Talenty by som si nemal nechávať pre seba

Čím všetkým ste si museli prejsť na ceste umelca?

Stále si prechádzam. Prácu umelca vnímam ako prácu na celý život. S čím som sa stretol? Keď som mal štyri roky, otec ma začal učiť hrať na klavíri, pretože na umeleckú školu neberú štvorročné deti. Ako päť- alebo šesťročný som začal chodiť do umeleckej školy, ktorú som štandardne absolvoval.

Posledné ročníky, keď som mal dvanásť rokov, som začal chodiť aj na konzervatórium. Asi nie je úplne štandardné, že dvanásťročné dieťa ide na konzervatórium. Chodil som do nultého ročníka, čo znamenalo, že som absolvoval iba hodiny klavíra u pani profesorky, ktorá ma vtedy viedla. Keď som mal pätnásť, šiel som na konzervatórium.

Vtedy som začal chodiť na veľa klavírnych súťaží po celom svete. V lete, pomedzi školu, som chodieval na rôzne kurzy a potom som šiel na Vysokú školu muzických umení. Istý čas som študoval hru na klavíri v Amerike a stále som ju prehlboval. Viac som cvičil, chodil na viac koncertov a súťažil.

Dnes by som to nazval, že som bol karierista. Akoby vrcholový športovec – a teraz som asi na umeleckom dôchodku? (smiech) Nie, to určite nie, umelecký dôchodok neexistuje. Len som od svojho zranenia začal vnímať umelecký svet inak – vzťah medzi mnou a mojím publikom. Trošku som sa „obrátil“.

Čo sa zmenilo?

Vrcholový klavírny svet znamená, že cvičíš denne veľmi veľa hodín, chodíš na súťaže a koncerty. Teraz sa snažím približovať klavírnu hudbu a umenie bežnému poslucháčovi. Či už je to na sociálnych sieťach, kde vystupujem, riešim si čo, kde, kedy. Je to ako podnikanie v umení, to znamená koncerty vo svojej réžii, vydávanie kníh, albumov aj cvičenia na klavíri.

Samozrejme, už to nie je osem hodín denne, pretože to by som asi sám sedel v prenajatej garsónke. Je to každodenná práca, ktorá nie je stanovená od ôsmej do tretej, ale od siedmej do desiatej večer. Už to nie je práca od do, ale celodenná – od nevidím do nevidím. Stále sa učím skĺbiť to s normálnym životom.

Ako to ide?

Žena hovorí, že dobre, ale stále sa mám čo učiť. Chcem mať viac voľného času, ale to sa nejako spraví. Príchodom bábätka je to znovu trošku náročnejšie, ale život s bábätkom je presne to, čo mi chýbalo. Je to úplne naplnený deň v tom najlepšom slova zmysle.

Čo by ste robili, keby ste museli ukončiť kariéru klaviristu?

Už som mal obdobie, keď to takmer vyzeralo, že budem musieť skončiť, pretože sa mi stal úraz na prste. Bol večer a ja som sa veľmi ponáhľal. V tom období som veľmi veľa cvičil, to znamená päť až osem hodín denne. Keď sa mi stal ten úraz, bol som na kariérnom vrchole klavírneho sveta. Človek si predstaví klaviristu v obleku, ako koncertuje vo filharmónii s orchestrom. To som bol ja.

Keby sa mi to zranenie nestalo, neviem, či by som tu dnes sedel a či by v druhej izbe manželka prebaľovala naše dieťa.

Mal som pred sebou klavírne súťaže a naplánované koncerty. Dokonca to bolo v období asi mesiac pred štátnicami. Štátnice v mojom prípade znamenali napísať veľmi rozsiahlu prácu na tému interpretácie nejakého klavírneho diela v spojení so 60-minútovým koncertom.

Avšak ja som si privrel prst do auta a dvere som ešte aj zamkol, lebo som sa veľmi ponáhľal. Keď som chcel odísť, nemohol som sa pohnúť. Prst mi tam ostal. Odomkol som, prst som nevidel, ale cítil som hrozné teplo v dlani, a keď som si zasvietil mobilom, mal som plnú dlaň krvi. Keby ste si všimli môj ukazovák, tak je tam veľká jazva cez celé bruško.

Vtedy ma Ježiš prvýkrát zavolal. Nasledovali veľké zmeny v mojom živote. Bol som závislý, mal som náročné obdobie, veľa som fajčil, možno aj tri krabičky denne. Ako som hľadel do tmy, premietol som si nasledujúce mesiace, že čo budem robiť. Dovtedy som len hral na klavíri, nič iné. V tom čase uplynulo pár týždňov, čo som sa zoznámil so svojou manželkou. Keby sa mi to zranenie nestalo, neviem, či by som tu dnes sedel a či by v druhej izbe manželka prebaľovala naše dieťa. Neviem, či by som vtedy mal čas venovať sa jej.

Keď sa na to pozerám spätne, má to veľa výhod. Zrazu som začal komponovať skladby, pretože som tou rukou nemohol nič robiť – ani hrať na klavíri, cvičiť, nemohol som ísť na žiadny koncert. Začal som aktívne študovať klavírne pedagogiky, ako učiť. Chcel som všetko robiť inak a začal som sa rozhliadať po tom, čo ľudí vlastne zaujíma. Nie ľudí, ktorí chodia pravidelne do filharmónie, majú k hudbe blízky vzťah a sú aktívni poslucháči, ale chcel som sa zamerať ešte konkrétnejšie.

Keď som teraz obrátený, už sa na to pozerám inou optikou. Začal som sa rozhliadať, čo ľudia, ktorí nežijú aktívne hudbou a nemajú toľko času a priestoru na počúvanie klavírnej hudby, chcú počuť. Začal som to sledovať a vystupovať na sociálnych sieťach.

Zlom spojený so zranením je, že som začal písať vlastné skladby. Nenazývam sa skladateľom, lebo som študoval interpretáciu hudby, iní študovali zvlášť kompozíciu (písanie skladieb), čiže viem, čo obsahuje kompozícia. Nekvalifikujem sa úplne ako profesionálny skladateľ. (smiech) Píšem skladby pre vlastné potreby a pre ľudí, ktorí si radi hrajú pre radosť a vlastné potešenie. Napríklad žiaci základných umeleckých škôl, dospelí a podobne.

Počas pandémie ste mali koncerty napríklad v domovoch dôchodcov alebo doma. Ako to vyzeralo?

Minulý rok som robil vianočné turné po domovoch dôchodcov. Spravil som to preto, lebo jedného dňa som si po zobudení niečo v prečítal v Biblii. Kládlo mi to na srdce, aby som spravil koncerty v domovoch dôchodcov. Ovplyvnilo ma aj to, že veľa cestujem na koncerty autom alebo keď učím a všade sú pred Vianocami bilbordy umelcov, ktorí sezónne vystupujú.

Vianočný koncert, mega šou, ultra najlepší… a tak som si povedal, že koncerty v domovoch dôchodcov budú to pravé, čo prinesie vianočnú atmosféru ľuďom, ktorí na ne chodiť nemôžu.

Robil som koncerty vo svojom okolí, lebo som na tom vtedy nebol finančne dobre. V Trnave, Nitre, Seredi, Senci. Zobral som tam klavír a ľudia mi začali na sociálnych sieťach písať, že niektorí mi chcú pomôcť. Prišli fotografi, ktorí to nafotili, ďalší začali zbierať rôzne sladkosti, oblečenie pre dôchodcov a bolo to všetko veľmi milé.

Koncerty doma boli počas korony vysielané cez Instagram. Každý týždeň som nejaký spravil. Bolo to veľmi fajn a tiež v podstate zadarmo. Tvoril som aj vtipné videá. Všetko to vnímam, že treba skúšať, hľadať a neísť za ziskom.

Aká bola vaša cesta k spolupráci s firmou Petrof?

Jedného dňa mi prišla správa, že si ma všimli na sociálnych sieťach, páči sa im, ako vystupujem a prezentujem klavírnu hudbu, klavírne umenie, že to nerobím sucho.

Veľmi ma to potešilo, pretože je to asi sen každého klaviristu, aby bol členom nejakej firmy, ktorá sa zaoberá výrobou alebo predajom klavírov. Minimálne mojím snom bolo dostať sa alebo byť úzko spojený s firmou Petrof, pretože odmalička som na týchto klavíroch hrával. Na Slovensku boli všade klavíry Petrof, čiže od detstva som ich mal pred očami a bol to vyslovene splnený sen.

Treba skúšať, hľadať a neísť za ziskom.

Na akých ďalších projektoch pracujete?

Aktuálne na tom, aby sa album, ktorý som vydal, čo najviac dostal medzi ľudí, čo je u nás na Slovensku pomerne náročné. Pracujem na koncertoch k tomuto albumu, ktoré budú v Trnave a Bratislave 17. a 18. novembra vo františkánskych kostoloch. Rozpracovaný mám projekt Godzone, na ktorom budem tento rok účinkovať (rozhovor bol nahrávaný ešte pred podujatím, pozn. red.).

Po decembri, keď si dám trošku voľno, premýšľam už nad niečím ďalším. Chcel by som napísať ďalšiu knihu skladieb. Prvá bola Fantastický klavír, je tam desať skladieb, ktoré som napísal pre úroveň základných umeleckých škôl alebo pre dospelých, ktorí si doma hrajú na klavíri pre radosť. Nie je to kniha pre žiadnych odborníkov ani kniha hodná nejakého teoretického analyzovania. Je pre človeka, ktorý si rád zahrá doma.

Pred každou skladbou je ilustrácia slovenskej výtvarníčky a za ňou je skladba. Písal som ich tak, že som mal pred sebou ilustráciu a podľa nej som tvoril skladbu – akú má náladu, ako na mňa pôsobí farebnosťou, to som sa snažil vyjadriť tónmi. Vedie to ku kreatívnej hre na klavíri. Najmä na umeleckých školách, kde na niektorých je to na vysokej úrovni, ale inde to stále absentuje. Práve pre takýchto prijímateľov je to pomôcka alebo niečo nové, čo tu ešte nebolo. Chcem spraviť aj Fantastický klavír 2.

Kedy vznikla vaša túžba pôsobiť v projekte Godzone?

Minulý rok. (smiech) Iba minulý rok – a tento som už tam. Keď som sedel v hľadisku a sledoval to, vyslovil som asi „nebezpečnú“ modlitbu.

Bol tam violončelista, a keď hral, ja som si hovoril, že aj ja by som mohol takto hrať. Vravel som: „Aj ja chcem, Bože, aby si si takto použil mňa, moje talenty, aby som mohol prinášať ľuďom svedectvo. Myslím si, že to, čím som si prešiel na strednej a vysokej škole, by mohlo niekomu pomôcť. Mohol by som svedčiť svojím umením.“

Pred pár dňami som si na Instagrame povedal, že keby som mohol ľuďom povedať, aké zázraky sa mi v živote dejú. Že sa na to veľmi teším, keď nájdem spôsob, ako im to sprostredkujem. A o pár dni na to mi volali z Godzone, či by som nechcel povedať ľuďom svedectvo. Ideme natáčať moje svedectvo, ako som žil predtým a ako žijem teraz. Teším sa na to. Bude to prezentované vo všetkých mestách.

Mám a chcem mať taký veľmi detinský vzťah s Bohom.

Mal som z toho rešpekt, či tam nehľadám len svoju slávu, uznanie, lebo to by som bol veľmi nerád. Ale Zlý zvykne tak brnkať – možno to nie je dobré, nemal by si to robiť a tak ďalej.

V kúpeľni mám malú Bibliu, ktorú otvorím, keď si umývam zuby, a niečo si prečítam v krátkosti. Keď som si umýval zuby a mal pochybnosti, tak som si povedal: „Pane, Bože, ja viem, že by som si mal otvoriť Bibliu a pýtať sa ťa, čo mám robiť, ale čo keď to otvorím na Judášovi, ako sa obesil? Ja mám a chcem mať taký veľmi detinský vzťah s Bohom. Hovorím si, dobre, Bože, keď naozaj chceš, aby som to spravil, tak mi to ukáž. A otvoril som si Bibliu na Liste Rimanom (6, 17 – 23):

Ale vďaka Bohu, že vy, ktorí ste boli otrokmi hriechu, stali ste sa zo srdca poslušnými vzoru učenia, ktorému ste boli zverení. Boli ste oslobodení od hriechu a stali ste sa otrokmi spravodlivosti. Hovorím ľudským spôsobom pre slabosť vášho tela. Veď ako ste odovzdali svoje údy do služby nečistote a neprávosti na páchanie neprávosti, tak teraz odovzdajte svoje údy do služby spravodlivosti na posvätenie. Lebo keď ste boli otrokmi hriechu, boli ste slobodní od spravodlivosti. Aký osoh ste mali vtedy? Teraz sa za tie veci hanbíte. Lebo ich koncom je smrť. Teraz však, oslobodení od hriechu, stali ste sa otrokmi Boha a máte svoje ovocie na posvätenie a nakoniec večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť a darom Božej milosti je večný život v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.

Skoro mi kefka vypadla, lebo som žil takým životom, na strednej som dosť veľa pil. Videl som tam seba, bol som doslova otrokom hriechu. Ďalej na posvätenie, čo vnímam, že to svedectvo má naozaj niekomu pomôcť.

Neviem si predstaviť, že poviem desaťtisíc ľuďom v jednom meste, že som fajčil, pil, nosil tričká metalových kapiel, a teraz som zrazu úplne inde, čo niektorým ľuďom, ktorí nie sú veriaci, môže prísť ako úplné bláznovstvo.

Biblia je plná slov o tom, že čo ti Boh dal, by si mal dať ďalej. Takže vnímam, že to, čo mi Boh dal a zveril, všetky talenty by som mal využívať aj na to, aby som o ňom hovoril a nenechával si to pre seba.