Arabov sa nebojíme, žijeme roky vedľa seba. Toxická je palestínska ideológia

V Izraeli žijete dlhé roky. Krajina zažila pred rokom brutálny teroristický útok Hamasu z pásma Gazy, po ktorom ostalo množstvo mŕtvych a stovky unesených ľudí. Nasledovali izraelské bojové akcie na vypátranie rukojemníkov v Gaze a zneškodnenie Hamasu, ale aj ostreľovanie zo strany Hizballáhu, Hamasu a Iránu. Ako život v Izraeli teraz vyzerá?

Záleží na tom, v ktorej časti Izraela. Sever je úplne evakuovaný, to znamená, že 80 000 ľudí zo severu nežije vo svojich domovoch. Na juhu sa už ľudia väčšinou vrátili domov. Ak im domovy zostali, ak neboli spálené alebo zničené.

Ľudia sa snažia navodiť si pocit bežného života a vytvoriť si rutinu. Život pokračuje ďalej. Aj my sa snažíme fungovať ďalej, ale stále je to niekde v pozadí, že prebieha niečo nebezpečné. Vieme, že stále musíme byť v strehu.

Stále sledujeme, z ktorej svetovej strany môžu priletieť rakety. Máme špeciálne mobilné aplikácie, ktoré nám hlásia rakety a drony. Aj keď ideme po uliciach, stále sa obzeráme.

Zvonka to vyzerá, že najhoršie sú raketové útoky, ale oveľa nebezpečnejší sú teroristi, ktorí sa len tak zrazu objavia na ulici a začnú strieľať, bodať… na to sa človek nikdy nemôže úplne pripraviť.

Zmenil sa nejako váš praktický život, urobili ste aj nejaké špeciálne bezpečnostné opatrenia?

Úplne prakticky  – stále máme pripravenú vodu v bunkri. Naša spálňa je bunker, čiže jedna miestnosť nášho bytu je taký spevnený bunker. Ak by sme potrebovali niekam ujsť, máme tam stále pripravený batoh, s ktorým by sme mohli odísť do nejakého väčšieho úkrytu, napríklad niekde hlbšie pod zem.

Stále sme v strehu a podrobne sledujeme situáciu. Ja napríklad vidím na sebe, že teraz, keď som v Bratislave a počujem električku, trochu sa strhnem. Je možné, že je to nejaký posttraumatický syndróm alebo niečo podobné.

Ako ľudia v Izraeli na to reagujú? Nechcú pred tým ujsť, niekam sa odsťahovať?

Nie. To je vlastne ten paradox, ktorý sa ťažko vysvetľuje niekomu, kto tam nie je. Napriek tomu, že to teraz z Európy vyzerá hrôzostrašne, Izrael má veľmi veľa bunkrov, perfektnú civilnú obranu, silnú armádu, perfektný protiraketový systém.

Takže tam sa naozaj človek niekedy cíti bezpečnejšie ako tu na Slovensku. Sme tu v krajine, kde je za hranicami vojnový konflikt a Slovensko, povedzme si to úprimne, nie je pripravené na vojnovú realitu. Ja napríklad vôbec neviem, kde sú tu najbližšie bunkre, keby sa náhodou niečo stalo. Neviem, v akom sú stave, nie sú o tom žiadne informácie.

Napriek tomu, aká je v Izraeli situácia, stále viac Židov zo sveta sa kvôli stúpajúcemu antisemitizmu vracia do Izraela.

Z ktorých krajín?

Určite najviac z Francúzska, chodia ich odtiaľ plné lietadlá. Ľudia, ktorí majú židovské korene môžu prísť do „bezpečia“.

Máte napríklad arabských susedov, s ktorými sa poznáte, žijete vedľa seba? Ako s nimi teraz funguje každodenný život?

Ja bývam v Tel Avive Jaffo, kde je zmiešané obyvateľstvo. Žijú tam kresťanskí aj moslimskí Arabi a medzi nami nie je žiadny problém. Sú to však izraelskí Arabi, ktorí neboli vystavení tzv. palestinianizmu, ideológii Hamasu a ďalších teroristických hnutí, zameranej na zničenie Izraela.

Palestinianizmus je koktail troch najhorších vecí, ktoré ľudstvo kedy poznalo – je to fašizmus, radikálny islam a komunizmus v tej najhoršej podobe, ktorý sa napasoval na nejakú palestínsku identitu. Alebo, lepšie povedané, sa pretransformoval na niečo barbarské a smrteľne nebezpečné. Tejto propagande sú obyvatelia pásma Gazy a západného brehu Jordána, ktoré sú pod palestínskou samosprávou vystavení.

Izraelskí Arabi nie sú touto ideológiou až tak ovplyvnení, prípadne takmer vôbec. My si normálne spolunažívame, chodíme do obchodov, ktoré vlastnia Arabi. V našej oblasti vôbec necítiť žiadny problém medzi nami.

Nebojíte sa ich?

Vôbec, naozaj vôbec. Ja sa v rámci svojej osvety snažím bojovať aj proti islamofóbii. Zdôrazňujem, že treba robiť rozdiel medzi radikálnym islamom a ostatnými prúdmi islamu.  

To vidíme v Jaffo, kde žijem, ale aj v Haife alebo hocikde inde, kde žijú všetci vedľa seba. Či už sú to moslimovia, židia, kresťania alebo aj iné menšiny žijúce v Izraeli. V tom vôbec nie je problém, dá sa to.

Ako reagujú títo arabskí obyvatelia na útok Hamasu na izraelské územie pred rokom alebo na raketové ostreľovanie Hizballáhom či priamo Iránom?

Záleží na tom, ktorí Arabi. Pokiaľ sa rozprávame o tých v Izraeli, tí s tým nesúhlasia. Keď som teraz letela do Európy, vedľa mňa sedel Arab, vzdelaný moslim. Ukazoval mi svojho syna, tiež volal manželke, keďže tam bol raketový útok. Bál sa o ňu, samozrejme.

Na Západnom brehu viem, že časť miestneho arabského obyvateľstva oslavovala iránske rakety, ktoré dopadli niekoľko metrov od nich. To mi príde úplne choré a nepochopiteľné. Ako človek dokáže oslavovať, niečo, čo mi mohlo zabiť celú rodinu.

Ak však hovoríme o bežných obyvateľoch, tak si myslím, že sa tiež boja. Vedia, že pre Hamas a Hizballah, by boli aj oni terčom. Ale samozrejme treba dodať, že ich trápi, keď v Gaze zomierajú moslimovia a možno aj niekto z ich rodiny.

To nie je také čierno-biele, ako by sa to zdalo. Nechcú, aby umierali moslimovia ale rovnako by svoj život v Izraeli nemenili za život pod Hamasom. Ani nikto iný v Izraeli nechce, aby umierali nevinní ľudia. Určite neoslavujeme smrť nevinných civilistov. Všetci chceme, aby bol čo najskôr mier.

Čo sa vám v Izraeli najviac páči?

Otvorenosť ľudí, sú veľmi priamočiari. Aj to, že vedia pridať kritiku a sú veľmi tolerantní. Je tu aj veľmi silná spolupatričnosť, to sa mi v Izraeli páči. A tiež ako sa starajú o zeleň.

Ak si pozriete Google Maps, územie Izraela je úplne zelené. Potom je sek a za hranicou, kde je už Libanon alebo Jordánsko, vidíte aké je to už úplne suché a vyrúbané.

Čo sa Vám najviac nepáči?

Najviac neznášam eskalátory. Ľudia nevedia stáť na eskalátoroch, stoja tam v strede a nedá sa okolo nich prejsť. Nestoja na pravej strane, ale to som videla aj na viacerých miestach.

A sú veľmi drzí, taká ich typická vlastnosť – kľudne sa spýtajú, či som vydatá, koľko mám detí, či som židovka, či som kresťanka a koľko mám rokov, prečo mám iba dve deti, prečo nemám tri… ale to je také milé. Aj keď ma niečo hnevá, snažím sa robiť si z toho žarty.

Prečo by sa mali ľudia v kresťanských krajinách zaujímať o Izrael?

Kvôli tomu, že je tam veľa kresťanských pamiatok, je to kolíska kresťanstva a je to jediná demokracia na Blízkom východe, ktorá zdieľa naše hodnoty. Prvýkrát v histórii ľudstva sa v Izraeli môžu modliť všetci až počas existencie moderného štátu Izrael.

Predtým sa viedli ťažké boje, aby každé náboženstvo malo prístup k tej svojej pamiatke, a dosiahnuť to sa podarilo až teraz. Navyše celý tento konflikt medzi kultúrami na Blízkom východe sa postupne prelieva aj do Európy. Teda by nás určite malo zaujímať, akým smerom sa to bude uberať.

Foto – archív autorky