Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V detských domovoch na Slovensku žije stále takmer 4-tisíc detí. Za týmto číslom sú tisícky osudov ľudí, ktoré majú výrazne sťažený štart do života. Jedným z nich je aj Klaudia Petrovská, ktorá žila v domove 13 rokov.
V prvej časti rozhovoru s Klaudiou sa okrem iného dočítate:
Do puberty ste vyrastali v detskom domove. Ako si spomínate na toto obdobie?
Žila som tam od troch rokov. Bol to detský domov rodinného typu, kde nás žilo spolu zväčša okolo 10-12 detí a jeden manželský pár. Výhodou bolo, že sa nám stále nestriedali sociálne pracovníčky, tak ako to bolo v iných domovoch. Starali sa o nás manželia, ktorí mali v bunke svoj vlastný byt a často aj vlastné deti.
Aký ste s nimi mali vzťah?
Starala sa o nás viac-menej len teta vychovávateľka. Ujovým svetom bol šach a „vzťahovo“ v našom živote figuroval hlavne vtedy, keď bolo treba niekoho zbiť, vynadať mu alebo ho úplne psychicky ponížiť. Mal na to však dosť drsné spôsoby. Väčšinou sme sa ho báli.
Preto všetko ostávalo na tete a je logické, že to jedna žena nemohla zvládať. Preto si často svoju zlosť a hnev vybíjala na nás. Bolo to občas naozaj náročné po všetkých stránkach. Fungoval u nás model rodiny, kde sa o väčšinu vecí stará len žena a muž je ten nadradený.
Som rada, že v dnešnej dobe je to už inak. Tým, že to bolo v domove takto nastavené, na osobný vzťah veľmi priestor nebol. Skôr sme si budovali vzťahy my deti medzi sebou.
Cítili ste, že oproti deťom z bežných rodín vám niečo chýba?
Ako dieťa som to až tak nevnímala… V podstate som iné prostredie ani nepoznala. Nemala som to s čím porovnať. Začalo to na mňa doliehať, keď som bola staršia, prišla puberta a začala sa mi prirodzene vytvárať osobnosť a identita.
Začala som mať obrovské migrény až záchvaty, ktoré trvali aj tri dni.
Hľadala som odpovede na otázky, čo tu robím, prečo som práve tam, kde som, akú mám históriu, atď. Tým, že mi hlava išla na plné otáčky, začala som mať obrovské migrény až záchvaty, ktoré trvali aj tri dni.
Prežívala som aj rôzne strachy. Asi najväčší bol z tmy a neustálej samoty. Pamätám si, že som bežne zaspávala aj tri hodiny a nakoniec som zaspala už len od totálneho vyčerpania. Bála som sa aj otočiť chrbtom smerom k dverám z obavy, či niekto nepríde…
Ako dieťa som bola možno senzitívnejšia na podnety v okolí ako iné deti, lebo kamarátka na izbe sa len otočila a do minúty spala.
Čo vám pomohlo uvedomiť si, že máte nenaplnenú potrebu po blízkosti?
Keď som mala 12-13 rokov a chodili sme na rôzne tábory, zoznámila som sa s jednou zdravotníčkou. Pri nej som vôbec prvýkrát zažila silné, až materinské puto.
Až keď som sa do nej zaľúbila a potrebovala jej neustálu blízkosť, pochopila som, ako veľmi citovo strádam. Bolo to ako závislosť od drog. Ona vo mne prvýkrát otvorila tú hlbokú túžbu po láske.
Hoci som ju v sebe mala, tým, že som ju nemala s kým zdieľať, ostala zakopaná niekde hlboko vo vnútri. Dokonca som tejto žene písala ľúbostné listy, ktoré má dodnes odložené. Vytvorila som si k nej vzťah až nezdravej závislosti, ktorá trvala asi dva a pol roka.
Len vtedy som si začala uvedomovať, o čo prichádzam. Aké by to možno mohlo byť, ale nie je. Cítila som sa ako väzeň, ktorému dajú na chvíľku okúsiť slobodu a znova ho strčia tam, kde bol… Netúžila som po ničom inom, len opäť zažívať náklonnosť osoby, ktorá ma ľúbi.
Ako ste sa potom dostali k svojej pestúnskej mame Nadi?
Bola to moja triedna učiteľka na druhom stupni základnej školy. Keď som bola v ôsmom ročníku, začala si ma všímať viac ako ostatné deti. Pomáhala mi, nosila mi jedlo a podporovala ma v športe. Nakoniec mi navrhla, že by si ma zobrala do pestúnskej starostlivosti.
Odrazu sa nám úplne rozsypala stabilita, na ktorú sme boli roky zvyknutí.
Dodnes vlastne nerozumiem prečo. Za tridsať rokov práce v domove, keď jej prešli rukami stovky detí, nikdy nepocítila túžbu si niektoré z nich vziať. Neplánovala to. Ako sama priznala, zrazu ku mne pocítila veľkú lásku. Jednoducho vedela, že mi chce pomôcť a vytvoriť mi nový domov.
Tešili ste sa?
Pravdu povediac, spočiatku som k nej nechcela veľmi ísť. Aj keď to v domove nebolo bohviečo, predsa len som to tam roky poznala, mala som kamarátov, známe prostredie, svoju izbu, tetu, uja a zrazu som mala ísť niekde k cudziemu človeku. Nebola to, ako sa povie, láska na prvý pohľad. (Úsmev.)
Prečo ste sa napokon rozhodli, že to s pestúnskou mamou predsa len skúsite?
Detský domov, v ktorom som bola, prešiel zo systému rodinného typu do striedavej starostlivosti. To znamená, že sa v ňom začali striedať sociálne pracovníčky, ktoré robili na zmeny. To mnohými deťmi veľmi otriaslo. Odrazu sa úplne rozsypala stabilita, na ktorú sme boli roky zvyknutí.
Poslednou kvapkou bolo, keď nám po 13 rokoch zrušili našu bunku a prerozdelili nás po dvoch do iných buniek. Pre mňa ako dieťa to bolo úplne bezcitné až likvidačné. Tých ľudí som z domova poznala, ale bolo to, ako keby vás presťahovali k susedom. K novým rodičom a deťom.
Zrazu som stratila pevnú pôdu pod nohami. Vtedy som si povedala, že idem k pestúnskej mame. Ak by sa mi tá bunka nezrušila, neviem, či by som odišla. Dnes si vravím, že to tak malo byť.
Ako spätne hodnotíte život s pestúnskou mamou?
Bolo to iné, ako si budovať vzťah s mamou od detstva, keďže som k nej prišla, až keď som mala takmer 16 rokov. Všetko potrebovalo svoj čas a aj náš vzťah prechádzal rôznymi fázami. Myslím, že sme sa vzájomne dopĺňali, ona bola skôr rozumová a ja skôr hĺbavá.
V tom období bolo fajn, že som u nej bola, lebo z domova som prišla dosť psychicky ubitá a potrebovala som nabrať sebavedomie. Mala som za sebou naozaj veľmi veľa negatívnych zážitkov.
Zmenu spojenú s príchodom k Nadi som vnímala najmä v tom, že som mohla žiť normálny tínedžerský život so všetkým, čo k tomu patrí.
Pamätám si, že prvé mesiace u Nadi som sa nevedela dojesť.
Chodiť von s kamarátmi, mať svoj telefón, notebook, vreckové, priateľa. V domove nás držali dosť nakrátko. Mnou vtedy lomcovala puberta a bola som ako odtrhnutý vagón, takže Naďa to so mnou nemala ľahké.
Zároveň to nebolo jednoduché ani s ňou, pretože žila dovtedy len sama a nebola zvyknutá sa niekomu prispôsobovať. Ako učiteľka navyše často veľmi urputne trvala na svojom stanovisku.
Aj z praktického hľadiska však spätne vnímam pozitívne, že som u nej bola. Napríklad si pamätám, že prvé mesiace u Nadi som sa nevedela dojesť. Utekala som zo školy, aby som sa vrátila domov, a len som jedla. Určite za tým bola aj veľká emočná nenasýtenosť.
Čo vám najviac pomohlo emočne dozrievať?
Pomohlo mi, že som mala okolo seba priateľov, s ktorými som mohla prísť na iné myšlienky a uvoľniť sa. Už od malička som bola veľmi komunikatívna a otvorená, takže som ľahko nadväzovala nové vzťahy. Veľmi mi tiež pomáhalo, že som športovala.
Čo sa týka negatívnych emócií ako zlosť, hnev, tam ešte vidím u seba rezervy. V mojom detstve boli predsa len veľmi prítomné a nikto ma neučil, ako s nimi pracovať. Tiež si uvedomujem, že to chce čas.
Vidím to najmä vo vzťahoch s partnerom, kolegami v práci alebo teraz s mojimi deťmi – nastavujú mi zrkadlo. Vzťahom som otvorená, lebo skrze ne sa môže človek naozaj veľmi posunúť a prekročiť to, čo ho ovláda, či už emócie, alebo neželané myšlienkové vzorce z minulosti.
Nikdy ste nepociťovali voči svojej biologickej mame hnev za to všetko, čo sa vám stalo?
Nenazvala by som to hnevom. Skôr som to nechápala. Nikto sa so mnou o tom nikdy nerozprával. Moja mama to tiež nemala ľahké. Vyštudovala baletné konzervatórium a chvíľu tancovala aj v Národnom divadle v Bratislave.
Zrazu sa mi opäť vrátil ten pocit živosti, ktorý som mala v domove. Že žijem život tak trochu na hrane.
Sama vyrastala bez mamy, pretože tá spáchala samovraždu, keď mala moja mama päť rokov. Spomínala mi, že keď otehotnela, mala 19 rokov a skončila na ulici.
Šokom z tehotenstva sa u nej spustila epilepsia a schizofrénia a nedokázala sa o mňa postarať. Prvé mesiace sme strávili spolu v dojčenskom ústave, no potom ma umiestnili do detského domova.
Vnímala som pozitívne, že som sa tam dostala. Moja mama by sa o mňa nedokázala postarať a pripraviť ma do života. Až v puberte som si potom začala klásť otázky, na ktoré mi nikto nevedel odpovedať.
So svojou biologickou mamou ste napokon dva roky žili. Ako k tomu došlo?
Bolo to počas štúdia na vysokej škole, keď som bola v treťom ročníku. Mojej biologickej mame vtedy zomrel manžel a ostala sama. V tom čase som sa vysťahovala z internátu a nasťahovala sa k nej. Moja mama nevedela samostatne fungovať.
Vedela som, že to musím urobiť. Cítila som k nej obrovskú lásku a chcela som jej byť oporou. Vysokoškolský život bol pre mňa veľakrát o chodení na párty a učili sme sa viac menej len vtedy, keď bolo skúškové. Trošku som išla ako keby s davom.
Keď som potom prišla k mame, zrazu sa mi opäť vrátil ten pocit, ktorý som mala v domove. Že žijem život tak trochu na hrane. Hodilo ma to do prítomnosti. Oživilo to vo mne ten pocit, že tu na zemi nám vlastne aj tak nič nepatrí.
Keď človek žije v neustálom pocite istoty, ani nevie, že túto životodarnú silu v sebe má. Veľakrát sme boli s mamou odkázané na pomoc zvonku a veľakrát sme zažili, že pomoc prišla vtedy, keď sme to potrebovali. Som si istá, že je tu vždy, keď sme jej otvorení. Vďaka tomu som si vytvorila veľkú dôveru k životu.
Aký bol váš vzťah s mamou v období, keď ste žili spoločne v jednej domácnosti?
Cítila som k nej veľkú lásku a potrebu postarať sa o ňu. Samozrejme, bola to moja mama a to puto tam bolo, aj keď ma nevychovala. Hoci za mnou chodila do domova a mala som s ňou kontakt, až teraz som mala možnosť ju skutočne spoznať.
Samozrejme, nebolo to vždy len ružové, predsa len mamina bojovala so svojimi vnútornými démonmi a mala som čo robiť, aby som to s ňou zvládla. Zistila som však, že väčšina jej problémov pramení z nespracovaných zážitkov z detstva.
Absolvovala som všetko, čo by ma viedlo k hlbšiemu sebapoznaniu.
Má veľmi silno potlačené traumy a jej choroby sú v podstate už len dôsledok. Mala som vo vzťahu k nej taký spasiteľský syndróm, že ju zachránim. Išlo to až do sebadeštrukcie. Zistila som, že nikomu nedokážeme pomôcť, pokiaľ sám nie je tomu otvorený.
Ako sa vám zmenil život, keď ste s ňou začali bývať?
Keď som k svojej biologickej mame prišla, akoby som sa úplne vypla. Bol to pre mňa taký veľký obrat, že som sa nedokázala ani učiť na skúšky a dokončiť školu.
Súviselo to najmä s tým, že sa u mňa začala duchovná cesta smerom do vnútra. Dovtedy som pracovala na tom vonkajšom: aby som bola obľúbená v kolektíve, bola úspešná v športe, mala frajera, určité vzdelanie…
Stále som riešila len ten povrch. Keď som sa však chcela hlbšie pozrieť do svojho vnútra, musela som sa zastaviť a zamyslieť sa, kam smerujem. Začala som meditovať, cvičiť jogu, čítať knihy o sebapoznaní, bola som dvakrát v ústraní v tme, skúšala som pôsty, otužovanie…
Absolvovala som všetko, čo by ma viedlo k hlbšiemu sebapoznaniu mimo tohto materiálneho sveta. Vírili vo mne otázky, aký má tento život vlastne zmysel, či je naozaj len o tom niečo tu dosiahnuť a potom zomrieť. Hľadala som v tom celom hlbšiu podstatu. Na tejto ceste som takisto spoznala množstvo nových ľudí, s ktorými som v kontakte dodnes.
Takže ste si v tom období riešili aj svoje detstvo?
Áno. Vynárali sa mi rôzne emócie, ktoré boli hlboko zakopané a nemala som čas ich riešiť a spracovať. Neustále som bola zahltená školou, športom, vzťahmi… a nemala som čas sa ani na chvíľku zastaviť. Po všetkých tých zážitkoch to však bolo viac ako potrebné.
Po tomto obrate sa mi stávalo, že som chodila len tak do parku a celé hodiny som pozorovala ľudí a okolie. Začala som pomaličky žiť mimo toho mentálneho hluku. A už toto bolo veľkým oslobodením.
Prichádzala som na rôzne veci, že to, ako som bola formovaná v detstve, či už v domove, v škole, častokrát nekorešpondovalo s tým, čo som cítila vnútorne. Veľa tých myšlienok a názorov som proste len prebrala ako šablónu do života bez toho, aby som sa nad tým hlbšie zamyslela.
Učila som sa hovoriť ľuďom „nie“, keď to tak cítim – bez ohľadu na ich prežívanie a manipuláciu.
Mnoho z tých myšlienkových štruktúr som musela úplne vyhodiť alebo zmeniť. Začala som sa trénovať, aby som dokázala byť tu a teraz a žiť v prítomnosti.
V tom som nachádzala úľavu a pokoj aj od svojich nepríjemných zážitkov z detstva. Začala som žiť omnoho autentickejší život. Robila som veci, ktoré som uznala za vhodné, či sa to niekomu páčilo, alebo nie.
Takisto som sa učila hovoriť ľuďom „nie“, keď to tak cítim – bez ohľadu na ich prežívanie a manipuláciu. Oslobodila som sa od množstva vecí, ktoré ma vnútorne brzdili.
A čo vás biologický otec? Mali ste možnosť ho stretnúť a vysporiadať si vzťah aj s ním?
Nie, len som s ním telefonovala. Snažil sa však z toho vykrútiť. Neveril, že by som mohla byť jeho dcéra. Stále ma presviedčal, že sú tam nejaké dva mesiace, a preto to nesedí.
Nechcela som ísť k nemu s tým, že mu budem niečo vyčítať. Jednoducho som chcela lepšie pochopiť svoju históriu, svoje korene. Vnímala som to ako doplnenie mozaiky svojho života.
V druhej časti rozhovoru sa okrem iného dozviete i to:
Foto – archív Klaudie Petrovskej
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
