Aký má byť kňaz? Jednou nohou v chráme, druhou na ulici

Hodina pravdy
Nedostatky kňazov – reálne aj polopravdivé či až vymyslené – sa človek rýchlo dočíta na sociálnych sieťach, v krčme či aj pred kostolom po omši. Vedia ich pomenovať aj oni sami?

Na synodálnom stretnutí v Nimnici zazneli priamo z ich úst v dvoch pracovných skupinách s názvom „Diakoni a kňazi v synodálnej Cirkvi“. Zoznam toho, čo zraňuje ľudí od niektorých kňazov, sa do značnej miery kryl s realitou. V Církvi sú kňazi nejednotní, každý hovorí zo svojho uhla pohľadu, až sa v tom laici strácajú. Medzi nimi sú takí, ktorí nie sú diskrétni, predkladajú svoje subjektívne názory. Niektorí veriaci ich berú ako učenie Cirkvi a sú popletení. Problémom je, ak kňazi hovoria jazykom, ktorému bežní ľudia nerozumejú. Je náročné očakávať svätosť laikov, ak všetci kňazi nie sú svedkami svojho živého vzťahu s Bohom ako jeho učeníci. Stávajú sa tak neuveriteľnými. Chýba im formácia, tá, ktorú majú, je časovo aj obsahovo nedostatočná. V čase covidu mnohí z nich nepočuli o tom, čo potrebujú pre túto situáciu, zato počuli v rámci formácie prednášky aj o čističkách vôd. Sú tu aj kňazi, ktorí neputujú s ľuďmi, nepoznajú ich život, ťažkosti, bolesti, radosti aj nádeje.

Problémom je, ak kňazi hovoria jazykom, ktorému bežní ľudia nerozumejú.

Problémom je, ak kňazi nie sú dostatočne pokorní. „Vďaka“ tomu ponúkajú ľuďom „dokonalé“ riešenia bez priznania faktu, že ani oni nemajú na všetko odpoveď. Niekedy viac ohlasujú seba či psychológiu, no nie živého Krista. Medzi sebou majú slovami jedného z nich aj takých, ktorí sú nervózni a frustrovaní. Tí potom nevedia mať radi ľudí, ako to vedeli starí kňazi. Nepýtajú sa ich, ako im pomôcť, chcú ich meniť aj nevhod podľa seba. Často sa potom venujú sa kadečomu, len nie tomu, čo bolo napísané v Skutkoch apoštolov: modlitbe a službe slova. Takíto kňazi sa pritom často cítia nadradení nad ľuďmi, lebo majú štátnicu z teológie. Ťažko si priznávajú, že ich v poznatkoch a niekedy aj v kvalite života predbiehajú laici. Mnohí majú problém žiť spoločenstvo – teda byť v strede farnosti, uprostred ľudí. Sú zvyknutí byť na vrchu, nad nimi. Bez vzťahu s Ježišom však nevedia mať ani vzťah s ľuďmi, ku ktorým ich Kristus posiela ako svojich zástupcov.

Zlé je, že aj medzi kňazmi sa vytratila kolegialita, súdržnosť, blízkosť a bratstvo. Ako povedal jeden z nich: Kedysi, keď zomrel kňaz, stretlo sa celé Slovensko. Dnes už nie. Nie je zvykom sa ozvať medzi sebou navzájom, keď má niekto sviatok. Nie je už samozrejmosťou prejaviť mu blízkosť osobne alebo mailom. Problémom je tiež neposlušnosť voči nadriadeným. Sú kňazi, ktorí majú problém vyjsť zo svojho pohodlia a ešte väčší problém počúvať ľudí. Naopak, sú zvyknutí rozprávať, aby ich iní počúvali. Majú problém viesť dialóg, robiť službu ucha. V nastavení na „hovorenie“ je pre nich problémom vnímať, čo druhí hovoria. Zabúdajú tiež na to, že ľudia, ku ktorým sú poslaní, sú jednoduchí – preto sa musia aj oni stať takými. Zaznela aj výčitka, že mnohí kňazi nevedia reflektovať súčasnú dobu. Keď sa ich mladí opýtajú: „Čo máte proti homosexuálom?“ zaznievajú divné teórie bez odvahy, pravdy a lásky. Je zraňujúce, ak kňazi nevedia prejaviť radosť z toho, kým sú: 80 % ich debát tvorí lamentovanie nad vládou, energiami a Cirkvou. Mnoho kňazov vytvára na sociálnych sieťach svoje vlastné teórie viery a výkladu života. Možno majú pocit, že čím sú aktívnejší, tým sú svätejší. Motivujú takto ľudí k neposlušnosti – a ak bohoslovec, kňaz rozbíja jadro, jednotu v rámci diecézy, voči svojmu biskupovi, čo potom urobí voči pápežovi?
Ilúzia dokonalosti a nadradenosti, nenahraditeľnosti a očakávaní buduje v takomto kňazovi silný klerikalizmus. Pritom si každý z nich potrebuje priznať svoju biedu, hriešnosť a dať aj ľuďom okolo seba poznať, že aj on potrebuje odpustenie. Je potrebné, aby sa dal kňaz vidieť ako ten, ktorý kráča na ceste obrátenia spolu s ľuďmi svojej farnosti.

Aká bolesť, taký liek

Na takýto ťažký zoznam deficitov lásky a autentickosti padajúcich kňazov treba v zmysle rovnako silný liek. Aj ten bol na synode pomenovaný priamo aktérmi sviatosti kňazstva.

Najväčšou odporúčanou tabletkou sa opakovane vo vyjadrení stala obyčajná ľudskosť, normálnosť a človečina. Nebyť ako kňaz mimo ľudí, nad nimi, ale tak ako Kristus, byť veľmi blízky a počúvajúci. Nesmie sa báť prejaviť normálnosť. Podľa jedného z diskutujúcich v skupine sa bohoslovci niekedy správajú už ako veľadôstojní páni, kráčajú nadnesene, akoby si „šupli“ hélium. Toto určite nepotrebujú ani pred vysviackou, ani po nej.

Potrebujú však prehĺbiť a upevniť svoj vzťah s Kristom, aby bol Pán pre každého z nich prvým v jeho srdci, čase, slovách. Potom bude ako kňaz taký, ako bol Kristus voči ľuďom: pokorný a slúžiaci. Od neho sa učí milovať ľudí takých, akí sú, nie takých, akých ich chce mať. Kňaz má byť tiež tým, kto rozumie tomuto svetu. Neprišiel ho predsa odsúdiť, ale pomôcť spasiť. Ak bude nastavený „prokristovsky“, nebude s ľuďmi len v kostole. Bude s nadšením hľadať spôsoby a možnosti, ako byť s nimi aj mimo neho – na obecných aktivitách, v rodinách… Ako si vytvorí vzťah k nim bez poznania, ak bude stále sedieť na fare? Na druhej strane potrebuje byť kňaz stále v role prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, aby sa nestalo to, čo v Nemecku. Tam sú kňazi takí stiahnutí k ľuďom, až ich prestávajú vnímať ako duchovných otcov.

Niet sa čo čudovať, že ľudia kritizujú kňazov, biskupov a pápeža, ak to robí sám kňaz. Preto je pre ľudí potrebné vidieť poslušných kňazov.

Je potrebné obnoviť poslušnosť a trvať na nej. Niet sa čo čudovať, že ľudia kritizujú kňazov, biskupov a pápeža, ak to robí sám kňaz. Preto je pre ľudí potrebné vidieť poslušných kňazov. Zároveň kňaz má prelomiť odstup laikov voči kňazovi v mnohých farnostiach. Ten je sčasti tradičný, sčasti vzniká zranením z postojov a slov kňaza. Tento chorý odstup sa zmení, ak sa ich kňaz prestane báť. Výborné je, ak ich neobmedzí len na sedenie na presnom mieste v lavici, ale pustí ich do spoluúčasti na živote farnosti. To si vyžaduje spoločné trávenie času a komunikáciu – a tam sa odkryje a vybuduje veľa.

Kňaz potrebuje byť vnímavý na znamenie doby, na to, čím žije súčasný človek aj svet. Kňazstvo nemôže vytrhávať služobníkov oltára z doby, v ktorej sú. No musia zároveň dať pozor, aby ich svet nepohltil. Potrebujú teda veľkú disciplínu. To im pomôže využívať pozemské dobrá s mierou. Je to prevencia voči oprávnenej kritike ľudí za to, čo niektorí kňazi vlastnia a ako sa správajú. Bez disciplíny a neustáleho obrátenia sa to nepôjde. Pred kňazom stojí aj úloha byť milosrdným Samaritánom: ošetrovať, počúvať, dvíhať. Tých, ktorí to potrebujú, je okolo neho veľa. Dokonca oveľa viac, ako je počet ľudí na nedeľnej „veľkej“ omši.

Výzvou je aj žiť pokoru, nehrať sa na majstra sveta vo všetkom. Treba sa učiť vedieť prijať iný názor, a to tak od svojho biskupa pri vizitácii (ktorá nemá byť auditom, ale upevnením blízkosti), ako aj od „svojich“ vo farnosti. Kňaz si musí stále pripomínať: Ku komu som poslaný? Potrebuje sa naučiť vnímať človeka v kontexte rodinných vzťahov. To sa mu podarí, ak bude žiť každodennosť v kontakte s normálnymi rodinami. Ak sa im otvorí, ak dovolí, aby ho sprevádzali v jeho raste, klerikalizmus nemá šancu. Kňaz, ktorý spolupracuje s manželmi a rodinami, ak pre nich dáva svoje „ja“, umožňuje, aby farnosť bola pre všetkých spoločnou misiou. Tam, kde farnosť prestane byť len jeho „pracovnou úlohou“, sa začnú vracať ľudia. Ak im dovolí rozprávať, vytvorí atmosféru prijatia a dôvery, má „materiál“ pre konkrétnu modlitbu, ktorú vie prednášať Bohu. A rovnako aj podnety, čo urobiť, aby sa farnosť stala rodinou a miestom prijatia.

Dôležité je tiež nestratiť radosť a pevné presvedčenie o tom, že jeho miesto je byť kňazom. Nezapochybovať. Mať rád svoje kňazstvo, hoci obdivuje aj sviatosť manželstva. Musí však vedieť, že toto je jeho vyvolenie, to druhé je ich, oboje je vzácne a potrebné. Mať rád vyrieši veľa problémov… Mať rád znamená vedieť žiť aj v kňazskom spoločenstve. Pravidelne sa stretávať, aj keď „nemusíme“, len tak, ľudsky. Byť si blízko pomocou a počúvaním, povzbudzovaním a prijatím. Spoločenstvo kňazov je priestor na spoločné prežívanie radostí a starostí, potrebujú ho. Samota a izolovanosť kňazovi nepomáhajú.

Nitriansky pomocný biskup Mons. Peter Beňo povedal: „Ak prijmú synodu kňazi, veľa sa zmení.“ Pápež František rovnako hovorí o kríze kňazstva. Viete si predstaviť, čo by sa stalo vo vašej farnosti, ak by sa kňaz stal takým, ako to pomenovali v synodálnych skupinách ako víziu ich kolegovia?