Od mladých sa učím odvahe snívať vo veľkom, hovorí fokolarínka Marika Bacher (rozhovor)

Svoje povolanie môže človek objaviť aj dnes — v akomkoľvek veku a v každej životnej fáze, ak má odvahu nechať sa viesť. Cez ticho, cez vzťahy i cez otázky, ktoré si často kladieme v skrytosti, približuje Marika Bacher cestu duchovného sprevádzania.

V rozhovore sa okrem iného dozviete i to:

• Čo ju na duchovnom sprevádzaní mladých najviac oslovuje
• Ako pracuje s tichom zo strany Boha
• Kedy pri sprevádzaní mladých narazila na vlastné limity
• Aký odtlačok túži zanechať v srdci mladých, ktorých sprevádza

Ako ste spoznali, že vás Boh volá práve k duchovnému sprevádzaniu?

Túžbu sprevádzať ľudí som v sebe vnímala už od mladosti, hoci spočiatku som si ju nespájala so zasväteným stavom. Ako druhá najstaršia z piatich detí som si vždy priala mať ešte mladšieho súrodenca, a preto som snívala o veľkej rodine – aspoň o šiestich deťoch.

Už vtedy som v sebe niesla hlbokú túžbu byť tu pre iných, deliť sa o lásku, ktorú som sama zakúsila. Silným základom sa pre mňa stala živá skúsenosť viery v hnutí, kde som prvýkrát zakúsila, že som milovaná taká, aká som – a že túto lásku môžem odovzdávať ďalej.

Mladí sa neboja pomenovať veci priamo, jasne – a to nás dospelých môže mnohému učiť.

Keď som mala sedemnásť rokov, otázka povolania sa stala veľmi živou. Na jednej strane som stále niesla túžbu po rodine, na druhej strane ma silno oslovil príklad žien, ktoré žili zasvätený život. V ich postoji som videla ochotu rozširovať si srdce a túžbu žiť pre Boha v dávaní sa druhým.

Táto myšlienka vo mne silno rezonovala. Práve vtedy som v sebe spoznala volanie k zasvätenému životu – ako cestu, po ktorej ma Boh volá a na ktorej sa moje túžby stretávajú s jeho plánom.

Neskôr som počas pôsobenia v komunite fokoláre intenzívne pracovala s mladými ľuďmi a stále viac som vnímala, že ich hľadanie ma oslovuje a napĺňa. Zlomovým momentom bolo zhromaždenie hnutia pred šiestimi rokmi, kde zaznelo volanie mladých aj celého ľudstva po sprevádzaní.

Vtedy som vnútorne pocítila, že práve na tento hlas chcem odpovedať. Aj preto som sa rozhodla doplniť si vzdelanie a tréning v koučingu povolania. Práve tam sa pre mňa duchovné sprevádzanie stalo viac než len túžbou – konkrétnym a vedomým povolaním.

Čím je duchovné sprevádzanie mladých pre vás osobne iné než práca s dospelými?

Svet mladých ma vždy fascinoval. Je to dynamický priestor, v ktorom je všetko v pohybe. Mladí ľudia skúmajú, kým sú, objavujú svoje talenty, kladú si veľké otázky o živote. Táto ich otvorenosť a túžba po zmysluplnom živote ma oslovuje. Ak cítia, že ich niekto prijíma a berie vážne, dokážu sa úprimne otvoriť – a vtedy je cítiť tú silnú túžbu: urobiť zo svojho života niečo veľké.

Duchovné sprevádzanie: Na ceste s Ježišom objavujeme Otca

V duchovnom sprevádzaní mladých vnímam nielen výzvu, ale aj veľký dar. Ich autentickosť často vedie k väčšej pravdivosti aj mňa samu. Mladí sa neboja pomenovať veci priamo, jasne – a to nás dospelých môže mnohému učiť. Uvedomujem si, že práve v kontakte s nimi sa aj ja učím nanovo snívať.

My dospelí máme často sny, ktoré sa s pribúdajúcimi rokmi stali realistickejšími – čo je prirodzené –, ale niekedy nás to pripraví o odvahu. Mladí mi pripomínajú, aké dôležité je udržiavať sny pri živote – a aj ja túžim pomáhať im objavovať ich sny. Aby sa ich nebáli, aby si dovolili veriť, že môžu snívať vo veľkom.

Stalo sa vám, že ste vo vzťahu s mladým človekom narážali na vlastné limity? Ak áno, čo vás táto skúsenosť naučila?

Duchovné sprevádzanie vnímam ako neustálu výzvu pracovať na sebe. Znovu a znovu si uvedomujem, že mojou úlohou nie je vedieť, čo je pre druhého najlepšie, ale vytvárať priestor, v ktorom môže on sám objavovať svoje odpovede. Učím sa, že to nie je o radách, ale o dôvere – v Boha aj vo vnútorný kompas toho druhého. Práve v tom som zažila veľa silných a povzbudzujúcich momentov.

Veľmi mi v tom pomohol aj koučovací výcvik. Hneď na začiatku ma oslovila myšlienka, že kouč je odborníkom na proces – ale koučovaný je odborníkom na svoj život. A práve to ma učí pokore. Niekedy máme pocit, že potrebujeme niekoho, kto nám povie, čo máme robiť.

Svoje poslanie si nevymýšľame, ale ho objavujeme. Leží v nás a čaká na svoju realizáciu.

Skutočné odpovede však často prichádzajú vtedy, keď si dovolíme hľadať ich sami. Mojou úlohou je načúvať, povzbudzovať, byť pri tom. A niekedy aj pomôcť tomu druhému urobiť krok – vyskúšať, zažiť a cez skúsenosť rozpoznať, či je to jeho cesta.

Veľmi silno to vystihuje myšlienka Viktora Frankla: „Svoje poslanie si nevymýšľame, ale ho objavujeme. Leží v nás a čaká na svoju realizáciu.“ Verím, že každý z nás – mladý aj starší – má jedinečné poslanie.

A že je dobré sa z času na čas zastaviť a položiť si otázku: Som ešte na ceste, ktorou chcem ísť? Potrebujem niečo upraviť? Aj to je súčasťou sprevádzania – neustále hľadať a zároveň sprevádzať v tom druhých.

Aký vnútorný postoj si potrebujete v sebe niesť, aby ste boli v rozhovore skutočne prítomná – nie len počúvaním, ale načúvaním?

Uvedomujem si, že skutočné načúvanie sa nezačína až pri samotnom rozhovore – začína sa už prípravou. Pred každým stretnutím si vedome vytváram priestor na stíšenie, sústredenie a často ho zakončím modlitbou.

V nej zverujem seba aj toho druhého Bohu, lebo verím, že práve Boh je ten, kto má širší pohľad – kto vie, kam nás chce viesť. Počas samotného rozhovoru sa snažím zostať s Bohom v spojení – nielen hlavou, ale najmä srdcom.

Základným postojom, ktorý si vo vnútri nesiem, je záujem. Skutočný, hlboký záujem o to, čo ten druhý prežíva, nech ide o čokoľvek. Chcem byť celkom prítomná – celú tú hodinu len pre konkrétneho človeka, bez toho, aby som v mysli riešila, čo ma ešte čaká.

Vnímam to ako aktívne rozhodnutie: byť tu a teraz, bez rozptýlenia, bez vnútorného chaosu. Vďaka tomu môžem nielen počúvať slová, ale skutočne načúvať človeku. Byť oporou, ale aj niekým, kto pomáha odhaliť nové pohľady, podporiť objavovanie. A to všetko vychádza z môjho vzťahu s Bohom – z túžby, aby aj v tom najobyčajnejšom rozhovore mohol konať on.

Ako viete, že duchovné sprevádzanie ide správnym smerom? Čo sú tie „tiché znaky“ alebo indikácie, ktoré vám o tom napovedia?

Najmä z vlastnej skúsenosti viem, že hľadanie odpovedí často trvá, že zrenie potrebuje čas. A práve v tom som sa naučila byť trpezlivá. Duchovné sprevádzanie nie je o rýchlych riešeniach ani o viditeľných výsledkoch. Je to viac o postoji: Som tu s tebou. Počúvam ťa. Kráčam s tebou. Často sú to práve rozhovory, kde sa snažím vnímať nielen slová, ale aj to, čo sa odohráva hlbšie.

Tiché znaky, že veci sa vyvíjajú správnym smerom, sú pre mňa často veľmi jemné – ale silné. Je to radosť v očiach druhého, úľava, vďačnosť. Keď niekto povie: „Toto som si nikdy predtým neuvedomil.“ Alebo keď zrazu človek s ľahkosťou vysloví niečo, čo v ňom dlho ležalo.

Často sú to práve rozhovory, kde sa snažím vnímať nielen slová, ale aj to, čo sa odohráva hlbšie.

Keď sa cíti slobodný byť sám sebou, keď sa nebojí hovoriť aj o vlastnej krehkosti. Vtedy viem, že sa medzi nami vytvoril priestor dôvery. A práve v takom priestore sa môže zrodiť to najcennejšie – nie odpoveď zvonka, ale objavenie odpovede, ktorá bola v človeku ukrytá už dávno. Táto blízkosť, otvorenosť a chuť pokračovať ďalej – to sú pre mňa znaky, že sme na dobrej ceste.

Zažili ste niekedy, že vás niektoré slová alebo prežívanie mladého človeka oslovili natoľko, že to zmenilo niečo vo vás?

Áno, takéto momenty prichádzajú často – a priznám sa, že ma hlboko zasahujú. Pamätám si na jeden silný moment, keď jeden mladý človek vyslovil svoje želanie mať intenzívnejší kontakt so staršími ľuďmi v hnutí. V ich skúsenostiach a múdrosti vnímal hodnotu a nazval to doslova pokladom, ku ktorému by sa chceli mladí viac dostať.

Práve vďaka tejto výzve sme zorganizovali stretnutie s manželským párom – vznikol krásny, hlboký dialóg, po ktorom si mladí sami pýtali ďalšie pokračovanie. Tento hlas ma inšpiroval konať, vytvoriť priestor pre medzigeneračné stretávanie.

A dotklo sa ma aj úplne nečakané zdieľanie jednej študentky počas exkurzie. Hovorila o tom, ako počas pôstu obmedzila používanie sociálnych sietí a uvedomila si, ako veľmi je od mobilu závislá – trávila pri ňom až šesť hodín denne.

Čím viac som v kontakte s Bohom, tým viac dokážem načúvať a rozlišovať, kedy hovoriť a kedy radšej mlčať.

Bol v tom aj akýsi tichý výkrik o pomoc: „Nechcem to tak, ale je to ťažké.“ Ten rozhovor vo mne stále žije. Pýtam sa, čo môžeme mladým ponúknuť, aby mohli žiť inak. Niekedy možno odpoveď nemám hneď, ale verím, že už samotné nosenie tejto otázky v sebe je prvým krokom k zmene – vo mne aj v mojom okolí.

Čo vám duchovné sprevádzanie zrkadlí o vašom vlastnom vzťahu s Bohom? Máte pocit, že sa vďaka tomu aj vy sama premieňate?

Duchovné sprevádzanie je pre mňa vždy aj výzvou žiť vzťah s Bohom ešte hlbšie a autentickejšie. Uvedomujem si, že práve z tohto spojenia všetko vychádza – čím viac som v kontakte s Bohom, tým viac dokážem načúvať a rozlišovať, kedy hovoriť a kedy radšej mlčať.

V takých chvíľach vnímam, že nejde o mňa – nechcem stáť v popredí, ale byť nástrojom, prostredníctvom ktorého môže konať Boh. Sprevádzať niekoho v jeho hľadaní je aj mojou vlastnou cestou viery.

Zároveň veľmi silno cítim, že mladí menia aj mňa. Každé stretnutie ma obohacuje – svojou energiou, otázkami, ale aj schopnosťou byť bezprostrední a úprimní. Ich hľadanie sa často dotýka aj mojich vlastných tém, ich odvaha pomenovať veci ma vedie k tomu, aby som aj ja bola pravdivejšia – voči sebe, druhým i voči Bohu.

Umenie (nechať sa) sprevádzať

Nie je to jednosmerná cesta – niekedy mám pocit, že v tom procese prijímam viac, než dávam. A práve v týchto výmenách, v tejto živej dynamike sa aj môj vzťah s Bohom prehlbuje. Stáva sa menej naučeným a viac prežívaným – v tichu, v počúvaní, v ceste, po ktorej kráčame spoločne.

Ako sprevádzate mladého človeka v čase, keď cíti „Božie mlčanie“ – a ako sa s tichom Boha vyrovnávate vy sama?

Keď mladý človek prechádza obdobím, v ktorom zažíva „Božie mlčanie“, snažím sa byť predovšetkým prítomná. Nie so slovami, ale s postojom: som tu s tebou, aj v tichu. Pamätám si jednu mladú ženu, ktorá prechádzala bolestným obdobím po ukončení vážneho vzťahu.

Povedala mi, že aj keď túži po manželstve a nemá partnera, chce tento čas využiť na to, aby sa lepšie spoznala. Bolo to obdobie plné otázok a neistoty, no zároveň v jej postoji zaznievalo niečo veľmi cenné: rozhodnutie nenechať sa tichom premôcť, ale žiť ho tvorivo.

V takýchto chvíľach sa spolu zameriavame na to, čo môže sprevádzaný urobiť – niekedy je to zdanlivo málo: pozrieť sa, čo ma napĺňa, čo mi dáva silu, kde potrebujem rovnováhu. Práve tie „nečinné“ obdobia môžu byť v skutočnosti časom dozrievania.

Poznám to aj z vlastnej skúsenosti. Ticho Boha nie je ľahké – najmä keď sa človek pýta na veľké veci, na smerovanie života. V takých chvíľach sa vo mne rodia aj výkriky typu: „Bože, prečo teraz mlčíš?“ A predsa, práve tie chvíle ma často privedú bližšie k nemu. Pomáha mi zostávať v prítomnom okamihu, nevytvárať si tlak na odpovede, nesnažiť sa mať všetko pod kontrolou, ale posilňovať dôveru.

Božie mlčanie vnímam dnes menej ako absenciu a viac ako pozvanie – ísť hlbšie, byť trpezlivejšia, dôverovať.

Niekedy to znamená spomaliť, dať si priestor na oddych, vnímať svoje limity a znovu načerpať. A niekedy aj hľadať pomoc – profesionálnu, ľudskú, duchovnú. Aj to som si v istom období priznala a dnes viem, že aj vďaka tomu viem byť prítomná pri druhých s väčším pokojom a pochopením.

Božie mlčanie vnímam dnes menej ako absenciu a viac ako pozvanie – ísť hlbšie, byť trpezlivejšia, dôverovať. A veriť, že aj keď odpoveď neprichádza hneď, cesta sa otvára krok za krokom. Niekedy až spätne vidíme, ako veľa sa v tichu udialo.

Máte niekedy tendenciu niesť zodpovednosť za to, čo sa deje v duši druhého? Ako sa učíte odovzdávať neistoty iných Bohu?

Jednou z výziev dnešnej doby je to, že mladí ľudia často veľmi veľa zvažujú. Pri množstve informácií, ktoré na nich doliehajú zo všetkých strán, je niekedy ťažké urobiť rozhodnutie – akoby tieto možnosti už ani neboli priestorom slobody, len väčšieho blúdenia v mori možností. A niekedy, keď vidím, ako sa trápia, ako sa nevedia pohnúť z miesta, mám v sebe prirodzenú tendenciu rozhodnúť namiesto nich. Chcela by som ich toho ušetriť. Ale viem, že to nie je správne.

Každý má svoju cestu, svoj čas a vlastné tempo. A práve v týchto chvíľach si vedome pripomínam: Nie je to môj život, ale jeho. Ja môžem byť pri tom – počúvať, povzbudzovať, modliť sa, ukázať, že mi na ňom záleží. Ale rozhodnutie musí urobiť ten druhý sám.

Aj keď sa nerozhodne, aj to môže byť súčasťou cesty – možno práve preto, že vnútri ešte necíti jasné „áno“. Učím sa v tom dôverovať Bohu, že on má pre každého osobitný plán – a že mojím miestom nie je riadiť, ale sprevádzať. Trpezlivo a s vierou, že ten druhý objaví to svoje vlastné „áno“ v čase, ktorý je preňho správny.

Kto duchovne sprevádza vás? A čo pre vás znamená byť v pozícii „naslúchajúceho“ aj „hľadajúceho“ zároveň?

Pre mňa je veľmi dôležité nebyť na ceste viery sama, ale byť súčasťou spoločenstva, v ktorom denne žijem. Spolu s ďalšími štyrmi zasvätenými sestrami prežívame život pod jednou strechou. Nie je to len spolunažívanie – je to spôsob života, ktorý nás učí vzájomnej pozornosti, prijatiu a deleniu sa aj o tie najobyčajnejšie veci.

V našej spiritualite je kľúčová prítomnosť Boha medzi nami. A zakúšame, že keď je naša duša naladená na túto realitu, Boh je naozaj medzi nami prítomný.

Niekedy práve v obyčajnom zdieľaní nejakej otázky, myšlienky či rozhodovania dostanem v odpovedi od niektorej spolusestry nové svetlo, pokoj alebo smer. Aj keď to nie je „oficiálne“ duchovné sprevádzanie, je to každodenná forma vzájomnej pomoci a duchovného načúvania, ktorá je pre mňa nesmierne cenná.

Zároveň vnímam, ako veľmi potrebujem byť aj ja niekedy vypočutá – a hoci sprevádzam iných, zostávam aj sama hľadajúcou. Pomáha mi pravidelná sviatosť zmierenia, ale aj rozhovory s ľuďmi, ktorým dôverujem – či už sú to spolusestry, alebo niekto mimo komunity.

Nie každý, kto sa obetuje, je svätec, hovorí španielsky psychológ

Zdieľanie mi často prináša jasnosť, a už len to, že môžem niečo nahlas vysloviť, mi pomáha lepšie vnímať, kam ma Boh pozýva. Byť naslúchajúcou a zároveň hľadajúcou je pre mňa neoddeliteľné – práve táto obojstrannosť ma drží v pokore, otvorenosti a v bdelosti pre Boží hlas.

Čo by ste chceli, aby mladý človek – aj po rokoch – vnímal z vašich stretnutí? Aký odtlačok túžite zanechať v jeho vnútri?

Ak by som mala zanechať nejaký „odtlačok“, chcela by som, aby si mladý človek po rokoch spomenul na jedno: že Boh každého z nás osobne a konkrétne miluje. Že nie je ďaleko, ale prítomný v každodenných situáciách, v stretnutiach, v okolnostiach, ktoré prežívame. A že ak sme otvorení, dokáže nás sprevádzať – aj vtedy, keď nie je všetko jasné.

Verím, že každý má v sebe dary a schopnosti, ktoré nie sú náhodné. Že boli dané na to, aby sme ich používali pre dobro druhých – bez strachu, ale s odvahou. Žiť takýto život je podľa mňa cesta, ktorá dáva zmysel. A možno práve v tom človek zažije to, čo Ježiš povedal: že prišiel, aby sme mali život v plnosti. To by som si priala – aby mladý človek, ktorého som sprevádzala, neskôr vnímal, že sa môže oprieť o túto skúsenosť.

Foto: Archív Marika Bacher.

Marika Bacher je vyštudovaná právnička a koučka pre mladých ľudí hľadajúcich svoju životnú cestu. Je zasvätená fokolarínka, ktorá pochádza z Rakúska a aktuálne žije v komunite v Bratislave. Pracuje ako učiteľka na bilingválnom nemeckom gymnáziu.