Muž myslí na iných, chlapec len na seba

Občas sa zdá, ako keby u nás muži existovali iba v politike a vtedy, keď sa niečo pokazí. V reálnom živote ich nevidieť, ešte aj v kostole je viacej žien ako mužov. Kde tí chlapi sú?

Mnoho mužov je dlho v práci, ktorá ich vyťažuje. Plus ak chcú zabezpečiť svoje rodiny, často robia nadčasy alebo iné práce, kde zarobia viacej, napríklad v zahraničí. Mám kamaráta, má tri deti, prácu a okrem toho niečo externe robí pre ďalšiu firmu. Denne pracuje desať-jedenásť hodín, s deťmi sa snaží byť ráno aj večer. Robiť musí kvôli hypotéke a výdavkom.

Potom je tu skupina mužov, ktorí nie sú ani v krčme, iba doma: pri počítači, pri televízii alebo pri nejakom svojom koníčku. Čas po práci venujú sami sebe, nič nebudujú, neposúvajú sa dopredu, čo sa týka vzťahov, spoločnosti alebo rozvíjania svojich talentov. 

Tretiu skupinu tvoria muži, ktorí majú početné rodiny a veľa detí, tí pomáhajú doma. Ak je niekto zamestnaný vo svojej rodine, nie je ho až tak veľmi vo všeobecnosti vidieť v politike či v komunálnych voľbách.

Bez ohľadu na to, v ktorej skupine sa muži nachádzajú – v ktorých oblastiach môžeme zažiť ich autentickú mužnosť? 

S autentickou mužnosťou je to problém už napríklad pri jednoduchom kritériu odpustenia. Aj v bežných rozhovoroch cítime neodpustenie – voči šéfovi, rodičom, kolegom, štátu… Ak muž nevie odpustiť konkrétnu vec a pustiť ju, ťažko hovoriť o autentickej mužnosti. 

Druhou kategóriou je vďačnosť – veľmi málo mužov je úprimne vďačných. Pritom len človek, ktorý je vďačný, prežíva hlboký pokoj. Z nevďačných mužov pokoj nejde. 

Ďalším kritériom autentickej mužnosti je budovanie. Môžem mať rodinu, autá, byty, dobré biznisy – ale je veľmi cítiť, kto naozaj buduje, kto sa ako muž dáva svojej manželke, deťom, zamestnancom a kto sa skrýva v práci a v nadobúdaní materiálnych statkov. Je to škoda, lebo ak by čím viac mužov žilo autenticky, v tejto krajine by to vyzeralo inak. To, čo vnímame, je výsledok mužskej krízy.

Postačí autentickému mužovi odpustenie, vďačnosť a budovanie?

Každý muž by mal byť zdravo agresívny – v tom, že sa postaví za dobro proti zlu. Zdravý muž vie takúto situáciu a konanie rozlíšiť – primerane svojmu veku, skúsenostiam a múdrosti, ktorú má. 

Potrebná je aj vytrvalosť a trpezlivosť, tiež múdrosť. Tá je najlepším ukazovateľom toho, či je muž mužom, alebo chlapcom: muž totiž myslí na druhých, chlapec len na seba. Zrelosť muža vidno v tom, ako žije, čo robí, aké činnosti vyhľadáva, ako investuje svoj čas a talent. Nedá sa to naučiť v škole ani sa nestačí múdro tváriť, ako to vidno aj v politike. Dá sa to však naučiť od iných mužov, chlap to sám nezíska. Toto učenie zahŕňa aj čítanie príbehov mužov v klasickej literatúre a Biblii. Čím viac príbehov mužov a kontextu ich života chlap navníma, tým lepšie.

Muž sa potrebuje učiť od iných mužov. Čím viac príbehov mužov a kontextu ich života chlap navníma, tým lepšie.

Túto zručnosť chlapci potrebujú získať doma. Vedia otcovia naučiť synov byť mužmi?

Nový predstavený jezuitov Jakub Garčár povedal: Ak teraz máme problémy, znamená to, že predošlá generácia nemohla byť omnoho lepšia. Neexistuje, aby sme mali také problémy, ak by sme vychovávali dobre. No znamená to, že ani otcovia týchto otcov, ani ich dedovia neboli na tom lepšie – a to sme už v období medzi prvou a druhou svetovou vojnou, ktoré nebolo jednoduché. Žijeme skôr v nastavení, že sme prežili priemyselnú revolúciu, veľkú svetovú vojnu, hospodársku krízu, druhú svetovú vojnu, komunizmus, zlepšilo sa to a môžeme ísť ďalej. Ani v jednom období nebolo štandardom vychovať autentického muža.

Za tento historický čas máme autentických mužov ako šafranu: možno pár podnikateľov, svätých kňazov, učiteľov, kým ostatní muži sa správajú rôzne, niekedy ako deti, nezrelo. Len pár mužov dozrelo do múdrosti. 

Nemala sa snažiť situáciu s dozrievaním mužov v týchto časoch zachrániť Cirkev?

Keď sa na to pozriem z pohľadu muža alebo chlapca, ak aj Cirkev má manuál na dozrievanie, tak ho neaplikuje. V prvom rade je pri dozrievaní potrebné prijatie, potom vedenie, výchova a v treťom rade sprevádzanie. 

Z toho, čo som počul v kostole, a to som tam dosť často, to boli len morálne zákazy, čo mám a čo nemám robiť, ale nešlo o sprevádzanie. To nám chýba hlavne v kritických momentoch. Témy kázní nie sú formačné, tematické, ale priestorové – kňaz má pred sebou šesťsto-osemsto ľudí a snaží sa hovoriť tak, aby nikoho neurazil, nikoho sa nedotkol a aby z toho všetci aspoň niečo mali. Nakoniec, ani tie ženy, ktoré chodia do kostola denne desať, pätnásť, dvadsať rokov, sa nesprávajú po kázni inak, takže ani na ne to nepôsobí.

Kde a ako teda budovať autentickosť?

Potrebujeme prestať podpiľovať to, čo je prirodzené. V dnešných rodinách nepočujeme o rozhovoroch medzi rodičmi a deťmi, ktoré by sa týkali prijatia alebo vďačnosti. Toto sú témy, ktoré mnoho ľudí so svojimi rodičmi nikdy nezažije. Nepočujú: Odpúšťame spoločne nášmu dedkovi, ktorý bol alkoholikom, nášmu susedovi, lebo na nás štyrikrát zavolal políciu pre stavbu plotu. Poznám možno len dve-tri rodiny, ktoré takto fungujú, a to sme na kresťanskom Slovensku.

Väčšina mužov, ktorým niekto ponúkne cestu zrenia, zareaguje takto: Nikdy som to svojho otca nevidel robiť… Ako prelomiť toto alibi?

Môžeme dať len to, čo sme nedostali. Zatiaľ posúvame len to, čo nás niekto naučil. Ale nič z toho nie je naše, ak sme to sami nevybudovali, nenaučili sa, len sme to prijali a posúvame to ďalej. Ale všetko to, čo nás otec nenaučil, čo nám neukázal, čo nám nepovedal, čo sme si museli naštudovať, v čom sme si museli prejsť duchovnými cvičeniami alebo prijať sprevádzanie koučom, je naším vkladom do spoločnosti, naším plusom do života. Od otca dostávame len základ, potrebujeme to zúročiť.

Každý muž v sebe cíti túžbu byť mužom. Prejavuje sa zodpovednosťou za to, čo mi je zverené – od domácnosti, upratovania, opravy, firmy či zamestnania. Prijať a kultivovať zodpovednosť v prostredí, kde som, si vyžaduje proaktivitu. Ak robím veci len reaktívne, nie som úplne mužom. Kdekoľvek, kedykoľvek je totiž pre muža proaktivita v prijímaní a nesení zodpovednosti kľúčová. Ak niekto povie, ja som to tak nemal, neurobil som to, lebo ma to nik nenaučil, ostáva v reaktívnom spôsobe života a nie je úplne chlapom.

Môžeme ako ženy túto proaktivitu podporiť?

Muž prijíma mužnosť a mužskosť od iných mužov. Ženy sú skôr zrkadlom toho, kým ako muž si, ako čo zvládaš alebo nezvládaš. Argumenty, ktoré na nás ženy vystrelia, sú kľúčové: povedal si, neurobil si, sľúbil si, neprišiel si, malo byť, nie je… Žena však nemôže naučiť muža, ako byť mužom, to sa proste nedá. Môže si všimnúť, že ním úplne nie je, môže ho povzbudiť, motivovať, pochváliť, motivovať: choď tam, tu máš dobrú knihu, choď na pivo s kamošmi, nech si iný, keď sa vrátiš… No nemôže to urobiť za neho. 

Mnoho mužov nežije zle. Keď však príde kľúčový moment, strčí nejeden muž hlavu do piesku – aby som nikomu neublížil, aby mi nabudúce švagor prišiel poorať…

Takýto muž neprijal agresivitu, ktorú v sebe má. Nevie sa potom ani asertívne postaviť voči pravde a nepravde a pracovať s ňou kultivovaným spôsobom. Aj agresivite sa však učíme od iných mužov. Dôležitú úlohu tu má aj matka – v tom, či ju v synovi podporí, alebo nepodporí. Počul som rozprávať jedného kňaza, ako za ním prišla mama s prosbou, nech sa porozpráva s jej synom. Bol piatakom alebo šiestakom, trieskal, búchal dverami, bol nepríjemný. Chcela, aby mu kňaz vysvetlil, že sa správa zle. 

Ten jej však povedal, že je to vo veku jej syna výborné. Ak by to nerobil, zakopal by v sebe agresivitu. Je síce z toho nervózny, ešte to nevie kultivovane komunikovať, ale potrebuje sa to naučiť. Zaujímavé je, že agresivita sa prebúdza v rovnakom čase, keď sexualita. Toto je moment, keď by muž mohol vstúpiť do spoločenstva mužov a s nimi to skorigovať. Ak to neurobí, vstúpia do toho ženy a naučia ho za agresivitu sa hanbiť poznámkami typu: Správaj sa slušne! 

Ak sa muž následkom tohto začne za svoju pozitívnu chlapčenskú dravosť, za odvahu vyhrať hanbiť, paralyzuje ho to a odsekne od jeho sily. A to aj v sexualite, keď sa mu začnú páčiť dievčatá a ešte nevie, čo s tým. Toto je teda recept, ako vychovať „dobrých chlapcov“, ktorí nie sú schopní byť mužmi. 

Chlapci nám však vyrastajú v prefeminizovanom prostredí aj v škole, ktorá s nimi zľutovanie kvôli správaniu veru nemá... 

V prvom rade by pomohlo, keby bolo v školách viacej mužov. V Izraeli dokonca zamestnávajú už od najnižších stupňov školstva, teda aj v škôlkach, mužov. Pre dieťa je potrebné mať aj mužský vzor, nielen ženský. Dokonca tam majú aj inak nastavené podmienky: ak chce niekto učiť v škôlke, musí mať najlepšie výsledky, kvalifikáciu, školenia, proste byť čo naj – vtedy má potenciál ovplyvniť človeka pred ním. My najviac investujeme do osobností, ktoré vychovávajú, až na vysokej škole, keď má človek už dvadsať-dvadsaťpäť rokov…

Ak u nás v školstve chýbajú mužské vzory, nevie potom ani učiteľka pracovať s chlapcami. Často príde naštvaná do zborovne z toho, čo chlapci na hodine robili. Ak je tam kolega muž a prevezme iniciatívu, že to s nimi vyrieši, aj ju to upokojí, aj chlapci by boli spokojnejší, aj priebeh vyučovania by vyzeral inak. Tým, že muži v školstve chýbajú, v kritickom čase dvanástich až štrnástich rokov nútime chlapcov sedieť a disciplinovane sa správať, čo je v danom veku mimo ich prirodzených potrieb. Dokonca ich za to šikanujeme.

Vráťme sa zo školstva domov: Ako môže muž, ktorý nemá uchopenú svoju mužnosť, dobre vychovať svojich synov?

Ak je muž nezrelý, ak neprijal zodpovednosť za seba a za svoju rodinnú komunitu, môžeme donekonečna kreatívne rozprávať o tom, čo všetko bude preto problém. Ale ak muž tú zodpovednosť prijme za seba, svoju rodinu a komunitu, potom tu máme mužov, ktorí vedia vychovávať, viesť podniky, nájsť si remeslo… vedia sa postaviť do života. A to aj vtedy, ak si nesú nejaký defekt od otca alebo od rodiny. 

Časom skúsenosťami a prácou nadobudnú sebahodnotu. Jedna vec je byť prijatý, druhá to, čo je za mnou ako výsledok po desiatich-pätnástich rokoch práce. Chlap, ktorý takto vidí, čo dobré za ním je, má pozitívnu perspektívu, že bude takto žiť aj ďalej. Nie je v poriadku byť ako muž deckom, aj keď mám štyridsať či päťdesiat rokov. Keď sa muž, ktorý prijme realitu života a nájde v sebe silu a zrelosť, chytí čohokoľvek, vyzerá to inak.

Často vidíme okolo seba dobrých chlapcov z dobrého prostredia s dobrou povahou. Takých ženy hľadajú v nádeji, že z nich budú dobrí manželia. Prečo sa tak nie vždy stane?

Neexistuje žiadna záruka, že z dobrého chlapca bude dobrý muž. Čo znamená byť dobrým chlapcom? Dodržiavať pravidlá, byť zodpovedný, neubližovať iným, nebyť sebecký. Problém je však v tom, že chlapec nevie, čo by vlastne chcel on sám. Možno vie to, čo chce mama či otec, alebo učiteľka, alebo kamoši, ale nie to, čo chce on.

Už len dodržiavanie pravidiel; každý zrelý človek vie, že sú situácie, keď ich treba aj porušiť. Ak moja dcéra dostala päťku preto, lebo som jej včera chcel ukázať múzeum a trvalo to štyri hodiny, ako zrelý človek poruším pravidlá nastavené pre päťku. Pôjdem za učiteľkou a poviem jej, že toto je moja chyba, nedal som dcére priestor na to, aby sa naučila. 

„Dobrý chlapec“ však má s týmto rozlišovaním a porušením pravidla podľa vnímania situácie problém. Vie totiž len určovať pravidlá, nie ich porušiť, lebo nevie, čo vlastne chce. Celý život bol projektovaný zvonku, až sa stal vnútorne slabým na to, aby sa dokázal voči tomu postaviť – a preto nikdy nedozrel. Práve takíto chlapi sa stávajú najhoršími manželmi. 

Prečo je to tak?

Nevedia, za čo sa majú postaviť, nevedia kreatívne prebrať zodpovednosť za život. Je to rovnaké, ako navariť obed zo štyroch surovín, keď je už obchod zatvorený a doma mám päť hladných detí. Musím použiť kreativitu, ako sa prebiť životom. Toto ani jeden z tých „dobrých chlapcov“ nedáva. Zlé je, že dnešná škola trend „dobrých chlapcov“ podporuje. Lebo dobrým chlapcom si, keď nevyrušuješ. Keď si grázel, je to problém.

„Dobrý chlapec“ miništruje, pije tak, aby ho nevideli, fajčí nie za kostolom, ale za dvoma ulicami. Babky a tety sú nadšené, predpovedajú mu budúcnosť farára. Potom takýto „dobrý chlap“ má dvadsať, dvadsaťpäť, päťdesiat rokov a rozmýšľame, prečo sa furt neoženil, prečo nevie začať s novou prácou či podnikaním, prečo všetko rieši tak neskutočne dlho. Zvonku na neho tlačia, aby sa posunul, zvnútra má tlak sám v sebe, lebo nevie, čo s tým. A s takýmto „dobrým chlapcom“ sa nakoniec trápia všetci. 

Paradoxne si už nik nespomenie na to, že keď kedysi chcel robiť toto či ono, povedali mu: „Nie, nie, musíš ísť na školu, z ktorej budeš mať zárobok. Správať sa tak, ako od teba očakávame. Byť taký, aby sme to my prijali.“ Proste mať prototyp čnosti od začiatku po koniec. Dnes je obrovský tlak na to, aby muži ostali čo najdlhšie nezrelými.

Kedysi chlapci vstupovali do mužnosti iniciáciou. Dá sa to aj dnes?

Stále je to možné. Stačí príroda alebo miesto evokujúce prírodnú, intímnu, ba až nebezpečnú atmosféru, k tomu niekoľko starších zrelých mužov. Nemusíme pri tom preskakovať oheň. V dnešnej dobe by bolo veľmi dobrým iniciačným rituálom aj odpustenie rodičom. Zapísali by si to, išli by sa pomodliť, spať, vykričali by sa, hádzali by možno kamene, išli do posilky, znovu sa pomodlili a kričali… Ale nechali by to všetko, čo bolo, za sebou a šli do nového života. Pritom ten štrnásť-, pätnásťročný chlapec má už tak veľa zažitého z krúžkov a všetkých vzťahov v škole a okolo, že v tom nemá vôbec poriadok, iba to nasáva a nevie, čo s tým.

Čo môže zrelý muž naučiť chlapca?

Uvedomiť si, že čas je konečný. Raz zomriem. Niekto v päťdesiatke, niekto v sedemdesiatke, niekto sa dožije deväťdesiatpäťky. Smrť je limit a limity si potrebujem uvedomovať. Potrebujem spať, jesť a v päťdesiatke nemám toľko energie, ako keď som mal dvadsať. 

Chlapec si to neuvedomuje, muž áno. Iniciácia chce dosiahnuť zlomenie nekonečnosti chlapca, jeho predstavy o tom, že svet, jeho sila, čas je nekonečný. Ak totiž chlapec žije v nekonečnom svete, všetko zvláda, dáva, všetko ide. Dokonca aj keď si zlomí nohu, povie si, ideme ďalej. Potrebuje však naraziť na svoj limit, inak tlačí život pred sebou a raz to buchne. Možno tým, že od neho odíde manželka alebo sa rozvedie. Skolabuje práca, odídu zamestnanci, prestane slúžiť zdravie.

Často paradoxne štyridsiatnici, päťdesiatnici rozprávajú, ako prvý raz zažili ohraničenie. Až vtedy zistia, že nešli správne. Majú za sebou rozvod, podlomené zdravie či zničenú firmu. Muž dozrel, no je smutné, že sa to stalo na základe jeho chýb a problémov, keď mohol byť zrelý v dvadsiatich. Uvedomenie si limitov a konečnosti času je jediný spôsob, ako z chlapca urobiť muža.

Žijeme v ultrakonzumnej pohodlnej dobe, mnoho prirodzených výziev pre mužov už neexistuje. Chcú muži vôbec byť mužní?

Ak má muž aj všetko, čo by chcel, nie je podľa mňa na sto percent spokojný. Aj preto sme cez Zefýrove príbehy vnímali, že je potrebné urobiť duchovnú obnovu, možno len pre desať ľudí. Pýtal som sa ako Abrahám Borka (Martina Borkovského, kapucína, pozn. redakcie), či to urobíme, aj keď ich príde šesť či päť. Nik nevedel, ako sa to skončí. Prišlo ich päťdesiat, potom šesťdesiat…

Túžba teda v nich je. Nie sú spokojní sami so sebou, nevedia, čo s tým, no chcú s tým niečo urobiť. Chcú na sebe pracovať. Cesta nie je zakopaná – ani pre toho chlapca, ktorý pri počítačových hrách ešte nepochopil, že ho svet potrebuje a čo môže svojimi talentami dosiahnuť. Potrebujeme im dať všade príležitosť mať a prijať zodpovednosť, vytiahnuť ich z pohodlia. Pretože muž buď prijme zodpovednosť, disciplínu a naplní svoj život, alebo nie – a premrhá ho. Aby sa tak nestalo, muž nutne potrebuje spoločnosť mužov a mužské priateľstvá.

Podporiť nové videá pre mužov v podcastoch Zefýrove príbehy môžete cez portál donacia.sk.

Jedno pre dušu

Nájsť moderné duchovné poučenie prispôsobené otcom rodín dnešnej doby nie je úplne jednoduché. Kniha ponúka desať prehľadných a dynamických kapitol pre zaneprázdnených otcov. Vzťahy s manželkou, deťmi, vlastným otcom, peniaze, práca, záľuby atď.

Kúpiť knihu