Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Keď píšem tieto riadky, v hlave mi ešte stále znejú slová rečníkov a tóny hudby z Národného pochodu za život, ktorý sa konal v nedeľu v Košiciach.
Do metropoly východu prišiel pochod po 11 rokoch, v Bratislave sa naposledy pochodovalo pred piatimi rokmi. Tento rok prišlo o čosi menej ľudí ako tam – „iba“ 40-tisíc.
Hoci to z pochodu za život stále robí najväčšiu verejnú demonštráciu tohto roka, ide iba o polovičnú účasť v porovnaní s historicky prvým košickým pochodom a o 10-tisíc menšie číslo oproti tomu, koľko ľudí sa zúčastnilo na bratislavskom pochode pred pandémiou.
Vysvetlenia tohto úbytku sa líšia a asi nie je namieste vyvodzovať z tohto poklesu fatalistické závery. Záujem o masové podujatia po pandémii všeobecne poklesol a domnievam sa, že časť vysvetlenia spočíva aj v rozdelení pochodov medzi Bratislavu a Košice.
Západniari si zvykli, že pochod za život je raz za pár rokov v Bratislave, východniari si to isté povedia o Košiciach. Nedáva im preto zmysel cestovať na druhý koniec republiky.
Minulý víkend bolo na pochode napríklad vidno, že mobilizoval najmä komunity a farnosti z východu Slovenska. Číslo 40-tisíc teda určite nepredstavuje konečný počet Slovákov ochotných podporiť verejnú pro-life akciu.
Uplynulý víkend však v uliciach Košíc účastníci pochodu tieto otázky rozhodne neriešili. Bezprostredná atmosféra bola príliš silná.
Rodiny, prichádzajúce na Hlavnú z juhu vítala detská zóna, ktorú zabezpečovala tunajšia katolícka komunita Koinonia Ján Krstiteľ. Komunita so silnými skúsenosťami s pastoráciou detí vytiahla svoje najťažšie kalibre pre túto cieľovú skupinu.
Takže hrala kapela, prišli šašovia aj rozprávkové postavičky, deti skákali na nafukovacích hradoch a šancu vzniku kalorického deficitu bleskovo eliminovali konzumáciou cukrovej vaty.
Keď človek „zanechal detské spôsoby“ (porov. 1. Kor 13, 11) a posunul sa ďalej po Hlavnej, natrafil na veľtrh kresťanských a pro-life organizácií.
Pán z Ligy pár páru mi napríklad pri pohľade na moju dámsku spoločnosť venoval celú hrsť letáčikov o manželskom spolužití, stretol som kamošov zo Spoločenstva Ladislava Hanusa (SLH) a poobdivoval Chválonožky. Narazil som aj na skautské mestečko a v neposlednom rade na hlavné pódium s rečníkmi.
Úderný prejav tu mal napríklad apoštolský nuncius Mons. Nicola Girasoli, šéf SLH Juraj Šúst, či košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernard Bober.
Hovorcovia pochodu tesne pred jeho začiatkom prečítali manifest. Ten pozitívne prekvapil veľmi konkrétnym volaním po ukončení diskriminácie vo veci práva na život na základe vývojového štádia, ako aj volaním po zlepšení demografickej politiky krajiny.
Pochod prebehol bez komplikácií, na rozdiel od Berlína či Prahy neprišli provokovať takmer žiadni protidemonštranti. Takmer celý čas sa spievalo alebo skandovalo, pre introvertné povahy priam ohlušujúci zážitok.
Okrem vopred pripravených transparentov („Žiadame zákaz potratov“, „Láska je za život“, „Každý je vzácny“) viali nad hlavami ľudí aj vlajky s katolíckou symbolikou, štátne či miestne symboly aj transparenty, ktorými sa účastníci prihlásili k tej či onej farnosti alebo komunite.
Skrátka, prevládala pohodová nedeľná atmosféra, akoby to bola nejaká kresťanská púť. A možno práve v tom spočíva riziko.
Pomedzi písanie týchto riadkov som si všimol, že podobnú myšlienku vo svojom zhodnotení nedeľného pochodu formuloval aj šéfredaktor Postoja Martin Hanus. Ten ako riziko najväčšej verejnej demonštrácie roka diagnostikoval jednoznačne dominantný katolícky étos celej akcie, ktorý nezmiernilo ani vystúpenie pastora Apoštolskej cirkvi.
Médiá hlavného prúdu či koaliční politici preto môžu akciu s nielen duchovnými, ale aj ľudskoprávnymi (čiže univerzálnymi) ambíciami, ľahko odignorovať ako akési vnútrokatolícke stretnutie bez širšej spoločenskej relevancie. Trestuhodnú, no nie až takú prekvapivú neúčasť koaličných politikov si napokon všimol Michal Čop zo Štandardu.
Právo na život pritom nie je náboženskou témou. Ide o základné právo vyžadované prirodzeným zákonom, ktorý dokážeme všetci bez výnimky rozpoznať rozumom.
O potratoch sa dá úplne bez problémov rozprávať bez toho, aby sa spomenul Boh, Božie zákony či modlitby. Samozrejme, na verejnom fóre – vnútrocirkevné aktivity sú samostatnou kapitolou.
Ja osobne v pomerne najsilnejšom zastúpení katolíkov medzi pro-lifermi nevidím žiadny problém. Napokon, aj v Spojených štátoch amerických, čo je oveľa menej katolícka krajina ako Slovensko, sú katolíci medzi pro-life aktivistami nadreprezentovaní. Za všetkých spomeňme napríklad Lilu Roseovú, šéfku pro-life organizácie Live Action.
V konečnom dôsledku, iba v podiele katolíkov nevidí problém ani Martin Hanus, ide mu skôr o vyznenie komunikácie a dramaturgie, či o nedostatočné vytváranie prirodzených spojenectiev s inými pro-lifermi. Myslím, že k tomu mám čo dodať aj ako novinár, píšuci o kultúre.
V posledných týždňoch žasnem nad tým, ako odvážne svoje postoje verejne prezentuje jeden herec. Volá sa Jonathan Roumie. Ak ho aj nespoznávate podľa mena, jeho tvár vám takmer určite bude povedomá. V populárnom seriáli The Chosen totiž hrá Ježiša Krista.
Roumie je zároveň praktizujúci katolík, ktorý sa nebojí otvorene rozprávať o svojej viere. V ekumenickom kruhu ľudí, ktorí produkujú tento seriál, nejde o samozrejmosť.
Pri natáčaní piatej série seriálu si odskočil na eucharistický kongres, kde mal vlastný prejav. Neskôr sa objavil v populárnom katolíckom podcaste Pints with Aquinas, kde mal oblečené tričko so slávnym citátom Flannery O’Connorovej o Eucharistii: „Ak je to iba symbol, tak do pekla s ňou.“
Skrátka, z nejakého synkretizmu či zrady katolíckej viery v mene chybného pochopenia ekumenizmu ho nikto viniť nemôže. Napriek tomu mu nerobí žiadny problém spolupracovať s protestantmi, ak ide o dobrú vec. Ako napríklad s režisérom Dallasom Jenkinsom, či s ľuďmi iného vierovyznania.
Možno sa pýtate, prečo sčista-jasna píšem o nejakom americkom hercovi, keď ide o slovenský pochod za život. Nuž, aj samotný Roumie mal minulý rok svoj prejav na americkej obdobe tejto akcie.
Ako sám povedal, aj keď si uvedomoval, že ho za to určitá časť spoločnosti môže prestať obľubovať, od momentu, keď si začal chystať svoj prejav, cítil, že ide o správnu vec.
„A nakoniec to bolo oveľa lepšie, ako som si kedy dokázal predstaviť – oveľa lepšie rozhodnutie, ako som kedy mohol predpovedať,“ uviedol Roumie.
Jonathan je pritom naozaj slávna osoba. K pódiu nepochybne pritiahol aj ľudí, ktorí sa nepovažujú za katolíkov, či dokonca ani za kresťanov. Prilákal ich svojou charizmou a talentom, ktorý naplno používa na účely Božej vôle.
Na košickom nedeľnom pochode niekto taký chýbal. Niekto zo sveta showbiznisu alebo nejaká rešpektovaná osobnosť, známa nie primárne cez katolícku cirkev či pro-life aktivizmus, ktorá by prekonala strach z reakcií okolia a verejne sa postavila za konzistentné vymáhanie ľudských práv.
Je jasné, že ak by sa na hlavné pódium postavil niekto z prvej showbiznisovej ligy, neskôr by mu to jeho liberálnejší kolegovia dali pocítiť. Možno by dokonca prišiel o nejaké pracovné príležitosti.
Možno by sa však práve vďaka takémuto vystúpeniu vyskytli nové príležitosti. A aj keby nie – množstvo dobra, ktoré by daná osoba takýmto skutkom spôsobila, keď by v očiach širšej verejnosti legitimizovala pro-life postoje, sa nedá vyvážiť svetskou slávou.
Takéto osobnosti predsa pravidelne prekonávajú svoje obavy, keď ide o vyjadrenia vo veci ochrany právneho štátu či inštitúcií. O čo viac je potom potrebné ozvať sa, keď ide o ľudské právo. A nie hocijaké, ale o to najzákladnejšie, o právo na život!
Zhrnuté a podčiarknuté – do ďalšieho Národného pochodu za život sa hľadá slovenský Jonathan Roumie (či Jonathana Roumieová)! Hlási sa niekto?
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
