Je zaujímavé, ako má každý pápež svoju cieľovú skupinu: ak boli pre Jána Pavla II. dôležité rodiny, pre pápeža Františka sú to seniori a starí rodičia. Práve pre nich v roku 2021 ustanovil v Cirkvi Svetový deň starých rodičov a seniorov. Hovorí o nich ako o tých, na ktorých sa zabúda napriek množstvu darov a múdrosti, skúseností a poznania. Pohľad pápeža na túto skupinu nie je náhodný ani ovplyvnený vekom jeho samého. Hlava Cirkvi veľmi precízne a citlivo vníma situáciu ľudí. Ako dobrý otec pozná realitu tých, ktorých vedie. Vďaka životnému štýlu a zdravotnej starostlivosti sa počet seniorov a dĺžka ich života zvyšuje, čo dokazujú svetové štatistiky a prognózy. Odhad hovorí, že na svete budú v roku 2050 takmer dve miliardy seniorov. Na Slovensku podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky pripadalo už v roku 2018 na 100 detí 102 seniorov.
Zároveň pápež vníma aj krízu ľudskosti, rast egoizmu, tlaku na výkon, sústredenia sa na seba. V takomto nastavení spoločnosti je prirodzeným dôsledkom odstavenie starých na vedľajšiu koľaj. Pápež František dokonca výstižne hovorí o kultúre skartovania, keď sa všetci nepohodlní „upratujú“ z dosahu. K prvým ohrozeným patria aj seniori, ktorí „nestíhajú“ žiť, učiť sa, pracovať, fungovať v rýchlom tempe doby. Nerešpektovanie ich ubúdajúcich síl, zato pribúdajúcich zdravotných ťažkostí či zákonitého spomalenia tela, mysle aj ducha ich zraňuje.
Pápež František dokonca výstižne hovorí o kultúre skartovania, keď sa všetci nepohodlní „upratujú“ z dosahu.
Strach zo staroby nie je nový
Pápež, rovnako ako aj zrelí ľudia, vie, že strach zo staroby nie je vecou len súčasnej tvrdej spoločnosti. Aj v posolstve pre tohtoročný Svetový deň starých rodičov a seniorov upriamuje pozornosť na verše žalmov, v ktorých je vyslovená obava starého človeka: „Neodožeň ma v čase staroby“ (Ž 71,9). Našťastie – ako pripomína aj Svätý Otec –, Boh, ktorý nás miloval skôr, ako sme prišli do lona svojej matky, nikoho neopúšťa. A najbližšie stojí práve tým, na ktorých si už nik nespomenie. Pre starých ľudí má Boh osobitné miesto v srdci aj preto, lebo staroba je znamením požehnania.
Pápež nevidí rozpor medzi Božou láskavou prítomnosťou a obavou starého človeka z osamelosti a opustenosti. Pripomína, ako veľmi často ešte ako biskup v Buenos Aires navštevoval starkých v domovoch dôchodcov, ktorí prijímali návštevy len veľmi zriedka. Počúvaním týchto opustených v rôznych krajinách sveta vníma, že príčin tejto bolesti osamelosti je veľa: emigrácia detí, povolanie do vojen, odchod žien s deťmi do bezpečia do iných krajín. V mestách a dedinách zničených vojnou ostávajú podľa jeho slov predovšetkým starí ľudia – nemajú už síl kdesi sa sťahovať, vedomí si toho, že ich čaká len opustenosť a smrť.
Iným dôvodom odsúvania starých ľudí je podľa pápeža Františka predstava mladých, že im starí ľudia mágiou odoberajú silu, zdravie a úspech. V prípade akejkoľvek rany v živote je príčina pripisovaná starým ľuďom a nevraživosť voči nim rastie. Svätý Otec povzbudzuje k odstráneniu týchto moderných povier. To, čo zažívame ako trend v našich zemepisných dĺžkach, je teória „kradnutia príležitostí“ pre mladých starými ľuďmi. Ide tak o domnievané ukradnuté pracovné miesta a príležitosti až po nespokojnosť s využívaním prostriedkov štátneho rozpočtu na zdravie seniorov. Podľa niektorých takto odoberajú pre mladých prostriedky na budovanie krajiny, čím sa stávajú pre mladých neperspektívni a zaťažujúci. Toto klamstvo a manipulácia musia byť podľa pápeža odmietnuté a medzigeneračný konflikt vysvetlený komunikáciou.
Všetky tieto okolnosti vrátane neadekvátneho zaťaženia dospelých detí prácou v tlaku na výkon, keď je aj pre nich problémom zvládnuť základné životné potreby, znamenajú odsunutie starých na vedľajšiu koľaj a tým aj traumu z opustenosti, zbytočnosti a slabosti. Celá situácia podľa pápeža vyzerá ako sprisahanie voči starým ľuďom, keď predstavujú len finančnú a časovú záťaž, ktorá ostatných otravuje. Prijatiu seniorov nenapomáha ani individualizmus, ktorý zasahuje už aj rodiny ich detí, čím sa pretrháva generačné puto medzi starými rodičmi, deťmi a vnúčatami.
Stať sa znovu bratmi jeden druhému
V tejto náročnej celosvetovej situácii pápež pozýva všetky zúčastnené strany stať sa znovu jeden druhému bratmi a objavovať v sebe poklady, ktoré každý má. Len takto môžeme predísť na jednej strane desivému pocitu rezignácie a strate hodnoty života u starších, na druhej strane k ešte nevidenému dôsledku vykorenenia a straty spolupatričnosti, identity, pokračovania v príbehu rodu u mladých. Pápež ilustruje túto situáciu práve na príbehu vdovy Noemi, ktorá stráca chuť žiť. Len obetavá prítomnosť jej nevesty Rút dovoľuje Noemi zažiť požehnaný čas staroby a radosť z vnúčaťa.
Znamená to odvahu vykročiť k zmenám v sebe samom – bez ohľadu, či som senior alebo z mladšej generácie –, ako aj dostatočnú citlivosť počúvať, sprevádzať, objavovať tajomstvo človeka oproti mne. Pápež nás vyzýva, aby sme spolu s Rút odpovedali svojim blízkym aj vzdialenejším seniorom rovnako: „Neopustím ťa!“ Túto slobodu a odvahu Rút Boh požehnal dobrým manželstvom, materstvom, krásnym vzťahom s jej svokrou, rešpektom a obdivom okolia. Rovnaké požehnanie podľa pápeža Boh ponúka každému, kto prekročí prah svojho „ja“ v ústrety ktorémukoľvek z tých, čo žijú jeseň života. Odpovedať „Neopustím ťa“ znamená podľa pápeža aj rozhodnutie navštíviť či stretnúť sa s takým seniorom, ktorý už stráca nádej, že jeho život má zmysel a hodnotu. Tento pocit zažíva iba kvôli osamelosti. Pápež František odporúča ešte jednu vec: naučiť sa byť nežný voči svojim starým rodičom a známym. Tej sa podľa jeho slov máme učiť od Boha: znamená to skloniť sa až k tomu, koho chceme zahrnúť láskou, a žasnúť nad ním.