Dialóg, dialóg, dialóg. Čo môže Sokrates v Platónových dielach naučiť milovníkov internetových diskusií

Skúste si predstaviť nasledovnú situáciu. Ste občanom Atén niekedy v piatom storočí pred Kristom. Vediete relatívne spokojný život, vykonávajúc svoje remeslo. Až na búrlivú zahraničnopolitickú situáciu Atény celkom prosperujú. Ale je tu ten jeden muž…

Sokrata, asi najznámejšieho filozofa všetkých čias, museli niektorí spomedzi jeho spoluobčanov vyslovene nenávidieť. Sám sa prirovnával k hmyzu, ktorý otravuje zvieratá a núti ich konať. V jeho správaní (značne idealizovane zachytenom Platónom) sa to prejavovalo tým, že sa rozprával s ľuďmi, ktorí mali povesť múdrych osobností, a krok po kroku odhaľoval nedostatky v ich myslení.

Sokrates bol o to otravnejší (alebo intelektuálne stimulujúcejší, to záleží na uhle pohľadu), že sa s ľuďmi vždy rozprával o tej téme, ktorá sa ich bytostne týkala. V dialógu Lysis čítame, ako sa dvoch priateľov pýta na podstatu priateľstva, a vojvodcovia dostanú v dialógu Lachés otázku, čo je to vlastne statočnosť.

A vieš ty vlastne, čo je to zbožnosť?

V Platónovom diele Eutyfron sa Sokrates zhovára s Eutyfronom, známym veštcom. Ten chce obžalovať svojho otca za vraždu, pretože takýto postup je určite zbožný. Sokrates, ktorý sa takisto zaujíma o túto tematiku, keďže je sám obžalovaný z toho, že neverí v bohov, sa ho začne pýtať na to, čo je to vlastne zbožnosť.

Účelom tohto textu nie je podrobná filozofická analýza tohto dialógu, takže len v skratke: Keď Eutyfron uvedie, že zbožná je napríklad jeho žaloba otca, Sokrates mu povie, že má hľadať všeobecnejšiu definíciu.

Eutyfron preto povie, že zbožné je to, čo je príjemné bohom. Sokrates mu však oponuje, že bohovia medzi sebou niekedy nesúhlasia, čo by viedlo ku kontradikcii – niečo by mohlo byť zbožné a nezbožné naraz.

Veštec preto zmení definíciu zbožnosti na niečo, čo milujú všetci bohovia. Sokrates mu vtedy položí známu otázku, či je niečo zbožné milované bohmi preto, že je to zbožné, alebo či je to zbožné kvôli tomu, že je to milované bohmi.

Inými slovami, je v zbožnej veci apriórne nejaká kvalita, ktorá si vynucuje lásku bohov, alebo túto vec zbožnou robí až láska bohov?

Sokrates potom v Eutyfronej snahe o definíciu zbožnosti nachádza ďalšie chyby, čo diskutujúcich dovedie k podivuhodnému záveru. Na konci dialógu, aj keď muži nedospeli k jednoznačnej definícii zbožnosti, sa začne Eutyfron niekam ponáhľať, čo napríklad grécky historik Diogenes Laertios interpretoval ako zmenu rozhodnutia vo veci žaloby svojho otca.

Monológ? Ďakujem, radšej dialóg!

Aj keď je obsah tohto dialógu bezpochyby zaujímavý, chcel by som sa namiesto jeho komplexného zhrnutia zamerať na jeden aspekt, konkrétne na nejasnosť zdanlivo jednoduchého pojmu. Eutyfron by si pred dialógom so Sokratom určite ani nebol pomyslel, že vlastne nevie, čo je to zbožnosť.

Tento motív sa v dialógoch Platónovho Sokrata opakuje. Kto iný ako priateľ by mal vedieť, čo je to priateľstvo? A je predsa jasné, že vojvodcovia budú vedieť definovať statočnosť alebo že veľký rečník Gorgiás bude vedieť, čo je to rečníctvo.

A predsa nie. V dialógu so Sokratom človek odrazu zistí, že jeho predpoklady a logické úsudky majú svoje muchy.

Tu je dôležité spomenúť, čím sa Sokrates líšil od sofistov, profesionálnych gréckych učiteľov, ktorých pôsobenie sa s ním časovo prekrývalo. V dialógu Prótagoras Sokrates rovnomenného sofistu vyzýva, aby sa s ním rozprával vo forme dialógu namiesto toho, aby mu dával dlhé prednášky.

(To Prótagoras, zvyknutý na slávu prameniacu z jeho rečníckych schopností, odmieta. Nebude predsa rozprávať tak, ako mu to káže jeho „protivník“ v diskusii.)

V kontexte ďalších Platónových textov môžeme usúdiť, že sofisti naozaj radi dlho rečnili a forma voľného dialógu im bola dobrá akurát tak na chytanie svojich oponentov za slovíčka a snahu o ich poníženie (pretože mali sklon akýkoľvek dialóg považovať za súboj).

V Gorgiasovi Platón vkladá Sokratovi do úst vysvetlenie, že dialóg je lepší ako súvislé monológy, pretože umožňuje jednoduchšie a prehľadnejšie vzájomné porozumenie myšlienok toho druhého. Namiesto toho, aby ste predvádzali svoje rečnícke schopnosti, sa snažíte krok po kroku čo najlepšie pochopiť zmýšľanie svojho partnera (nie protivníka) v hľadaní pravdy.

Zhrnuté a podčiarknuté: Sokrates vo svojich debatách starostlivo, slovo po slove, krok po kroku skúmal definície svojich oponentov a hľadal ich nedostatky. Nie však preto, aby ich ponížil, ale preto, aby sa dopracoval bližšie k pravde.

Tejto snahe prispôsobil aj formu rozhovoru, ktorý skôr ako prednášku pripomínal hutnú verbálnu prestrelku snažiacu sa čo najlepšie pochopiť názor toho druhého.

Kiežby bolo v súčasných internetových diskusiách viac Sokratov a menej sofistov!