Keď je človek blízko smrti, môže sa v ňom prebudiť životodarná sila (1.časť)

Dobrodružstvo ako cesta k uzdraveniu – tento jedinečný prístup spája liečivú silu prírody s ľudskou túžbou objavovať a vracia človeka k jeho vlastnej prirodzenosti. Slovenský priekopník v terapii dobrodružstvom odhaľuje, ako hory dokážu prebudiť v človeku silu, priniesť mu do života harmóniu a hlbokú vnútornú premenu.

V prvej časti rozhovoru s Martinom Murárom nájdete okrem iného odpovede aj na tieto otázky:

• Ako dokáže dobrodružstvo uzdravovať telo aj dušu?
• Prečo je krátkodobý stres prospešný?
• Akým spôsobom prebúdza terapia v klientoch túžbu po živote?
• Čo má spoločné Mojžišov výstup na horu so sebapoznaním?

S Adventure-Based Therapy, teda terapiou na báze dobrodružstva, ste začali koncom deväťdesiatych rokov. Čo bolo prvotným impulzom k tomu, že ste sa jej rozhodli intenzívnejšie venovať a napokon jej aj zasvätili celý svoj profesijný život?

Ako chlapec som sa chcel stať pilotom. Keď som však začal študovať na strednej leteckej škole, moje ideály rýchlo opadli. Tým, že škola bola vojenská, jej systém bol pre mňa veľmi ťažko prijateľný.

V tom vojenskom drile som hľadal niečo, čo by zachránilo moje duševné zdravie a objavil som skialpinizmus a lezenie. Hory sa pre mňa stali územím slobody, kam som unikal z kasární. Hory mi v tomto veľmi ťažkom období života zachránili život. Vtedy som ešte nevedel, ako sa všetko ďalej vyvinie.

Ako to myslíte?

Po skončení školy som odišiel z armády a pokračoval v práci na letisku. Vedel som však, že to nie je pre mňa, moja kríza identity pretrvávala. Prijal som teda miesto telocvikára a neskôr aj vychovávateľa v liečebno-výchovnom sanatóriu. Až v týchto profesiách som objavil niečo, čo ma napĺňalo a prihlásil som sa na štúdium liečebnej pedagogiky.

Našiel som si prácu v pedagogicko-psychologickej poradni, kde som našich klientov začal brávať na lezenie do prírody a sledoval som, čo to s nimi robí. Písal sa rok 1997 a išlo v podstate o začiatky terapie dobrodružstvom na Slovensku.

Prvú organizáciu, zameranú na tento spôsob práce, som založil vo Vysokých Tatrách, odkiaľ pochádzam. Nazval som ju príznačne Krajina nádychu. Zriaďovací dekrét nám vydalo ministerstvo s dátumom 17. novembra 1999. Jednoznačne to teda bola revolučná udalosť.

Povedali ste, že vám hory zachránili život. V čom boli pre vás záchranou?

Predstavte si, že som zatvorený v priestore kasární, mám predpísaný odev, každý deň mám trikrát nástup, počas ktorého nás počítajú, jedenkrát do dňa mám bojové rozdelenie a sťažovať sa môžem vždy až po splnení rozkazu.

To znamená, že sloboda a rozvoj mojej osobnosti boli úplne na nule, pretože v armáde človek nemá byť osobnosťou a už vôbec nie tvorivou. Jeho úlohou je iba robiť presne to, čo mu prikážu.

Keď som utiekol do hôr, zrazu som sa cítil úplne slobodný. Začal som si uvedomovať krásu obyčajných vecí. Tešil som sa z úplných maličkostí, ako je napríklad sneh, skaly, slnko, hviezdy, voda, vzduch. Pochopil som, čo pre mňa znamená sloboda.

Je podľa vás táto terapia univerzálnym spôsobom, ako v ľuďoch prebudiť kreativitu a upriamiť pozornosť na veci, ktoré berieme ako samozrejmosť?

Nie je to všeliek a nie je to pre každého. Za tie roky som však nadobudol istotu, že je veľa tých, u ktorých to funguje. Ale priznávam, že sú aj takí, pre ktorých by bol čas v prírode, spojený s námahou, skôr trestom.

S nimi treba hľadať iné cesty, lebo inak sa ocitneme v situácii, akoby sme chceli robiť muzikoterapiu s nepočujúcim. To sa nedá, s nepočujúcimi sa však napríklad dá maľovať alebo písať.

Vždy sa snažím rozoznať, s čím daný človek prichádza a prispôsobiť tomu terapiu. Veľa ľudí si myslí, že keď ku mne niekto príde na terapiu, hneď s ním robím niečo extrémne. Často však iba vezmem ľudí do prírody. Rozprávame sa a ja pozorne počúvam.

Alebo sú ticho a ja som tam iba ticho s nimi. Nie každého zavesím na lano, nie s každým sa potápam či idem na skialp. Keď prídem za človekom, ktorý má hlbokú depresiu, môže byť veľmi apatický. Pre neho už len to, že ide do hôr a zvládne turistický prechod cez sedlo, je niečo absolútne prelomové.

Spomenuli ste klientov s depresiou. Tá môže v najťažšej fáze až ohrozovať život a viesť k samovražde. Ako im môže táto terapia pomôcť?

Terapia dobrodružstvom je pri klientoch so samovražednými sklonmi založená na princípe, že keď je človek veľmi blízko smrti, zrazu sa v ňom prebúdza životodarná sila. Možno to znie paradoxne, no funguje to. Nechcem to však zjednodušovať, pretože pod úspech sa vždy podpisuje viacero faktorov.

Smutnou pravdou je, že depresia je v súčasnosti veľmi rozšírená. Po kardiovaskulárnych a onkologických ochoreniach je to tretia najčastejšia príčina smrti v našej spoločnosti.

Človek žil tisíce rokov v súzvuku s prírodou, ktorá bola pre neho prirodzeným prostredím. Nemala by byť terapia dobrodružstvom v tomto zmysle univerzálnou terapiou pre všetkých, pretože nás vracia k tomu, čo je pre nás ako ľudí prirodzené?

V histórii to tiež nebolo tak, že by tu boli iba lovci. Vždy medzi nami boli aj zberači. Tým vyhovovalo byť v blízkosti jaskyne, starať sa o oheň, variť, zbierať bylinky a podobne. Možnože táto terapia oslovuje viac archetyp lovcu, ale som presvedčený, že funguje aj u „zberačov“, vnímajúcich silu a krásu prírody.

V základných princípoch terapie dobrodružstvom však nie je nič nové. Veď sa pozrime na spôsob, akým s nami Boh urobil zmluvu, keď ľudstvo dostalo Desatoro. Mohol to urobiť miliónmi rôznych spôsobov, no on zavolal Mojžiša na horu vysokú 2 400 metrov a nechal ho tam štyridsať dní.

Prečo Boh zavolal Mojžiša na horu? Lebo vedel, čo s ním ten výstup na horu a tých 40 dní urobí. Vedel, že tú skúsenosť mu nedokáže odovzdať lepším spôsobom. A to funguje dodnes.

Aká je najväčšia výhoda tejto terapie oproti klasickej terapii, ktorá prebieha v ordinácii u psychológa či terapeuta?

Našou veľkou výhodou je sila prírody. Aj keby som ja neurobil nič, hory alebo more môžu byť samy osebe uzdravujúce. V tomto zmysle som iba prostredníkom. Podobne ako je kňaz prostredníkom pri spojení s Bohom, tak ja ako terapeut pomáham ľuďom spojiť sa s prírodou.

Dôležitý je aj aspekt dobrodružstva. Napríklad aj to, že s niekým idem na turistiku, je pre mňa možno štandardná vec, ale pre iného to môže byť otázkou prekonávania vlastných limitov a vnútorného zápasu.

Oveľa výraznejšie to badať, ak ide o niečo, čo človek ešte nikdy neskúšal a zvádza boj so strachom, pocitovo doslova boj o vlastný život. Aj keď sa to deje v bezpečnom prostredí, on to obvykle prežíva ako obrovský stres.

A to je dobre?

Áno. Ako ľudia sa totiž vieme dobre adaptovať na stres, avšak iba na ten, ktorý je krátkodobý. Naši predkovia museli vedieť uloviť zviera. To je veľké dobrodružstvo. Veď si predstavte, že chcete uloviť jeleňa lukom, oštepom alebo ho chytiť do pasce.

Krátkodobý stres pomáha, ale na dlhodobý stres, ktorému je vystavená značná časť súčasnej populácie, nie sme stavaní a ničí nás. Človek v terapii dobrodružstvom zvádza boj so sebou samým, pričom výzva je vždy absolútne individuálna. Ak tento boj zvládne, zásadne to mení jeho sebaobraz. Začína si oveľa viac veriť a prenáša sa to aj do jeho bežného života.

Ako sa tento prenos udeje?

Zjednodušene môžeme hovoriť o troch základných metódach. Prvú môžeme definovať slovami „nechajme hovoriť hory samy“. Zakladá sa na skutočnosti, že samotná prítomnosť v prírode môže v človeku spustiť liečivé procesy.

Neskôr sa prišlo na to, že keď sa spraví spätná reflexia zážitku, tieto procesy sú v človeku intenzívnejšie. Na základe toho vznikla druhá metóda, charakterizovaná ako „rozbor“.

Je to podobné, ako keď ideme s partnerom z kina a rozprávame sa o filme, ktorý sme práve videli. Zrazu si uvedomíme, že každý z nás si všimol niečo iné, vďaka čomu porozumieme filmu lepšie, ako priamo v kine.

Potom prišla tretia skupina odborníkov s konceptom „izomorfného metaforického transferu“. Upozornili na to, že rozbor je vedomý proces a že je lepšie, ak sa zmeny iniciujú v čase samotného zážitku v tranze, nazývanom flow.

Spätná reflexia je totiž už vedomé korigovanie celej udalosti. No a tranz je v protiklade k tomu kráľovskou cestou do nevedomia, ktoré má obrovskú silu.

Odborníci preto začali vytvárať metaforické obrazy, spúšťajúce zmeny na nevedomej úrovni. Inšpiratívny bol v tomto prístup hypnoterapeuta Miltona Ericksona.

Na základe čoho sa dá odsledovať, že v človeku skutočne nastala zmena?

Viditeľné je to na základe zmeny správania. Znamená to, že napríklad človek, ktorý si neverí v tom, že by mohol získať vytúženú prácu, sa zrazu o túto prácu uchádza.

Prejavuje sa to na zmenách v komunikácii, očnom kontakte, starostlivosti o seba a svoj zovňajšok a niekedy aj v množstve zdanlivo nepodstatných detailov. Sú za tým však podstatné zmeny vo vnútornom prežívaní. Niekedy terapia dobrodružstvom umožní nový štart.

Vezmime si napríklad takého človeka so závislosťou od internetu. Môže absolvovať desaťdňový detox v teréne, čo znamená, že nezostúpi do civilizácie, nemá možnosť volať a pripojiť sa na wifi.

Prejde si abstinenčnými krízami. Potom ide medzi ľudí a zisťuje, že vie fungovať bez internetu, čo sa mu prv zdalo nemožné. Vďaka tomu zažije optimálny štart, aby na svojej ceste pokračoval ďalej.

Čo robí s naším duševným zdravím fakt, že sme neustále spätí s digitálnymi technológiami, bez ktorých už ani nevieme fungovať?

Ničí nás to. Vezmime si, akým obrovským procesom sme ako hominidi prešli. Od momentu, ako sme sa vzpriamili, začali udržiavať očný kontakt až po zmeny v reprodukčnom správaní a v komunikácii. A toto všetko sa odohrávalo za pochodu nonstop v prírode, bez digitálnych technológií.

Tieto milióny rokov zásadným spôsobom zmenili náš mozog. A teraz si zoberme, ako radikálne sa zmenil spôsob života za posledných sto rokov. Keby sme v roku 1924 prišli na Slovensko, na poliach by sme videli mužov, ako ručne kosia seno a ženy, ktoré to seno hrabú a spievajú pritom trávnice.

To sa dnes odborne nazýva ergoterapia a muzikoterapia. Navyše tomu dávame prívlastky eko, bio a podobne. Väčšina ľudí pracovala na poliach alebo v remeselných cechoch a to všetko vonku, na vzduchu. Len časť ľudí pracovala vnútri.

Keď si dáme na časovú os sto rokov a 3 milióny rokov, vidíme, aké neprirodzené je to, že za také krátke obdobie sme úplne zmenili spôsob fungovania. A to zásadne ovplyvňuje aj fungovanie nášho mozgu.

Ako konkrétne sa prejavuje na našom mozgu to, že trávime veľa času vnútri a oproti našim predkom máme málo pohybu?

Vďaka neurovedným výskumom dnes vieme, že špecifické zážitky v určitej miere vytvárajú nové synaptické spojenia. Inými slovami – to, čo prežívame, mení štruktúru nášho mozgu. Rečou informačných technológií, náš mozog je ako počítač, ktorý sám na základe získaných informácií prebudováva svoj hardvér.

Na to, aby sme ako ľudia mohli fungovať, potrebujeme určité dávky neurotransmiterov, ktoré sa tvoria, len keď sme vonku v prírode, na slnku a máme pohyb, ktorého majú, žiaľ, dnešné deti žalostne málo.

Dalo by sa povedať, že to, čo sa voľakedy dialo prirodzene, dnes kompenzujeme terapiami?

Raz mi jeden sympatický novinár, ktorý ku mne chodil povedal, že to, čo robím, je vlastne terapia normálnosťou. Paradoxné je, že tá normálnosť sa už dnes stáva vzácnosťou. Voľakedy bolo bežné, že malé dievča vyháňalo husi na pašu a večer všetky priviedlo domov. Dokázali by sme to?

Pre mňa by to bola výzva. Keď sa vraciame z lezenia a máme prejsť cez stádo kráv, vidím, čo to s ľuďmi robí. Áno, dobytok môže byť nebezpečný, ale tigre to nie sú. Podobné situácie riešili naši predkovia dennodenne.

V druhej časti rozhovoru s Martinom Murárom sa okrem iného dozviete i to:

• Prečo môže byť aj dobré byť výkonovo orientovaný a kedy sa výkon stáva pascou
• Podľa čoho viete rozlíšiť, čo je pre klienta ešte výzvou a kedy je to už za hranou
• Ako si spomína na zážitok zasypania lavínou
• Akú rolu zohráva pri terapií dobrodružstvom ticho