Prečo je Pán prsteňov aj po 70 rokoch geniálne dielo

29. júla 1954 vyšla vo vydavateľstve George Allen & Unwin kniha s názvom Spoločenstvo prsteňa od J. R. R. Tolkiena. A žáner zvaný fantasy nebol už nikdy viac taký ako predtým.

Klišé, ktoré sa nám vybaví, keď počujeme slovo fantasy, má veľmi často svoj pôvod práve v Pánovi prsteňov. Elfov si napríklad v súčasnosti predstavujeme ako príslušníkov vznešenej rasy, zatiaľ čo ešte v 19. storočí boli vnímaní skôr ako podradné postavy, a za túto zmenu môže práve Tolkien.

Áno, žáner fantasy existoval už pred Tolkienom. Nikdy však nebol vnímaný ako ktovieako vysoké umenie (a treba uznať, že s nálepkou lacného žánru bojuje dodnes) a išlo len o malý výsek literárneho trhu, pripomína Holly Ordwayová.

V súčasnosti má fantasy v každom všeobecnom kníhkupectve vlastné police. Tolkiena nasledovali aj detské série typu Harry Potter, objavili sa aj temnejší nasledovníci, ako George R. R. Martin so sériou Pieseň ľadu a ohňa, ktorí sa voči Tolkienovi miestami explicitne vyhraňujú.

V skratke, Tolkiena môžete napodobňovať alebo sa voči nemu vyhraniť, ale nemôžete ho ignorovať.

Prečo je to tak?

Spätné zrkadlo

Ordwayová si myslí, že pretrvávajúca popularita Tolkiena nespočíva len v jeho úžasnej próze, ale najmä v spôsobe, akým spájal tradíciu a múdrosť minulosti s výzvami a otázkami súčasnosti.

Podľa Eugena Vinavera, významného britského literárneho vedca ruského pôvodu, Tolkien raz povedal, že „jeho typickou reakciou po prečítaní stredovekého diela bola túžba nie tak po jeho filologickom alebo kritickom štúdiu, ako po napísaní moderného diela v rovnakej tradícii“.

Tolkien pri písaní Pána prsteňov čerpal z európskej literárnej tradície aj po formálnej stránke – táto trilógia je aj obdobou akéhosi zakladateľského mýtu, aj zbierkou príbehov v príbehu na spôsob The Canterbury Tales, aj príbehom inšpirovaným modernejšími spisovateľmi, napríklad Henrym Riderom Haggardom.

Tolkien netrávil svoje dni na tejto zemi nostalgickým pozeraním sa do spätného zrkadla. „Spätné zrkadlo“ literárnej tradície svojej kultúry používal tak, ako sa spätné zrkadlo používať má – mal o dianí v ňom silný a stály prehľad, no slúžilo mu na to, aby vedel cestovať dopredu, aby vedel odpovedať na morálne a politické výzvy svojej doby.

Ovládnutie prírody

Ako príklad uveďme zneužitie moci, ktoré je v Pánovi prsteňov silným motívom. Keď sa dozvieme, že existuje akýsi Prsteň moci, našou prvou intuitívnou myšlienkou môže byť: „To znie skvelo, takže ho hlavní hrdinovia musia ovládnuť!“

Tolkien si to však rozhodne nemyslí a v priebehu príbehu sa dozvedáme, že Prsteň moci musí byť zničený.

Pri pohľade na 20. storočie nie je ťažké uhádnuť, kde sa v Tolkienovej politickej filozofii objavila skepsa voči absolútnej moci, nadobudnutej skrze ovládnutie prírody. Už do polovice 20. storočia sa takýchto pokusov objavilo hojne, pričom najdesivejším dôsledkom tejto snahy sa stali dva atómové hríby nad japonskými mestami plnými civilistov.

Ako nadčasové sa rozhodne dá ohodnotiť aj Tolkienovo zhodnotenie snahy tyranov o ovládnutie jazyka. To sa síce neobjavilo v Pánovi prsteňov, ale v autorovej súkromnej korešpondencii, no dotvára to náš obraz o Tolkienovom politickom myslení.

Jazyky sú podľa Tolkiena „hlavnými rozlišovacími znakmi národov. Žiadny národ v skutočnosti nevznikne, kým nehovorí vlastným jazykom; keď zaniknú jazyky, zaniknú aj národy.“ 

To si však uvedomujú aj tyrani: ovládnutím jazyka vedia získať moc nielen nad súčasnosťou a budúcnosťou, ale aj nad minulosťou.

Pri pohľade na dejiny 20. storočia ide o pozorovanie vyvolávajúce zimomriavky.

Poučenie od Tolkiena

V kresťanských kruhoch sa veľa hovorí o tradícii. 

Niekedy je toto slovo používané výrazne pozitívne, s takmer mýtickým nádychom dvetisícročnej múdrosti, ktorá sa podáva z generácie na generáciu. Inokedy má posmešné konotácie, keď sa hovorí o niečom zastaranom alebo neschopnom aktualizácie.

Ak chceme byť dobrými Tolkienovými žiakmi, mali by sme si v tejto veci osvojiť spôsob, ktorým on sám pristupoval k európskej literárnej tradícii: formy a témy, ktoré táto tradícia po storočia rozvíjala, Tolkien aplikoval na problémy svojej doby, a to spôsobom, ktorý ani po 70 rokoch nezostarol a stále nám má čo povedať.

Tradíciu by sme nemali hneď odhadzovať ako niečo zastarané ani by sme sa nemali snažiť budovať kultúru od nuly. 20. storočie nám ukazuje, že by sme sa mohli veľmi rýchlo popáliť. 

Zároveň, tradícia tu nie je nato, aby sa stala modlou, niečím, čo je uctievané samo osebe.

Mala by slúžiť ako spomínané spätné zrkadlo.

Kvôli súčasnému a budúcemu dobru.