Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Z našej krátkej životnej skúsenosti sa môže javiť, že štátny bankrot (alebo fiškálny default) je silno výnimočná udalosť, ktorá sa vyskytuje iba zriedka a za výnimočných okolností. V skutočnosti však nenájdete veľa krajín, ktoré by si v dlhšom časovom horizonte podobnou epizódou neprešli. A viaceré krajiny si ju dokonca pre úspech aj viackrát zopakovali (Argentína v rokoch 1982, 1989, 2001, 2014, 2020, Brazília v rokoch 1982, 1986 – 1987, 1989, ale aj rad ďalších krajín).
V skutočnosti stačí iba dávka nepozornosti (ak sa rizikám a problémom nevenuje dostatočná pozornosť), trochu alibizmu a strachu (neriešenie evidentných problémov a odsúvanie ich riešenia do budúcnosti alebo na iných) a súhra menej priaznivých okolností (náhle zvýšenie úrokových sadzieb, pandémia, finančná kríza vo svete…) a hrozba fiškálneho defaultu je na svete.
Aj aktuálna skúsenosť Argentíny, ale aj dávnejší dobre známy príklad Grécka a radu ďalších krajín (Rusko, Turecko, ale aj Írsko, Španielsko, Portugalsko a iné) jasne naznačujú, čo sa môže stať, ak riadiace elity v krajine podcenia toto riziko a nechajú ekonomický vývoj v krajine „voľne plávať“ zlým smerom.
Zradnosť neudržateľne riadených verejných financií je v tom, že problém je na začiatku verejnosťou málo vnímaný a ťažko rozpoznateľný.
Aj v slovenských zemepisných šírkach nie je bankrot ničím neobvyklým. Rakúsko-Uhorsko robilo menové reformy často, čo bola v tých časoch najčastejšia forma nepriznaného bankrotu, keď sa zadlžený štát, najčastejšie po vojne, rozhodol vydávať nové peniaze v novej nominálnej hodnote, čím si veľakrát doslova vymazal dlhy. Alebo len jednoducho vo veľkom tlačil či razil peniaze, čím sa formálne vyhýbal bankrotu za cenu divokej inflácie a ruinovania hospodárstva.
Známe sú epizódy z rokov 1811, ale aj finančná kríza po porážke v prusko-rakúskej vojne 1866 – 1868 či počas prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Aj československá menová reforma z júna 1953, ktorú majú starší ľudia v neblahej pamäti, čiastočne riešila nepriaznivú finančnú situáciu štátu. Aj tieto skúsenosti ukazujú, že fiškálny bankrot nie je ničím neobvyklým a pri spravovaní krajiny je potrebné mať tieto veci na pamäti.
Žiaľ, aj týchto príkladov je vo svete dosť. Zradnosť neudržateľne riadených verejných financií je v tom, že problém je na začiatku verejnosťou málo vnímaný a ťažko rozpoznateľný. Dôchodky a sociálne dávky prichádzajú, štát investuje, vypláca svojich zamestnancov a hradí si svoje záväzky, pričom málokoho v krajine trápi, že je to na úkor deficitu a rastúceho štátneho dlhu.
Štát si pritom na svoje fungovanie požičiava, najčastejšie na svetových finančných trhoch. Problém však nastáva, ak si už jedného dňa nedokáže požičať, pretože nie je toho, kto by mu bol ochotný prepožičať svoje peniaze, keďže neverí, že mu ich zadlžený štát dokáže vrátiť. Tá situácia vie nastať niekedy aj zo dňa na deň a dotknutá krajina nemusí byť za ňu ani priamo zodpovedná.
Málokto napríklad vie, že aj v novembri 2011 muselo Slovensko zrušiť jednu aukciu svojich štátnych dlhopisov, pretože dopyt po nich bol nízky, teda si nedokázalo požičať na trhu. Dôvodom však nebol stav slovenských financií (štátny dlh Slovenska v tom čase dosahoval 43 % HDP, čo je výrazne menej ako dnešných takmer 60 % HDP), ale problém Grécka a ďalších krajín EÚ (Írsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko). To vyvolalo obavy trhov až do tej miery, že v istý moment neboli ochotné kupovať ani dlhopisy ďalších európskych krajín vrátane Slovenska, čo skomplikovalo situáciu ďalším členom eurozóny (tzv. dlhová kríza).
V stave, keď je jasné, že verejné financie a štátny dlh dnes nejdú správnym smerom, by voľné ponechanie ich smerovania celkom určite viedlo k podobnému koncu. Zvyčajne je však cesta k fiškálnym problémom dlhšia. Ak finančné trhy (teda investori investujúci na nich) vyhodnotia, že krajina má reálne problémy finančne utiahnuť svoje fungovanie a nahromadený dlh, výrazne sa zvyšuje úrok (tzv. riziková prémia), za ktorú sú investori ochotní jej požičať. To následne zdražuje financovanie dlhu jednak samotnej krajine (musí si drahšie požičiavať na medzinárodných finančných trhoch) a následne sa prostredníctvom rastu úrokových sadzieb zdražuje aj financovanie dlhov pre firmy a domácnosti v danej krajine.
Banky si totiž vedia požičať na trhu iba drahšie, aby vedeli poskytnúť úvery svojim klientom. So zdražovaním financovania klesá motivácia investovať, keďže financovanie investícií a následne aj ekonomický rast sa stávajú drahšími. V krajnej situácii môže taký vývoj dospieť až do bodu, že príliš zadlženej krajine nie je ochotný požičať už nik.
Ocitnúť sa v tejto situácii znamená, že krajina už nemá ani na vyplatenie svojich základných výdavkov, ako je vyplatenie dôchodkov dôchodcom, vyplatenie sociálnych dávok a príspevkov rodinám a sociálne slabším, vyplácanie platov učiteľom a štátnym zamestnancom, platba faktúr, napríklad za vykonané zdravotnícke výkony a podobne.
Dokáže, v zásade je to však vždy bolestivý proces, ktorý nepriaznivo dolieha na obyvateľov dotknutej krajiny. V zásade existujú 2 cesty von:
1.) Buď krajina využije medzinárodnú pomoc od netrhových finančných inštitúcií (Medzinárodný menový fond, Svetová banka, tzv. Parížsky klub, Európsky stabilizačný mechanizmus ESM a pod.), kde za záchrannú pôžičku sa zbankrotovaná krajina zaviaže k tvrdým, razantným a častokrát bolestivým reformám, ktoré vrátia jej financie na udržateľnú dráhu.
Podobným príbehom aktuálne prechádza Argentína a predtým napríklad Grécko. Výsledkom je však častokrát prepad sociálneho štandardu obyvateľov krajiny. Napríklad v Grécku v dôsledku prijatých ozdravných opatrení poklesli vyplácané penzie v rozsahu 20 % až 40 %, kým štátnym zamestnancom poklesli mzdy v rozpätí 20 % až 30 %.
2.) Druhou možnosťou, ako z dlhov von, je stáročiami osvedčená cesta: štát alebo panovník urobí menovú reformu, kde sa vymenia existujúce peniaze za nové pri štátom vopred stanovenom kurze. Alebo stačí, ak sa v pôvodnej mene vytlačia peniaze, ktorými štát splatí dlh. Tým vlastne zoškrtá dlh a vyplatí ho peniazmi, ktoré sám vytvára.
Ani jeden spôsob ozdravenia verejných financií nie je príjemný.
Týmto je naoko síce dlh splatený, výsledkom je však ochudobnený vlastný ľud (keďže tento mechanizmus sa najefektívnejšie dá využiť, ak štát/vládca dlhuje svojim ľuďom, veľmožom, šľachte) vo vlastnej krajine. Výsledkom je zvyčajne ešte výraznejší sociálny prepad širších spoločenských vrstiev ako v prvom prípade.
Slovom, ani jeden spôsob ozdravenia verejných financií nie je príjemný, a ak sa dá, je lepšie sa im rozumným hospodárením už v predstihu oblúkom vyhnúť.
Nateraz určite nie. V skutočnosti bol minulý rok verejný dlh Slovenska vo výške necelých 60 % HDP ešte stále pod priemerom EÚ, ktorý bol na úrovni necelých 81 % HDP. Problémom však je, že každá krajina má inú úroveň dlhu, pri ktorej stráca dôveru investorov.
Kým niektoré krajiny dokážu ufinancovať svoj dlh v trojciferných hodnotách v pomere k HDP (Japonsko malo v minulom roku dlh vo výške 236 % HDP), iné nedokázali refinancovať svoj dlh už pri oveľa nižších úrovniach dlhu (napríklad Rusko malo pred vypuknutím svojej dlhovej krízy v roku 1998 dlh vo výške cez 51 % HDP).
Určiť úroveň dlhu, kde dochádza k strate dôvery, je tak obtiažne, keďže dôvera investorov je ovplyvnená množstvom faktorov, ktoré sa navyše (ako ukazuje aj skúsenosť Slovenska z novembra 2011) môžu v čase prudko meniť.
Problém s verejnými financiami na Slovensku má 3 tváre:
1.) Aktuálne sa opakujúce vysoké deficity hospodárenia – za posledných 5 rokov hospodárilo Slovensko v každom roku s výnimkou jedného roka s deficitom na úrovni vyše 5 % HDP. Navyše tento schodok sa zatiaľ nezmenšuje, keďže aj tento rok sa predpokladá, že sa schodok verejnej správy bude pohybovať blízko 5 % HDP. To svedčí o tom, že prešľapujeme na mieste.
2.) Dlh Slovenska stále rastie – za posledné 3 roky síce iba o necelé 2 percentuálne body, no od roku 2008 sa v pomere k HDP zdvojnásobil. A ak neurobíme zásadnú zmenu, bude rásť aj naďalej. A rýchlejšie. Rozpočtová rada odhadla, že aj po zohľadnení nedávno prijatého konsolidačného balíka by verejný dlh Slovenska do konca roka 2029 presiahol výšku 73 % HDP. A to nie je dobré. Znamená to, že v konsolidácii budeme musieť pokračovať aj v ďalších rokoch. Slovensko sa totiž borí s viacerými štrukturálnymi výzvami.
3.) S tým priamo súvisí demografický problém – Slovensko má jednu z najnepriaznivejších demografických štruktúr spomedzi krajín EÚ a to ho podľa rôznych ukazovateľov radí hneď na druhé miesto v EÚ ku krajinám, ktorých rozpočty budú v budúcnosti navyše zaťažené nákladmi starnutia (cez vyššie výdavky na dôchodky, zdravotnú starostlivosť, obmedzené rozpočtové príjmy a pod.).
Zároveň slovenská ekonomika stráca svoju konkurencieschopnosť, má silnú koncentráciu v automobilovom priemysle, ktorý momentálne čelí výzvam transformácie na elektromobilitu a obchodným vojnám, navyše blízkosť našej krajiny geopolitickému konfliktu ju radí do regiónu krajín s vyššou rizikovou prirážkou na dlhopisoch. To všetko vytvára silné dôvody na to, aby Slovensko skutočne konsolidovalo svoje financie.
Tak, aby konsolidácia viedla k znižovaniu deficitu a k udržateľnosti financovania dlhu. Poviete si, veď to je jednoduché, každá konsolidácia predsa vedie k zníženiu deficitu! Nie tak úplne.
Problémom je, ak sú konsolidačné opatrenia na jednej strane vyvažované zvýšením rozpočtových výdavkov na strane druhej. Zároveň môže nastúpiť aj protivietor v podobe ochladenia ekonomiky, ak napríklad zvýšenie daní a odvodov vedie k oslabeniu ekonomickej aktivity či dokonca k daňovým únikom a obchádzaniu daňovej povinnosti. Vtedy váš skutočný príjem z opatrení môže byť významne nižší, ako ste čakali.
Slovensko má za posledné 3 roky schválený tretí konsolidačné balíček. Všetky tri prijaté konsolidačné balíky obsahovali opatrenia znižujúce deficit verejných financií o takmer 5 % HDP. Ak by bol konsolidačný efekt týchto balíčkov plne využitý, znamenalo by to, že deficit verejných financií by sa mal pohybovať bezpečne pod úrovňou 0,5 % HDP.
Dôležité bude neplytvať vynaloženým konsolidačným úsilím a časom.
V skutočnosti však vláda v budúcom roku očakáva deficit vo výške 4,1 % HDP. Aj to poukazuje na fakt, že efekt prijatých balíčkov nebol dostatočne využitý. Odporúčania v tomto smere sú preto jasné:
a) prijaté konsolidačné opatrenia nemajú byť zdrojom rastu výdavkov (inak sa v pravom zmysle slova nedá hovoriť o konsolidácii), ale majú ísť jednoznačne na vrub ozdravenia verejných financií;
b) cieľom je zabezpečiť stav hospodárenia verejných financií, ktorý bude pre vývoj verejného dlhu aj s ohľadom na vyššie spomenuté štrukturálne riziká udržateľný. Podľa aktuálnych analýz Rozpočtovej rady nás od tohto cieľa hospodárenia delí približne 4,1 % HDP, o ktoré by sme mali trvalo znížiť deficit verejných financií;
c) dôležité bude nepodľahnúť lákadlám odklonu od konsolidácie a hľadania výhovoriek, prečo sa to teraz nedá. Ako mnohé iné veci v krajine, aj konsolidáciu totiž ovplyvňuje volebný cyklus a chuť konsolidovať sa s blížiacim termínom volieb znižuje. Zároveň aj u ľudí po viacerých konsolidačných kolách nastáva konsolidačná únava.
Určite nie. Trhy stále Slovensku dôverujú. Naša riziková prirážka na vládnych dlhopisoch je síce vyššia ako v minulosti, ale aj naďalej ostáva na udržateľnej úrovni. Dôležité však bude neplytvať vynaloženým konsolidačným úsilím a časom. Vytvoriť tlak, aby sa ozdravenie verejných financií stalo centrom verejného a politického záujmu. Ľahšie tak zvládneme mnoho problémov v budúcnosti. Aj história ukazuje, že je lepšie, ak ozdravenie financií robia krajiny iniciatívne a včas, ako keď ich k tomu dotlačí Damoklov meč bankrotu.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
