum rodičov, nech si čitateľ sám zadefinuje, ako to vníma on. Aký ideálny scenár by som chcela, aby moje dieťa zažívalo v sexualite, k čomu chcem svoje dieťa smerovať? Myslím si, že mnoho dospelých rodičov nepozná svoj vlastný ideál, lebo my tú sexualitu žijeme akosi „za pochodu“.

Vieme predsa technicky splodiť dieťa…

To áno, ale máme sedemnásť rokov, začneme s niekým sexuálne žiť. Vlastne ani nevieme, či toto je ideálne, alebo nie. Potom sa rozídeme a zasa sa s niekým spoznáme a neuvažujeme, či toto je už ten ideálny stav, v ktorom chcem prežívať svoju sexualitu, jednoducho počúvneme svoje libido. V nejakom čase napokon otehotnieme, vychovávame deti, zrazu máme 40 – 50 rokov a ešte stále nevieme, aký je ideálny scenár pre sexuálne prežívanie.

No máme deti a máme im to odovzdať, ale nevieme čo. Preto je kľúčové, aby si rodič toto všetko sám v sebe zadefinoval. Ak to už vie, potom je otázka – akými slovami a argumentmi to dieťaťu odovzdá? Deti totiž prídu do veku dvanásť, trinásť, štrnásť rokov a v ideálnom svete by sa opýtali: „Mama, čo myslíš, kedy by bolo dobré, aby som už mala sex?“ To je dobrá otázka.

Mnoho dospelých rodičov nepozná svoj vlastný ideál, lebo my tú sexualitu žijeme akosi „za pochodu“.

Ale ony sa nepýtajú. Čo teraz?

Tak sa nebudú pýtať, ale budú mať s niekým sex. Ale ty si stále rodič a máš k tomu čo povedať. Prečo toto nie, prečo teraz nie? A kedy potom áno? Nechcem hovoriť za všetkých rodičov.

Ani naša knižka nie je nutne pre kresťanských rodičov, je všeobecne otvorená pre hocijakého rodiča. Každý rodič si definuje sám pre seba, čo chce odovzdať svojmu dieťaťu. Ak si rodič, ktorý verí tomu, že sex patrí až do manželstva, tak si priprav parádne argumenty. Pretože dieťa bude mať šestnásť rokov, bude chcieť s niekým sexuálne žiť a bude potrebovať dosť dobré argumenty, ktorým bude musieť porozumieť, aby napríklad vedelo so sexom počkať.

Sú rodiny, v ktorých nebol problém rozprávať sa pri menších deťoch o týchto témach. No prišla puberta, dieťa sa zatvorilo, odmieta, nekomunikuje. Čo má urobiť rodič, ak ho už dieťa v tomto veku neprijíma?

Je super, ak sa o tom stihli rozprávať do dvanástich rokov. To je ten lepší prípad. Väčšina rodičov si skôr povie: do dvanástky netreba, veď deti sú ešte malé. Potom od dvanástich začnem. Ak stihli rodičia do dvanástich rokov dieťaťa odovzdať svoje hodnoty, čo sa týka sexuálnej morálky, je to super.

Samozrejme, treba rátať s tým, že od dvanástich rokov sa dieťa bude snažiť tieto hodnoty zbúrať a prísť na svoje vlastné. Bude si overovať, či hodnoty rodiča sú lepšie ako tie, na ktoré prišlo samo. To je normálny proces puberty. Ale ak dieťa nemá vôbec žiadne predom dané hodnoty od svojho rodiča a v dvanástich rokoch začne hľadať, aké je jeho miesto vo svete a čo preň sex znamená, tak nemá hodnoty, ktoré by testovalo, s ktorými by zápasilo. V najhoršom prípade si vyhodnotí, že sex sa nespája so žiadnymi hodnotami.

To, že rodičia budú od puberty za trápnych, ešte neznamená, že by dieťa nepotrebovalo zažívať blízkosť alebo byť sprevádzané. Potrebuje to veľmi nutne. Ak teda dieťa nechce v tomto veku o téme sexuality hovoriť, poradila by som rodičovi, aby spolu s dieťaťom šli robiť to, čo ich spolu baví. Nech idú spolu na výlet, vymyslia si čas, keď by boli s dieťaťom sami. Nemusia ani otvárať tému sexuality, jednoducho len udržujú ako rodič s dieťaťom niečo, čo ich spája.

Častá chyba rodičov pri deťoch v tomto veku je, že sa im javí, akoby ich dieťa už nepotrebovalo. Avšak dieťa rodičov potrebuje, len to nevie dať tak najavo. Vyzerá, že si žije svoj život, mamu už nechce, ale napriek tomu sa ako rodičia usilujte byť mu stále nablízku. A časom dôjde aj na tému sexuality. Skúste ju ako keby načať. Dieťa sa však s vami nebude rozprávať o sexualite, pokiaľ sa nerozprávate všeobecne o mnohých iných veciach, pokiaľ ste od seba na míle vzdialení.

Foto: Facebook/Tlakový hrniec

Dvanástym rokom sa nám dieťa začína vzďaľovať a zároveň je to podľa výskumov čas, keď sa deti dostávajú k pornografii. Ako v pokoji prejsť tento čas tak, aby dieťa neostalo visieť na pornografii?

Zaručené tipy a triky nemám. Myslím si však – čo je veľká škoda –, že každé dieťa sa k pornu skôr či neskôr dostane. Buď to naň odniekadiaľ vyskočí, alebo si to vyhľadá samo. Podotknem, že z nášho prieskumu to vyzerá tak, že iba 14 % detí si hľadá samo porno, ostatným deťom buď porno ukázal kamarát, alebo na nich vyskočilo niekde na nete.

Ak dieťa vníma, že sex má byť niečo príjemné, radostné, niečo, čo tých dvoch spája, niečo rešpektujúce, ak má byť sex prejavom lásky, tak ho pornografia bude viac urážať, ako priťahovať. Pornografia mu totiž bude tvrdiť úplný opak a v dieťati nastane konflikt. Povie si: „Dobre, doteraz som vnímala, že sex je prejavom lásky, a tu zrazu vidím prejavy ponižovania. Čo si mám o tom myslieť?“ Bude to vyhodnocovať a dúfajme, že dieťa, ktoré vníma sexualitu ako krásny prejav lásky, bude mať oveľa menšie šance prepadnúť pornu.

Bude to pre takéto dieťa jednoduchšie?

Nezabúdajme, že pornografia je robená tak, aby bola veľmi atraktívna, príťažlivá, veľmi sexuálne stimulujúca. Takže aj dieťa, ktoré vníma sexualitu ako prejav lásky, bude porno vzrušovať, pretože je tak vyrábané. Dieťa sa bude musieť popasovať so skutočnosťou, že ho láka niečo, s čím vlastne nesúhlasí. Ak má dieťa zdravú sebahodnotu, povie si, že ho to síce láka, ale nebude to pozerať, lebo sex je niečo iné. To je ideálny scenár.

Samozrejme, ak dieťa dlhodobo pozerá pornografiu a začne pri nej masturbovať, čo je častý jav, môže si vybudovať závislosť. Vtedy by to už chcelo intervenciu. Prevenciou je vzbudiť v dieťati informáciu, že sex má byť prejavom lásky vo vzťahu, kde sa dvaja ľudia majú radi a rešpektujú sa.

Žijeme dobu rozvodov, patchworkových rodín, ľudia sú vo vzťahoch zraňovaní. Ako môže dieťa v takomto prípade vypozorovať ideál od rodičov?

Aj rodič, ktorý nemôže z nejakého dôvodu žiť ideál doma – čo je prípad mnohých rodín –, môže stále veriť, že sex má byť prejavom lásky. Môžem svojmu dieťaťu na rovinu povedať: „Vieš čo, syn môj, ja som tomu tak verila, ale s tvojím otcom sa nám to nepodarilo. Žiaľ, my sme sa rozišli, ale stále si myslím, že až budeš mať sex, tak by to mal byť prejav tvojej lásky.“

Ak túžim, aby moje dieťa naozaj sex vnímalo ako prejav lásky, tak mu to už len musím odovzdať. Môžu to byť iba krátke konverzácie. Ak napríklad vidíme nejakú scénu vo filme, môžem to okomentovať: „Ten chlap sa k nej škaredo správal, to bolo hlúpe. Podľa mňa by sa mohol správať tak alebo tak.“ Nemusí to byť jeden osudný rozhovor s dieťaťom v kuchyni, ale veľa malých okamihov, keď tlmočím svojmu dieťaťu ideálny scenár sexuality.

Hovoríš s tínedžermi o pornografii. Aký dôvod udávajú na jej pozeranie?

Nehovoria mi, že ju pozerajú, ani sa ich to nepýtam, to by bolo príliš „na telo“ v triede. Rozprávame sa všeobecne, či pornografia prospieva, alebo škodí. Tí mladší zvyknú argumentovať, že pornografia je dobrá pomôcka pri masturbácii, a keď už ide človek masturbovať, tak nech si pomôže pornom, prečo nie? Takže povedia: My vieme, že je škodlivá, ale viete, však je to iba taká rýchlovka.

Starší zase argumentujú, že sú už takí múdri a skúsení, mnohí z nich už aj sexuálne žijú, že to môžu pozerať, lebo to pozerať vedia bez toho, aby pornu verili. Podľa nich ich to už negatívne neovplyvňuje, vedia si to vraj oddeliť.

Vnímaš to ako pravdivé tvrdenie?

Samozrejme, nie, je to úplná ilúzia. Čo im možno nie je také jasné, do akej miery ich porno už ovplyvnilo. Dajme tomu škrtenie ženy počas sexu, to je úplne najčastejšia praktika v dnešnej pornografii, dnes je to úplný mainstream. Neraz sa ma dievčatá anonymne cez papierik alebo Slido pýtajú, či je to normálne, keď ma chce priateľ počas sexu škrtiť. Nie je to normálne, ale viem, odkiaľ to majú. Pornografia sa infiltruje do našej normálnej kultúry a popkultúry a je jasné, že nás ovplyvňuje, čo je škoda.

Čo teraz s tým? Lebo to už nie je o tom, že niekto bude masturbovať a nikoho do toho nič. Tu už ide o štádium, v ktorom môžem ubližovať iným…

Pred nami ako rodičmi či vychovávateľmi je úloha otvoriť deťom poznanie, že pornografia ťa bude ovplyvňovať, či máš dvanásť, osemnásť, alebo tridsať rokov, že to nie je otázka zrelosti, vôle. Neexistuje možnosť, že to budeš pozerať, ale nič to s tebou neurobí.

Zvyknem používať takéto prirovnanie: Pokiaľ pijem alkohol, neviem svojou vôľou spôsobiť, aby alkohol na mňa nevplýval, a to aj napriek tomu, že viem, čo alkohol robí, že sú na svete alkoholici. Stačí vypiť pohár vína a o zvyšok sa postará biológia, alkohol vo mne bude pôsobiť. Ak by som to nechcela, pila by som vodu. Účinok alkoholu neviem svojou vôľou a zrelosťou zastaviť.

A dosah pornografie? Nepozerám ju vôbec, ale hovorím o nej od rána do večera. Stalo sa mi, že som stretla kamarátku ešte zo základnej školy, ktorú som dlho nevidela, a tá netušila, čo robím. Keď som spontánne, vo svojej krásnej naivite začala rozprávať o svojej práci a hneď v prvých vetách bolo slovo porno, sex a masturbácia, videla som, že kamarátka sčervenela. Je tu teda otázka: Prečo niečo príde niektorým ľuďom normálne, zatiaľ čo iným nie? Mne teraz príde už normálne hovoriť o týchto témach, lebo sa téme vystavujem. Už len táto samotná skutočnosť posunula moje hranice citu a odhadu, do akej miery o tom môžem na ulici známym rozprávať.

Neraz sa ma dievčatá anonymne pýtajú, či je to normálne, keď ma chce priateľ počas sexu škrtiť. Nie je to normálne, ale viem, odkiaľ to majú.

Ako to však vysvetliť deťom, že pornografia má na ne vplyv?

To bude záležať na veku dieťaťa. Ak máte staršie dieťa, najlepšie by bolo nájsť človeka, ktorý v živote nevidel porno ani raz, ak takého človeka vôbec nájdete. A potom by bolo zaujímavé, keby sa porovnávali v tom, či majú rozdielny názor na to, čo má počas sexu prebiehať. Pretože tomu, kto sa pornografii nevystavuje, nebude pripadať normálne to isté ako človeku, ktorý porno pozerá. Ten, čo pozerá, si nemusí ani uvedomovať, že má posunutú hranicu. To si uvedomí až v konfrontácii s človekom, ktorý porno nikdy nepozeral.

Môžu mať ľudia, ktorí priznali závislosť od pornografie, normálnu úroveň prežívania vzťahov a zdravú osobnosť?

Záleží na tom, do akej miery boli závislí, lebo to môže byť tiež istá škála. Ľudia, ktorí prepadnú pornografii až do takej miery, že im krachujú vzťahy alebo si vzťah nevedia nájsť, potrebujú riešiť nielen svoju závislosť, ale aj svoju sebahodnotu, svoju kapacitu vytvárať vzťahy.

Napríklad niekto má štyridsať rokov, doteraz nikdy nemal vzťah ani blízkych kamarátov, pozerá stále porno – tu by bolo hlúpe riešiť len porno. Pozeranie porna je v tomto prípade len symptóm. Tento človek potrebuje riešiť, prečo sa nevie kamarátiť a mať vzťah, prečo je osamelý, prečo ho to ženie k pornu.

Existuje podporná skupina anonymní sexholici, ktorá má naozaj celistvý program pre odvykanie si od porna alebo iných deštrukčných sexuálnych návykov. Pokiaľ si človek prejde celým ich programom, ktorý akoby hojí celú dušu a nielen tú závislosť, môže mať oveľa lepšie vyhliadky na to, aby dokázal žiť normálny život, pretože je duševne zdravší. Spomeniem však, že tak ako alkoholik nesmie už nikdy len tak „trošku“ popíjať, tak sa sexholici nemôžu len tak trošku vystavovať pornu a iným sexuálnym stimulom. Je to pre nich odriekanie na zvyšok života.

Foto: archív L. Halmkan

Nahrávala si viac rozhovorov s dospelými ľuďmi závislými od pornografie. Hovoríš o nich aj v školách, kam chodíš?

Áno, hovorím. Mladí ľudia sú veľmi prekvapení, do akých dôsledkov môže takáto závislosť človeka dostať. Avšak mladícky, naivne alebo arogantne si povedia: „Dobre, ale ja to zvládam.“ Je to presne to isté, akoby niekto šiel s drogovou prevenciou do triedy a povedal: „Decká, húlil som trávu, potom ma to dostalo k tvrdším drogám, začal som kradnúť a skončil som vo väzení.“

Ale decká si povedia: „Ale ja to mám pod kontrolou, dám si len z času na čas joint, u mňa to nedôjde tak ďaleko.“ Mladí sa vedia veľmi odosobniť od dramatických skúseností iných, ale stále je dobré, aby počuli, akým smerom ich pornografia povedie, ak sa nechajú viesť.

Veľa rodičov rieši ochranu pred pornom a gamblerstvom na mobiloch a počítačoch cez rodičovské zámky. Je to dobrá cesta, ak si to deti vedia dosť rýchlo odblokovať?

Je to dôležitý dielik vo väčšej skladačke. Rodičovské zámky by som vôbec nepodcenila. Skôr zastávam to, že ak dá rodič dieťaťu telefón bez rodičovských zámkov, je to šialenstvo. Je to rovnaké, akoby som pustila svoje dieťa do Londýna v noci. To dieťa môže zažiť a vidieť naozaj čokoľvek.

Som za to, aby rodičia určite dávali svojim deťom telefóny v nejakých obmedzeniach, od nejakého veku a s rodičovskými zámkami, ale nespoliehala by som sa čisto iba na toto. Pretože je pravdou, že dieťa vie zlomiť rodičovský zámok alebo mu pomôže kamarát. Preto je potrebné odovzdávanie dobrého obrazu sexuality prostredníctvom debaty, komunikácie, budovania blízkeho vzťahu. Rodičovský zámok vysiela dieťaťu nejaký signál: Nechcem, aby si pozeral porno alebo hral hry, tu máš zámky. Do určitého veku sú určite potrebné a môžu pomôcť dospievajúcim aj dospelým.

Rovnako nedovoľujeme deťom alkohol, dokonca to majú zakázané zákonom. Vieme, že sú deti, ktoré sa k alkoholu dostanú v šestnástich, a priznajme si, že väčšina z nás sa prvý raz opila dávno pred osemnástkou. Je však dobré vedieť, že nemôžem v supermarkete vidieť deti, ktoré čakajú pri pokladnici s vodkami v košíku. Dávame ako spoločnosť nejaký signál – ako nie je akceptovateľné, aby deti pili, tak by sme mali dávať signál, že nie je akceptovateľné, aby pozerali porno.

Len reči, zákazy, zámky však pre tínedžerov nie sú presvedčivé. Potrebujú pravdu zažiť, vidieť. Nie je to príliš náročná výzva pre rodičov, aby boli pravdiví vo veciach, ktoré očakávajú od svojich detí, keď zápasia sami so sebou a s tým, čo nedostali?

Je, obzvlášť tínedžeri majú špeciálny zmysel odhaliť, keď niekto káže vodu a pije víno. Tínedžeri to okamžite odhalia a ty ako rodič musíš kázať vodu a piť vodu. Toto sa obísť nedá. Nehovorím, že mám žiť život tínedžera s jeho obmedzeniami, keď on musí byť večer doma o deviatej, kým ja môžem prísť aj o tri dni, lebo som dospelá.

Ale ak ma deti vidia na telefóne od rána do večera, zatiaľ čo deťom hovorím, aby telefónom odolali, tak musím začať od seba. Alebo im priznať: „Deti, mám s tým problém, nechcem, aby ste ho mali aj vy.“

Mladí sa vedia veľmi odosobniť od dramatických skúseností iných, ale stále je dobré, aby počuli, akým smerom ich pornografia povedie, ak sa nechajú viesť.

Možno by pomohlo, ak by si každá rodina dala nejakú výzvu. Pomenovať si to a povedať, poďme do toho…

Dokonca výzvy v knižke odporúčame, aby deti naozaj pochopili, čo znamená byť závislý. Dajte si ako rodina výzvu napríklad – týždeň bez cukru. Po týždni sa stretnete a porozprávajte si, ako to kto cítil. Vďaka takejto výzve všetci pochopíte, čo je to závislosť. Ovplyvňuje nielen moje telo, ale aj moju koncentráciu, duševný stav – lebo som nervózna, keď si ten cukor nedám.

Alebo si dajte digitálnu abstinenciu na týždeň a znovu sa porozprávajte, aké to bolo. Chýbal by vám telefón, kalendár, mail? Dobre, tak si dajte výzvu, že budete digitálne len v práci alebo v škole. A znovu sa rozprávajte: Boli sme nervózni? Čo nám najviac chýbalo?

Ak si rodič, ktorému ide o dobro detí, choďte spolu na týždeň do takýchto výziev. Ak dokážete zažiť na vlastnej koži, čo to znamená byť závislý od cukru, telefónu, skôr pochopíte, že aj k závislosti od porna môže človek dôjsť veľmi ľahko.

Nie je to potom predovšetkým o zrelosti rodiča, o našej práci na sebe, ktorú deti musia vidieť?

Ak má učiteľ učiť študenta, musí vedieť svoje. Ak má rodič sprevádzať svoje dieťa, tiež musí vedieť svoje. Je to dlhá cesta. Úprimnosť je dobrá cesta.

Sama momentálne riešim svoju závislosť od telefónu. Prišla som ku kompromisu, že svoj pracovný telefón budem nechávať v kancelárii. Kúpim si tlačidlový telefón bez internetu, kde budem mať svoje súkromné číslo. Dám si na rok takúto výzvu, aby som už poobede, keď som doma, nemala telefón pri sebe a nepracovala, lebo si inak neviem pomôcť a neviem sa naplno venovať rodine. Stále niečo riešim a nevnímam svoje zlaté deti, ktoré mi čvirikajú o tom, ako bolo v škole. Tak som to na rovinu povedala aj doma deťom, že mama musí ísť na odvykací režim. Snáď sa z toho svet nezrúti – ani ony, ani ja.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články