Z profesionálneho futbalistu katolícky kňaz: Aj keď som bol na vrchole, cítil som sa úplne prázdny

Z futbalového ihriska až pred svätostánok. Chase Hilgenbrinck hrával profesionálny futbal v USA aj v Čile a mal našliapnuté na sľubnú športovú kariéru. Na vrchole slávy však pocítil, že ho Boh volá k niečomu hlbšiemu. Dnes je katolíckym kňazom a sprevádza mladých na ceste rozlišovania. V rozhovore hovorí o sile ticha, strachu z povolania aj o tom, ako si zamiloval niečo, čo si predtým nevedel ani predstaviť.

Ako ste prežívali svoju vieru počas dospievania, keď ste sa naplno venovali futbalu a smerovali k profesionálnej kariére?

Viera bola u nás doma niečím úplne prirodzeným. Chodili sme na omše, modlili sa spolu. Rodičia nás učili, že Boh má byť v živote vždy na prvom mieste. Ako tínedžer som bol však naplno ponorený do sveta futbalu a vieru som veľmi neriešil. Chcel som sa stať profesionálnym futbalistom, takže športu som venoval všetok čas a energiu.

Až neskôr som si začal uvedomovať, že šport bol mojou školou viery – učil ma disciplíne, vytrvalosti, schopnosti prijať prehru, vedieť sa podeliť o úspech. Musel som sa naučiť, že tím je viac než jednotlivec, že mojím cieľom nie je len vlastný úspech, ale aj podpora tých, ktorí sú okolo mňa.

Dnes viem, že šport zo mňa vyformoval kresťana, akým som dnes.

Pochopil som, že ak budujem svojich spoluhráčov, budujem aj seba – a to platí aj vo viere. Svätý Ján Pavol II. povedal, že šport je školou morálnych cností, a presne to som zažil.
Dnes viem, že šport zo mňa vyformoval kresťana, akým som dnes. Všetky tie lekcie zo športu teraz žijem a odovzdávam ďalej ako kňaz.

A keď dnes hovorím mladým, zdôrazňujem, že si nemusia voliť medzi vierou a úspechom. Práve naopak, tieto dve veci sa môžu vzájomne dopĺňať. Ak ich žijeme v spoločenstve, v službe druhým a nie kvôli vlastnej sláve, dokážeme dosiahnuť skutočné víťazstvá – nielen na ihrisku, ale aj v živote viery.

Ako profesionálny športovec ste to dotiahli až do najvyššej americkej ligy MLS (Major League Soccer) a predtým ste zahviezdili aj v Čile. Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že ani úspech a uznanie nedokážu naplniť to najhlbšie miesto vo vašom vnútri?

Nebolo to zo dňa na deň. Bol to postupný proces, ktorý si vyžadoval úprimnosť – najmä voči sebe samému. Navonok som žil svoj sen: robil som to, čo som miloval, a zažíval som úspech. Keď som však prišiel domov a zostal sám so sebou, cítil som, že niečo vo mne zostáva nenaplnené. Akoby v mojom srdci zostávalo prázdne miesto, ktoré nedokázalo zaplniť nič – ani výhry, ani uznanie.

Začal som si klásť zásadné otázky: Odkiaľ prichádza skutočné naplnenie? Dá sa vôbec žiť svoj sen, a predsa sa cítiť prázdny? A prečo niečo podobné vidím aj u iných – u úspešných ľudí, športovcov, celebrít? Mnohí z nich dosiahli všetko, čo svet ponúka, a predsa sú nešťastní.

Spoločnosť nám často hovorí, že viera je len útočiskom pre slabých – pre tých, ktorí zlyhali a prišli o všetko. Ja som si však Ježiša nevybral vtedy, keď som bol na dne. Vybral som si ho práve vtedy, keď som mal všetko, o čom som si myslel, že ma urobí šťastným – a predsa som sa cítil úplne prázdny.

V momentoch, keď sa v nás ozýva nepokoj alebo prázdno, máme často tendenciu niečím to prekryť. Spomínate si, ako ste s tým zápasili vy?

Ak mám byť úprimný, ani ja som pred tým neutekal menej než ostatní. Keď sa vo mne ozýval nepokoj alebo prázdno, aj ja som hľadal únik. Vtedy som si to možno neuvedomoval, ale spätne vidím, že som sa uchyľoval k veciam, ktoré mi dali rýchly pocit úľavy, ale nič neriešili.

To je pasca, ktorú nám súčasný svet ponúka. Keď cítime úzkosť, smútok alebo jednoducho nudu, okamžite hľadáme niečo, čo to prekryje – jedlo, sociálne siete, alkohol, zábavu. Počas pandémie sa to ukázalo v plnej sile: tržby z predaja alkoholu lámali rekordy. Ľudia boli zrazu konfrontovaní sami so sebou a netušili, čo s tým… Hľadali teda čokoľvek, čo by ich odpútalo od reality.

Je oveľa jednoduchšie utiecť k niečomu, čo nám okamžite prinesie pocit úľavy, než sa zastaviť, vydržať to ticho a začať načúvať svojmu vnútru. Priznať si, že niečo nie je v poriadku, a nepotláčať to si vyžaduje odvahu.

Práve tam sa to zlomilo – nie v ďalšom výkone, ale v hľadaní pravdy, ktorá už nebola o tom, čo dosiahnem, ale o tom, kým v skutočnosti som.

Až keď som pochopil, že tie rýchle úniky vo mne zanechávajú prázdno, mohol som začať čeliť tomu, čo sa vo mne naozaj deje. A práve tam sa to zlomilo – nie v ďalšom výkone, ale v hľadaní pravdy, ktorá už nebola o tom, čo dosiahnem, ale o tom, kým v skutočnosti som.

Bolo toto zlomové obdobie časom, keď ste prvýkrát začali uvažovať o kňazstve?

Áno, ale ten proces bol postupný. Po skončení vysokej školy som prijal ponuku hrať profesionálny futbal v Čile. Presťahoval som sa do krajiny, kde som nepoznal ľudí, kultúru ani jazyk. Po tréningu som mal zrazu celé dni pre seba. A to ticho, ktoré ma spočiatku frustrovalo, sa napokon stalo jedným z najväčších darov.

Hodiny som sedával pred svätostánkom, kde postupne rástla moja túžba po Bohu. A práve tam som pocítil, že si ma Boh chce povolať do kňazstva. Dnes verím, že ak chceme objaviť to, po čom v hĺbke túžime, musíme sa nechať vyrušiť – vystúpiť zo zabehaných chodníčkov a vystaviť sa diskomfortu.

Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste si uvedomili, že vás Boha volá do zasväteného života? Nemali ste obavu, že prídete o všetko, čo ste si dovtedy budovali?

Prvou reakciou bol jednoznačne strach. Nie preto, že by som mal pochybnosti o Bohu, ale začal som pochybovať o sebe. V hlave mi zneli hlasy, ktoré pozná asi každý, kto chce odpovedať na Božie volanie: „Nie si dosť dobrý. Pozri sa, čo máš za sebou. Ľudia ti to neuveria.“ Do toho sa miešala obava z toho, ako na to zareaguje okolie.

Ako športovec som bol zvyknutý žiť pod drobnohľadom – tréneri, fanúšikovia, médiá, verejnosť. A teraz som mal povedať, že chcem byť kňazom? Že končím so svojou kariérou a vyberám si cestu zasväteného života?

Tých otázok bolo veľa – a neboli pohodlné. No práve cez ne som začal chápať, že viera nie je o tom, čo si o nás myslia druhí. Je o tom, čo s nami zamýšľa Boh – a či sme ochotní mu dôverovať, aj keď to znamená pustiť z rúk to, čo sme si mysleli, že bude pre nás to najlepšie.

Čo vám vtedy dodalo odvahu vykročiť na cestu, ktorá sa úplne líšila od toho, čo ste si pôvodne predstavovali? Dokázali ste Bohu dôverovať, že to s vami myslí vážne?

Dôvera bola pre mňa asi najväčšou výzvou. Vedel som, že Boh existuje, že ma miluje, že mi odpustil, ale zrazu to už nebolo len o tom, čo som vnímal rozumom. Začal som cítiť, že Boh odo mňa nechce len to, aby som mu veril, ale aby som mu dôveroval a zveril mu svoj život – s obavami, s neistotami, s minulosťou.

A to je úplne iná vec. Časom som si uvedomil, že ak ma Boh naozaj volá, tak ma v tom nenechá samého. Že mi nechce niečo vziať, ale darovať niečo hlbšie. A v tomto pochopení prišiel pokoj.

Ako ste sa vysporiadali s túžbou po rodine a deťoch, ktorá je prirodzene v každom z nás?

Nebolo to ľahké. Nikdy som si nepredstavoval, že by som žil v celibáte. Od detstva som rátal s tým, že sa raz ožením, budem mať deti a žiť „bežný“ rodinný život. Táto túžba bola prirodzená, silná – a stále je.

Aj v kňazstve totiž hrozí, že sa to stane rutinou.

A práve to bolo pre mňa dôležité pochopiť: že celibát nie je popretím týchto túžob, ale ich vedomým odovzdaním. Nie preto, že by boli zlé – práve naopak. Ján Pavol II. to krásne vyjadril v teológii tela: každý človek je povolaný k láske, k prinášaniu seba ako daru pre druhého.

Väčšina ľudí žije toto sebadarovanie v manželstve. Ale niektorí sú pozvaní túto lásku darovať inak – v úplnej dostupnosti pre druhých, bez výhrad. A práve v tom som našiel zmysel. Celibát pre mňa nie je vzdaním sa rodiny.

Je to spôsob, ako sa stať súčasťou mnohých rodín – ako im slúžiť, sprostredkovať im sviatosti, viesť ich k Bohu. A čím viac som to prijímal, tým viac som si uvedomoval, že nejde o stratu, ale o spôsob sebadarovania.

Keď ste sa rozhodli pre kňazstvo, asi ste nemohli dopredu tušiť, čo všetko to bude znamenať. Bolo niečo, čo vás na tejto ceste prekvapilo?

Bolo toho viac…, ale najviac ma prekvapilo, že som si zamiloval to, čo som si predtým ani nevedel predstaviť. Keď som prijal kňazské povolanie, veril som, že ak ma volá Boh, dá mi silu aj schopnosť túto cestu zvládnuť. Nevedel som však, že si ju tak zamilujem.

Že budem Cirkev vnímať ako svoju rodinu a že sa vo mne zrodí taká láska k ľuďom. Niekedy počujeme manželov hovoriť, že po rokoch milujú svojho partnera ešte viac než na začiatku – a presne tak to cítim aj ja voči svojmu povolaniu. Milujem svoje povolanie viac ako v deň, keď som slávil svoju prvú svätú omšu.

Čo pre vás znamená, že sa každý deň môžete doslova dotýkať Ježiša – byť tak blízko pri ňom, prítomnom v Eucharistii?

Ďakujem, že ste mi položili túto otázku – aj v kňazstve totiž hrozí, že sa to stane rutinou. A to je niečo, čo ma niekedy až zahanbuje. Nie preto, že by som si Eucharistiu nevážil, ale preto, že si uvedomujem, ako ľahko si môžeme na tento zázrak zvyknúť.

To platí nielen pre kňazov, ale aj pre laikov. Mnohí chodia na omšu denne, modlia sa, prijímajú Eucharistiu – a predsa je možné, že si v tej každodennosti ani neuvedomujú, čo sa vlastne deje. Že práve prijali živého Krista.

Ako kňaz mám tú výsadu držať Krista v rukách a vysloviť slová premenenia. A v tých najlepších dňoch ma to napĺňa bázňou – pred tým, kto je on, ale aj pred tým, že si ma vybral, aby som ho takto prinášal svetu. A práve preto je dôležité nikdy si na to nezvyknúť. Nestratiť vďačnosť, nezabudnúť, koho držím v rukách a čo to hovorí o tom, kým som povolaný byť ja.

Vo svojej diecéze Peoria ste zodpovedný za sprevádzanie a formáciu mladých pri rozlišovaní duchovného povolania. Čo sú dnes tie najčastejšie prekážky, ktoré mladým bránia urobiť ďalší krok? Čo ich brzdí, aj keď možno v srdci cítia, že ich Boh volá?

Jednou z vecí, ktorú často vidím, je strach. A paradoxne najmä u tých, ktorí sú duchovne zrelí. Mladí muži, ktorí sa snažia žiť svoju vieru úprimne a čnostne, v sebe často nosia hlboký rešpekt voči Bohu – a práve preto sa boja, že na jeho volanie nebudú dosť dobrí. Že zlyhajú.

Vtedy sa snažím rozlíšiť, či ten strach pramení z nesprávneho obrazu Boha, alebo z pokory, ktorá si len potrebuje uvedomiť, že Boh nikdy nepovoláva bez toho, aby zároveň nedal aj potrebnú milosť na to, čo žiada.

Druhou veľkou prekážkou je dnes neschopnosť prijať záväzok. Vyrastáme v kultúre, kde je všetko na jedno kliknutie. Všetko je rýchle, vymeniteľné, okamžite dostupné – od jedla cez zábavu až po vzťahy. Ale povolanie, či už do manželstva, alebo kňazstva, znamená ísť opačným smerom: darovať sa navždy.

A to môže byť desivé. Preto je dôležité mladým ukázať, že záväzok neznamená koniec slobody, ale jej naplnenie. Že skutočná láska sa bez obety nedá žiť. A keď im to ukážeme ako výzvu k hrdinstvu a odvahe, často vidíme, že ich srdce odpovie. Lebo práve po niečom takom hlboko vo svojom vnútri túžia – nie po pohodlí, ale po výzve, ktorá dá ich životu zmysel.

Ak niekto uvažuje, že ho Boh možno volá k zasvätenému životu, čo by mal urobiť ako prvé – okrem rozhovoru s duchovným sprievodcom? Na čo by mal byť pozorný vo svojom vnútri?

Vždy hovorím: vytrvaj v modlitbe. To je základ. Mnohí sa jej v tejto fáze zľaknú – akoby sa báli, že ich Boh pozve a oni budú musieť niečo obetovať. A tak radšej prestanú počúvať. Avšak práve v modlitbe sa rodí dôvera. Tam sa človek učí rozlišovať, čo je jeho vlastnou túžbou a čo je skutočným Božím volaním.

Ten, kto si klame v rozlišovaní, to v sebe ponesie po celý život.

Zároveň je kľúčové byť úprimní – voči Bohu aj voči sebe. Nesnažiť sa hneď nájsť ospravedlnenia alebo vysvetlenia, prečo by iná cesta bola pohodlnejšia. Rozlišovanie nie je kalkulácia. Je to počúvanie srdca, ktoré vie prekvapiť, ale vždy oslobodzuje.

Lebo len ten, kto pozná svoje vnútro, dokáže rozoznať, či sa náhodou sám pred niečím neschováva. A ten, kto si klame v rozlišovaní, to v sebe ponesie po celý život.

Pri pohľade na štatistiky si kladiem otázku, ako chceme budovať Katolícku cirkev, keď čelíme takej výraznej kríze povolaní – nielen kňazských, ale aj rehoľných. Myslíte si, že ide len o dočasný pokles, alebo skutočne prežívame hlbokú krízu zasväteného života?

To je veľmi dobrá otázka – a áno, myslím si, že kríza je reálna. Ale táto kríza nie je izolovaná. Dotýka sa aj laického života – a možno ešte hlbšie. Pozrite sa na čísla – koľko ľudí dnes pristupuje k sviatostiam a koľko ich pravidelne chodí na svätú omšu? Percento veriacich v laviciach klesá rovnako ako počet zasvätených. A to spolu úzko súvisí.

Cirkev od začiatku učí, že prvým povolaním každého kresťana je svätosť. A až z tohto základu vyrastajú ostatné povolania – kňazstvo, manželstvo, rehoľný život. Ak teda nemáme v laviciach mužov a ženy, ktorí milujú Boha a usilujú sa o svätosť, nemôžeme sa čudovať, že neprichádzajú ani nové povolania.

Preto nehovorím len o „kríze povolaní“, ale o hlbšej kríze viery. Ak ju chceme prekonať, musíme sa vrátiť k podstate – k živému, osobnému vzťahu s Bohom. A ak sa tento vzťah obnoví v rodinách a vo farnostiach, prídu aj nové povolania. Lebo zasvätený život nie je náhodou – je ovocím živej Cirkvi.

V súčasnosti sa veľa hovorí o potrebe „novej evanjelizácie“ – čo to však konkrétne znamená v každodennom živote? Ako môžeme ako Cirkev prinášať evanjelium spôsobom, ktorý je dnes zrozumiteľný a príťažlivý?

„Novú evanjelizáciu“ by sme nemali vnímať ako nejaký vzdialený formát určený pre cirkevnú hierarchiu. V skutočnosti ide o niečo veľmi osobné: použiť to, čo sme dostali, v službe druhým. Každý má svoje prostredie, kde môže byť autentickým svedkom viery.

Pre mňa je to svet športu – vyrastal som v ňom, poznám ho zvnútra a hovorím jeho jazykom. Preto sa snažím túto skúsenosť pretaviť do niečoho, čo môže ľudí priviesť bližšie k Bohu. Vediem športové tábory, prednášam trénerom a hráčom, hovorím s nimi o viere cez jazyk, ktorému rozumejú.

A to isté platí pre kohokoľvek. Ak niekto miluje hudbu, nech ňou oslavuje Boha. Ak niekto píše, natáča videá, pôsobí v médiách, má priestor byť hlasom evanjelia práve tam. Nová evanjelizácia nie je len o kazateľoch. Je o tom, aby sme ako katolíci žili vieru tam, kde sme – s autenticitou a odvahou.

Práve v tomto úsilí o autentický život viery však často narážame na rozdelenia – nielen vo svete, ale aj vo vnútri Cirkvi. Aj samotní katolíci sa rozdeľujú na rôzne názorové prúdy: liberáli, konzervatívci, tradiční, progresívni… Čo môžeme ako katolíci robiť pre to, aby sme boli svedectvom jednoty pre tento svet?

Myslím si, že veľká časť tejto polarizácie pochádza z toho, že si idealizujeme svoje postoje a prestávame počúvať. Aristoteles povedal, že cnosť je vždy v strede medzi dvoma extrémami – a práve tam, v napätí uprostred, sa učíme žiť správne. To platí aj v Cirkvi.

Pravá ortodoxia nie je o jednostrannosti, ale o vernosti pravde, ktorú Cirkev hlása – celistvo, s láskou a múdrosťou. Nie sme zjednotení tým, že máme na všetko rovnaký názor. Sme zjednotení tým, že patríme Kristovi. On je naším stredom.

Pápež, biskupi a kňazi sú povolaní byť znakmi tejto jednoty – a my všetci sa máme pridržiavať učenia Cirkvi, nie vytvárať vlastné frakcie podľa toho, čo sa nám viac páči. Jednota nie je pasivita. Je to vernosť evanjeliu – a tá sa vždy žije uprostred, nie na hraničných póloch.

Foto: Archív Chase Hilgenbrinck.