Rozšírené vnútro je priestor, v ktorom sa uskutočňuje vzťah s Bohom prostredníctvom vzťahu s inými ľuďmi

Pápež František nás vyzýva k tomu, aby sme „rozšírili svoje vnútro“. Jednoznačne sugestívne a provokatívne pozvanie, pretože je nasmerované na vnútro (interioritu) ako na miesto, kde sa srdce a myseľ ponárajú do Boha, ale zároveň vyzýva k rozšíreniu jeho hraníc, k odhaleniu horizontov, k znásobeniu pohostinnosti.

Ide o to, aby sme dnes zakúsili špecifickú podobu vnútra, určitým spôsobom bezprecedentnú, ale v podstate starú ako evanjelium. Pretože ju vzbudzuje príchod Božieho kráľovstva a generuje ju Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Pokiaľ ide o osobnú skúsenosť Boha, to je mystika. Ale tam, kde v Ježišovi Boh prišiel a prichádza, ide o Božiu mystiku.

Pápež František to v Evangelii gaudium opisuje týmito slovami: „Keď teda prežívame mystickú skúsenosť priblíženia sa k druhým s úmyslom hľadať ich dobro, naše vnútro sa rozširuje, aby sme mohli prijať tie najkrajšie dary od Pána. Vždy keď sa v láske stretávame s ľudskou bytosťou, stávame sa schopnými objaviť o Bohu niečo nové. Vždy keď otvárame oči, aby sme spoznali druhého, viera získava viac svetla pre spoznanie Boha.“

Našu pozornosť upúta – tu, tak ako často aj inde vo Františkových vyjadreniach – výzva k mystike nie ako k uplatňovaniu vnútra, ktoré samotné si jednotlivec pestuje, ale ako k vďačnej a radostnej skúsenosti „my“, ktorú vytvára Ježiš pri stretnutí s druhými. Takto vzniká pojem mystiky s rozhodujúcim významovým obratom, ktorý sa umiestňuje do priestoru svetla, ktorý je opísaný v Ježišovom evanjeliu.

Je to priestor, v ktorom sa uskutočňuje – a zintenzívňuje – vzťah s Bohom prostredníctvom vzťahu s inými ľuďmi vo svete. Je to práve priestor „rozšíreného“ vnútra. Pokiaľ ide o osobnú skúsenosť Boha, to je mystika. Ale tam, kde v Ježišovi Boh prišiel a prichádza, ide o Božiu mystiku. V tele druhého, a teda uprostred dvoch alebo viacerých.

„Vnútorný hrad“ – bez toho, aby rezignoval na svoju kvalitu hlbokého zážitku duše – sa rozširuje na „vonkajší hrad“, v ktorom sa stávame jedným srdcom a jednou dušou, ako to vysvetľuje Chiara Lubichová. Boh, ktorý v Ježišovi prebýva vo mne, prebýva aj v stretnutí s druhým.

Ježišova mystika nás neodtrháva od dejín a ich akútnych drám, ale je miazgou, ktorá necháva tiecť Božiu krv do tela sveta.

Krásna a nová skúsenosť „mystického bratstva“, hovorí František, ktoré je skutočným očakávaním našej doby. Z toho v skutočnosti vyplývajú obrovské dôsledky: realizmus sociálneho rozmeru evanjelia. „V Kristovi,“ zdôrazňuje pápež, „Boh nevykúpil len jednotlivú osobu, ale aj spoločenské vzťahy medzi ľuďmi. To isté tajomstvo Trojice nám pripomína, že sme boli stvorení na obraz Božieho spoločenstva, a práve preto nemôžeme vlastné naplnenie ani spásu dosiahnuť len sami od seba.“

Ježišova mystika – dnes viac ako kedykoľvek predtým – nás neodtrháva od dejín a ich akútnych drám, aby utopila „ja“ v neurčitosti, ktorá zostáva nedefinovateľná, ale je miazgou, ktorá necháva tiecť Božiu krv do tela sveta. Aby všetkým sprostredkovala Život, ktorý prúdi zo srdca Boha, nevyčerpateľný a bez západu slnka.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.