List z cely smrti zmenil jeho život. Dnes vedie globálny boj proti popravám

„Justícia nie je neomylná. A pri treste smrti stačí jediný omyl – taký, ktorý už nemožno napraviť,“ upozorňuje Mario Marazziti. Výskumy zo Spojených štátov podľa neho naznačujú, že pri najzávažnejších prípadoch môže ísť o jeden chybný rozsudok z približne trinástich až pätnástich.

Úskalie cely smrti vidí v tom, že človeku berie perspektívu zmeny. Ak odsúdený nemá nádej, že jeho správanie môže niečo ovplyvniť, stráca podľa neho aj dôvod na vnútornú premenu. „Systém mu vlastne hovorí: si navždy stratený.“ Vo svojej práci sa stretol s ľuďmi, ktorí sa vo väzení po rokoch zmenili a dnes mladým hovoria o tom, kam ich násilie priviedlo.

Už desaťročia sa aktívne zasadzujete za zrušenie trestu smrti. Kedy vás táto téma osobne oslovila? 

Boli za tým dva kľúčové momenty. Prvý siaha do môjho detstva. Mal som osem rokov, keď talianske noviny prinášali rozsiahle reportáže o prípade Caryla Chessmana v Kalifornii. Bol to veľmi známy prípad – muž odsúdený na smrť za násilné trestné činy, ktorý celý čas tvrdil, že je nevinný. Sám sa obhajoval a svoj boj so štátom prirovnával k šachu. 

Napísal knihu, ktorá sa stala bestsellerom. Ako dieťa som nerozumel právnym detailom, ale pamätám si kresbu plynovej komory. Bolo tam presne znázornené, kam sa vloží kapsula, ako sa uvoľní plyn a ako človek do troch minút zomrie. Ten obraz vo mne zostal. Bola to moja prvá skúsenosť s realitou trestu smrti. 

A ten druhý moment?

Prišiel o desaťročia neskôr, keď som už pôsobil v kresťanskej Komunite Sant’Egidio. V 90. rokoch sa v talianskych novinách objavil list z texaského väzenia v Huntsville. Napísal ho osemnásťročný Afroameričan Dominique Green, odsúdený na smrť, ktorý trval na svojej nevine.

V cele smrti človek žije celý čas s vedomím, že jedného dňa príde aj jeho hodina.

Spolu s ním boli obžalovaní traja mladí muži – dvaja Afroameričania a jeden beloch. Trest smrti napokon dostal iba Dominique. Porotu tvorili výlučne belosi a časť dôkazov sa pred súd vôbec nedostala. Vo väzení sa Dominique dopočul, že v Taliansku sa o treste smrti vedie verejná diskusia, a tak napísal list – ako „fľašu hodenú do mora“. List sa napokon dostal až k nám. Začali sme si písať a neskôr som ho v Texase aj osobne navštívil…

Ako si na neho spomínate? 

Pamätám si ho ako veľmi mladého človeka, ktorý napriek tomu, že vedel, že môže byť popravený, stále premýšľal o budúcnosti a pýtal sa, či raz bude môcť žiť normálny život. Snažili sme sa otvoriť jeho prípad, upozorniť na pochybnosti v procese, získať podporu…, no nepodarilo sa nám to. Bol popravený. 

V cele smrti človek žije celý čas s vedomím, že jedného dňa príde aj jeho hodina – a na ten moment čaká celé roky. Táto skúsenosť ma zásadne ovplyvnila. Uvedomil som si, že nestačí bojovať za jednotlivé prípady. Ak chceme, aby sa podobné príbehy neopakovali, treba zmeniť samotný systém.

Z osobného príbehu sa postupne stala organizovaná iniciatíva. Čo všetko tomu predchádzalo? Aké konkrétne kroky ste podnikli? 

Začali sme konať na viacerých úrovniach. V roku 2000 sme s Komunitou Sant’Egidio zorganizovali kampaň: Cities for Life – Mestá za život. Symbolom iniciatívy sa v Ríme stalo Koloseum, ktoré sa rozsvieti vždy, keď je niekde na svete rozsudok smrti zrušený alebo zmiernený. Dnes je do iniciatívy zapojených viac ako 2 500 miest.

Postupovali sme prípad po prípade, štát po štáte a zároveň sme sa snažili spojiť rozdelenú komunitu. Jedni trvali na okamžitom zrušení trestu smrti, iní chceli najprv zastaviť popravy. Snažili sme sa tieto pohľady prepojiť a dosiahnuť zastavenie popráv ako prvý krok. Postupne vznikla Svetová koalícia proti trestu smrti. 

Zlomom bolo, keď sa túto tému podarilo preniesť aj na pôdu OSN a presadiť rezolúciu, ktorá vyzývala štáty na pozastavenie popráv. Vtedy sa ukázalo, že to už nie je len práca jednotlivých iniciatív, ale že sa mení atmosféra vo svete.

Keď sa dnes obzriete späť – ako sa odvtedy zmenil svet, pokiaľ ide o trest smrti?

Keď som začínal, viac než polovica štátov sveta trest smrti používala alebo ho mala vo svojej legislatíve. Dnes je situácia opačná. Približne 144 krajín ho buď úplne zrušilo, alebo ho najmenej desať rokov nevykonáva. Okolo šesťdesiat štátov ho stále uplatňuje.

Je to historický posun. Po tisíce rokov bol trest smrti takmer všade považovaný za samozrejmú súčasť spravodlivosti. Dnes je čoraz viac krajín presvedčených, že spoločnosť môže fungovať aj bez neho.

Trest smrti je stále realitou aj v niektorých demokratických krajinách – napríklad v Spojených štátoch. Jeho zachovanie podporujú aj výrazní politickí lídri vrátane Donalda Trumpa. Ako sa v takomto prostredí presadzuje myšlienka jeho zrušenia?

Nie je to jednoduché. V Spojených štátoch sa však o treste smrti nerozhoduje len na federálnej úrovni – jednotlivé štáty majú veľkú právomoc konať samostatne. A práve tam sa často otvára priestor na zmenu.

Spolupracovali sme napríklad na zrušení trestu smrti v štátoch ako Nové Mexiko, Connecticut, New Jersey či New Hampshire. Práve v New Hampshire zohral kľúčovú rolu môj blízky priateľ – člen tamojšieho parlamentu. Bol to demokrat v prostredí so silnou kultúrou zbraní a dôrazom na osobnú slobodu.

Jeho otec sa stal obeťou vraždy – práve preto mala jeho výpoveď váhu, keď hovoril, že trest smrti násilie neznižuje. Postupne presviedčal kolegov jedného po druhom. My sme ho podporovali a prinášali skúsenosti z iných krajín, kde už k zrušeniu došlo. Podobne sme postupovali aj v niektorých afrických krajinách, kde sa napokon podarilo trest smrti zrušiť.

Zástancovia trestu smrti často hovoria o odstrašujúcom účinku – že prísny trest má odradiť ďalších páchateľov. V čom podľa vás tento argument neobstojí?

Neexistuje žiadna seriózna štatistika v žiadnej krajine sveta, ktorá by preukázala, že po zavedení trestu smrti alebo vtedy, ak sa v nejakej krajine trest smrti vykonáva, klesá kriminalita. Môžete prejsť celú odbornú literatúru – taký dôkaz nenájdete. Je to argument, ktorý sa opakuje, ale nie je podložený realitou.

Ak sa pozrieme napríklad na Kanadu, po zrušení trestu smrti počet najzávažnejších zločinov nezačal rásť – ani dramaticky neklesol. Faktorov, ktoré ovplyvňujú kriminalitu, je veľa, no samotná existencia trestu smrti nepatrí k rozhodujúcim. Podobne v Spojených štátoch neexistuje žiadna priama súvislosť medzi počtom popráv a poklesom vrážd. Sú to dve nezávislé krivky.

Časť verejnosti však nenamieta primárne štatistikami. Tvrdí, že nejde len o čísla, ale o princíp – že pri najbrutálnejších zločinoch má štát povinnosť chrániť spoločnosť aj za cenu najvyššieho trestu.

Ak by trest smrti skutočne slúžil ako nástroj ochrany spoločnosti, musel by sa uplatňovať tam, kde je násilia najviac. V Spojených štátoch však vidíme pravý opak. Štvrtina všetkých popráv sa dlhodobo koncentruje v Texase a na Floride. A keď sa pozrieme ešte bližšie, veľká časť rozsudkov smrti pochádza len z niekoľkých okresov.

To naznačuje, že rozhodujúce nie sú samotné čísla o kriminalite, ale miestna politická kultúra, volení sudcovia či tlak verejnosti. Ak sa narodíte o dvadsať kilometrov ďalej, môžete dostať úplne iný rozsudok za rovnaký čin.

Často zaznieva aj argument, že niektorí páchatelia závažných trestných činov neprejavujú žiadnu ľútosť a že je len minimálna šanca očakávať, že v ich živote príde k zásadnému obratu…

Aj v takom prípade platí, že ak človeka nepopravíte, neznamená to, že ho pustíte na slobodu. Je vo väzení a nemôže nikomu ublížiť. Otázka teda nie je bezpečnosť, ale to, čo robíme s konkrétnym človekom. Každý potrebuje nádej, ak sa má stať lepším. 

Ak systém človeka presvedčí, že je menej než človek, začne sa tak správať.

Ak je niekto odsúdený na doživotie bez akejkoľvek perspektívy, že jeho správanie môže niečo ovplyvniť, potom nemá dôvod na vnútornú premenu. Systém mu vlastne hovorí: Si navždy stratený. Trest má podľa mňa obsahovať možnosť preukázať zmenu – aj keby to bolo po desaťročiach. Stretol som ľudí, ktorí boli kedysi násilní a vo väzení sa zmenili. 

A dnes môžu mladým svedčiť o tom, kam ich násilie priviedlo. Ak však systém človeka presvedčí, že je menej než človek, začne sa tak správať. A potom je jednoduché povedať, že zabíjame zviera, nie človeka. Spoločnosť je bezpečnejšia vtedy, keď ponecháva priestor na zmenu, než keď definitívne zatvára dvere.

Niektorí hovoria aj o pocite zadosťučinenia na strane rodín obetí… Mohol by mať trest smrti tento efekt? 

Rozumiem tomu, že niektorí členovia rodín obetí hovoria: Chcem, aby bol zabitý, aby trpel. Je to prirodzená reakcia na bolesť. V utrpení človek môže povedať aj veci, ktoré by inokedy nepovedal. Štát však nemôže stavať svoju politiku na bolesti jednotlivca. Ak chce tvrdiť, že trest smrti prinesie uzdravenie, nemôže to postaviť na ilúzii, že násilie zo strany štátu rodinám obetí pomôže.

Psychologická literatúra ukazuje, že vysporiadanie sa s traumou je proces, nie jednorazový akt. Poprava sama osebe neprináša vnútorný pokoj ani zmierenie. Skôr môže človeka ešte viac uzavrieť do hnevu a túžby po pomste… Navyše, každá poprava vytvára ďalšie nevinné obete – rodiny odsúdených, ich deti, rodičia, partneri. 

Hovorí sa, že ide o spravodlivosť. Ak však štát zabíja, aby ukázal, že zabíjanie je neprijateľné, dostáva sa do rozporu so sebou samým. Zločin spáchaný štátom je v istom zmysle ešte závažnejší – deje sa chladnokrvne a v mene zákona. Často po rokoch, keď odsúdený už nikoho neohrozuje. A napokon je tu ďalší problém: omyly justície. 

Ako často k nim dochádza?

V Spojených štátoch bolo viac ako dvesto ľudí odsúdených na smrť neskôr oslobodených, pretože sa ukázalo, že boli nevinní. To znamená, že prešli celým procesom a roky čakali v cele smrti, až kým sa zistilo, že justícia urobila chybu.

Tisíce ďalších boli po rokoch zbavené viny pri závažných trestných činoch – na základe nových dôkazov, chybnej identifikácie svedkami alebo vynútených priznaní. Ak je človek dlhé dni vypočúvaný, bez spánku, izolovaný a pod tlakom, podpíše čokoľvek. A to sa netýka len nedemokratických krajín, ale aj tých, ktoré sa považujú za vyspelé.

Výskumy v Spojených štátoch naznačujú, že omyly nie sú výnimočné. Odhady hovoria, že pri závažných prípadoch môže ísť o jeden chybný rozsudok z deviatich až pätnástich. Ak teda vieme, že justičné systémy nie sú neomylné, potom pri treste smrti riskujeme popravu nevinného človeka. A to je riziko, ktoré už nemožno vziať späť.

Jedným z najznámejších prípadov justičného omylu bol aj prípad Španiela Joaquína Josého Martíneza – prvého Európana oslobodeného z americkej cely smrti. Do jeho prípadu sa zapojila aj Komunita Sant’Egidio. Ako si naň spomínate?

Joaquín bol odsúdený na smrť v Spojených štátoch za vraždu, ktorú nespáchal. Strávil viac než päť rokov vo väzení, z toho tri roky v cele smrti. Jeho rodičia začali hľadať pomoc v Európe a postupne sa do prípadu zapojili rôzni ľudia – politici, právnici, cirkev. Aj Komunita Sant’Egidio sa snažila prípad zviditeľniť, písali sme listy, mobilizovali verejnosť, hľadali podporu. 

Napokon sa podarilo dosiahnuť nový proces a ukázalo sa, že dôkazy proti nemu boli nespoľahlivé. Martínez bol oslobodený a vrátil sa domov do Španielska. Dnes má sedem detí a štyri vnúčatá. Pre mňa sú takéto príbehy veľmi dôležité. Keď počujete konkrétneho človeka, ktorý čakal na popravu, a pritom bol nevinný, zrazu pochopíte, že nejde o teoretickú debatu. Ide o systém, ktorý môže zlyhať. A pri treste smrti je každá chyba fatálna.

Na druhej strane v Japonsku bolo od 50. rokov – teda od obnovenia trestu smrti – zistených „len“ päť prípadov popravy nevinného človeka. Ako si vysvetľujete tento rozdiel v porovnaní so Spojenými štátmi? 

Je veľmi ťažké uveriť, že by jeden systém bol takmer bezchybný, zatiaľ čo iný priznáva tisíce omylov. V Spojených štátoch bolo za posledné desaťročia preukázaných viac než 3 500 prípadov závažných justičných omylov a stovky ľudí v cele smrti boli neskôr oslobodené. V Japonsku oficiálne uznali len pár prípadov, to jednoducho nedáva zmysel. 

Spoločnosť bez trestu smrti je ľudskejšia a bezpečnejšia.

Je nepravdepodobné, že by ich justičný systém bol prakticky neomylný. Skôr to naznačuje, že problém sa nepriznáva. Aj japonská advokátska komora upozorňuje, že justičné omyly existujú. Oficiálne priznanie chyby je však veľmi zriedkavé. Ak sa chyby nepriznávajú, neznamená to, že neexistujú.

Počas svetových modlitieb za mier som počula príhovor Japonky, ktorej brat strávil takmer 25 rokov v cele smrti. Hoci sa neskôr preukázala jeho nevina, psychické následky si nesie dodnes. Nepripomínajú práve takéto príbehy limity každého justičného systému, keď rozhoduje o živote človeka?

Odhalenie justičného omylu vždy vyvolá silné morálne napätie. Problém je však ešte hlbší. Aj keby bol človek vinný, štát by nemal reagovať jeho zabitím. Spoločnosť bez trestu smrti je ľudskejšia a bezpečnejšia, pretože oslabuje kultúru smrti. A história ukazuje, že niektoré rozhodnutia môžu zmeniť dejiny.

Keby bol Nelson Mandela v 60. rokoch popravený, svet by prišiel o lídra, ktorý neskôr pomohol svojej krajine k zmiereniu. Trest smrti nie je ochranou spoločnosti, ale rizikom, pretože tí, ktorí sú dnes pri moci, sa zajtra môžu stať jej nepriateľmi.

K téme trestu smrti ste napísali knihu 13 spôsobov, ako sa pozerať na trest smrti (13 Ways of Looking at the Death Penalty). Osobne ste sa stretávali s ľuďmi v cele smrti aj s ich rodinami. Môže práve takáto osobná skúsenosť – konkrétne príbehy – pomôcť zmeniť pohľad spoločnosti alebo aj politikov?

Snažím sa nestavať svoj argument len na emóciách. Fakty samy osebe poskytujú dostatok dôvodov, prečo trest smrti neobhajovať. Keď sa však stretnete s konkrétnym človekom, ktorý čaká na popravu, alebo s jeho rodinou, prestáva to byť abstraktná téma. Uvedomíte si, že nejde o teóriu, ale o život. A to môže meniť pohľad – aj u politikov.

Existujú však aj hlbšie dôvody. Zákony vznikli preto, aby chránili spoločnosť pred násilím. Ich podstatou je ochrana života, nie jeho odňatie. Ak štát rieši násilie ďalším násilím, oslabuje vlastnú morálnu autoritu. Vysiela tým signál, že za určitých okolností je možné vziať človeku život.

Trest má vždy ponechať možnosť zmeny. Inak stráca svoj zmysel.

Ani argument o odstrašení sa nepotvrdzuje. Ľudia, ktorí žijú v prostredí násilia – gangov či drogových kartelov –, už žijú s vedomím smrti. Smrť ich neodrádza. Ak štát používa smrť ako nástroj, neposilňuje pokoj, ale potvrdzuje logiku násilia. Tým oslabuje citlivosť celej spoločnosti voči hodnote života. Aj preto je dôležité, že Katolícka cirkev dnes jasne hovorí, že trest smrti je za každých okolností neprípustný. Trest má vždy ponechať možnosť zmeny. Inak stráca svoj zmysel.

Vedeli by ste uviesť konkrétne krajiny, kde sa ukazuje, že dôraz na nápravu počas výkonu trestu prináša lepšie výsledky?

Napríklad v Nórsku väzenie nie je chápané len ako trest, ale aj ako príprava na návrat do spoločnosti. Podmienky sú prísne, no dôraz sa kladie na prácu, vzdelávanie a postupnú reintegráciu. V princípe tam dosahujú lepšie výsledky než systémy, kde je väzeň systematicky ponižovaný a izolovaný. 

Podobne v Taliansku či vo Francúzsku sa ukazuje, že ak človek vo väzení pracuje, má možnosť tréningu a postupných výhod, riziko návratu k zločinu je oveľa nižšie. Naopak, ak si odsúdení len odpykajú celý trest a po rokoch odídu bez akejkoľvek práce na sebe, približne dve tretiny sa vracajú späť do väzenia. Takýto systém očividne zlyháva.