Osobné konflikty medzi kresťanskými politikmi? Nedokážem ich pochopiť

Slováci sú z politiky znechutení. Výsledkom je nízka účasť vo voľbách. Ty máš politiku rada. Prečo?

Neviem sedieť len tak so založenými rukami, keď mi niečo prekáža, a čakať, že sa niečo zmení. Momentálne sprevádzam súčasných a budúcich politických lídrov a chcem sa odborne posilniť aj štúdiom ľudských práv na Katolíckej univerzite vo Washingtone, D. C., lebo vnímam, že to Slovensko potrebuje. V tejto chvíli ešte nevidím seba ako političku. Som ešte mladá, ale chcem pomáhať tým, ktorí sa pre toto povolanie rozhodujú. A uvidím, kam ma to zavedie neskôr.

Čo znamená sprevádzanie politických lídrov?

Na Slovensku nám chýba tradícia systematického politického vzdelávania. Jednak je politika vnímaná ako špinavé remeslo. Keď sa človek do nej namočí, politika ho tak zmení, až sa stane bezcharakterným. Keby sme politiku vnímali ako slušné remeslo, ktorému sa treba učiť, a mali by sme systematické vzdelávanie pre tých, ktorí v nej vidia svoje miesto, zmenilo by to situáciu. Snažíme sa preto robiť prvé kroky a tešíme sa z každej pozitívnej zmeny. Začíname od základných vecí, ako sú mediálne školenia, aby sa tí, ktorí majú dobré idey a ustálené hodnoty, naučili komunikovať. Je ale jasné, že by sme radi prehlbovali aj samotný hodnotový rámec. Napríklad aby kresťanskí demokrati lepšie poznali to, čo je kresťanská demokracia, aké sú jej piliere, aký obsah ju napĺňa.

Veľmi sa teším napríklad z našej iniciatívy Stážistického programu v parlamente, kde sa našlo päť ochotných poslancov z KDH, ktorí dali mladým príležitosť spoznať fungovanie parlamentu. Máme nádej, že sa nám na to podarí nadviazať.

Netajíš sa tým, že si katolíčka. Lenže politikov s kresťanskou nálepkou máme na Slovensku veľa, už sú pomaly v každej politickej strane. Ktorá je potom tá pravá, aby ju mohli veriaci voliť?Pre ktorú sa má potom veriaci človek pri voľbách rozhodnúť?

S kresťanmi v politike je to zložité. Anton Neuwirth pri zakladaní KDH vravel, aby sa do názvu nedávalo slovo „kresťanské“. Nie preto, že sa za kresťanstvo hanbíme alebo že sa k nemu nehlásime. Dôvodom bolo to, že ak budeme robiť chyby, ľudia si to spoja s tým, že kresťanstvo je zlé, a to iba pre naše chyby. Možno aj preto sú kresťania aj v iných stranách, pretože si myslia, že dosiahnu niečo viac. Možno niekto ide z pragmatických dôvodov do strany, s ktorou sa nie celkom stotožňuje, preto, lebo sa mu podarí presadiť niektoré kresťanské prvky.

Nevytvára však v ľuďoch zlý obraz práve to, ak sú kresťanskí politici „rozlezení“ kade-tade, ak si robia navzájom zle a nekonajú jednotne?

Vnímam to ako problém. Zároveň nestačí byť kresťanom, aby niekto šiel do politiky. Kresťanstvo nám dáva rámec uvažovania, ukazuje nám, akým spôsobom máme aplikovať to, čo vieme, čo sa učíme a čo je pre nás dobré. Dobré veci však môžu presadiť aj ľudia, ktorí nie sú kresťania alebo sa nehlásia ku kresťanstvu až tak otvorene. Na jednej strane je smutné, že sa nevieme ako kresťania zjednotiť a spolupracovať, no na druhej strane treba povedať, že ak nebudeme dobrými politikmi, nebude stačiť, že sme kresťania a že sme v nejakej zjednotenej strane. Zároveň som rada za každé víťazstvo, keď sa kresťanom podarí na rôznych úrovniach presadiť niečo, čo pomáha ľuďom. Dúfam, že aj k tomu budem môcť svojou troškou prispieť znalosťami po návrate zo štúdia na Slovensko.

Ak budeme ako kresťanskí politici robiť chyby, ľudia si to spoja s tým, že kresťanstvo je zlé, a to iba pre naše chyby.

Kresťanskou nálepkou sa oháňa veľa politikov naprieč naším politickým spektrom, napríklad Andrej Danko, Tomáš Taraba, Štefan či Filip Kuffovci… Sú skutočne kresťanskými politikmi?

Možno máme podobný cieľ, len využívame rozličné prostriedky. Treba hovoriť o tom, v ktorých oblastiach máme prienik a môžeme spolupracovať a kde to neprichádza do úvahy. Občas však cítim z ich strany chýbajúcu kompetentnosť, slušnosť, úctu, rešpekt, rovnako ma vyrušujú chýbajúce základné zdvorilostné komunikačné zručnosti.

Na našej politickej scéne pôsobia niektorí ľudia tak dlho, že už nemajú výtlak. Navyše nie sú hodnotovo a osobnostne zrelými ľuďmi. Čo sa robí pre generačnú výmenu politikov?

Presne toto pozorujem! Staršia generácia politikov, ktorá riadila túto krajinu po revolúcii, nevychovala strednú generáciu. To, čo pozorujeme teraz, nie je výsledkom dobre odovzdaného riadenia štátu. Pre viacerých ľudí strednej generácie, ktorí sú v súčasnosti v politike, je potom náročné systematicky zapájať mladých. Nechcem im to vyčítať, keďže oni sami to nezažili. Myslím si však, že konkrétna politická skúsenosť nie je jediným predpokladom na to, aby sme niečo dobré presadili. Mladí ľudia majú často kopec zručností, ktoré zas nemá stredná generácia. U mnohých vnímam odhodlanie, chuť pracovať a učiť sa a dobrým príkladom sú aj komunikačné technológie. Pre nás je úplne bežné, že idem napríklad na nejakú konferenciu, odfotím sa, napíšem o tom príspevok. Zamýšľam sa nad tým, ako čo najzaujímavejšie odkomunikujem to, čo som sa tam naučila, čím som sa inšpirovala, aby som ľuďom niečo odovzdala. Mladí však, samozrejme, potrebujú čerpať z bohatých skúseností s politickou realitou od tých starších. Najsilnejší budeme, keď budeme spolupracovať naprieč generáciami, lebo sa jednoducho navzájom potrebujeme.

Musím ale povedať, že ja osobne som veľmi vďačná za všetky príležitosti na osobný rozvoj, ktoré som dostala, a nebolo ich málo. Keď vo mne ľudia v politike spozorovali, že sa snažím zodpovedne pristupovať k úlohám, začali mi dôverovať a dávať viac a viac možností na vzdelávanie a spoluprácu a takúto podporu by som rada dopriala čoraz viacerým mladým.

V politike sa narobilo dosť veľa chýb. Čo treba zmeniť, aby sa kresťanská politika nevnímala ako problém, ale ako záruka niečoho dobrého?

Prvým krokom by mohlo byť osobné a ľudské uzmierenie. Vnímam medzi kresťanskými politikmi napätia, ktoré vyplývajú z osobných konfliktov. Nedokážem pochopiť, prečo ten konflikt živia v sebe ďalej namiesto toho, aby si vypovedali, ako čo bolo, podali si ruky, otočili list a povedali: ideme ďalej. Potom je otázne, pod akými krídlami by sa mali kresťanskí politici zjednotiť, aby boli silní a mohli spoločne niečo dosiahnuť. To si však musia vydiskutovať oni.

Celé je to však náročné pre voličov, či už sú veriaci, alebo len hodnotovo založení ľudia bez vierovyznania. Nesúhlasia s politikou a stavom kresťanských strán a radšej volia strany z opačného konca spektra, ktoré sa im zdajú najvhodnejšie. Ako sa dá obnoviť dôveryhodnosť dobrej kresťanskej strany?

Nemusíme meniť svoje hodnoty ani odbiehať niekam do stredu politického spektra. Máme potenciál osloviť veľa ľudí – oveľa viac, ako oslovujeme teraz – len tým, že sa naučíme lepšie komunikovať. Začala by som obnovou a nastavením stratégie spolu s taktikou komunikačných postupov, ktoré budú fungovať. Rada tomu budem podľa svojich možností aj po skúsenostiach z USA pomáhať.

Pre katolíka sú zásadnými otázkami ochrana života od počatia po prirodzenú smrť, sociálna spravodlivosť a ochrana svedomia. Niekedy však tieto témy považujú kresťanskí politici, ako aj bežní ľudia za nepodstatné. Ako ich má dobrý kresťanský politik odkomunikovať, aby mali úspech a boli prijaté?

Toto je presne oblasť, ktorej by som sa chcela venovať a načerpať v nej znalosti, aby som ich mohla priniesť na Slovensko. S týmto bojujeme. Od socializmu máme stále ten istý zákon o interrupciách, ktorý nijako ženám v ťažkých situáciách nepomáha. Toto je prvá vec, ktorú potrebujeme zmeniť, aby sme mohli otvoriť debatu. Ak žena nemá podporu, prijatie a je naozaj v náročnej situácii pri nečakanom tehotenstve, v prvom rade musíme adresovať pomoc jej, aby si bábätko mohla nechať. Je to zároveň téma, ktorej by sa kresťanskí politici nemali nikdy úplne pustiť. To však neznamená, že budú každú chvíľu predkladať zákon o sprísnení interrupcií, keď preň nevidia možnosť reálnej podpory. Musí sa to začať tým, že budeme odstraňovať dôvody, pre ktoré sa ženy rozhodujú ísť na potrat. Ak sú to finančné dôvody, vtedy žena potrebuje finančnú pomoc, ak sú to psychické, potrebuje psychickú podporu. Riešiť skutočný problém, nevenovať sa iba dôsledku. Keď komunikujeme o tejto téme, často pozorujem neľudskosť. Niekto je proti potratom, ale nezaujíma ho konkrétny príbeh ženy, ktorá sa v tej situácii nachádza. To je chyba. Vždy keď hovoríme o práve na život, musí tam zaznieť pochopenie a empatia voči žene, ktorá sa nachádza v náročnej situácii a potrebuje pomoc. Ak toto nezaznie, ľudia neprijmú to, čo o potratoch hovoríme. Na tomto potrebujeme pracovať a učiť sa, ako to dobre odkomunikovať empaticky, rešpektujúco, zaujímavo a zároveň sa nevzdať tých hodnôt, ktoré máme.

V tejto téme sa narobilo veľmi veľa zla práve verejne známym návrhom zákona potrestať ženu za potrat väzením. Bol to správny postup komunikácie a riešenia?

Z môjho pohľadu vôbec nie. To je presne ten prípad, keď bol celý problém uchopený z opačného konca a z obzoru sa stratil dôraz na človeka. Stratilo sa tam to, že hovoríme o ľuďoch a ich konkrétnych príbehoch a prežívaní – že to nie sú len čísla. Nie je správne, aby žena, ktorá pôjde na potrat, išla do väzenia. Neviem si predstaviť, že by toto malo vyriešiť situáciu.

Ideálne by bolo, keby sme nepotrebovali sprísňovať zákon, pretože ľudia by si už ani interrupcie ako riešenie nevyberali.

V tejto situácii sa veľmi otočila verejná mienka v boji proti potratom. Čo s tým?

To je ten problém – takýmito krokmi si zahatáme cestu k akýmkoľvek pozitívnym riešeniam v tejto oblasti, zvlášť ak sú návrhy prehnané a neľudské. Preto treba túto tému otvárať citlivo a prezieravo. Treba vytvárať prostredie na diskusiu k téme, ale dbať na to, aby bola úctivá, odborná, slušná, a až potom môžeme očakávať nejaké zmeny. Ideálne by bolo, keby sme nepotrebovali sprísňovať zákon, pretože ľudia by si už ani interrupcie ako riešenie nevyberali. Je jednoduché niekomu niečo len tak zakázať, ale nie je dobré niekoho obmedziť, keď nerozumie, prečo je ten zákon takto postavený. Treba ľudí viesť k tomu, aby si dobrovoľne vyberali dobro. Veríme, že každý človek má svedomie a schopnosť poznať pravdu a dobre sa rozhodovať. Musí mať ale aj podmienky rozhodnúť sa pre to lepšie riešenie. Za to je zodpovedný štát, ale predovšetkým komunity, v ktorých ten človek žije. Kľúčová je všímavosť nás ako susedov, okolia, širšej rodiny, priateľov. Možno by niektorý pár prijal ďalšie dieťa, ale bránia tomu financie. Ak niekto iný nemá problém s financiami – je potrebné byť všímavý a ponúknuť nejakú formu pomoci. Nemusíme všetko hádzať na štát, ale meniť v malom situáciu k lepšiemu tam, kde sa nachádzame.

Politika by mala byť umením dialógu, kompromisu a hľadania spoločného dobra pre všetkých. Je možné predstaviť si takúto komunikáciu v rámci súčasnej politickej zostavy?

Je našou povinnosťou neprestať sa o to snažiť. A ako sa to bude dariť, sa uvidí. Je dôležité nenechať sa na dlho znechutiť a odradiť, ale stále sa s Božou pomocou snažiť dosiahnuť dobro.

Tímea Perignáthová – študovala prekladateľstvo a učiteľstvo na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr učila na Gymnáziu sv. Františka z Assisi v Bratislave. Je podpredsedníčkou Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska a zároveň pracuje ako asistentka europoslankyne a projektová manažérka Inštitútu vzdelávania a inovácií v politike. Bola prijatá na štúdium ľudských práv z katolíckeho pohľadu na americkej Katolíckej univerzite vo Washingtone, D. C. Kvôli zvládnutiu štúdia po finančnej stránke potrebuje napriek štipendiu pomoc, aby mohla pokryť ďalšie náklady na školné a časť svojich životných nákladov. Podporiť ju môžete cez zbierku na portáli Donio.