Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Bez ohľadu na to, či odhŕňame blato z vlastnej záhrady po povodniach posledných týždňov alebo vidíme v televízii zdevastované dediny v Českej republike, rezonuje v nás rovnaká otázka – toto nás čaká každý rok?
Nechceme to. Ani kvôli veľkým finančným stratám, obavám o život či o strechu nad hlavou, ani pre budúcnosť svojich detí. Problém sa však netýka len neželaného nárazového množstva vody, ktoré naprší z oblohy.
Možno nám v hneve napadne otázka, čo robia vedci, keď s dostatočným predstihom neinformujú o rizikách, ktoré nám hrozia. No problém nie je v nich – už pred 20 rokmi výsledky pozorovaní a výskumu zhrnula Katarína Začková v dokumentárnom filme Klimatické zariadenie má poruchu.
Sú v ňom výpovede znalcov ako Miloslav Šír, vodohospodár z Akadémie vied Českej republiky, Oldřich Syrovátka z Fakulty manažmentu VŠE v Českých Budějoviciach, Jan Pokorný z Akadémie vied Českej republiky, Michal Kravčík, vodohospodár a hydrológ, Milan Lapin z Prírodovedeckej fakulty v Bratislave, Peter Šťastný z Národného klimatického programu Slovenskej republiky.
Keď sledujeme tento dokument a ich výpovede teraz, je to ako byť svedkom splnenia týchto predpovedí. Film bol natočený ako prevencia, jeho výstupy sa kryjú so štúdiami zahraničných hydrológov, klimatológov či biológov.
Čo teda zaznieva z dokumentu a potvrdili to aj posledné štúdie? Prečo sa počasie pokazilo? Prírodu máme najradšej na pekných pohľadniciach z dovolenkového rezortu či na selfie z turistiky.
A tak sa k nej aj správame – s túžbou vydolovať z nej to najlepšie pre nás. Gazdujeme bez rešpektovania základných pravidiel a zákonov fyziky, biológie či chémie, bez sme predvídali a „videli za roh“.
Socialistické heslo „poručíme vetru, dažďu“ v nás ostalo, aj mnohé metódy práce. Lenže to „porúčanie“ prírode má úplne iný efekt, ako by sme si predstavovali.
Ešte stále žijeme v nelogickom nastavení získať z každého hektára poľa čo najviac úrody ročne. Odmietame vidieť to, čo potrebuje pôda a jej prostredie, čo je jedným z dielikov puzzle s názvom klimatická kríza.
V honbe za čo najvyššími výnosmi pôdy sa na Slovensku scelilo 70 % parciel, zrušili sa remízky, medze, výsadbové pásy stromov a kríkov v poliach, ktoré zadržiavali vodu. Miesto toho sa voda z polí odvádza do kanálov a čo najrýchlejšie preč. Problémom je aj pestovanie monokultúr na obrovských plochách.
Miesto pôvodných druhov vegetácie sa pestuje prevažne stepná tráva – a aj preto máme miesto počasia mierneho pásma počasie ako v stepiach. Prehriata zem, podobne ako na polopúšti v stepi úplne mení prejavy počasia. Počasie sa totiž len prispôsobuje podmienkam, ktoré sme mu vytvorili na zemi. Aj vďaka tomu už nevnímame rozdiel medzi jarou a letom.
No klimatická kríza má aj iné príčiny: zhutňovanie a budovanie ciest v lesoch, odvodňovacie kanály, umelé svahy, budovanie megalomanských nákupných centier s obrovskými parkoviskami, developerské projekty s minimom zelene, masívne výruby lesov, málo zelene v mestách a dedinách.
Netreba ani poznať štúdie, keď aj voľným okom vidíme, že máme o polovicu menej lesov, príliš veľa holorubov s udlávenými cestami na svahoch. Flóra sa rapídne stráca. Pritom každá jedna rastlina, pokiaľ má dostatok vody, prefiltruje od koreňov až po prieduchy v listoch vodu do vzduchu, čím ho ochladzuje.
Podľa biológov ide o geniálny spôsob prírodnej klimatizácie. Strata každého stromu či zeleného pásu je potom čistá hlúposť. Keď nechladí príroda, teplota rastie a chladiť musí človek – a míňať na to elektrinu a ďalšie suroviny.
Spoliehať sa na mantry alarmistov klimatickej krízy nepomôže – toľko obviňované CO2 je v atmosfére stále rovnomerne rozložené. Ak jeho objem rastie, je to predovšetkým vinou nesprávneho spôsobu poľnohospodárstva, nie priemyslu.
Podľa vedcov nám však chýba prevaha vodných pár v atmosfére, ktoré spôsobujú asi 60 % prirodzeného zemského skleníkového efektu. Ročne ho z atmosféry ubúda 760 miliárd ton. Aj keby sme hneď zastavili produkciu skleníkových plynov, na klíme by sa to prejavilo zhruba o 100 rokov.
Samotné CO2 však za poruchy klímy nemôže, problémom je skôr plošné odvodňovanie. Každá molekula vody pohlcuje skleníkové plyny. Ak teda vrátime vodu a do krajiny, nemusíme toľko čakať na pozitívne zmeny.
Odvodnenie krajiny v mene ľahšieho života a vyššieho zisku znamená stratu vlhkosti v prírode a prudké zvyšovanie teplôt. Ak totiž slnko praží na megaparkovisko pri obchodnom centre, jeho teplota sa v lete pohybuje medzi 50 až 60 ℃.
Chýba tam voda, ktorá by priamo či cez rastliny chladila klímu. Ak aj naprší, dažďová voda sa odkanalizuje do rúr a odvedie do potoka. Takto sa veľká plocha mení na megapalacinkáreň, na ktorej sa ľudia aj ich autá v konečnom dôsledku upečú.
Chceli by sme pravidelný dážď, ale nie je z čoho, fyzika nepustí. Ak voda v obrovských kvantách odtečie do riek a potom do morí, pri trojmesačnom intervale návratu vody z veľkých vodných cyklov sa po odparení z mora vráti späť iba v podobe prívalových dažďov.
Tie prinesú veľa vody, ale nemá ju v prírode čo zadržať – udlávená zem v lesoch, holé kopce po ťažbe dreva, vybetónované a zregulované korytá riek a potokov, odvodňovacie kanály na poliach aj popod megaparkoviská. To všetko sú len superrýchle „diaľnice“, po ktorých sa voda po náhlych prudkých dažďoch bez prekážok valí preč. Často so všetkým, čo jej stojí v ceste.
Na druhej strane vyschnutá zem bez vody a zelene nemá šancu byť niečím iným, ako horúcou plackou. Nič nebráni slnku a jeho žiareniu pôsobiť – kde niet vody, niet zelene ani vlahy, ani príjemnej klímy a bludný kruh sa uzatvára.
Podľa prepočtov má Slovensko 31 500 km2 odvodnenej plochy, čo tvorí 65% plochy Slovenska. Ešte stále chcete, aby sa počasie unormálnilo a nevyskytovali sa povodne?
Prvým krokom by malo byť zadržanie vody v lesoch. Problémom sú však zjazdené a zhutnené cesty po ťažbe dreva. Na Slovensku je takýchto často už nepotrebných lesných ciest okolo 120-tisíc kilometrov.
Ak chceme, aby voda ostala tam, kam patrí, teda v lese, treba vedieť viac o pôde, do ktorej má vsakovať. Pôda má svoje póry, takzvané kapiláry. Za normálnych okolností obsahuje meter kubický pôdy 200 až 500 litrov vody – ak nie sú kapiláry prerušené alebo udlávené.
Nie je teda pravda, že by pôda kapacitne nedokázala zadržať prívalové dažde. Zaťažené cesty po ťažbe však tieto póry zatvoria, voda sa do nich nedostane. Početné nepotrebné cesty aj na svahoch s miernym sklonom sú dokonalými odvodňovacími kanálmi a voda po nich tečie závratnou rýchlosťou dolu ako po tobogane.
Aj preto už v roku 2021 začali v Česku s obnovou tôní – priehlbín, do ktorých vsakuje prebytočná voda v lese. Cieľom bolo udržať vodu v krajine, nedovoliť jej stekať dolu. Vďaka pozitívnej skúsenosti z tohto kroku hovoria o lacnom, nenáročnom a prírode blízkom riešení.
V Rožnove pod Radhoštěm vyšli pred štyrmi rokmi na nepoužívané lesné cesty bagrom – a zrekultivovali 1500 metrov ciest prekopaním priečnych rýh do hĺbky 1,5 metra. Efekt bol okamžitý: vodu sa podarilo zadržať v ryhách, erózia pôdy sa zastavila.
Najzaujímavejšie je na tom finančné porovnanie – celá práca na revitalizácii vyšla na 95-tisíc Kč (cca 4000 eur). Postaviť nádrž, ktorá by zadržala vodu v rovnakom objeme, ako odteká po týchto cestách (cca 9 000 m3), by stálo 4,5 až 8 miliónov Kč (200-350-tisíc eur).
Stavala by sa nekonečne dlhé roky a voda by zatiaľ odtekala dolu a spôsobovala ďalšie odvodnenie, horúčavy a záplavy.
Aj na Slovensku sa pomaly darí nadšencom obnovy prirodzenej klímy. Svoje by vedeli rozprávať aktivisti z Bioklimatického parku Drienová. Keď v roku 2017 zakladali park, pred sebou mali vyprahnutú monokultúru, zničenú melioráciou, ťažkými poľnohospodárskymi strojmi a tlačením na zisk z pôdy.
Záplavy v čase dažďov vystriedalo od apríla do októbra sucho. Prvé, čo urobili, bolo vybudovanie malých vodozádržných stavieb. Oplatilo sa – namiesto suchej, jednotvárnej, zničenej zeme dnes park žije na 27 hektároch rôznorodosťou flóry aj fauny. Vrátili sa dokonca aj žaby, ktoré sú jednými z indikátorov dobrej bioklímy.
Monokultúry podľa socialistického vzorca nahradili rôznorodé pôvodné odrody. Neurobili pritom nič svetoborné, len sa vrátili k tomu, čo fungovalo našim prarodičom. Ibaže – bez akejkoľvek podpory štátu a okolitých poľnohospodárov.
Druhá lastovička je od februára 2005 v Košiciach. Za 8000 eur sa na Sídlisku KVP realizovali vrstevnicové vodozádržné pásy. Dažďová voda a bahno sa tak nemohli dostať na tenisové kurty. Tri hektáre pôdy boli ochránené a už v decembri 2005 splnili svoj účel.
V júli 2006 napršalo 48 mm vody a voda napriek tomu ostala v pásoch. Tie už za ten čas zarástli vegetáciou, ktorú nik nesadil a aj vďaka nej je priestor schopný absorbovať aj vyššie zrážky. Keď sme u nás riešili septembrové povodne, pásy nepresakovali a napršané zrážky sa nedostali ďalej.
Ľudia zo sídliska vnímajú toto územie ako veľmi príjemné, dobre sa v ňom prechádza aj behá. Celý systém má napriek efektívnej ochrane proti povodniam podľa jeho autora Michala Kravčíka iba jeden háčik – na tomto projekte sa nedá nabaliť. Kto to kedy videl, aby hektár obnovy poškodenej krajiny v meste stál menej ako 3000 eur…
Hydrológ Michal Kravčík v roku 2018 vytvoril spolu s dobrovoľníkmi 6 hrádzok na potôčiku v Čermeľskom údolí v košických lesoch. Hrádzky zadržali stovky ton bahna, ktoré by inak skončilo v rieke Hornád.
K potôčiku chodí lesná zver, okrem vody tu nájde aj potravu a nepotrebuje chodiť k ľudským obydliam. Potôčik napriek hrádzkam má stále vodu a tečie, kým jeho dvojča pravidelne vysychá.
Ďalšie jazierka sú vďaka ľuďom z iniciatívy Voda v prírode nad Ťahanovcami – a robia presne to, čo majú. Zadržaná voda v nich vytvára dobrú klímu, ktorú oceňujú turisti netušiac, že jazierkam dopomohla k vzniku ľudská ruka.
Malý vodný cyklus teda funguje: zadržanie vody v krajine znamená lepšiu klímu, postupné zvlhčovanie a odparovanie vody, menšie a častejšie lokálne dažde či búrky a opätovný návrat vody do krajiny bez rizika povodní a horúčav. Riešenia teda sú a nestoja veľa.
Ak hľadáte na stránke Ministerstva životného prostredia niečo k protipovodňovým opatreniam, dozviete sa o opevnení brehov a dna rieky Myjava a jej prítokov v cene päť a pol milióna eur. Podľa odhadov poisťovní sa výška škôd spôsobených poslednými povodňami v tomto roku vyšplhá na 15 miliónov eur.
Koľko remízok, jazierok, hrádzok či rekultivácií nepotrebných ťažobných ciest v lesoch by sme za to mohli urobiť? Bombastické stavby priehrad, ba ani betónovanie korýt riek a potokov očividne nie sú dobrou prevenciou toho, čo nechcene zažívame už každoročne.
Žiadne betónové nádrže či zvýšené opory brehov nebudú stačiť na riešenie problému pokazenej klímy. Potrebujeme sa vrátiť k overeným krokom generácií pred nami. Inak sa upečieme za živa a potom nás ešte spláchne potôčik, ktorý nezvládne náhly príval vody stekajúcej z lesa.
Dobrovoľnícke mikroprojekty na Slovensku aj v Česku sú úspešné. Jednoduché riešenia sú podľa odborníkov na vodu najefektívnejšie. V rámci protipovodňovej prevencie je teda kam a prečo efektívnejšie investovať peniaze.
Ilustračné foto – Peter Kremský a Michal Kravčík
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
