Z mapy Ukrajiny miznú celé mestá (rozhovor)

Stredoveké praktiky mučenia, život v pivnici v epicentre konfliktu, autentické zábery zo zákopov len pár stoviek metrov od prvej frontovej línie. V dokumente Mir nam dostáva utrpenie Ukrajincov ľudskú tvár a stáva sa desivo hmatateľným. Jeho režisér Juraj Mravec prenáša príbehy ľudí zmrzačených vojnou na filmové plátno a diváka dostávajú do stretu s drsnou realitou najväčšieho konfliktu novodobých dejín.

S Jurajom Mravcom sme sa rozprávali o tom:
– ako sa mu podarilo dostať do bezprostrednej blízkosti prvej línie
– či mal počas svojej cesty na fronte niekedy strach
– v čom je táto vojna iná oproti konfliktom na Blízkom východe

Počúvali sme o konfliktoch na Blízkom Východe, teraz prebieha jeden len pár stoviek kilometrov od našich hraníc. Aké boli začiatky vojny?

Prvé týždne boli veľmi intenzívne, keď to naozaj prežívali všetci. Kamaráti, ktorí nikdy nejavili záujem o vojnu, si odrazu chceli robiť zbrojné preukazy. Bolo cítiť, že vojna je hneď vedľa. Čím dlhšie ten konflikt trvá, tým viac intenzívna emócia vyprcháva. Ako keby si na to už ľudia zvykli. Ale takisto si na to zvykajú aj na Ukrajine. V Kyjeve môžete prežiť pekný deň, ak tam akurát nepadne balistická strela alebo sa nemusíte ukrývať za zvuku sirén. Ukrajinci sa s vojnou naučili žiť.

Dá sa na niečo také ako vojna vôbec zvyknúť?

Áno, ľudia si na vojnu zvykajú. Bol som toho svedkom aj v Iraku, kde bolo osem konfliktov v 20.storočí. Veľmi často boli zranené alebo mŕtve deti presne preto, že už im to bolo jedno. Rodičia ich nechali, aby sa hrali na ulici a keď tam zaletela mínometná strela, tak to schytali.

Vo filme sú zábery, na ktorých ste v bezprostrednej blízkosti prvej línie. Ako sa vám podarilo dostať na tieto miesta?

Mal som oficiálnu akreditáciu. Pre každú oblasť je určený styčný dôstojník na komunikáciu s médiami. Oni sprístupňovali reportérom možnosť ísť na front. Okrem mňa tam bola ešte talianska televízia a The New York Times.

Lietadlá padali päťsto metrov odo mňa na druhý zákop a nevedel som, či nepadne jedno aj na nás.

Nevnímali ste to v tej chvíli ako bezprostredné ohrozenie?

Vnímal, lebo lietadlá padali päťsto metrov odo mňa na druhý zákop a nevedel som, či nepadne jedno aj na nás. To, že tam je viacero novinárov, neznamená, že je to bezpečnejšie.

Čo vás v tej chvíli upokojovalo?

Tam toho veľa nie je, čo upokojuje. So strachom sa treba naučiť pracovať, inak môže byť dosť limitujúci. Môžete zažiť taký strach, že vyslovene zamrznete. Vôbec sa nebudete vedieť pohnúť. Vtedy po vás niekto musí prísť, aby vás vôbec dostal do bezpečia. Strach sa môže prejavovať aj fyzicky. Môžete sa z neho povracať.

Ako ste sa naučili pracovať so strachom?

Snažím sa nájsť taký stav mysle, keď si poviem, že to musím dnes urobiť a že sa mi určite nič nestane, a o tejto pravde sa presvedčiť. Tomu potom verím celý deň a zatiaľ mi to fungovalo.

Mali ste na Ukrajine miesto, kam ste sa báli ísť, pretože by to bolo príliš veľké ohrozenie?

Odmietol som ísť minulý rok vo februári do Bachmutu, lebo dva týždne predtým tam zabili môjho kamaráta, amerického dobrovoľníka Peta Reeda. Ruská raketa mu odtrhla hlavu

Dostali ste sa do bezprostrednej blízkosti ruských vojakov?

Nie. Niektorým mojim kolegom sa však podarilo na začiatku vojny natočiť ruské jednotky, ktoré po nich väčšinou strieľali. Boli radi, že to prežili.

Hoci ste v roku 2016 natočili dokument Mir vam o vojne na Donbase, nečakali ste, že o pár rokov nás čaká vojna. Človek by si myslel, že Rusov máte prečítaných a predsa…

Situáciu na Ukrajine sledujem od Majdanu v roku 2014. Nevidel som jediný logický dôvod, prečo by sa takýto konflikt mal začať. To ma upokojovalo. Presvedčil som sa, že vojna nebude, a preto som bol 24. februára doma. Keď mi otec ráno volal, čo sa deje, zobral som auto a ešte v ten deň som vyrazil na Ukrajinu.

Ak by Západ po anexii Krymu prijal také prísne sankcie ako teraz, tak by žiadna vojna nebola.

Ak by Putin v roku 2014 takýmto spôsobom zaútočil na Ukrajinu, tak by pravdepodobne zvíťazil veľmi rýchlo. Ukrajina bola v tom čase destabilizovaná. Hovoril som si, že keby takýto obrovský konflikt mal vypuknúť, tak prečo nie v roku 2014, keď mali Rusi oveľa väčšie šance? Nevidel som žiadny dôvod, prečo by sa konflikt mal začať teraz. Na druhej strane platí, že ak by Západ po anexii Krymu prijal také prísne sankcie ako teraz, tak by žiadna vojna nebola.

Môžeme hovoriť o zlyhaní Západu?

Áno. História sa opakuje. Už to tu bolo pred 2. svetovou vojnou – Západ bol tiež apatický, až kým to neprerástlo do obrovského konfliktu. Podobná vec sa deje aj teraz.

Zaujímavou postavou vo vašom filme je dôchodca, ktorému Rusi zbombardovali dom, no aj tak je presvedčený, že za vojnou stojí Západ. Je na Ukrajine aj napriek vojne stále účinná ruská propaganda?

Ten človek bol pre mňa dokumentaristicky veľmi hodnotný, pretože otvorene rozprával proruské názory, pričom mu ruské rakety kompletne zničili byt. Chcel som ho zobraziť ako takého chudáka na dôchodku, bez peňazí, na ktorého žena doma kričí.

Silnú proruskú propagandu cítiť aj u nás… Čo je za tým?

U nás sa nikdy nebojovalo proti alternatívnym médiám a nikdy sa proti nim politici nijako nevyhraňovali. Práve naopak, legitimizovali ich a dnes už absolútne, čiže sa nemôžeme čudovať, že tu je taký výsledok, aký je.

Nikde nemôže byť horšie ako v pivnici pri frontovej línii, kde jedinú obživu tvoria zaváraniny.

Veríte, že váš film pomôže k zmene proruského myslenia?

Nie. Na to je neskoro. Proti týmto zhubným vplyvom musia bojovať ľudia, ktorí majú oveľa väčšie kompetencie ako ja. Ja môžem akurát urobiť film, po ktorom by mal každý človek pochopiť, kto je tu agresor.

Aký bol pre vás osobne najsilnejší zážitok z nakrúcania?

Ťažko vybrať jeden. Načo však určite v živote nezabudnem, bol pohľad na výtržníkov, ktorých Ukrajinci trestali priväzovaním k stĺpu.

Sú to bežné formy trestu pre vojnový stav, v ktorom sa aktuálne Ukrajina nachádza?

Ide o stredovekú prax mučenia; starý zákon Záporožskej Siče, ktorá sa nazýva stĺp hanby. Vojsko týmto spôsobom trestalo rabovačov a zlodejov. V extrémnych situáciách nie je čas na to, aby prišla obžaloba, následne prokurátor, cela predbežného zadržania, súd.

Ako ste vnímali dosah vojny na deti, ktoré zachytila v najzraniteľnejšom období?

Vnímam to ako obrovskú nespravodlivosť, že deti musia v niečom takom existovať. Samozrejme, na vine je Rusko, že ich donútilo takto žiť. Ale popravde veľmi nerozumiem ani rodičom, ktorí na tých extrémnych miestach zostávali so svojimi deťmi za cenu toho, že niekoľko týždňov až mesiacov žili v pivniciach a nevychádzali von. Nerozumel som im, prečo s tými deťmi neodišli.

Nemohol byť za ich neochotou odísť strach?

Na fronte boli dobrovoľníci, ktorí odvážali ľudí v bezprostrednom ohrození. Nikde nemôže byť horšie ako v pivnici pri frontovej línii, kde jedinú obživu tvoria zaváraniny. Dieťa mi v tej situácii príde ako rukojemník svojich rodičov. Nemôže sa samo rozhodovať a urobí všetko, čo jeho rodičia.

Bol som svedkom toho, ako keď niekde dopadla raketa, miesto už v ten deň zaliali novým asfaltom.

Ale je pravda, že v celom procese je najnebezpečnejšia samotná cesta. Rusi veľmi intenzívne ostreľujú príjazdové cesty, aby znemožnili zásobovanie. Potom je bežné, že po rozbitej ceste letíte stoosemdesiatkou s prilbou na hlave. A aj keď ste pripútaní, všelijako lietate. Na tých cestách treba byť čo najkratšie.

Ako sa viete v takom rozbúranom teréne vôbec orientovať?

Vždy je dobré byť s niekým, kto sa tam vyzná. Lebo naozaj sa môžete ľahko stratiť. Na navigáciu sa spoliehať nemôžete, lebo tá vychádza z mierových podmienok. Ona nevie, ktorá ulica je práve zamínovaná alebo zatarasená. Ja mám stiahnutú celú mapu Ukrajiny, ktorú si porovnávam s aplikáciou, ktorá ukazuje, ako ide frontová línia.

V čom je táto vojna iná oproti tým, ktoré ste mapovali na Blízkom východe?

Tu sa bojuje ťažkými kalibrami. Teroristické organizácie na Blízkom východe majú maximálne mínomety, možno delostrelectvo. Na Ukrajine miznú z mapy celé mestá. Kade prejde front, tam nezostane nič, iba ruiny. Bojovať proti ISIS na Blízkom východe je úplne niečo iné.

ISIS nie je štát, nemá zásobovanie, logistiku, ťažké zbrane, avioniku ani protivzdušnú obranu. Deštrukcia na Ukrajine je obrovská. Ukrajincom sa to však darí veľmi rýchlo opravovať. Bol som svedkom toho, ako keď niekde dopadla raketa, miesto už v ten deň zaliali novým asfaltom.

Má Ukrajina šancu uspieť vo vojne pomocou našej munície?

Táto vojna sa absolútne nedá vyhrať vojenskou cestou. Neexistuje žiadna zázračná vec, ktorá sa dá kúpiť za peniaze a mohla by vojnu zmeniť. Ukrajina financie nevyhnutne potrebuje, pretože Rusko na jej území denne vystrelí aj 50 000 rakiet. Bezpochyby potrebujú obrovské zásoby munície a, samozrejme, aj mobilizáciu nových mužov do armády.

Aký vývoj situácie očakávate v najbližších mesiacoch? Bude nevyhnutné, aby sa napokon do vojny zapojil aj Západ vyslaním svojich vojakov?

Ukrajina sa zatiaľ tvári, že personálnu pomoc nepotrebuje, a nemyslím si, že by v súčasnosti bola v Európe politická vôľa k takémuto kroku. Situácia sa však môže rýchlo zmeniť, ak sa stane niečo významné.

Za celú svoju históriu sme kolaborovali, s kým sa len dalo. S nacistami, so Sovietskym zväzom… a kolaborovali by sme aj teraz.

Čo máte na mysli?

Napríklad použitie jadrových zbraní. Alebo ak sa Rusko pokúsi napadnúť pobaltské štáty. V aktuálnej situácii však pochybujem, že na Ukrajinu pôjdu bojovať vojaci NATO.

Trúfate si odhadnúť, kedy by sa konflikt mohol skončiť?

Nie. Môže trvať pokojne aj niekoľko desiatok rokov. Desať rokov už trvá.

Súhlasíte s tým, že sa už začala tretia svetová vojna?

Svojím spôsobom sa to už dá vnímať ako svetový konflikt. Keď sa pozrieme, koľko dávajú na armádu Poliaci, Nemci či Francúzi… Všetky tieto krajiny sa pripravujú na možnosť, že bude veľká vojna s Ruskom. Dnes to nie je vylúčené.

Na Ukrajine je zaujímavé sledovať, koľko ľudí je ochotných bojovať za svoju krajinu. Myslíte, že by sa toľko ochotných ľudí našlo aj u nás?

Slovensko aktuálne prechádza takou obrovskou krízou morálnych hodnôt, že by sme v takomto prípade boli skôr apatickí. Nemyslím, že by Slováci boli ochotní bojovať za svoju krajinu. Ukrajinci naozaj vedia obetovať veľmi veľa. My Slováci takúto vlastnosť nemáme. Za celú svoju históriu sme kolaborovali, s kým sa len dalo. S nacistami, so Sovietskym zväzom… a kolaborovali by sme aj teraz, ak by to bolo nevyhnutné.