Eva Marková z neziskovky Jeden rodič: Ani po rokoch nemá štát zadefinovaný status, problémy a pomoc pre jednorodičov

V rozhovore sa, okrem iného, dozviete:

• Čo je pre tieto rodiny najťažšie
• Prečo sú nezodpovední rodičia „nepolapiteľní“ systémom
• Čo robia a nerobia štát a samosprávy
• Ako to riešia v zahraničí

Na Slovensku je vyše pol milióna rodín, ktoré žijú v neúplnej zostave. Ako si žijú tieto rodiny, ktoré majú doma iba jedného rodiča?

Je to pre ne veľmi náročné. Nezápasia totiž len s jednou oblasťou, ktorou je príjem. Ekonomická stránka v týchto rodinách je veľmi nestabilná, až zlá, a najhoršie je to vtedy, keď im vypadne pravidelný príjem. Ale to je len jeden z množstva problémov.

Ďalšia časť je, že nás odmalička neučili, ako sa máme správať a vychovávať deti osamote, pretože osamelý rodič ostáva na celú výchovu a starostlivosť o deti sám. Nemá vedomosti a zručnosti, ako byť aj v role mamy, aj v role otca. Toto je veľká výzva pre týchto rodičov rozšíriť si svoje rodičovské zručnosti a vedomosti tak, aby dokázali byť dobrými rodičmi, aby dokázali ustáť otázky aj od malých detí, tínedžerov alebo dospelých detí.

A jeden z kľúčových problémov je práca. Ak by sa aj chceli zamestnať, nie každý osamelý rodič si dokáže nájsť prácu na trvalý pracovný pomer. Rodičia si musia rozširovať svoje vedomosti, zručnosti, aby boli zaujímaví pre zamestnávateľov, pretože pracovný trh je náročný. Treba mať digitálne a tiež odborné zručnosti, aby ich zamestnávateľ chcel, lenže osamelý rodič musí mať aj komunikačnú schopnosť povedať zamestnávateľovi, že je na výchovu a starostlivosť o deti sám, a požiadať o úľavu.

Musí predostrieť zamestnávateľovi, že chce prácu robiť aj ju urobiť zodpovedne, dobre a načas, ale niekedy potrebuje voľno pre svoje deti, keď sú choré alebo treba ísť s nimi na vyšetrenie k lekárom. Navyše, takýto rodič nemá priestor a čas oddýchnuť si, lebo je na všetko sám. Toto sú najzákladnejšie oblasti, v ktorých osamelý rodič zlyháva.

Neexistuje pre neho nejaká pomoc?

Ak mu niekto nepomôže, napríklad blízka rodina, nemá ani šancu nad tým celým vyhrať. Paradoxom doby je, že ten druhý, odídený rodič nemá vôbec žiadne povinnosti a spoločnosť nemá na neho žiadne páky na to, aby sa z nezodpovedného rodiča stal zodpovedný a aby sa rovnakou mierou podieľal na výchove a starostlivosti o deti.

Je to veľmi smutné, že keď sa rieši úprava práv a povinností o deti na súde, tak rodič, ktorému nepridelia deti do opatery, si myslí, že sa im môže venovať len cez víkendy alebo v dni, ktoré má určené. Ale to nie je pravda, pretože rodičmi ostávame do konca svojho života a naša rodičovská povinnosť je vychovávať a zaujímať sa o deti, sprevádzať ich, ukazovať im cestu životom a dobro, ktoré je v nás.

Ako to vyzerá v praxi?

Žiaľbohu, veľa nezodpovedných rodičov nerobí to, čo má, a úplne sa vytratia zo života detí. Myslia si, že keď pošlú výživné, ak ho vôbec pošlú, tak vec je vybavená. Na súdoch sa opakovane stretávame s tým, že rodičom absolútne nie sú vysvetlené rodičovské práva a povinnosti, nepoznajú rozdiely. Potom sa zbytočne medzi sebou hádajú, pretože si mylne vykladajú niečo, čo ani chudáci nevedia, ako to má byť. Sú v pasci systému, kde im nie je riadne vysvetlené, že dobre, budete žiť v dvoch rôznych domácnostiach, ale deti máte spoločné, tak sa musíte spoločne podieľať na ich výchove a starostlivosti.

To znamená, že keď napríklad potrebujem odbehnúť k lekárovi, lebo som chorá, ale nemá kto ísť po dieťa do škôlky, zavolám druhému rodičovi a on po dieťa pôjde, hoci nie je deň, keď má deti vyzdvihnúť alebo byť s nimi. To sú detaily, ktoré súd nestanoví. A ak mi súd stanovil, že mám byť každý párny alebo nepárny víkend s deťmi, tak sa im plne venujem, nedávam ich na starosti kamarátom alebo starým rodičom. Zaujímam sa o ne, nekupujem si ich výletmi alebo hračkami, či materiálnymi vecami, lebo to deťom iba škodí.

Nie je na stole a v praxi paušálne riešenie zo strany štátu?

Pravda je taká, že naša spoločnosť akoby nechcela počúvať, že aj veľa tradičných rodín je nefunkčných. Nemáme tu žiadne riešenia pre neúplné rodiny, pre jedného rodiča z tej rodiny. Spoločnosť zatiaľ popiera, že existujú. Nemáme ich zadefinovaných, nevieme, kto je osamelý rodič, nevieme, kto je dieťa z jednorodičovskej domácnosti, nemáme to v samosprávach ani vo všeobecno záväzných nariadeniach, ani cez štát.

Riešenia, ktoré by pomohli, či už formou sprevádzania, odbornej pomoci, nejakých dočasných príspevkov, či už na bývanie, dopravu, stravu, vzdelanie na opatrovanie, na ošetrovanie, neexistujú.

Akú reálnu podobu majú tieto neexistujúce riešenia na osamelých rodičov a ich rodiny?

Veľakrát sa stretávame s tým, že aj keď sú rodičia v zdravotnej poisťovni, ktorá propaguje, že cez ňu máte napríklad 150 eur na preplatenie zubného ošetrenia, máme rodičov, ktorí neboli s deťmi 15 až 18 rokov u zubára. Jednoducho nemajú tých 50 alebo 150 eur, ale často ani 20 eur na zubné ošetrenie. Vieme, koľko v dnešnej dobe stojí zubné vyšetrenie, tam sa to nepohybuje v dvadsiatkach ani desiatkach. Problémom jednorodičov je, že si nevedia a často ani nemajú z čoho vytvoriť rezervu na to, aby mohli ísť s dieťaťom k zubárovi.

Neskúšali ste to riešiť priamo na najvyšších miestach? Bolo tu predsa niekoľko vlád, ktoré sa označovali ako prosociálne.

Skúšali sme. Stretli sme sa s tým, že na ministerstve si myslia, že ľudia to budú zneužívať. Myslia si, že tí ľudia nežijú v jednorodičovských domácnostiach, že sa nestarajú o deti sami. Majú predstavu, že je tam buď nejaký nový partner, alebo partnerka, alebo sú tam rodičia, ktorí im so všetkým pomáhajú. Žiaľ, nedeje sa to vo všetkých takýchto domácnostiach.

Na ministerstve si myslia, že ľudia to budú zneužívať. Myslia si, že tí ľudia nežijú v jednorodičovských domácnostiach, že sa nestarajú o deti sami.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva máme okolo dvestotisíc jednorodičovských domácností, ktoré sú na hranici chudoby. Je to pasca, do ktorej ich dostal systém a z ktorej sa nemajú šancu dostať samy. Mnohým rodičom presahuje príjem na rodinu len o 10 eur a už nemajú nárok na hmotnú núdzu alebo príspevok na bývanie, alebo na ošatenie. Donekonečna teda chodia na brigády, na čierne či nezazmluvnené práce, aby prežili. Keď rokujeme s vládou alebo okresnými, či krajskými úradmi, tak na jednej strane chcú veľmi pomôcť, ale na druhej strane to stále nevyriešili, pretože majú problém s definíciou, kto je vlastne osamelý rodič.

Takýto status však nie je len záležitosťou Slovenska, iste existuje aj v zahraničí.

Áno, aj my sme sa v našej organizácii inšpirovali a našli sme takéto definície v Nemecku, Anglicku, Maďarsku. Preložili sme ich a zostavili pojem, v ktorom je obsiahnuté, kto je osamelý rodič. Je to dospelá osoba, ktorá je buď biologickým rodičom, alebo je to súdom zverený opatrovník, ktorý sa sám bez pomoci inej dospelej osoby stará o nezaopatrené deti a ich výchovu a spoločne žijú v jednej domácnosti. Čiže tam nie je žiadna iná dospelá osoba.

Takíto rodičia existujú aj v iných európskych štátoch. Dali sme si spraviť štúdiu z Európskeho parlamentu a tá nás nasmerovala a inšpirovala na riešenia, ktoré existujú v iných európskych krajinách. Niekde majú zadefinovaný pojem jednorodičov, niekde nie, ale majú riešenia a opatrenia práve pre takých rodičov, ktorí sú na výchovu a starostlivosť sami.

Na čo teda majú inde nárok, aká pomoc je pre nich dostupná?

Všetci majú nárok na dočasné príspevky, teda na dva, tri alebo päť rokov. Sú určené na energie, na bývanie spojené s nájmom, pretože nie v každej krajine je dostatok sociálnych či nájomných bytov. Rovnako dostanú príspevky na stravu pre deti, na stravu pre rodinu, ošatenie, zubné či očné vyšetrenie, respektíve na špecializované vyšetrenia, ktoré nie sú hradené zdravotnou poisťovňou. Predpokladá sa, že tento rodič by jednoducho musel mať vytvorenú nejakú finančnú rezervu. Lenže tým, že jeho príjem je nízky a nepravidelný, nemá si ju z čoho vytvoriť.

Minulé volebné obdobie sme túto definíciu aj predniesli, teraz je síce nová vláda, s ktorou sme sa ešte nestretli, ale začíname s ňou rokovať. Zo skúseností však hovoríme, že každá takáto pomoc by sa mala diať za účasti sprevádzajúcich a pomáhajúcich organizácií, ako sme napríklad my. Pretože ak je na krízovú situáciu rodič sám, nestačí ho len vybaviť nejakým príspevkom a vec je vyriešená. Tento rodič naozaj potrebuje podporu, doučiť sa aj nové vedomosti a zručnosti, potrebuje pomoc pri riešení niektorých situácií.

Život nie je „brnkačka“, ak máme správnych špecialistov v živote, tak nás to naučí kritickému mysleniu, posunie nás to k lepšiemu, naučíme sa, ako v krízových situáciách vhodne reagovať. Zároveň je to istota, že rodiny sa nevrátia späť do krízy a ostane im zlepšená kvalita života.

Znamená to, že rodič má mať pravidelný mesačný príjem, aby sa nemusel strachovať, čo dá deťom jesť, či ich má za čo obliecť alebo poslať do školy na autobus. Prečo vlastne neexistuje zľavnené cestovanie pre tieto deti a rodičov na dopravu? Isté zatiaľ je, že ešte nebola politická vôľa na to, aby sa niečo konkrétne urobilo pre pomoc ohrozeným ľuďom v tejto cieľovej skupine. Neviem, ako to bude teraz.

Sú tieto rodiny naozaj vo vážnom ohrození?

Áno. Ukázalo sa to počas covidu. Ohrození boli tí rodičia, ktorí sú na starostlivosť a výchovu detí sami. Rodič mal pracovať z domu, zarábať peniaze, ale mal byť aj učiteľom a terapeutom počas toho, čo zo správ počúval len samé katastrofické scenáre. Niektorí osamelí rodičia robili len na brigády, tie sa všetky počas covidu zrušili, ale nik z nich nebol napojený na nejakú špeciálnu dávku, lebo taká systémovo neexistovala a dodnes neexistuje.

Mali sme ohlasy hladných ľudí, ktorí nám v hystérii a panike telefonovali, že nemôžu chodiť na brigády, už nemajú žiadne rezervy, príjem majú veľmi nízky – len z rodinných prídavkov – a nemajú za čo nakúpiť potraviny a žiť. Bolo to veľmi náročné. Teraz je to trocha lepšie, lebo za ten čas sa nám podarilo napojiť na potravinovú pomoc, ale toto nie je systémové riešenie, len zachraňovanie toho, aby ľudia prežili a prekonali deň za dňom.

Základný problém je, že minimálne výživné na Slovensku je niečo cez 36 eur, ale životné minimum na dieťa je 128 eur. Pýtam sa, prečo je to tak výrazne menej?

Aká je výška finančnej sumy, s ktorou priemerne tieto rodiny hospodária?

Máme rodiny, ktoré žijú v posúdenej hmotnej núdzi. Niektoré nemajú ani náhradné výživné, a to najmä z toho dôvodu, že dieťa nemá zapísaného rodiča v rodnom liste. Dôvody sú rôzne a vyžadujú si individuálny prístup, niekedy potrebujú byť chránené pred bývalým násilníkom, niekedy je to preto, že museli ujsť zo zahraničia, a niekedy je to aj o nevedomosti rodičov. Neboli zosobášení, tak nevedeli, že si môžu toho druhého rodiča zapísať do rodného listu dieťaťa a žiadať aspoň o náhradné výživné od štátu alebo od toho partnera.

Je veľkou škodou, že ľudia sa nevzdelávajú ani systém ich k tomu nevedie. Nie je dostatok informačných materiálov, kontaktných miest, rodinných poradní, aby ľudia prišli a mohli sa informovať, ako majú prekonať danú situáciu, keď sú v kríze.

Máme rodiny, ktoré žijú zo sumy 250 až 400 eur mesačne. To všetko sú rodiny, kde je rodič, dve, tri, štyri, ale aj päť detí – a to potom nestačí. Ak si zoberiete, že na prežitie rodiča s dvoma deťmi a zaplatenie nájmu, energií a stravy treba minimálne tisícku v čistom, tak tieto rodiny to nemajú. A to nehovorím o tom, aby si vytvárali nejaké veľké rezervy, lebo nie je z čoho. Nájmy za byty sú vysoké, situácia na Ukrajine spôsobila nárast cien za nájomné, ceny energie, potravín, oblečenia išli hore. Všetko stúpa, ale riešenia pre neúplné rodiny stále nemáme.

Ako sa dá toto celé riešiť?

Základný problém je, že minimálne výživné na Slovensku je niečo cez 36 eur, ale životné minimum na dieťa je 128 eur. Pýtam sa, prečo je to tak výrazne menej? Prečo minimálne výživné nezohľadňuje aspoň výšku tých 128 eur na dieťa? Neviem, prečo to bolo takto vypočítané, prečo sa rodič, ktorý platí výživné, nepodieľa rovnakou mierou na starostlivosti a výchove? Vždy sa ten mimo domácnosti podieľa menšou mierou, preto by mal platiť nielen náklady na dieťa, ale mal by platiť aj čas, ktorý musí ten rodič, ktorý ostal s deťmi, venovať ich starostlivosti.

Pretože keď je tradičná fungujúca rodina, kde je otec a mama, jeden zarába viac, je ekonomicky aktívny a prináša viac peňazí do domácnosti a rodiny. Druhý sa viac stará o deti. Ale keď sa rodina rozpadne a len jeden rodič ostal sám na starosť o deti, kto je ten ekonomicky aktívny? Nikto, je tam veľká diera, veľký prepad. Niekedy je to o 60 – 70 % z celkového príjmu, ktorý predtým rodina mala. Ak si myslia, že to vykryjú výživným, ktoré nie je adekvátne stanovené k potrebám a nákladom na starostlivosť a výchovu o dieťa, je to pre mňa nepochopiteľné, prečo toto vôbec na súde jednak sudcovia navrhnú a prečo advokáti tlačia rodičov do nízkych výživných?

Ak by si to niektorí právnici zažili na vlastnej koži, pochopili by, že sa nedá žiť zo 100 či 150 eur, nie je možné pokryť z toho všetky náklady a potreby na dieťa. Nejde tu len o lekársku starostlivosť. Dennodenná starostlivosť, hygiena, potrava, doprava, vzdelávanie sú oveľa vyššie náklady. Nik nerieši základný problém, ktorým je nielen nedostatočná výška výživného, ale to, že doň vôbec nie je započítaný čas rodiča, ktorý sa stará o deti a vychováva ich.

Stále mi tu však chýba podiel druhého rodiča. Kde je, ako participuje?

To je druhý problém: Nemáme stanovený mechanizmus, ako aktívne zapojiť aj rodiča, ktorý nežije v spoločnej domácnosti s deťmi. Máme len jediný mechanizmus: Ak neplatíš výživné, zoberieme ti vodičský preukaz. Ale keď je rodič šikovný, vie si to vybaviť, že vodičský preukaz potrebuje k svojej práci. Takže mu ho nevezmú a výživné neplatí naďalej. Je to navyše veľmi nízka páka.

Pritom nezodpovedný rodič stále chodí na lekárske vyšetrenie. Prečo sa to napríklad nerieši cez tento mechanizmus? Ste nezodpovedný, nestaráte sa o deti, nezáleží vám na nich, prečo by vám štát mal preplácať zo zdravotných poisťovní ošetrenie, keď vaše deti nemajú za čo ísť ani na zubné ošetrenie, preventívne prehliadky? Toto je podľa mňa jedna veľká systémová diera, ktorú vôbec nikto nemá podchytenú a nikto ju nesleduje.

Títo ľudia rovnako platia dane. Aj v samosprávach máme mechanizmy a nástroje na to, aby sme vedeli odsledovať, kde sa ten človek pohybuje, kde býva, kde má trvalý pobyt, či platí všetky tieto dane a poplatky. Prečo ho nekontrolujeme cez toto? Je to problém spoločnosti, ak niekto jednoducho splodil svojho potomka a z nejakého záhadného dôvodu sa prestal oňho starať! Nedala by som mu ani dýchať, pretože rodičmi ostávame do konca života a je vysoko nezodpovedné vykašlať sa na vlastné deti. Je to ich veľká hanba a zlý vzor, ktorý ukazujú spoločnosti.

Rozpad rodiny je náročné sústo nielen ekonomicky. Je to trauma pre všetkých. Vy ste si to riešili sama iniciatívne, ale mnohí to nevedia alebo nemajú financie na kouča. Ako im pomôcť?

Rozumiem tomu, prešla som si tým, no požičala som si peniaze a postupne som to splácala. Nechcela som svojim deťom odovzdať traumu zo seba. Bola to aj vedomá prevencia voči tomu, aby sa to nezopakovalo v živote mojim deťom. Vtedy som si uvedomila, že na Slovensku nemáme žiadne záchytné rodinné centrá či poradne, alebo organizácie, ktoré by sa komplexne venovali rodičovi v kríze, ak zažil niečo ťažké, aby sa mu situácia nezopakovala v ďalšom vzťahu alebo aby to neopakovali jeho deti. Tu treba rodičom pomôcť, ak je rodič ochotný situáciu zmeniť.

Je to však problém: Buď si to zaplatíš, alebo ideš do Centra právnej pomoci, alebo do Centra psychologických služieb. No tie sú personálne poddimenzované, sú tam dlhé čakacie lehoty a často to nie sú až takí skúsení ľudia, ktorí by vedeli dôsledne pomôcť v tejto situácii. Znova sa teda rodič vráti do nekonečného kruhu: Mám problém, chcem ho riešiť, ale nemám na to financie a voľne dostupné pomáhajúce profesie neboli riešením.

Práve preto sme založili organizáciu Jeden rodič, kde sme vymysleli Ročný program pomoci a sprevádzania. Máme v tíme psychologičky aj životnú koučku, aj kariérnu poradkyňu, právnika a ekonomickú poradkyňu, rovnako ako aj sociálnych pracovníkov a peer pracovníkov, aj dobrovoľníkov, ktorí odovzdávajú svoje prežité skúsenosti ďalej.

Čo sa rodina naučí počas tohto ročného sprevádzania?

Práve vďaka tejto kombinácii rôznych špecialistov vieme lepšie pomôcť konkrétnej rodine. Spoločne aj s rodičom hľadáme riešenia, ako z bludného kruhu von. Zisťujeme, ako je na tom rodič a jeho deti, akú novú zručnosť sa musí rodič naučiť, akú žiadosť musíme napísať, ako máme vylepšiť životopis a motivačný list, aby sme – napríklad – získali lepšie platenú prácu alebo nejaký dočasný príspevok, ktorý pomôže čiastočne vyriešiť situáciu.

Zo začiatku pomôžu rôzne menšie príspevky, dávky, prípadne si musí rodina zbierať peniaze cez fundraisingové portály, ako je Donio, Ľudia ľuďom alebo Darujme, ale to je len na štart. Rodiny nemôžu dlhodobo fungovať na takomto systéme. Musia sa reštartovať a uzdraviť tak, aby si v nejakom čase a priestore mohli znovu založiť novú rodinu, lebo dlhodobé jednorodičovstvo vedie do chudoby. Aj keď sa takýto rodič zamestná, má stabilný mesačný adekvátny príjem, tak vek už len pribúda a rodič už nie je až taký veľmi zaujímavý pre pracovný trh. Navyše, ako starne, nezvláda už produkovať toľko financií ani nemá toľko životnej energie, čiže časom sa aj tak dostane znovu do situácie, že to nezvláda. Lepšie sa ťahá dvom ako jednému.

Náš ročný program je úžasný v tom, že ak sa nám podarí reštartovať jednorodiča a on sa stane pozitívnym vzorom pre svoje deti, dokáže si časom vytvoriť novú rodinu alebo sa vzťahy v rodine zlepšia tak, že sa rodina k sebe vráti a fungujú ďalej. Ak aj toto nie, začnú aspoň komunikovať a pochopia, že sú to ich spoločné deti a majú si pomáhať, hoci žijú oddelené životy v oddelených domácnostiach. Nie sú tam zbytočné rozbroje a hádky, čo vlastne iba ubližuje deťom a vytvára zlé vzorce do ich budúcich životov.

Dlhodobé jednorodičovstvo vedie do chudoby.

Jedna strana opustenej rodiny je osamelý rodič, druhá deti. Táto situácia zasahuje psychicky a sociálne aj ich.

Všetky deti, ktoré zažili rozpad rodiny, by mali prejsť rozhovorom – či už u psychológa, traumaterapeuta, ale aj životného kouča, aby sa vedeli odraziť z toho, čo sa stalo, a plánovať si život. Lebo ten ide ďalej a deti by nemali trpieť za zlyhania svojich rodičov. Rodičia a deti by mali myslieť na seba a povedať: Toto chcem v živote dosiahnuť a idem si za svojimi cieľmi a plánmi.

Pri absolvovaní Ročného programu pomoci sa nám dejú pekné veci. Ak sa nám podarí upokojiť, zastabilizovať rodiča, tak sa prirodzene upokoja a zastabilizujú aj jeho deti. Ak sa rodič dostal z emočne zlého stavu depresie, smútku, melanchólie alebo z energetickej vyčerpanosti a ak rodičia aktívne riešia svoje denné výzvy, úlohy a problémy, pomôže to aj deťom. Tie prirodzene vidia, že naša maminka či náš ocko prekonáva denné prekážky a úlohy a súčasne s ním sa učia aj jeho deti, lebo v ňom vidia vzor. Ak toto zvládneme v nastavení a pomoci rodičovi, nemusíme sa až tak veľmi venovať deťom. Ale ak to nezvládneme s rodičom, dieťa má zlý vzor a často sa tento príbeh opakuje aj im.

Pravdou však je, že deti z neúplnej rodiny sú ochudobnené o príležitosti, ktoré im do života prichádzajú. Ak sa ide napríklad do školy v prírode, ale rodič na ňu nemá, dieťa ostáva v škole. Nevie si potom dobre oddýchnuť, socializovať sa, rozvíjať vzťahy medzi spolužiakmi. Ale ak sú aj nejaké súťaže, do ktorých by sa dieťa mohlo prihlásiť, určite si to vyžaduje čas a financie navyše, ktoré do toho treba investovať. Ak rodina na to nemá, zas sa to nemôže zrealizovať. Alebo ak má dieťa talent, vyžaduje si to chodiť na krúžky po škole, no ak rodič nemá na krúžky a nemá čas sprevádzať dieťa, kým je ešte malé, zas dieťa prichádza o príležitosti.

Smutné je, že neexistujú príspevky ani zo strany samosprávy, ani zo strany štátu na vzdelávanie pre takéto deti. Preto som vďačná všetkým pomáhajúcim organizáciám, ktorí nás kontaktujú, za tábory či dobrovoľnícke aktivity, doučovanie týchto detí alebo odbornú pomoc pre rodiny. Je to skvelé, len je toho nedostatok. Máme taký dopyt zo strany rodičov, že to nevieme pokryť kvôli nedostatku zdrojov zo strany samospráv, štátu, Európskej únie či firiem.

Zmena počtu dospelých členov domácnosti znamená aj zmenu kompetencií v rodine. Je návod, ako zvládnuť tú istú prácu a povinnosti aj s deťmi?

Toto rieši veľa rodičov a aj tu ide o rozvoj rodičovských zručností. Treba si sadnúť doma za stôl a povedať si: „Dobre, sme na to celé sami. Musíme si navzájom pomáhať, čiže úlohy v domácnosti sa rozdelia.“ Zákonite teda deti z jednorodičovských domácností skôr dozrievajú. Chlapci preberajú skôr rolu otca v domácnosti, majú ochrannú funkciu, chránia mamu a zabezpečujú všetky úlohy technického chodu domácnosti. Dievčatá začínajú skôr variť, sú gazdinami, čo je dobre, lebo ich to pripraví do života.

Horšie je, ak rodič nemá spracovanú hanbu a traumu z rozpadu rodiny a snaží sa nahrádzať a robiť robotu, ktorú by už mohlo zvládnuť dieťa. Vtedy škodí dieťaťu falošným nastavením ochrany pre deti bez zodpovednosti a pridelených úloh. Tieto rodiny nefungujú, dieťa nepočúva ani v škole, ani doma, nevedia si s ním rady, dieťa potom spôsobuje problémy, dlhy alebo skončí v resocializačnom zariadení.

Preto je najvhodnejšie rozdeliť si robotu v domácnosti medzi všetkých členov v nej a každému dieťaťu dať úlohu primeranú veku. Môže to byť napríklad polievanie kvetov alebo utieranie prachu. Je tiež vhodné, aby si rodič sadol a povedal: „Musím byť v robote od toľkej do toľkej, mám toho veľa, nestihnem nákup. Tu je lístok a peniaze, vybav to.“ Plánovanie nákupov a varenia na týždeň veľmi pomáha. Vieme, koľko nás budú stáť potraviny, aké máme povinnosti, aké vyšetrenia, čo bude v škole, na krúžkoch, aké sú porady v robote či kedy idem na brigádu, alebo vybaviť niečo na úradoch.

Tie rodiny, ktoré neplánujú, zlyhávajú. Plánovanie je cesta von zo začarovaného kruhu. Je to spôsob, akým sa situácia upokojí, a zároveň prevencia pred vyčerpaním a chorobou rodiča. Týmto si rodič šetrí sily a čas na oddych či vzdelávanie. Pretože – žiaľ – máme aj také rodiny, kde mamy ostali na rodinu samy, bez plánovania a rozloženia úloh sa vyčerpali, prišli choroby, smrť a deti sú dnes v domovoch alebo si ich zobrali otcovia, ktorí sa predtým o ne nezaujímali.

Vráťme sa ešte k tým deťom: Zažili traumu z rozpadu rodiny. Majú šancu nezopakovať takýto scenár a vybudovať si dobré, kvalitné vzťahy a manželstvá?

Je to ťažká otázka, mám to možno pred sebou. Jedno moje dieťa má už 25 rokov a prešlo si tým celým. Pomohlo jedine to, že prijalo otca takého, aký je, hľadalo na ňom pekné vlastnosti. Neznamená to, že si takého istého môže pritiahnuť do života. Áno, treba pomenovať aj to, že je nezodpovedný, nepodieľal sa na bežných denných úlohách, ale stále je to človek, ktorý má v sebe aj niečo dobré. Tým, že deti vidia realitu, môžu im v prípade vstupu takéto človeka do cesty zablikať kontrolky: Toto nechcem.

Je to však aj o otvorenom vzťahu medzi rodičom a deťmi, aby sa vedeli o vážnych témach vedome rozprávať. Odporúčam vyhľadať aj odborníka pre rodiča aj pre dieťa, pretože potláčať emócie a mať v sebe nevypovedané bolesti je to najhoršie, čo môže byť. Hovoriť o tom, že ma hnevá otcov alebo mamin odchod, ale hľadať aj to, aký ten chýbajúci rodič naozaj je.

Tieto deti však v podstate dostali na jednej strane veľký dar, prežili skúsenosť, ktorú deti z tradičných bezproblémových rodín nezažili. Môžu si povedať svoju predstavu, ako chcú, aby vyzeral ich partner alebo partnerka, aké vlastnosti chce, aby mal, čo chce, aby sa v ich vzťahu dialo, a čo nikdy sa tam diať nesmie – napríklad: násilie, alkoholizmus alebo iné závislosti. Toto si vedia vedome pomenovať a ešte lepšie je, ak si to aj napíšu. Je to o vedomom rozhodnutí mať a založiť si nový vzťah alebo rodinu.

Ale aj ochrana pred tým, aby ich v čase zaľúbenia neprevalcovala iba vášeň a emócie, čo vždy karty zamieša a človek nerozmýšľa racionálne. Stalo sa to aj mne: Vybrala som si vynikajúci genetický materiál. Dnes sa na tom smejem, ale s deťmi sa o tom rozprávam a už presne viem, ako má vyzerať môj nový partner, len som ho ešte nestretla. Hovorím im: Musíte si naozaj premyslieť, ako má vyzerať váš nový chlap. Aký má byť? Čo má mať, aké zručnosti, vedomosti, ako sa má správať voči vám. Má byť ekonomicky aktívny, dokáže sa o vás postarať?

Vy fungujete v jednorodičovstve dlho sama. Nie je to jednoduché, ale predsa – naučilo vás to aj pozitívne veci?

V prvom rade som sa naučila venovať sama sebe. Pochopila som, že ak sa chcem sama postarať o rodinu, musím si nájsť čas aj pre seba. Pravidelne cvičiť, plávať, behávať alebo sa prechádzať, či čítať knihy. Naučilo ma to plánovať. Predtým som takto rozplánovaný deň či týždeň nemala. Toto ma upokojilo a vďaka manažovaniu seba samej som videla, že to odpozorovali aj moje deti. Ony dnes fungujú úplne inak, ako som fungovala ja v ich veku.

Jednorodičovstvo ma naučilo lepšie hospodáriť s financiami. Áno, mali sme veľmi zlé obdobie, keď sme z príjmu 3 000 eur klesli na 300 eur mesačne. Nemohli sme si vôbec dovoliť veci, či už nejaké ovocie, kvalitné mäso. Bola to kríza, ale dostali sme sa z toho len preto, že sme si povedali: Ideme hľadať, čo vieme vypustiť, čo vieme urobiť doma. Ako získame financie? Kde sú potraviny zadarmo? Naučilo ma to rozhľadu a sieťovaniu, vedela som aj, kde v meste je aká prednáška zadarmo. Toto som predtým vôbec nepoznala a nevedela.

Naučila som sa hovoriť „nie“. Mám plán dňa, a ak mi niekto dá ponuku a mne to nesedí, spôsobilo by mi to stres, spokojne poďakujem alebo požiadam o iný termín. Zlepšili sa mi susedské vzťahy. Moja rodina je dvesto kilometrov ďaleko, takže teraz žijem v komunite, kde si spolu pomáhame, chodíme spolu na dovolenky, trávime spolu čas, deti sa spolu hrajú – rozvod mi úplne otočil život k lepšiemu. Hoci som predtým žila s manželom, cítila som sa mnoho ráz na veci sama a už vôbec som sa predtým nesocializovala v okolí.